login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jan 08, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(230)

vložiť obrázok do galérie

Regina a dva svety

@ :: Poviedky ::     Jan 22 2018, 08:59 (UTC+0)

Kostol sv. Anny v Ťahanovciach

Miesto: Ťahanovce, dnes mestská časť Košice-Ťahanovce
Čas: okolo roku 1954
Autor: Slavomír Szabó

       Musím sa priznať, že som sa občas cítila ako povrazolezec. Ako človek, ktorý musí prejsť po natiahnutom lane, pomaly a opatrne dávať nohu pred nohu, pretože stačí jediný zlý pohyb a zrútila by som sa dole. Ak sa chcem udržať, musí mi záležať na každom kroku. Budem síce neustále balansovať, ale to je asi jediný spôsob, ako nepadnem na žiadnu stranu a ostanem uprostred, kde sa spájajú obidva súčasné svety.

       Svet prvý:

       Nie som si istá, či Ťahanovce niekedy počas desiatich rokov zažili toľko zmien, ako teraz. Od maďarského područia, cez obsadenie Nemcami, boje a výbuchy, príchod Rusov a Ukrajincov, až po časy, v ktorých nastala sloboda. I keď aj o tom možno polemizovať. Vojna sa totiž nevedie iba otvorenými útokmi s rachotiacimi samopalmi. V takej aspoň vedno, kto na ktorej strane stojí. Ale skrytá vojna, kde niet uniforiem a boje s rovnako bolestne ranenými i nevinnými obeťami prebiehajú skryto, je často nekonečná, či trvá aspoň celé generácie.
       „Toto vám hovorím, a či sa to niekomu páči alebo nie, aj v Ťahanovciach už čítať ďalej...
čitateľov: 84   

Nestupaj na šaľeneho Štefana!

@ :: Poviedky ::     Jan 15 2018, 09:15 (UTC+0)

V obci Kluknava

Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: 1938
Autor: Zuzana Kratyinová

       Bola jeseň. Jedna z najkrajších, aké pamätám. Poriadny vietor sa do Kluknavy zatiaľ neodvážil, a tak lístie sfarbené do teplých odtieňov žltej a oranžovej ešte stále lemovalo konáre väčšiny stromov. Slnko príjemne hrialo a prebleskujúce lúče dodávali korunám oslnivú gloriolu. Oprela som sa o paličku, bez ktorej už roky neurobím ani krok a obzrela som sa posledný raz k hrobu môjho manžela.
       „Zbohom, muž môj,“ zašepkala som a pomaličky sa šuchtala k bránke. Zavial vánok a pocítila som ho na lícach ako jemné pohladenie. Mimovoľne som sa obzrela za šušťaním padajúcich listov a zrak mi padol na posledný hrob na cintoríne. Bokom od všetkých ostatných osamelo trčal ako nemá výčitka. čítať ďalej...
čitateľov: 218   

Mrazená jablková dreň

@ :: Poviedky ::     Jan 08 2018, 09:32 (UTC+0)

21. augusta 1968 prichádzala do Košíc veľká časť tankov Varšavskej zmluvy cez obec Sady nad Torysou

Miesto: Sady nad Torsysou - časť Zdoba, okres Košice-okolie
Čas: 1. máj až 21. august 1968
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       „Milan, ale toľko nie!“ Petra až zatriaslo, keď som znova vopchal prst do mrazenej jablkovej drene, no nech sa hnevá koľko chce, musel som to urobiť. Takú dobrotu som ešte nejedol! Cúvol dva kroky dozadu a ja k nemu dva kroky dopredu. Studený prst som si strčil do úst a cítil som, ako mi z neho steká sladučká chladivá šťava a rozplýva sa na jazyku.
        „Len ochutnať si mal! Kúp si vlastnú!“ Peter sa ešte snažil cúvať, ale bol za ním strom. Zľakol som sa, že naň vylezie, lebo Peter bol v šplhaní po stromoch najlepší z celej Zdoby. No zatiaľ nevyliezol nikam, len sa vystrel, pripravený brániť sa. Ale ja som bol rýchlejší a čítať ďalej...
čitateľov: 361   

Odsúdený za vieru

@ :: Poviedky ::     Jan 01 2018, 11:05 (UTC+0)

