login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Láska nového sveta

@ :: Poviedky ::     Jan 11 2013, 15:40 (UTC+0)

Rieka Slaná

Miesto: Henckovce, okres Rožňava
Čas: päťdesiate roky 20. storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Most nad Slanou bol v Henckovciach od nepamäti mlčanlivým svedkom mnohých rodiacich sa lások. Mladí sa na ňom už po niekoľko generácií týždeň čo týždeň stretávali, vždy v sobotu popoludní, kým sa vybrali na korzo. No dnes, keď tam stála osamotená Hana, bol bežný pracovný deň, taký, v ktorom baníci už za svitu opustili dedinu, aby sa ponorili do útrob hory a roľníci hnali svoje kone na role. Držiac rukou zábradlie sledovala vodu. Nevedno prečo, napadlo jej, že pohľad na tečúcu rieku je stále ten istý, rovnaký, ako keď tu takto hľadela jej mama, možno aj babka, alebo keď pred rokmi ako dieťa sledovala prúdy hrajúce sa s lístím, obtekajúce kamene a žblnkajúce zo všetkých strán aj ona. Rieka je rovnaká ako aj pred rokmi, keď bola krásna slnečná letná sobota. Bol to deň, ktorý sa jej často vynáral v spomienkach. Taký, keď človek ku svojmu šťastiu nepotrebuje vôbec nič a každý úsmev, štebot vtákov či ševelenie vánku len umocní jeho radosť. Vtedy Martin, akoby posmelený čerstvým vetrom plným života, sa konečne odhodlal a na moste ju vyzval, aby ho sprevádzala na korze.
       Hana podvedome privrela oči, dvihla tvár k nebu a akoby opäť prežívala všetky tie úžasné pocity, ktoré v jej tele a na duši vyvolal prvý dotyk Martinove ruky a neskôr, pod rúškom tmy, jeho spočiatku nesmelé bozky. Práve v čase, keď mladá dvojica prechádzala najkrajším obdobím zamilovanosti, Martin dostal povolávací rozkaz. Strohý príkaz, že vlasť ho potrebuje a on jej povinný jej slúžiť, že niet nič dôležitejšieho, než aby si navliekol vojenský mundúr, ktorý ho na dva roky odlúči od všetkého, čo má rád, čo miluje. Aj od nej. Teda, najmä od nej.
       Hana sa ešte chvíľu oddávala spomienkam na nehu vzácnych chvíľ, keď sa stretli s Martinom počas krátkych dovoleniek. Úsmev jej neschádzal z tváre, pretože doba odlúčenia sa už krátila. Ani si nevšimla, kedy začalo popŕchať, len kvapky dažďa, hravo sa kĺžuce po jej tvári i ramenách, ju upozorňovali, že je čas ísť domov. Cestou, nevedno prečo, upriamila pohľad na púpavy, ktoré dážď primäl zatvoriť a zvesiť mokré hlávky.        Večer sa jej len ťažko usínalo. Predstava, že sa opäť zvíta s Martinom, bola silnejšia ako túžba po spánku. Už zajtra ju bude držať v náručí, už zajtra znovu ucíti jeho horúci dych a pery im splynú vo vytúženom bozku.

       Svitalo, či skôr ešte iba obloha začala blednúť, východ slnka ohlasovali len prvé lúče, čo sa drali nahor spoza hôr a rozpúšťali tmu. V taký skorý čas sa Hana vybrala pešo do Plešivca na železničnú stanicu. Martin buď nevedel, alebo už nestihol dať vedieť, ktorým vlakom dôjde. Tak vstala skoro, aby zabalila pár čerstvo napečených koláčov na privítanie a stála na peróne už pri prvom vlaku. A čakala a čakala. Blížila sa tretia hodina popoludní, hlad sa hlásil, aj z koláčov trochu ubudlo, keď ju pozdravil sused Hruboš: „Čože ty tu, Hana moja, porábaš?“
       „Čakám tu na Martina. Z vojny sa mi vracia,“ zašvitorila, i keď trochu unavene.
       „Ešte dobre, že ťa vidím. Som tu vozom, priviezol som kolísku pre sestru. Zveziem ťa nazad. Zbytočne by si čakala. Martin došiel domov včera v noci. Vraj nočným rýchlikom. Iste ťa už čaká.“
       S radosťou vysadla na rebrinák, gazda Hruboš pleskol bičíkom len tak, aby sa nepovedalo a aj kôň tak vykračoval. Pomaly, pomaličky, až mala pocit, že ak by zoskočila na zem a trochu pobehla, bola by v Henckovciach skôr. Vôbec nevnímala, čo Hruboš rozpráva. Len tu a tam kývla hlavou, alebo súhlasne čosi zamumlala, keď sa jej zdalo, že od nej očakáva odpoveď. Nervózne hompáľala nohou, ani čo by chcela pomôcť koníkovi, nech ťahá rýchlejšie.
       Ale čo Martin? - napadlo jej odrazu, prečo neprišiel za ňou v noci. Tak ako kedysi, keď potichu klopal na okno, zato ak bolo treba, vydržal klopať dlho, poriadne dlho, vytrvalo a len čo ho začula, bola hneď pri ňom. Vzápätí sa zahanbila. Veď doma sa naň tešili rodičia a ona by ho chcela mať ako prvá.

