login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Veštby a osud

@ :: Poviedky ::     Dec 08 2018, 15:01 (UTC+0)

Kaštieľ v Brzotíne, do ktorého sa po II. svetovej vojne nasťahovali najchudobnejšie rodiny z obce

Miesto: Brzotín, okres Rožňava
Čas: rok 1946
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       „Tak ti poviem Barborka, že chlapci sú ako oheň. Zahrejú, ale pozor, lebo ak sa dostanú priamo na telo, spália ťa a už nikdy nič nebude také ako predtým.“
       „Pred čím?“ položila som si ruku pred ústa, nech Katka nevidí, že sa usmievam.
       „No pred tým, však isto vieš, určite si počula a nakoniec skončíš ako Agnesa. Slúžila u mlynára v Plešivci a robila všetko, čo jej prikázal, až z toho oťarchavela. A komu treba za slúžku prespanku? Však tá musí dojčiť, o decko sa starať, nemá čas nosiť vrecia s múkou. Tak ju vyhodil. Ale po čase mu asi za ňou bolo ľúto, tak ju o rok vzal znova do služby a tak oťarchavela druhý raz,čítať ďalej...
čitateľov: 172   

Môj brat levente

@ :: Poviedky ::     Dec 02 2018, 06:33 (UTC+0)

Kostol v Košickej Novej Vsi

Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: prvá polovica štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Vnúčikovia, deti moje, verte, nie je ľahké spomínať človeka, ktorého som zažil len ako veľmi malý, po toľkých rokoch a tak, aby som vám ho dokonale popísal. Navyše, ak to bol môj brat a spomienky, čo mi po ňom zostali, sa neskôr stali pre mňa bolestnými. Ale chcete to, pýtate sa, a tak sa musím pokúsiť. Dlžím to nielen vám, ale najmä jemu. Tak počúvajte...
       Ondreja som odjakživa vnímal ako autoritu, ako akéhosi druhého otca. Nie že by nám ten náš chýbal, boli sme kompletná rodina, to predsa viete, na pradeda si určite pamätáte – nie, Ondrej ho iba doplňoval, zastupoval, určite nenapodobňoval, veď mal svoju hlavu. Išla z neho taká otcovská vážnosť, múdrosť, nevyvádzal ako ostatní chlapci, nejašil sa, nehneval starších – naopak, bol vždy akoby jedným z nich, z dospelých, hoci bol iba o päť rokov starší odo mňa a iba o dva od sestry. Začal som si ho vážiť, ba ho priam zbožňovať, najmä po čítať ďalej...
čitateľov: 268   

„Nechcem ja maľučkej ženy“

@ :: Poviedky ::     Nov 25 2018, 14:28 (UTC+0)

Kostol sv. Anny v Ťahanovciach

Miesto: Ťahanovce, dnes mestská časť Košice-Ťahanovce
Čas: koniec päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Ďuri cítil, ako ho zalieva pot. Ako sa mu perlí na čele, steká po chrbte, no v hrdle má sucho, až sa mu lepí jazyk na gamby.
       „Takže ty páliš? Slivovicu, že? Cítiť ju až na dvor! Toto, no... A zákony ti nič nehovoria?!“
       Joži, ťahanovský žandár, ktorý svoj nízky vzrast rád nahrádzal povýšeneckým hlasom, stál uprostred kuchyne, zhlboka nasával prenikavú vôňu pálenky a rukami si držal opasok, akoby mu mali padnúť gate. Na perách mu pohrával sebaistý úsmev; jeho nakrátko ostrihané vlasy prekrývala placatá čiapka uniformy a na Ďuriho pozeral ako na nepriateľa štátu, ktorého dolapil pri čine. Bolo skoré ráno, dedina vyľudnená, každý šiel do práce, no Ďuri mal čítať ďalej...
čitateľov: 513   

Sestry

@ :: Poviedky ::     Nov 18 2018, 13:24 (UTC+0)

Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie
Čas: jar 1528
Autorka: Zuzana Kratyinová


