login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

Pri stretnutí s duchom mrazí

@ :: Poviedky ::     Jun 03 2012, 12:20 (UTC+0)

Rieka Slaná

Miesto: Vyšná Slaná, okres Rožňava
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autor: Ľubica Andrásiová

       Ničnerobenie je hriech a najkratšia cesta do pekla. Viem to, lebo odkedy som začal vnímať, mama s otcom i s pánom farárom mi to neustále vtĺkali do hlavy. Ale ako si poradia s trinásťročným chlapčiskom? Keď niečo do mňa nahúdli, ich slová vyfrnkli preč do nenávratna, lebo môj svet bol voľakde celkom inde. Najradšej pri potoku. S Janom. Jano je kamarát ako sa patrí. Dá sa nahovoriť na kadečo. Raz sme súťažili, kto preľuve úzky žblnkotajúci potok až na druhú stranu. Vyhral som, lebo Jano namiesto toho aby pľuvol do diaľky, si opľul špičku topánky. Stál tam a pozeral na slinu ako sova do tmy a ja som sa od smiechu chytal za brucho. Pravda, boli sme smädní, vtedy sa zle pľuje, ale on akoby vychrstol zelený sopeľ, čo sa ťahal z topánky na vlhkú trávu. Alebo keď som našiel dobrý ploskáč a hodil šesťnásobnú žabku. Podarila sa mi tak, že pristála až na druhom brehu a udrela Jana do hlavy. Prebehol totiž cez vodu a ľahol si na zem, aby lepšie videl, koľkokrát sa kameň odrazí od hladiny. Predstavte si, nenahneval sa na mňa. Ba ani sa nerozplakal, aj keď mu trocha tiekla krv. Ľutoval som ho, ale len tak v myšlienkach. Nahlas nie.
       V jeden krásny večer, keď už bola tma a nám sa podarilo tajne ubziknúť z domu, sedeli sme na našom obľúbenom mieste a močili nohy vo vode. Celý deň bolo teplo a po takej horúčave nám dobre padlo schladiť si päty. Potok vyzeral tajomne a bol taký studený, až sa mi zdalo, že sa mi zahryzol do členkov ako hladný pes a chcel mi ich zožrať.
       Vytiahol som preto nohy von a drgol do Jana: „Poďme hádzať kamene na terč. Tamto v prostriedku trčí skala. Budeme triafať do nej.“
       „Ja v tej tme nebudem hádzať. Nepáči sa mi taká hra!“ frflal a zamyslene sa nechtom snažil odškrabnúť čela zaschnutú chrastu, čo mu zostala po kameni.
       „Števo,“ozval sa znova so záujmom v hlase. „Povedz, vieš, kto kúpil dom po starej Garajke. Počul som, že vedie z neho podzemná chodba až ku kostolu.“
       „Nemám potuchy kto ho kúpil. Nezaujíma ma Garajkin dom a ani podzemné chodby, pretože to je hlúposť,“ urazene som mu odvrkol, lebo Jano sa nechcel so mnou hrať a ja som zase netúžil počúvať babské pletky.
       „Môj otec hovoril, že vraj tam sú,“ začal rozdumovať, akoby ho nezaujímalo, či o tom chcem počúvať, či nie. „Nikto ich ešte nenašiel. Škoda, že až teraz sme sa to dozvedeli. Dom bol dlho prázdny, mohli sme ich ísť hľadať,“ zahľadel sa kamsi do tmy a zmĺkol.
       Škoda, že už bol ticho. Práve ma zaujal, ba vlastne presvedčil a celkom som zmenil názor. No nepovedal som mu to. Moja predstavivosť začala pracovať naplno. To by bolo dobrodružstvo! Pod rúškom tmy, len s lampášikmi sme mohli pátrať po starých chodbách plných tajomstiev. Stali by sme slávnymi objaviteľmi, pretože by sme ich určite našli. Zbohatli by sme, lebo tam kdesi v podzemí by bol ukrytý poklad takej ceny, že by z toho jeden zošalel. Ale my sme boli dvaja. Mali by sme krásne domy, statok. V predstavách som sa už videl na koči, čo ťahajú nádherné kone. Kone by mali pozlátenú postroj a ...
       Ale čosi mi tu nehralo. Predsa som mal pravdu, keď som pochyboval.
       „Každý predsa vie, že okolo kostola je cintorín, ktorý zrovnali so zemou, aby ho nebolo vidno. Kto by už robil podzemnú chodbu cez hroby a kosti?“ prehodil som na pol úst, akože mu odporujem, ale Jano sa stále šprtal v chraste a neodpovedal. „A vieš, čo hovoril môj otec? Že hroby pri kostole síce už nevidno, ale straší tam. Sám to zažil na vlastnej koži. Ešte vraj doteraz na nej cíti zimomriavky, keď o tom rozpráva.“
       Jano neprejavil záujem iba na miesto na čele sa začal šprtať v nose.
       „Išiel raz neskoro večer po dedine. Boli sme so sestrou ešte maličkí, tak sa ponáhľal domov, lebo nechcel, aby ho mať hrešila. Brat ho zdržal, chcel radu s gazdovstvom, nuž otec zostal.“