       Doma ju namiesto Martina čakalo sklamanie. Haninej mame stačil jediný pohľad. Aj ona počula, že Martin už prišiel.
       „Neviem, dieťa moje, prečo tu ešte nie je,“ odpovedala na nevyslovenú otázku. Hana ako obvykle, keď ju niečo ťažilo, snažila sa zamestnať ruky, aby veľa nepremýšľala. Niektoré veci je lepšie nechať dozrieť a neriešiť. Pustila sa do koša s bielizňou, čo už pár dní čakala na pranie. Presviedčala samu seba, že Martin sa asi doma zvítava s rodičmi, ale aj so susedmi a ďalšími príbuznými, no najneskôr večer sa staví aj u nich.
       Postupne sa zotmelo, bielizeň bola vyvešaná a akokoľvek sa Hana snažila nájsť si ďalšiu prácu, hromadilo sa v nej napätie. Napokon pochopila, že Martin nepríde. Netušila prečo, ale jasne cítila, že ho dnes neuvidí. Večer spánok znovu neprichádzal. Ale zatiaľ čo včera nevedela spať kvôli radostnému očakávaniu, dnes ju premkla neistota, rozčarovanie a bolesť, ktorej jasnú príčinu ešte nepoznala.
       Ďalšie dni bola Hana mĺkva. Darmo sa vytŕčala na ulici, darmo stále hľadela oknom, jej milého nikde. Matka jej rozumela, ale nechcela prejavovať ľútosť, lebo tou by len nahlodala krehkú rovnováhu, ktorú Hana udržiavala iba s vypätím síl. Čas, naplnený množstvom nevyslovených otázok, zhrýzania sa a sklamania však plynul ako obvykle. Krok za krokom. Dni sa míňali, až nadišla ďalšia sobota. Hana sa opäť vybrala k mostu. Ani ona sama netušila, čo ju k nemu priviedlo, lebo vidieť nechcela nikoho. Iba jeho. Martina. Pomaly sa začali schádzať dievky a Hanu myšlienok vytrhla Zuza, Martinova sestra s kamarátkou Žofou.
       „Prečo ma neprišiel ani pozdraviť? Čakala som po celý čas, že sa ukáže, alebo mi aspoň doručí pozdrav.“
       Skôr, než stihla Hana pokračovať, Zuza ju pohladila po líci: „Martin chcel za tebou hneď, ale naši mu nedovolili. Neviem, čo ti sľúbil, ale mužom ti nebude. Vieš, rodičia Žofy majú role hneď vedľa našich, a tak kým bol Martin na vojne, dohodli sa, že Martin sa ožení tuto so Žofou. Stačí rozorať brázdu a naše zeme sa spoja.“
       Hana stála ako obarená. Chvíľu. Potom jej z očí vytryskli slzy a hlboké vzlyky otriasli telom. Nechcela, aby ju videli plakať a rozbehla sa preč. Domov nešla, len sa prechádzala popri Slanej. Dušu jej rozorvali myšlienky stojace proti sebe, akoby na dvoch brehoch rieky. Na jednom úcta k rodine a rodičovským rozhodnutiam, na druhej hlas srdca. Na jednom brehu stál Martin a jeho dedičný údel gazdu, čo sa má starať o zväčšovanie rolí, zatiaľ čo ten druhý tábor obžaloval Martina z toho, že je zbabelec. Spomenula si na jeden z posledných listov. Písal to, čo v dedine už každý vedel – že jeho rodičia sú gazdovia, aj on bude a on i sestra dostanú po tri hektáre poľa. A túžbou jeho rodičov bolo, aby deti svojimi sobášmi zväčšili rodinný majetok. Ale Martin písal aj to, ako vidí, že prichádza nová doba, v dedinách vznikajú družstvá a v novom svete už gazdovstvo nebude nič znamenať. Naopak, že pre neho má práve ich láska najväčšiu hodnotu a ak bude treba, nechá role roľami a vzoprie sa rodičom, aj keby mali ujsť.
       Na moste sa medzitým zišli všetci mladí a začali špásy, spev, prechádzka korzom, čo vedie do dediny až medzi kostoly, kde oproti sebe stojí katolícka a evanjelická veža. Tam nakoniec usadnú na naskladané klady dreva, človek ten kúsok cesty prejde za chvíľku, ale na korze nie. Nikto sa nikam neponáhľa, bavia sa navzájom, sotva prešľapujú. Hana vedela, že aj dnes sa niektorý z mládencov osmelí a podloží nohu dievčine, po ktorej túži jeho srdce. Dievčina tak stratí rovnováhu a skončí v jeho objatí. Týmto spôsobom sa tu vyznávala láska. Lebo kto vie prečo, mladí muži síce túžia po nehe, ale nedokážu to vyjaviť citlivými slovami. Rozhodne nie pri jej zrode.

