login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 25, 2019

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(250)

vložiť obrázok do galérie

Čosi vo vrecúšku

@ :: Poviedky ::     Dec 01 2019, 15:47 (UTC+0)

Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: začiatok päťdesiatych rokov 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       S Marčou sa nedá o ničom poriadne porozprávať. A možno je to šťastie. Odkedy vzala miesto krčmárky, zdá sa, akoby stratila rešpekt voči všetkým chlapom. Aj voči mne – a to som jej muž! Pravdu povediac, máličko, ale ozaj len veľmi máličko ju chápem, lebo aj dnes, keď som za ňou zašiel do krčmy, bol tam hluk. Taký hluk, až som musel kričať, aby ma vôbec počula. A dym! Toľko dymu, tak nafajčené, že už sa nedržal len pri povale, ale štípal oči. Človek, chtiac-nechtiac, musel byť podráždený. A aké honosné sídlo to kedysi bývalo... Keby ešte žila Araňoška, tá sedliacka aristokratka, na ktorú nikto nespomína v zlom, asi by ju roztrhlo od jedu. Empírový nábytok zmizol nevedno kam a nahradil ho výčapný pult. Nádherné obrazy starých majstrov vystriedali plagáty, ktoré hlásali, že komsomolci sú našim vzorom, komunistická strana spasí svet a Sovietsky zväz je i bude našim spojencom naveky. Steny, prechádzajúce pri strope v elegantné klenby, zosiveli, omietkou presiakol nikotín a lepkavá podlaha páchla čítať ďalej...
čitateľov: 213   

Obkrúžení vojnou

@ :: Poviedky ::     Nov 24 2019, 05:00 (UTC+0)

Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: 1939 - 1945
Autor: Juraj Korpa

       Mierny vetrík sa prevaľoval v rannom slnku a podľa toho, či privieval, či odvieval suchý vzduch od polí, aj zosilňoval či utlmoval hluk štartujúcich lietadiel za nimi. Zdalo sa, že to práve tie vzdialené zeleno-čierne sršne hýbu vzduchom, snažiac sa ho rozvíriť svojou benzínovou zúrivosťou, aby tak vlastne vykonali stáročný rituál rinčania zbraňami, ktorý má posmeliť srdcia svojich a rozochvieť hrude nepriateľa.
       Na okraji posledného humna Veľkých Zalužíc stáli s knihami pod pazuchami dve deti, osemročná Valika a desaťročný Miško, kamaráti a susedia od narodenia. Prilákal ich hukot, podišli až k plotu. Sledovali s prižmúrenými očami, ako sa kovové supy po dvojiciach pomaly rozbiehajú, potom namáhavo stúpnu, obťažkané bombami, zakrúžia nad Blatami, aby stihli vzlietnuť ďalšie dva, ako sa potom zoradia po štyroch a miznú v opare nad Vihorlatom, nasledované ďalšou a ďalšou štvoricou. O chvíľu pri nich zastali aj pani v zástere a vysoký chlapík v železničiarskom plášti. Tiež sa pozerali. A premýšľali. Či sa začala vojna. Nejaká ďalšia. Nemecká.
       Valika už videla lietadlá. Dvakrát. Raz dokonca zblízka. Prvýkrát pred pol rokom. Vtedy sa tiež bojovalo, celkom čítať ďalej...
čitateľov: 360   

Statky, láska a koniec

@ :: Poviedky ::     Nov 17 2019, 09:00 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: tridsiate až päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó


       „Takže, na záver sa mi žiada povedať už len pár slov. Poctivo robiť je dobré, ale to nestačí. Musíš si vážiť, pre koho robíš. Kedysi tu zanechali svoje stopy rôzne bohaté rodiny. Drugethovci, Forgáchovci, Kormosovci a mohol by som hovoriť aj ďalej, lebo každý z týchto rodov písal dejiny Ždane, ale to teraz nie je dôležité. Milan, vieš, čo je teraz dôležité? Že najbohatšími sme tu práve my. Teda, ak budeš robiť pre nás, musíš na to stále myslieť a podľa toho sa i správať. Rozumel si, čo ti hovorím?“
       Ihneď som horlivo prikývol. Popravde, bol by som robote rád, aj keby mi gazda Ondrej toľko neprízvukoval, ako sa mám tešiť. Beztak by som bol úslužný. Sirotám nič iné neostáva. Vlastne ma šťastie sprevádza dosť dlho. Najskôr, keď si ma zo sirotinca vzali ujo Ďula s tetou Jolanou. Veľa sirôt našlo nový domov v Ždani. Stali sme sa lelencami, čiže chovancami v rodinách, čo sa o nás starali a dostávali za to trochu peňazí. Sirotinec a rodina - to sa ani nedá porovnať. Keď som k nim prišiel a oni ma usadili za stôl medzi svoje deti a prisadli si k nám, mal som pocit, že svet náhle rozkvitol, prestal byť nepriateľským miestom a prechádzam životom tak, ako som kedysi o tom iba sníval. Navyše, od štátu som dostával šaty dva razy ročne a raz ročne topánky, takže čítať ďalej...
čitateľov: 644   