       „Veď ma toľko nenaťahuj. Čo bolo?“ prerušil ma Jano. Konečne som si bol na istom, že nie je urazený, ale na mojej strane.
       „Zrazu sa mu zazdalo, že vidí pri kostole nejaké tlmené svetlo,“ pokračoval som tajuplne, tak som to mal rád. „Udivilo ho, že sa tam ktosi chodí večer prechádzať, keď už súdni ľudia dávno sedeli doma pri peci. Napadlo mu, či to nebude nejaký kradoš. Odbočil z cesty ku kostolu. Potiahol jemne bránku, aby nikoho nevyplašil a šiel schmatnúť zlodeja za golier a odvliecť za pánom farárom, nech robí poriadky. No zrazu ho ovanul chlad. Nie taký obyčajný, ako keď spíš pri otvorenom okne, ale strašidelný. Vravel, že mal pocit, akoby okoloneho lietalo tisíc zľadovatelých duchov. Svišťali a drgali do neho. Priam počul zlovestne hrkotať kosti v plytkých prastarých hroboch, nespokojné, že ich vyrušila živá ľudská bytosť. Veru, tak hovoril. Naľakal sa a ušiel. Bál sa, aby ho kostry za trest nevtiahli do hrobu. Nepatrí sa do mŕtvych zapárať,“ skončil som a spokojne pozrel na Jana, či sa bojí. Isto sa bál, lebo v nose sa už nešprtal, ale začal rozprávať niečo podobné.
       „Poznáš jelšiny pri Slanej?“
       „Poznám,“ odvetil som.
       „Voľakedy tadiaľ viedla furmanská cesta. Kedysi dávno býval zvyk, že pri takýchto cestách páni stavali šibenice a vešali tam zbojníkov. Tak na výstrahu, žeby si dávali pozor a nezbíjali. Furmani boli spokojní, keď videli hompáľať sa na povraze tých, čo ich zvykli prepadávať. Mali pocit, že páni sa o nich dobre starajú a cesty sú bezpečné. Teda i na našej ceste pri jelšinách bola šibenica.“
       „To som už počul. Všetci v dedine to vedia. Pokračuje to aj ďalej?“
       „Otec rozprával, že raz starý Lukes došiel do krčmy celý vystrašený a bledý, akoby mu všetka krv z tváre stiekla do nôh, že mu oťaželi, lebo ledva chodil. Chlapi sa na neho vrhli ako vrabce na suchý chlieb, že čo sa mu stalo, bo v lícach inak býval červený ako dievča, keď ju štipneš do zadku. Lukes len ukázal krčmárovi, nech mu naleje pohárik. Na jeden šup vypil pálenku a potom ešte jednu. Až tak sa mu jazyk rozviazal.“
       „I sa mu trochu plietol, čo?“ skočil som Janovi do reči, lebo o Lukesovi bolo známe, že občas, keď sa pochytil so svojou ženou, tak sa mu večer zvykol motať nielen jazyk, ale aj nohy.
       „Hej, už mal čapnuté,“ pritakal Jano a pokračoval. „Začal rozprávať, že bol v Dobšinej. Tam popil veľa vína a keď sa zvečerilo,v dobrej nálade sa vracal cez jelšiny domov. Odrazu uvidel svetlo. Vraj akoby ho razom zaklialo! Že sa mu zdalo, ako ho objala akási nehmotná postava okolo ramien a viedla ho sprvu proti jeho vôli za tým jasom. Len čumel na tú žiaru, čo ho priťahovala a šiel vpred. Za ňou. Tak sa dovliekol až k vode. Neviditeľná ruka ho prinútila kľaknúť si na breh. Chvíľu kľačal ako pri modlitbe a v ušiach mu znel len vlastný dych, keď začul hlas, ktorý sa mu prihováral odkiaľsi zhora: - Napi sa! Lukes, pi! –
       Lukes vraj necítil strach, alebo si ho nebol schopný uvedomiť, lebo hromovo odvrkol: - Čo? Vody sa mám napiť? Ja? Ha! Víno som pil, nebudem si kaziť chuť! –
       Snažil sa vstať, že ide ide preč, keď pocítil, že sa mu tá ruka tisne mu tvár do vody. Že mu chce ponoriť hlavu, utopiť ho, zmárniť. Až vtedy sa tak preľakol, že vraj vytriezvel. Vyskočil ako starý diviak a chcel bežať, keď ho znovu ovanulo. Zasa ten zvláštny studený závan. Už neváhal a utekal, ale naraz ho ten chlad tresol do hrude plnou ľadovou silou. Zachvátila ho triaška, tvár zbelela a dobre, že ho namieste neporazilo. Vravel, že ho naháňali duchovia zbojníkov, čo odvisli na šibenici,“ dokončil Jano.
       „Hej, ale Lukes možno vôbec nevytriezvel a bol stále nacenganý. Mohlo sa mu to všetko snívať,“ odporoval som už zo zvyku.
       „Čo keď sa i tvojmu otcovi snívalo?“
       „Nesnívalo! Ale vieš čo? Poďme do jelšiny my. Uvidíme, či Lukesa len neomámila pálenka.“
       „Teraz?“
       „Hej. Ešte mám kopu času,“ ťahal som Jana za sebou ako psíka na obojku. Túžil som po dobrodružstve. Ak nie poklad v tajnej podzemnej chodbe, aspoň toto. A niekde v malíčku na pravej nohe som cítil, že čosi zažijem.