       Po sobote prišla nedeľa, deň zasväteným bohu, rozjímaniu ale aj zábave. Večer vždy bývala v krčme tancovačka, ktorú si nikto nenechal ujsť. Iba Hana zvažovala, či má ísť alebo má ostať doma. Matky si už určite posadali na stoličky vôkol steny ako obvykle a mládenci si v hlavách chystajú poradovník, v akom pôjdu požiadať dievky o tanec.
       Keď došla Hana, v prednej miestnosti hrali chlapi karty, ale v zadnej, tej veľkej, napriek tomu, že bola plná, zbadala Žofu v rozhovore s Martinovou mamou. Ferkovci – cigáni z dediny, práve začali hrať a bolo zrejmé, že Martin pôjde tancovať so Žofou. Hanu pichlo pri srdci. Zdalo sa jej, že pieseň, čo odrazu zaznela, je nekonečná. Ona jediná z dievčat netancovala, len stála ako soľný stĺp kúsok od matiek, čo diškurovali o mladých, ako keď posudzujú susedin prihorený koláč. Rýchle privrela oči, ale bolo už neskoro, jej pohľad sa stretol so Žofiiným. Žofa prestala tancovať a šla priamo k nej.
       „Hanka, nesmúť. Ja sa za Martina nechcem vydať. Mám rada Štefana a on m rád mňa. Aj by sme sa vzali. Len vieš, ako vravia rodičia. Čižma k čižme, bogandža k bogandži.“
       Dievčatá si ani poriadne nevšimli, kedy k nim prišiel Rudo – huslista cigánskej kapely, aby požiadal Hanu o tanec. V Henckovciach na tancovačky cigánočky nechodili, ale cigáni hej. Aspoň muzikanti, vždy čistí, vysoká kasta medzi nimi a Hana Ruda neodmietla. A Ferkovci, aby kamarátovi dopriali zábavu, naťahovali čardáš do nekonečna. Zatiaľ čo sa Hana nechala Rudom viesť, zhrýzala sa nad tým, prečo nie je ako Žofa. Prečo jej rodičia nemajú statky? Je vari pre to horšia žena? To už ju do tanca nevyzve nikto, iba cigán? Myšlienky sebaľútosti dokonávali svoje dielo. Obrali ju o zvyšky sebaúcty a všetko videla čierne. Samú seba presviedčala, že sa jej celá dedina iba posmieva a dobrá je len Rudovi. Odíde s ním do tábora za dedinu a tam ju cigáni prijmú ako seberovnú, porodí mu desať detí a bude kašľať na celý svet aj s jeho poriadkom? Napokon sa ako bytosť nehodná lásky, s pocitom hanby vytratila z krčmy. Idúc domov mimovoľne uprela zrak na rozkvitnuté púpavy. Spomenula si, ako smutne a bezbranne vyzerali pred niekoľkými dňami - zmáčané dažďom, schúlené do seba. A dnes majú roztvorené hlávky a vyzerá to tak, že si plnými dúškami užívajú lúče zapadajúceho slnka a tešia sa zo života. I keď bola Hana v tej chvíli ubolená, podvedome zdvihla hlavu, jemne vystrčila bradu, utrela si slzy a rozmýšľala, kedy a či vôbec ešte niekedy sa dokáže znova otvoriť láske.