V Poľove

Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košíc
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Urobiť mu meltu alebo čaj?“
       „Urob meltu. Včera mu chutila. A ešte mi dones môj zimný kabát.“
       „Prečo? Pýtal?“
       „Nepýtal, ale dones ho. Nech spí na mäkšom.“
       „Musím najskôr zohriať škvarky.“
       „Však ich dorob a potom to prines!“ pritvrdil otec hlasom, ale skôr len tónom,
akým to povedal. Inak hovoril stále pošepky, a to sa mi zdalo podozrivé. Vlastne by som ho, ba ani mamu nepočul, keby som sa potichu neprikradol ku kuchyni, aby som zistil, kedy už bude večera. čítať ďalej...
čitateľov: 481   

Dedo

@ :: Poviedky ::     Dec 25 2017, 10:23 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: roky 1941 a 1944
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Janko kráčal pomaly, pomaličky, priam slimačím tempom. Skôr sa šúchal po ceste, než napredoval ku škole. Na pleciach mu hrkala hnedá kožená aktovka a v duši sa rozháral spravodlivý hnev. Bola sobota, teplá, májová. Vzduch voňal rozkvitnutými stromami a blížiacim sa letom. V taký deň by sa mohol rozbehnúť do lesa, vyliezť na čerešňu, zaboriť si nos do bielych kvietkov, ochladiť nohy v potoku, naháňať pstruhy, chytať raky, hrať guľôčky s chlapcami, či si len tak vybehnúť na lúku a ľahnúť do trávy, počúvať vtáky, pozorovať letiace oblaky a hádať, na čo sa zmenia. Nič z toho však teraz možné nebolo.
       Ako ho všetci oklamali. Vraj, teš sa! Ja, keby som ešte mohol chodiť do školy, hneď by som tam šiel. Dobre je tam. Naučíš sa všetko, čo budeš v živote potrebovať. Mnohé sa dozvieš, zmúdrieš. Pf! Tárali. čítať ďalej...
čitateľov: 345   

Podivný tanec divej ženy z Bikovskej doliny

@ :: Poviedky ::     Dec 17 2017, 21:01 (UTC+0)

Miesto: Kluknava, okres Gelnica
Čas: 1956
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

        „Tak ti Irenka moja poviem, a môžeš sa škľabiť koľko chceš, ale i tak, aby si vedela, že toto nie sú žiadne srandy a keď sa neprežehnáš, tak potom ti už neostane ani amen.“
        „Čože? Zasa som ti nič nerozumela. To mi nedáva žiaden súvis,“ pozrela Irena do Magdiných vyľakaných očí, v ktorých nebolo nikdy ani za mak pokoja.
        „Veď to, Irenka moja, veď to. Že ty chceš rozumieť. Ale rozum je diablov radca. Riaď sa srdcom, lebo ak nie, tak potom nič."
        „Čo nič?“ Irena opäť nechápala.
        „Nič je nič. Nemožno povedať, že čo je nič, alebo čo je niečo. Ale kde niet ničoho, ani diabol neberie.“
        Teraz Irena prikývla. Dala jej radšej za pravdu. Už dávno si myslela, že Magda to nemá v hlave celkom v poriadku, melie piate cez deviate a málokedy dokáže zreteľne vyjaviť, čo si myslí. Ak vôbec myslí.
       čítať ďalej...
čitateľov: 679   

Pastierova rada

@ :: Poviedky ::     Dec 10 2017, 22:36 (UTC+0)

Pri obci Zemplín - sútok Ondavy a Latorice, rieka ďalej pokračuje pod názvom Bodrog

Miesto: Zemplín, okres Trebišov
Čas: okolo rokov 1708 až 1710
Autor: Slavomír Szabó

       „Nie, Pišta, ty nesmieš zomrieť! Rozumieš? Nech si Boh radšej vezme mňa, ale ty tu musíš ostať!“ rozplakal sa Miháľ, tam na okraji lesa pod svahom Vakovca, keď sa skláňal nad kamarátom, čo sa zosypal ako spráchnivený strom. Uložil ho na zem do lístia, dal mu pod chrbát svoju halenu, nech ho nič netlačí, ale ako by to mohlo pomôcť? Pišta ležal, tvár sa mu perlila potom, krk mal napuchnutý a ťažko lapal po dychu. Zdalo sa, akoby už nič nevnímal. Potom zachraptel, zatriasol sa, keď skúsil zozbierať sily, aby zdvihol hlavu a pozrel Miháľovi do tváre.
       „Kamarát, to nemusí byť zlé, ak sa nemáš prečo báť umrieť. čítať ďalej...
čitateľov: 1011   

Kým sa skončí vojna

@ :: Poviedky ::     Dec 04 2017, 07:25 (UTC+0)

Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: zima 1944 a 1945
Autor: Zuzana Kratyinová

