login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Uhliar na jeden deň i na večnosť

@ :: Poviedky ::     Sep 12 2012, 11:55 (UTC+0)

Nižná Slaná v súčasnosti

Miesto: Nižná Slaná, okres Rožňava
Čas: prvá polovica 19. storočia
Autorka: Beáta Hybáčková

       „Pôjdeme?“ usmial sa Jurko na Kristínu a už aj vstával, aby si ju odviedol do kola. Ostatní sa stiahli nabok. Vedeli, že týmto dvom sa nevyrovnajú.
       „Rýchlo! Poďte pozerať!“ zvolávali sa decká za oknami, ktoré na tancovačku ešte nesmeli. Nechceli si nechať ujsť najkrajší pár na nižnoslanskej zábave. Medzi týmito zvedavcami boli aj dvojičky Jela a Hela, Jurkove desaťročné sestry, ktoré sa za ním večne ťahali. Neodháňal ich. Volal ich pekne, dával im rôzne mená, no najčastejšie „moje fialky“.
       Jurka a Kristínu považovali v dedine za skvelých tanečníkov. Len čo muzika spustila, stali sa jedným telom. Krásnym, silným a nabitým mladosťou. Jurko bol plavovlasý, vysoký a štíhly, Kristína počerná, s postavou, až si aj starí báčikovia hrýzli fúzy a tvárou, čo sa vynárala v snoch mnohých mládencov. Z ich polky kypela radosť a z čardáša lietali iskry. No v ten večer boli iní ako zvyčajne. Nesmiali sa, nežartovali, len sa pevne držali za ruky. Hľadeli na seba vážne, akoby s troškou smútku. Kristína svojmu milému veľmi dobre rozumela. Nič mu nehovorila, len doma si poplakala . Nechcela mu nič sťažovať. Vedela, že ani jeho, ani ju nečaká ľahké obdobie. Budú sa vídať už iba v nedeľu. Ešte nedávno sa čudovala kamarátke Marte, ako vydrží bez Jara celý týždeň a teraz na tom rovnako bude i ona. Utešovala sa, že keď tamtým odlúčenosť neubrala z lásky, ba o dva mesiace majú svadbu, nestane sa to ani jej s Jurkom.
       Jaro už niekoľko rokov robil uhliara. Celý týždeň, deň i noc, v zime i v lete bol v hore. To on Jurkovi navrhol, aby šiel s ním do partie.
       „Neboj sa, všetko ti ukážem. Zvykneš si,“ povedal mu.
       Kristína bola pri tom a Jurka ešte posmelila: „Choď, bude to najlepšie.“
       Jurko Kristínu veľmi ľúbil, bola preňho slnkom, ktoré hreje a nič za to nepýta. Stačilo, aby ju pri sebe cítil a všetko sa mu zdalo jednoduchšie, ľahšie, ba i krajšie.
       “Každý deň a každú noc budem na teba myslieť,“ šepla Kristína Jurkovi pri tanci. Vedel, že hovorí pravdu, ani on jej v ničom neklamal. Tak to bolo medzi nimi odjakživa. Od detstva boli ako súrodenci. Kristína nemala brata ani sestru a Jurkove sestry mali o deväť rokov menej než on. Práve tie sestry by boli tŕňom v oku ktorejkoľvek inej dievke, keby sa stala Jurkovou frajerkou, ale Kristínka všetko chápala. Vedela o tajnom sľube, čo Jurko zložil pred krucifixom a jej to vyjavil len preto, aby vedela čo ju čaká. O sľube, ktorý zložil po smrti otca...