       Nadišlo marcové ráno roku Pána 1528. Zima zatiaľ nechcela pustiť svoju vládu z rúk. Len vzduch bol o čosi menej mrazivý, na konároch vŕb sa kolísali prvé puky a vtáci sa snažili svojim spevom privolať otáľajúcu jar a s ňou príjemné životodarné teplo. Sedliaci sa už niekoľko dní pripravovali na práce na poliach, ostrili pluhy, motyky, deti sa tešili na hry na lúkach a v žiadnej chalupe nebolo nikoho, čo by túžobne nevyčkával slnečné dni. Len vojakom uhorského kráľa Jána Zápoľského, čo vo veľkých zástupoch, plne vyzbrojení, koňmo či pešo pochodovali Via magnou – dávnovekou, historickou cestou, bola celá jar aj s prípravami na orbu a siatie ukradnutá. Šli rýchlym vytrvalým čítať ďalej...
čitateľov: 339   

Príroda nám len klame

@ :: Poviedky ::     Nov 11 2018, 09:49 (UTC+0)

V kúpeľoch Štós

Miesto: Medzev a Kúpele Štós, okres Košice-okolie
Čas: koncom štyridsiatych rokov 20. storočia
Autori: Slavomír Szabó, Silvia Bolčová

       „Hovorím ti, niet nad pastiera koní! Si myslíš, že keď si furman, je ti lepšie ako mne?“ Zasmial som sa, či aspoň skrivil ústa do akéhosi úškrnu, ktorý mal dať najavo, že som veselý. Ale po pravde, cítil som sa inak.
       „Čo ti je, Hanes? Zdá sa ti, že s tebou hovorím zvrchu? Povedal som dačo zlé? Alebo o čo ti ide?“ Adolf vravel potichu, trochu pomaly, možno odmerane, ale veď to je jedno. Hoc by nahodil akýkoľvek hlas, líškal sa mi, či priamo klaňal, alebo predo mnou tancoval pre moje potešenie, nič by mi nezlepšilo náladu. No čo som mu mal povedať? Že niet horšej roboty, ako pásť kone a všetkým furmanom je isto lepšie ako mne? To nikdy!
       „A čo by mi bolo? Nič mi nie je. Si myslíš, že čítať ďalej...
čitateľov: 530   

Navždy nie svoji

@ :: Poviedky ::     Nov 04 2018, 09:37 (UTC+0)

Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: päťdesiate až osemdesiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Keď sa unavili tancom, šiel ju odprevadiť domov.
       Kráčali vedľa seba dlho mlčky. No nebolo to mlčanie, keď nie je čo povedať, skôr také, keď sú slová zbytočné – bolo im spolu príjemne, ako vždy. Kráčali pomaly v svetle pouličných lámp a nad hlavami im svietil mesiac.
       Keď ju nesmelo chytil za ruku, neuhla. Nechala si vziať svoju dlaň do jeho. Ale nestisla ju. Po chvíli spomalil a zastavil, postavil sa čelom k nej a pokúsil sa k nej pritisnúť. Veľmi jemne.
       „Nie, radšej nie, tu na nás zovšadiaľ vidno,“ povedala, upierajúc pohľad do zeme.
       „No a čo? Všetci predsa už dávno vedia, že sa mi páčiš, na tom nie je nič pohoršujúce. Niekedy mám pocit, že jediná, čo si to nevšíma, si ty... Ale prečo?“
       Cítil, že keby ju čítať ďalej...
čitateľov: 590   

Koža

@ :: Poviedky ::     Oct 28 2018, 14:41 (UTC+0)

Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie
Čas: okolo roku 1933
Autor: Slavomír Szabó

       Gitka sa mi vždy páčila. Ešte aj v časoch, keď ma dievčatá vôbec nezaujímali a zdali sa dobré akurát na to, aby sme ich mohli ťahať za vrkoče. Vtedy sme sa na tom bavili, ony kričali, ale Gitku som takto netrápil. Ba rozčuľovalo ma, ak ju za vrkoč ťahali kamaráti, ale nepovedal som im to. Iba by ma vysmiali, že je moja frajerka. Isto, hádal by som sa s nimi o život, že je pre mňa menej ako vzduch a môže mi byť ukradnutá, ale nebola. Lenže to som ešte nedokázal priznať ani sám sebe. Iba som čítať ďalej...
čitateľov: 1133   

Rakaťaš

@ :: Poviedky ::     Oct 22 2018, 01:53 (UTC+0)

Miesto: Malá Ida, okres Košice-okolie
Čas: povesť sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autori: Slavomír Szabó, Zuzana Kratyinová

       „Modlite sa, chlapci! Hlavne sa modlite! Príde súdny deň a archanjel Michal plamenným mečom porazí Satana. Zvrhne ho spútaného v reťaziach tam, kde ostane uväznený. A to vám hovorím, nielen že vy, ale aj ja sa toho dožijem!“
       Stará Kata sedela na rozheganej stoličke, podivne sa knísala zo strany na stranu, tak ako vždy, keď na ňu prišla jej chvíľka náboženského vytrženia. Oči sa jej podivne leskli, akoby nimi videla to, čo iní nie. Azda obrazy z konca sveta a výjavy bojov anjelov s démonmi.
       „Skôr ako prídete čítať ďalej...
čitateľov: 931   

Blázon, či hrdina?