       „Do riti s tou tmou! Nevidím pod nohy, ani oblohu! Kde je to svetielko? Prečo nepríde na pomoc? Opitému Lukesovi sa ukáže, a keď ho potrebuje my, tak nič?“ hundral Jano, keď sme sa teperili ako slepé kury ku starej furmanskej ceste.
       „Nemudruj,“ zahriakol som ho trochu, ale i mne sa videlo, že tma je akási väčšia než pred chvíľou. Jelšiny tam stáli v temnote ako pevnosť, ktorá ukrývala čosi, čo nesmie nikto vidieť. Snažili sme ísť potichu, našľapovali sme opatrne ako divá zver na love, no napriek tomu, nám pod nohami pukali drievka. Z diaľky to muselo znieť ako dve hrkotajúce kostry na pochode. Občas ja, sem-tam Jano tlmene zhíkol, keď ho švacol konár. Len s veľkou námahou sme sa predierali pomedzi kriaky. Už sa mi môj nápad prestával páčiť. Vzrušenie opadávalo tým viac, čím bližšie sme boli pri vode. Namiesto dobrodružstva ma začal premkýnať strach. Srdce mi búchalo rýchlo a nahlas a zazdalo sa mi, že dokonca počujem aj Janove. Ale to neboli srdcia, no čosi iné a nepočul som to iba ja.
       „Števo, niekto tu vzlyká,“ trasľavým hláskom šepol Jano a pritisol sa ku mne, akoby som bol jeho frajerka. Zastali sme a nastražili uši.
       „Žeby tu ktosi plakal?“ súhlasil som. Počuli sme to čoraz jasnejšie. Aj som sa bál, aj som chcel ujsť aj som chcel vedieť, čo to je. Hrdosť sa miešala so strachom. Či s rozumom?
       „Zmiznime!“ skríkol som, lebo rozum zvíťazil. Či nie? Myslím, že to bol napokon strach, čo vyhral nad všetkým ostatným. Chceli sme sa otočiť a bežať, keď sme pocítili chlad. V tej chvíli sme stuhli. Ja aj Jano. Stáli sme tam ako dve sivé sochy a čosi studené sa nám začalo otierať o nohy, o bruchá, o hrude. Poprepletalo sa medzi vlasy a postrapatilo ich. Nebolo nám viac treba. Rozbehli sme ako zmyslov zbavení. Bolo nám jedno, že nás v húštine konáre bolestivo šľahali. Prial som si byť v tej chvíli hoc aj v škole, či zhrbený kopať zemiaky. Všade inde, len nie v jelšinách.