       Jurko Galo pochádzal zo skromných pomerov. Otec mu zomrel, keď mal desať rokov. V treskúcom mraze sa vybral do lesa na pytliačku, aby rovnako ako na Jurkove krstiny priniesol divinu aj na krstiny dvojčiat Jely a Hely. Do cesty sa mu priplietol mladý srnec a trafil ho. Petrovi Galovi napadlo, či neskočiť do dediny po kamaráta, aby mu pomohol odniesť úlovok, ale hrdosť mu to nedovolila. „Keď som ho sám trafil, sám si ho aj ponesiem,“ vravel si a srnca si vyložil na plecia. Hoc neveľký, predsa bol ťažký ako chudoba, o ktorej, našťastie, veľa nevedel. Zarobil toľko, koľko rodina potrebovala na slušné živobytie. Nemali na rozhadzovanie, ale to okrem grófa a možno hájnika nemal nik na okolí.
       Srnca spočiatku niesol, brodil sa vysokým snehom, padala naň únava a nakoniec ho ťahal za sebou. Doteperil sa s ním domov celý spotený a upachtený. Ani sa neprezliekol do suchého, hneď bežal do krčmy, aby sa kamarátom potajme pochválil, aké mal šťastie. Niekoľko dní potom pokašliaval. Žena, ba i chlapi v bani ho varovali, či si neuhnal zápal pľúc, ale všetkým sa vysmial. Po necelom týždni ho zo šichty doniesli domov v horúčkach. Doktora nedovolil zavolať, vraj načo, veď všetko je v Božích rukách. Dva dni sa dusil kašľom, potom ho zaliala krv a skonal. Jeho žena zachádzala žiaľom a Jurko z celej svojej úprimnej detskej duše na kolenách prosil Pána, aby spravil zázrak a otec sa ešte prebral. Keď jeho prosbu nebesá nevyslyšali, na kolenách sa v kuchyni pred krucifixom zaprisahal, že kým sa aspoň jedna zo sestier nevydá a nedonesie do domu muža, čo zastane chlapskú robotu, z domu neodíde a matke vo všetkom pomôže.
       „O dva roky skončím školu, pôjdem do bane, zarobím peniaze a zas nám bude dobre,“ hovoril si vtedy a tak aj bolo. V dvanástich rokoch nastúpil do bane, robil zo všetkých síl a druhá šichta ho čakala doma. Z roboty chodil cez les, aby po troške poznášal na zimu dreva.
       „Čo si nám doniesol?,“ bežali mu oproti sestry Jela a Hela a lovili mu po vreckách štvorlístky, černice, huby a iné radosti z lesa.
       Každý v dedine vedel, že keby Peter Galo zavčasu nezomrel, vodilo by sa im inak. Ľudia si jeho ženu vážili, ako z vypätím síl drží rodinu nad hladinou a obdivovali Jurka, ako rýchlo zastal otcove povinnosti. Aj Kristínina mama, Margita Roháčová, sa na ňu pozerala s úctou. Od Petrovej smrti nebolo sviatkov, aby k nej nedošla s plným košíkom. Keď videla, ako sa k sebe majú jej dcéra a Jurko, priala im. „Chlapec je z rodiny, čo po smrti muža schudobnela, ale my máme dosť a to mladým postačí,“ odpovedala na zlomyseľné poznámky žien, ktoré sa nájdu všade, aj v Nižnej Slanej.

       Po siedmich rokoch roboty v bani Rumberg, ktorou Jurko kŕmil päť krkov, začal zrazu pokašliavať. Na rozdiel od otca neľutoval peniaze na doktora.
       „Si zdravý, len banský prach ti nerobí dobre. Hľadaj si inú prácu,“ povedal mu lekár.
       Lenže akú, keď v Nižnej Slanej každého živí baňa alebo huta?
       „Choď do lesa, na čerstvý vzduch,“ vravel doktor. Jurko jeho slová zobral vážne.
       Keď sa pred ním Jaro zmienil o partii uhliarov, nemal nad čím premýšľať. Veril, že to nebude navždy, len kým sa vystrábi z kašľa.
       V pondelok, deň po zábave, Jurko odchádzal z domu zavčasu rána. Aj Kristína si privstala. Pri bránke sa k nemu túlila, akoby ho už nikdy viac nemala vidieť a kývala mu, kým jej nezmizol z dohľadu.
       Jurko sa so svojou milou lúčil so zvláštnym pocitom. Ten ho neopúšťal, ani keď sa vzďaľoval od dediny. Nebol to strach z novej roboty, ani smútok za rodinou a svojím dievčaťom, veď o šesť dní je späť. Bola to len akási pračudesná obava. Alebo predtucha?