Dukát a iné záležitosti

@ :: Poviedky ::     Nov 09 2019, 07:43 (UTC+0)

Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová

       „A just mala byť moja!“ zvolal Karči a buchol po hrboľatom zájdenom stole, čo pamätal aj panovanie osvietenej panovníčky Márie Terézie. Krčmár, ktorý postával za pultom a tváril sa, že spočítava fľašky, hoci v skutočnosti nemal v hlave čísla, ale striehol na tých zopár kunčaftov v krčme, sa na neho teraz zahľadel. Keď sa uistil, že tento mu škodu nespôsobí, vrátil sa k svojmu ničnerobeniu.
        „Mala, ale nie je. Žofia už má muža. A ty si tiež nájdi ženu, čo bude v posteli aj okolo hospodárstva ako drak, a tak ťa vymačká, že nebudeš už myslieť na iné. Teraz po vojne je slobodných žien a dievčat ako pliev, stačí len, ... hehehe, ruku načiahnuť. Môžeš mať čítať ďalej...
čitateľov: 450   

Nevesta na jednu noc

@ :: Poviedky ::     Nov 03 2019, 03:25 (UTC+0)

Miesto: Valaliky - časť Všechsvätých, okres Košice-okolie
Čas: štyridsiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Tak! A teraz sa všetko zmení! Také tie reči: „Veronka, prídeš nám pomôcť na pole? Vieš, veď ti dáme aj trochu zemiakov,“ - tak toto už nie! To navždy skončí. Časy, keď som sa trápila aj celé dni za výslužku, ktorú som sa i hanbila otcovi ukázať, tie sú preč. Namiesto toho mi možno povedia: „Veronka, videla som, aké krásne zemiaky sa vám toho roku urodili. Nezjednáme sa? My zasa máme veľa kukurice.“
       Áno! Presne tak to bude! Už nie pomocníčka na najťažšiu robotu, ale gazdiná, s ktorou budú hovoriť s úctou, ako sa medzi rovnými patrí. Skončia časy, keď som bola dobrá iba za slúžku a v pohľadoch iných som cítila len povýšenie. Alebo pohľady parobkov a mužov. Ak sa nejaký na mňa usmial, cítila som, že je za tým nemravnosť alebo výsmech. Teraz čítať ďalej...
čitateľov: 503   

Sekerka

@ :: Poviedky ::     Oct 27 2019, 04:47 (UTC+0)

Miesto: Kendice, okres Prešov
Čas: zima 1944 - 1945
Autor: Juraj Korpa

       Bolo sychravé ráno. Slabý vetrík vyháňal riedku hmlu spomedzi domov, odkiaľ sa pomaly trúsili zamračené postavy. To gazdovia, každý s lopatou alebo čakanom, zvolávaní falošným rachotom navlhnutej blany obecného bubna, prichádzali na zhromaždisko, odkiaľ už dva týždne každý tretí - štvrtý deň pod dozorom stráží odchádzali na Pažiť kopať zákopy. Nebolo medzi nimi nikoho, kto by chodil rád, či nebodaj s nadšením – ale nedalo sa nič robiť. Vojna je vojna, a teraz dorazila aj tu.
       Chlapi sa neochotne, poháňaní nemeckými pokrikmi, zoradili do trojstupu a odkráčali do polí. Kým ich na konci ulice pohltila hmla, Vinco ešte stihol čítať ďalej...
čitateľov: 532   

Zabudnite na Jánošíka!

@ :: Poviedky ::     Oct 19 2019, 13:42 (UTC+0)

Miesto: Šaca, v súčasnosti mestská časť Košice-Šaca
Čas: koniec štyridsiatych a päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Vonku zatrúbil pastier. Konečne! Bál som sa, že ho nebudem počuť, lebo mama nechcela otvoriť okno, že je ešte stále chladno. V zime bola zima, teraz nastala jar, veď už som videl aj hrdličku s konárikom v zobáku, ale mame to povedať nemôžem. Dala by mi po hlave, že som akýsi premúdrený. Ale veď ak by bola ozaj zima, prečo by odložila moje gumáky a vytiahla tie staré baganče bez jednej päty? Pravda, kým bol sneh a mrzlo, chladilo ma aj v gumákoch. V čižmách by to vraj bolo iné, ale to ja neviem naisto, lebo rodičia mi čižmy nekúpili. Ani nové, ani staré, ani nijaké. Tak som až doteraz behal po vonku v gumákoch od Andera; to je môj starší brat. Jeho už tlačili, aj keď skrivil prsty na nohách. Mama mu ich vzala, nech čítať ďalej...
čitateľov: 1125   