       Tej noci sa mi snívali strašidelné sny o studenej vode a o prieľadných mužoch s hlavami, aké mavajú kostlivci a s pazúrmi dlhými a priesvitnými ako cencúle. Každú chvíľu som sa budil a triasol sa. Ani Jano na tom nebol lepšie. Priznal sa, že ak by nebol doma otec, schúlil by sa pod teplú perinu ku mame.
       Na druhý deň ráno sme boli obaja ako mechom ovalení. Zívali sme, len sa nám tak gebule kývali, keď sme hnali Janove kravy hore kopcom na pašu. Janov otec nás zavolal, že potrebuje pomoc. Kým sme my pásli, on rúbal s chlapmi drevo. Nemal som veľkú chuť na túto robotu, lebo oči sa mi zatvárali, akoby mi ich ktosi potrel glejom. Boli sme ako tie mátohy vypľuté z môjho sna. Ešteže sme mohli ležať v tráve a žuvať steblá. Len zaspať sme nesmeli, lebo by sa nám kravky potratili. O včerajšom zážitku sme obaja zaryto čušali. Vŕtalo mi v hlave, čo to vlastne bolo. Ten plač, ten mrazivý závan, ktorý nám vychladil telá, že sme sa celú noc nevedeli zohriať. Až teraz na paši, tu pod žiarivým slnkom sa nám roztápali údy. Tušil som, že i Jano myslí na včerajšok, ale nechcel som sa pýtať. Bál som sa, žeby sa mi i ďalšiu noc snilo so straškami.
       „Jano, nože zájdi ku halde po vodu. Praží na nás, vysmädli sme,“ počul som zakričať Janovho otca z lesa.
       „Ku halde?“ zakričal späť mu Jano.
       „Nevieš kde? Ku starej bani!“
       „Ujo! Ja zabehnem!“ zakričal som. „Viem kde to je!“
       Myslel som, že keď sa trochu prebehnem, tak mi ťažké myšlienky vyprchajú z hlavy a znova v nej budem mať miesto pre nové a lepšie nápady.
       Ako som dobehol ku halde akurát odbilo dvanásť hodín. Kostolné zvony bolo počuť až ku starej bani. Nabral som v studničke vodu. Bola svieža a len sa tak blyšťala, akoby sa v nej rozpustili drahé vybrúsené kamene. Odniesol som ju chlapom a oni ju pili ako ten najlepší nápoj v celom šírom svete.
       „Fajná bola. Ďakujem.“ podal mi ujo nazad prázdnu kanvičku. „A nebál si sa pri bani?“
       „Nebál,“ odpovedal som prekvapene. Kto by sa už bál na pravé poludnie?
       „A ty nepoznáš povesť o halde?“
       „Nepoznám. Povedzte!“
       Tak spustil: „Kedysi v týchto horách boli zbojníci. Dezertéri, čo nechceli bojovať za cisára ani za Rákociho. Spolčili sa do jednej bandy, ktorú viedol zbojník Sobek. Zbíjali, kradli. Nevyberali si, koho prepadnú. Keď už bolo toho veľa, vojaci na nich vystrojili poľovačku. Jedného dňa si na nich počkali a rozprášili Sobekovu tlupu. Zbojníci sa rozpŕchli po lesoch. Čo sa stalo so Sobekom neviem, ale teraz chcem o inom. Proste medzi Sobekovými chlapmi bol aj jeden silák. Volal sa Bujačik. A