       S Jarom sa dohodli, že sa ráno počkajú pri lesnom prameni, kde uhliari v dávnych časoch vykopali neveľkú studňu a obložili ju kamením. Odjakživa sa medzi ľuďmi hovorilo, že kto sa napije z tejto studničky, zbaví sa únavy.
       Len čo sa Jurko pri studničke občerstvil, už prichádzali Jaro s Michalom. Michal, skúsený uhliar, bol Jarov strýko. V lese poznal každý strom, uhliarskemu remeslu rozumel, ale chlapi ho neobľubovali. Málokto by s ním robil. Rád rozkazoval, rýpal do ľudí, šomral na celý svet a keď si vypil, púšťal sa do bitky. Jeho žena bola rada, že má od neho celý týždeň pokoj. Od prvej chvíle však bolo jasné, že Jurko sa akosi Michalovi nepáči.
       Aby si nebodaj nemyslel, že robotu v lese hravo zvládne, Michal sa doňho pustil.
       „Ojój, v lese sa natrápiš!,“ prihovoril sa mu namiesto pozdravu.
       „Neteš sa, že sa budeš ulievať, na to dám pozor,“ ešte pritvrdil, aby v očiach Jurka získal rešpekt.
       „Naučíš sa, len ak budeš na slovo poslúchať. A že budeš, s tým rátaj!.“
       „Prečo mi tak hovoríte, ujo? Počúvnem skúsenejšieho. Viete, že nemám otca a rád sa od staršieho poučím,“ slušne odpovedal Jurko.
       „Veď to, že nemáš otca! Nemal ti kto pristrihnúť krídla! Ale natrafil si na majstra!“ trval na svojom Michal.
       Chvíľu kráčali mlčky, ale Michal to dlho nevydržal. Keď prechádzali okolo mladých ihličnanov, spustil znova.
       „A či vieš, že takéto drevo nesmieš používať na pálenie? Alebo si hlúpy a nič nevieš?“
       „Viem, ujo Michal. Len staršie ihličnaté drevo je súce. Z listnáčov je dobré, aj keď sú ešte len stredne staré,“ odpovedal Jurko.
       „Dajaký si veľmi múdry,“ zašomral Michal, zjavne sklamaný rečou, čo neviedla k hádke.
       „Nie som múdry, ale možno budem, keď budem mať toľko rokov, ako vy.“
       „Tak ja som podľa teba starý? Uvidíme, čo zvládneš,“ útočil Michal ďalej a Jurko nevedel, čo na to povedať. Radšej nič.
       Zase kráčali potichu a blížili sa k Štolcovej lúke, tam na rozhraní roštárskeho a nižnoslanského chotára, kde už stálo drevo na nový milier.
       Uhliari zvykli nanosiť drevo vždy pred odchodom domov, aby hneď, keď sa vrátia, mohli postaviť milier, zapáliť ho a počas dňa sledovať. Kým sa rozhorel, jeden pri ňom strážil a ďalší dvaja šli po drevo na nový. Od pondelka do soboty chceli toho stihnúť čo najviac. O čo viac dreveného uhlia vyrobili, o to lepší bol ich zárobok.
       Pravda, museli dbať aj na kvalitu. Dobre vypálené uhlie sa v rukách ľahko rozlomilo, pri dotyku zvonilo, po rozlomení sa lesklo. Chcelo to uhliarsky fortieľ, aby výsledok práce bol dobrý a slušne zaň zaplatili.
       Neďaleko miliera stála koliba, kde uhliari nocovali. Neveľká, jednoduchá, z tenších kmeňov, šikmo zapustených do zeme, na vrchu zviazaných do kríža a s malým otvorom na južnej strane. Bol teplý júl, stačilo, aby ju prikryli iba kôrou.
       „Robíme počas celého roka. Ale najviac je od polovice mája do konca augusta, keď sú krátke noci a zem suchá. Potom je to už veľmi ťažké. Dážď, navlhnuté drevo, namoknutá zem...“ rozhovoril sa Jaro. „Na zimu si spravíme kolibku z malých trámov a medzery vyplníme machom,“ pokračoval , keď došli na miesto. Chlapi si dovnútra uložili potraviny, čo si doniesli z domu na celý týždeň.
       „Myši tu nemáme, takže pokojne“, dodal Jaro, keď zbadal, že Jurko hľadá miesto, kam by ukryl múku na uhliarske knedle.