@ :: Poviedky ::     Oct 15 2018, 03:10 (UTC+0)

Miesto: Valaliky - Bernátovce a Košťany, okres Košice-okolie
Čas: prelom tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       Jar už klopala na okno a príroda sa pomaly prebúdzala k životu, no ešte stále bolo chladno. Ráno cestou do školy hrial Irinu teplý čaj z raňajok, no takto popoludní ju premkla triaška. Možno od zimy a možno z Katkinho rozprávania.
       „Akože o ničom nevieš? Vždy, každý rok sa počas prvej pôstnej nedele pred Veľkou nocou hádže Šmertka. Zo slamy urobia dievčatá hlavu i trup a poobliekajú ju do starých šiat. Každá donesie, čo má – daktorá obnosenú starú bluzu, iná kabat, alebo fartuch. Vždy sa stretneme v inej rodine. A potom, keď je Šmertka ušitá a vyparádená, nesieme ju hore na pastvisko až k jarku. Vpredu ide vždy tá dievka, v ktorej dome sa Šmertka robila a za ňou kráčame my, čo sme pomáhali. Nakoniec tie, čo sa len prizerali. A ani chlapci nemôžu čítať ďalej...
čitateľov: 661   

O veľkom kamarátstve

@ :: Poviedky ::     Oct 07 2018, 14:06 (UTC+0)

Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Rozpoviem vám príbeh o veľkom priateľstve Fonza, Berta a Hajči, ktoré takmer stálo Berta život, keby sa včas nerozpadlo, a Haja skoro zomrela, keď vzniklo. Ale poďme pekne po poriadku...
       Fonzo sa vlastne volal Alfonz, ale takto to menej lámalo jazyk. Berto bol zase plným menom Albert, ale to znelo príliš nóbl, akosi cudzokrajne. A Hajči bola v skutočnosti Anna, zvaná Hana, maznavo Haja a zdrobnelo Hajča. Alebo Hajči, v oslovení. Nikto sa už nepamätá, kde sa tie prezývky vzali – či im prischli ako drobcom, keď ešte nevedeli všetky spoluhlásky a sami seba takto nazvali, alebo až neskôr, keď už tvorili bandu, a prezývky si vybrali na dôkaz frajeriny. Každopádne ich takmer nikto nikdy, okrem úradov, nevolal skutočnými menami, a nikto by možno ani nevedel, ako znejú ich oficiálne mená. Je dôležité ešte povedať, že Berto a Haja boli súrodenci, Berto o tri roky starší. Bývali ob dom od Fonza, keď sa aj s rodičmi prisťahovali do Vsi. Bol to začiatok decembra, presnejšie, na Mikuláša, keď sa – najprv dvaja – po prvýkrát stretli.
       Haja mala vtedy čerstvo tri roky a Berto, ako druhý najstarší chlapec, si zvykol na úlohu jej osobného pestúna. Rozumeli si, a on sa jej rád venoval. Aj ona ho mala najradšej zo súrodencov – rada bola v jeho blízkosti, rada sa zúčastňovala na jeho výpravách, rada počúvala jeho polo poučné – polo zábavné historky, a najradšej mala, keď ju zobral na koníka, pretože vtedy mu stačila a mala dobrý rozhľad. Aj v ten pamätný deň, keď sa ozvalo zaklopanie a akési chlapské hlasy spoza dverí, ju mal Berto práve na ramenách, keď išiel otvoriť, zvedavý, čo to môže byť za čudo. No a to sa jej takmer stalo osudné.
       Za dverami totiž boli koledníci, čo na Mikuláša chodili po domoch vinšovať a vyberať odmenu. Čosi bežné vo Vsi, ale úplne čítať ďalej...
čitateľov: 768   


staršie články:

ešte staršie články...