tento Bujačik utiekol pred vojskom práve ku bani a tam sa ukryl. Dosť dlho tam vyčkával a zrejme poriadne vyhladol, pretože keď baníci vyšli z bane a chceli jesť, vyskočil a pištoľou ich odohnal od hrnca s haluškami. Hovorí sa, že napriek tomu, že Bujačik bol malý chlap, pojedol im všetko. Neostala ani jedna malá haluška, či štipka slaninky. Len prázdny vylízaný hrniec. Toto sa opakovalo deň čo deň. Napokon baníci stratili trpezlivosť, lebo tým, že im ukradol obed, oni strácali silu. Nevládali robiť a živiť svoje rodiny. Spolčili sa teda s vojakmi. Tí obkľúčili baňu a keď zbojník znova vyskočil zo svojho úkrytu, začali po ňom strieľať. Bujačik šmaril hrniec na zem, až sa halušky vysypali a chcel utiecť. No nepodarilo sa mu. Jeden z vojakov ho trafil a on ostal ležať na zemi. V tej chvíli, keď vydýchol naposledy, začal zvon na kostole odbíjať dvanástu. Odvtedy sa hovorí, že keď bije dvanásť, tak pri bani straší Bujačikov duch. Vraj viacerí už počuli, ako búcha varechou o hrniec, že chce jesť.“
       Janov otec stíchol a mňa na poludnie, pod horúcim slnkom, opäť zamrazilo. Už som vedel, že duchovia mi ešte dlho nedajú spávať. Čo s tým? Čo robiť? Nič? Ničnerobenie je hriech a najkratšia cesta do pekla. Viem to, lebo odkedy som začal vnímať, mama s otcom i s pánom farárom mi to neustále vtĺkali do hlavy. Takže?
       „Jano?“ otočil som sa na kamaráta, čo neustále prežúval ďalšie a ďalšie steblo. „Počul si, že v priepasti pod Radzimom vyhrávajú za noci gajdy? Vraj ich tam hodil nejaký zbojník, keď si ratoval život. Teraz je po smrti, a že i tak si tam stále vyhráva. Neskočíme na to niekedy pozrieť?“

* * *

Poznámky autorky:

Rieka Slaná - ku ktorej sa tento príbeh viaže, pramení v Stolických vrchoch, presnejšie v podcelku Stolica, čo je kataster obce Rejdová. Celková dĺžka vodného toku je 229,4 km a prechádza okresmi Rožňava, Revúca a Rimavská Sobota, aby po 110 kilometroch od prameňa opustila Slovensko a v Maďarsku sa vliala do rieky Tisa. Pri Rejdovej má Slaná charakter skôr širokej a často i prudkej horskej bystriny.

Kostol vo Vyšnej Slanej – postavili okolo roku 1500 v gotickom slohu. Od roku 1590 patrí evanjelikom. V 17. storočí prešiel renesančnou a v 18. storočí barokovou prestavbou. Kostolu dominuje barokový oltár z roku 1743 a baroková kazateľnica z roku 1706.

Radzim – Výrazné dvojvršie medzi obcami Vyšná Slaná a Brdárka. Vrch Veľký Radzim má nadmorskú výšku 991 metrov. Najkratšia turistická cesta na jeho vrchol vedie po žltej značke z obce Brdárka.






***


Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.

čitateľov: 3602