Turecký dar

@ :: Poviedky ::     Oct 14 2019, 02:55 (UTC+0)

Miesto: Medzev, okres Košice-okolie
Čas: tradovaný príbeh zasadený do 18. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Bodaj to pes osral! Tak, presne tak by som najradšej zvolal na celý Medzev. Ale vedel som, že hoci by som si aj dušu vykričal, nik by ma nepočul. Od brehov Bodvy sa po celom mestečku rozliehal neúnavný rámus bucharov z hámrov a jediný človek, na ktorého som to túžil vyfľusnúť, sa mi práve otočil chrbtom a rýchlymi krokmi sa vzďaľoval.
       Tri roky! Tri dlhé roky sme s Johannom putovali krížom cez horné Uhorsko! On tovariš kováčskeho a ja kožušníckeho cechu. Čo sme sa putík nachodili, paničkám modré z neba nasľubovali a keď po slastnej noci uspokojené oddychovali v páperových perinách, či na slame, zdupkali sme kade ľahšie. Však, kto by chcel riskovať poriadnu nakladačku, či nebodaj vidly v zadku? Ej, či nám len bolo sveta žiť! Spolu sme prechádzali dediny, mestečká, mestá, obchádzali dielne. A podpisov v našich vandrovníckych knižkách pribúdalo práve tak, ako skúseností. V Brne bolo dobre, i v Olomouci, ale Praha, tá stovežatá krásavica, tá ma očarila na prvý pohľad. Hneď som vedel, že tam chcem ostať. Čo sa budem trepať späť do horného Uhorska, do tej chudoby, tvrdej roboty, keď tu sa vrecká aj náruče ochotnejšie otvárali, víno tieklo prúdom, život bol veselší, radosť nespútaná a potešenie čítať ďalej...
čitateľov: 553   

Prekliatie

@ :: Poviedky ::     Oct 06 2019, 11:23 (UTC+0)

Miesto: Richnava, okres Gelnica
Čas: začiatkom 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       Vošla som do kuchyne, v ktorej už sedela Magda. Vrtela svojim kostnatým zadkom na lavici a nebyť toho, že mala na sebe svoje zvyčajné štyri sukne, možno by už bola lavica celkom doškriabaná. Kto to kedy videl ženu s takou riťou! Ale dobre, že prišla. Každý deň chodí. Aspoň sa mám komu vyrozprávať, lebo dakedy rozmýšľam, či ten môj muž, teda Zdeno, je ešte môj. Niežeby mal frajerku, ale jemu už ženy dajako netreba. Len na robotu. A možno ešte, keď potrebuje umyť nohy. Brucho mu narástlo, nezohne sa. Našťastie si nohy tak často neumýva. I tak sa musím priznať, že táto pomoc ma naozaj ponižuje. Ako sa len môže milý a usmievavý frajer po rokoch zmeniť na takéto hovädo? Ale späť k Magde... Kostnatý zadok sa zavrtel, čítať ďalej...
čitateľov: 857   

Po nás už nikdy viac potopa

@ :: Poviedky ::     Oct 01 2019, 04:18 (UTC+0)

Miesto: Zalužice, okres Michalovce
Čas: 1960
Autor: Juraj Korpa

       Ján pomaly prenášal ťažisko z nohy na nohu, udržiavajúc rovnováhu a slimačím tempom sa presúval pomedzi mláky. Nemohol by ísť rýchlejšie, ani keby tam neboli, pretože všadeprítomné lepkavé blato sa mu lepilo na čižmy a sťahovalo mu ich z nôh. Pri každom kroku si ich musel pridržiavať. Vzdychol.
       Naokolo sa mu ponúkal bezútešný pohľad. Sotva čo sa roztopil sneh a pôda trochu obschla, začalo poriadne pršať a polia zase podmokli. Už aj tak plný Laborec dostal ďalšiu porciu vody a vylial sa až po šínky, úzkokoľajku, ktorá vozila robotníkov z okolia až do Remetských Hámrov. Nádejne klíčiaca ozimina sa tak ocitla vo vode, kde sa pomaly udusila. Úroda bude opäť čítať ďalej...
čitateľov: 576   


staršie články:

ešte staršie články...