       Michal šiel po drevo a Jaro s Jurkom sa pustili do hľadania vhodného miesta, kam postavia milier. Na prostriedok položili štiepy dreva a nechali medzi nimi medzeru. Na štiepy nakládli lučivo, naň naložili tenšie štiepané drevo a potom v troch poschodiach ukladali metrovicu a štvrtou vrstvou stavbu dovŕšili.
       „Keď budú vonkajšie konce polien trochu zodvihnuté, drevo lepšie zuhoľnatie,“ rozprával Jaro a pokračoval: „Z obvodu musia vždy trčať konce polien tak na pol lakťa, aby sa malo kam uchytiť lístie a hlina.“
       Ešte na všetko uložili drúčky a na vrchu ich zviazali. Všetko obsypali hlinou a lístím a nechali niekoľko otvorov na ťah. Keď sa milier rozhorel a začal sa z neho šíriť šedý dym, diery uzavreli, aby drevo nehorelo, len tlelo.
       Chlapi sa v robote na chvíľu zastavili. Deň sa ohrial, zobliekli si košele a utreli nimi pot z čela. Mienili zísť ku studničke, aby zahnali smäd.
       „Vidím, už ste postavili. Len či bude dobre horieť?“ šomral Michal, ťahajúc za sebou drevá. Po celý čas bol preč a Jurko nechápal, prečo tak dlho. Možno chápal, ale hovoriť o tom nechcel.
       Slnko na oblohe sa už prehuplo do ďalšej časti dňa, pomaly ale isto tiahlo tam, kde zapadne za horu, keď sa chlapi najedli a šli píliť siahovice na ďalší milier. Jaro s Jurkom. Michal ostal strážiť oheň. A keď prišiel večer, sadli pred búdu, zjedli polievku so zápražkou a rozprávali sa. O dedine, rodine, uhliaroch, mátohách, bosorkách a všeličom inom.
       Cítili únavu. Najmä Jurko by sa konečne rád natiahol a zaspal.
       Oblaky zrazu stmavli a zo severu sa rozfúkalo. Zbieralo sa na búrku. Skúsení Michal i Jaro pozorne sledovali nebo. Dobre vedeli, akú šarapatu môže narobiť. Okolo miliera musia postaviť šarkana, nech stlmí náraz. Všetci traja vyskočili, chmatli sekery a rozbehli sa do čačiny, aby jej nasekali na ochrannú hrádzu. Kým robili, zahrmelo, prudko sa rozpršalo a ledva stihli dokončiť robotu, prihnal sa šialený vietor.
       „Musím uznať, milier je pevný. Bude z teba uhliar,“ konečne Michal Jurka pochválil, no vzápätí ho poveril, aby celú noc strážil milier.
       „Tak to býva. Prvú noc stráži ten, čo prišiel do partie posledný,“ zdôraznil a uškeril sa.
       Jurko neprotirečil. Darmo už pri večeri zíval.