       Bolo to veľmi zvláštne obdobie. Hoci v celom svete zúrila vojna, u nás v dedine bol pokoj. Nepadali bomby, nestrieľalo sa. Keby sme tu nemali nemeckých vojakov, čo sa na jeseň dotrepali aj k nám do Gánoviec a Filíc, či lietadiel, čo prelietavali ponad naše hlavy, historkám o veľkej vojne vo svete by sme hádam ani neuverili.
       Väčšina tej hávede v hnedozelených mundúroch sa nasťahovala do kaštieľa statkára Alexyho a poniektorí aj do našich chalúp. Prebývali s nami spolu v izbách, sedeli s nami za jedným stolom, spali v našich posteliach, jedli naše jedlo, pili našu vodu a vedno sme sa modlili v našich kostoloch. Mávala som z toho zmiešané pocity. Niektoré dni som bola do kostí vystrašená počúvaním o skutkoch, čo napáchali. Inokedy som si tie reči tak veľmi nepripúšťala. Rodičia nám neprestajne opakovali, aby sme boli opatrní, aby sme sa príliš neukazovali, aby sme boli ticho. Spočiatku sme skoro nikde nechodili, ale dlho sa tak žiť nedá. čítať ďalej...
čitateľov: 552   

Láska nezanikne

@ :: Poviedky ::     Nov 25 2017, 08:04 (UTC+0)

Miesto: Baňa Lucia, dnes Vyšný Medzev - časť Baňa Lucia, okres Košice-okolie
Čas: päťdesiate roky 20.storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       Bola letná nedeľa, ktorá sa ničím nelíšila od ostatných. Osadníci sa zišli v kostole, či skôr v sále, čo v nedeľu slúžila ako kostol, sediac na rovnakých miestach ako pred týždňom, dvoma, či dokonca pred rokom. Mnohí mali na sebe tie isté šaty. Iba deti podrástli, dievčiny sa zaoblili a mládencom vyrašilo strnisko. Starším susedom pribudlo pár vrások, šedín, chorôb i starostí. Zopár stoličiek ostalo prázdnych, no tie sa pomaly zaplnia, lebo pribudlo i zopár neviest, hrdo nesúcich svoje bruško, a tiež zopár prespaniek. Tie, kým sa dalo, starostlivo ukrývali tajomstvá vášnivých nocí, strávených s kostošmi, čo pracovali v bani a na stravovanie boli prideľovaní do jednotlivých rodín. Preto dostali tú prezývku. A bolo verejným tajomstvom, že kostoši radi okoštovali všetko, nielen stravu, ak hlava rodiny nebola doma. Zahanbila som sa. Som predsa v kostole, ohováram v myšlienkach a ani netuším, o čom káže pán farár, čo kvôli takým nehodným ako ja, meria každú nedeľu štreku až z Jasova.
čítať ďalej...
čitateľov: 648   

Pupíkov Kubíček

@ :: Poviedky ::     Nov 18 2017, 07:54 (UTC+0)

Juhomoravská krajina

Miesto: Bousín, okres Prostějov, Česká republika
Čas: začiatok 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Neznášam Pupíka! Ten jeho večne nastrojený úsmev! A oči? Také malé, ale stále živé, vždy si každého prezerá, akoby ho videl prvý krát a voľačomu nemohol uveriť. Nikdy sa ani na chvíľočku nezastavia, gúľa nimi dookola, hľadí vám do tváre, potom na nohy, na ruky, na krk, zasa do tváre, opäť na ruky, a to všetko vo chvíli kratšej než jediný nádych. Aj pohyby má také divné, neisté, trhavé. Nikto ho nikdy nevidel čoby len na chvíľku na pokoji. A keby to bol aspoň nejaký poriadny chlap! Lenže je malý, mne nesiaha asi po plece, ruky a nohy tenké ako decko, zato brucho mu vyčnieva poriadne. A možno sa hýbe tak trhane, lebo zatiaľ čo každý normálny muž kráča plynule, Pupík musí dávať pri každom kroku pozor, aby ho brucho neprevážilo. A čo mu tak chutí? Čoho si môže dopriať toľko, ako iní nie? Veď je len furman! Obyčajný furman, čo chodí do lesa, občas na Kuteřov, občas až na Smilák, vezme drevo na voz a vezie ho do Prostějova. Vlastne, keby ho aspoň vzal. On si ho nechá naložiť! S tými svojimi ručičkami a nožičkami by nás len zdržiaval. čítať ďalej...
čitateľov: 1152   


staršie články:

ešte staršie články...