       Vietor ustal, ba i dážď sa zmenil už len na slabé mrholenie, keď sa z koliby ozýval dvojitý chrapot, len Jurko sa chvel v premočených šatách. Oprel sa chrbtom o rozhorúčený milier a cítil, ako ho teplo uspáva. Aby sa prebral, pustil sa do rúbania dreva. Hádam sa Jaro s Michalom neprebudia. A ak hej, prestane a zasa zaspia. Opäť si spomenul na Kristínu. Priam cítil, ako sa mu pri tanci vlní v náručí. Odložil sekeru. Rúbanie rušilo rytmus ich tanca. Ako rád by ju naozaj objal... No namiesto jej teplých dlaní pocítil chlad. Prešiel k milieru, skontroloval ho zo všetkých strán a posadil sa tam, skade šlo najviac tepla. Ani nezbadal, kedy sa oprel a zaspal tuhým spánkom. Nezobudil ho ani vietor, ktorý sa rozdul tak prudko, až zhodil šarkana. Netušil, že z kopy vyskočila iskra a milier sa rozhorel. Nepočul ani praskanie dreva. To zobudilo až Michala s Jarom. Dobehli, keď už plamene šľahali dovysoka.
       „Jurko! Jurko!“ volal Jaro, ale nik neodpovedal.
       „Juro! Juro!“ kričal z plného hrdla aj Michal, v ktorom sa miesila zlosť so strachom.
       Voda z drevených vedier nestačila, zbúrať milier by nepomohlo; skúšali ho udusiť mokrými šatami, celkom im prehoreli, ale to nebolo to najstrašnejšie. Pocit, ktorého sa bojí každý uhliar, ich ovládol vo chvíli, keď plamene predsa len ustali, ale v milieri zboku čnela diera. V popole našli Jurkovu sekeru bez poriska a pár podkovičiek z jeho čižiem. Nič viac. Všetko načisto zhorelo. I Jurko. Už nie chlapec, ale ešte nie chlap, živiteľ rodiny.
       Na oboch doľahol nesmierny smútok. Ako káže zvyk, tri dni na jeho počesť nezapálili žiaden milier a blízko vykopali hrob, kam uložili to, čo po ňom ostalo – pár vecí z koliby, podkovy a sekeru. Potom sa zo Štolcovej odsťahovali, šli páliť uhlie inam a podľa starej tradície tam nikdy viac neprišli žiadni uhliari.

       Štolcova lúka zarástla húštinou. Dosiaľ sa na ňu nik neodváži prísť v noci, pretože sa rozpráva, že Jurko sa tam vracia ako horiaci duch, čo behá a kričí, domáha sa návratu do života, v ktorom chcel ešte veľa vykonať.
       Potvrdil to istý pytliak Ondro, ktorého v lete roku 1919 zastihol v hore dážď a ukryl sa pred ním pod veľkým, vyvráteným kmeňom stromu, kde zaspal. Neuvedomil, že je na Štolcovej. Zobudil sa na praskanie ohňa. Nemohol veriť vlastným očiam. Okolo behal vysoký štíhly chlap v plameňoch a čosi volal. Čo? Nebolo mu rozumieť. Možno, ak by sa našiel niekto odvážny, čo by si tam trúfol prespať, dozvedel by sa viac...

* * *

Poznámky autorky:
Uhliarstvo
– jedno z najstarších remesiel. Je založené na využívaní výhrevných vlastností drevnej hmoty. V minulosti patrilo k najdôležitejším prácam v lese, v pôvodnej forme však už dávno zaniklo. Podstata tradičnej výroby spočívala v horení dreva bez prístupu vzduchu. Drevené uhlie sa využívalo v hutiach. Na Gemeri bolo uhliarstvo rozšírené. V patrii bývali dvaja, traja, niekedy piati až šiesti uhliari.
Milier – miliere bývali aj štyri metre vysoké, ich priemer mohol dosiahnuť až trinásť metrov. V niektorých oblastiach sa zapaľovali zdola, inde zhora a podľa toho sa milier staval. Bývali zväčša v blízkosti vody.

Lučivo – tenké drevo na rozpálenie miliera.

Prameň na Štolcovej - vyteká dosiaľ. Jeho okolie upravili, osadili k nemu lavičky a stal sa obľúbeným výletným miestom. Nachádza sa juhozápadne od obce, nevedie k nemu prudké stúpanie, skôr je to pekná vychádzka. Je to miesto, kde uhorel a údajne sa dodnes po nociach zjavuje uhliar.






***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 2975