       Život kráčal ďalej podľa svojich vlastných pravidiel. Ako každý rok, opäť nadišiel čas žatvy. Nemajetní ľudia pracovali na gazdovských roliach. Hana tiež len pomáhala iným. Raz v čase obeda za ňou dobehla Zuza. Chvíľu mlčky jedli a oddychovali, až napokon Hana prerušila ticho, snažiac sa, aby sa jej nezachvel hlas, no hrdlo mala poriadne stiahnuté. „Už vieš, kedy sa Martin ožení?“
       Čakala všeličo. Že už túto nedeľu budú mať v kostole prvé ohlášky, alebo že rodičia chcú, aby vyčkali do žatvy a svadba bude, až keď dajú zrno pod strechu. No nič z toho nepočula. Zuza mlčala a potom jej vyhŕkli slzy.
       „Prekliata zem! Radšej by som bola, keby nám komunisti zhabali majetok! Aspoň by sa prestali rodičia starať do našich životov!“ hrabla rukou do role a hrsť pôdy, ktorá jej ostala v dlani, s nenávisťou hodila pred seba. „Či som ja rovná dobytku? Že ma len tak vymenia za ďalší hektár?“ Obrátila sa k Hane a už ticho pokračovala utierajúc si oči lemom sukne: „Naši sa rozhodli, že do mesiaca bude svadba. Mňa chcú vydať za Joža a rozhodli, že aj Martin sa v ten istý deň musí oženiť so Žofou. Vraj dve svadby naraz, takto dačo ušetria. Ale Martin sa im vzoprel. Povedal, že ľúbi iba teba a inú nechce. Vraj aj pred oltárom povie nie a nedbá, akú hanbu urobí našim a Žofiiným rodičom.“
       S Hanou sa zakrútil svet. Videla plačúcu Zuzu, ale mala sa chuť smiať. Alebo plakať? Možno oboje, ale do tej zmesi citov sa vmiešali aj výčitky, ktorými Martina v myšlienkach častovala. Krivdila mu! Miluje ju. Miluje ju a je ochotný sa doma vzoprieť.
       „Dlho si sa neukázala. Príď zajtra na korzo, neschovávaj sa už. Príde i Martin. Ľúbi ťa. Tak, zajtra pri moste, dobre?“ ukončila rozhovor Zuza, vstala a bežala preč, niekam, kde bude sama, kde ju nikto nebude vidieť.

       Práca má neuveriteľne zvláštnu moc, dokáže zrýchliť čas. Hana si ani nevšimla, ako sa dni míňali, až nastala znovu sobota. Obliekla a učesala sa starostlivejšie ako inokedy. Hoci práve vrcholilo leto, bola bledšia ako zvyčajne – možno z toho, že utápala žiaľ v množstve roboty alebo zo sklamania v láske, z neistého očakávania čohosi ešte neistejšieho, príčin na bledosť mala viac. Hoci sa predtým iným dievčatám smiala, tentoraz si aj ona pred zrkadlom vyštípala líca do červena a nedočkavo sa vybrala k rieke. Z diaľky videla, že ju niekto predstihol. Na moste sa črtala ženská postava. Žofa. Napriek všetkému čo sa okolo nich dialo, nikdy nezabudli, že boli nielen spolužiačky, ale aj priateľky. Hana na chvíľku zastala, ale Žofa jej vyšla oproti. Objali sa.
       „Vezmi si ho, Martin je dobrý chlapec a bude aj dobrý manžel,“ zašepkala Hana so slzami.
       „Čakám na Štefana, pamätáš? Vravela som ti, že sa stretávame. Martin chce len teba.“
       Obe mali toho veľa na srdci, čo si chceli porozprávať. Ale ostatné dievčatá už prišli, celá skupinka naraz a začali spievať. Len čo vykročili na korzo, pridali sa chlapci, čo doposiaľ sedeli na druhom brehu Slanej a premiešali sa s dievkami. Oficiálne páry šli dedinou plece pri pleci a čerstvo zamilovaní hľadali cestu k sebe tak, ako to chodí už od začiatku vekov. Len Hana šla sama. Martin neprišiel.
       Až o niekoľko dní sa dozvedela prečo. Martinovi rodičia už chystali Zuze sobáš a bolo treba pomáhať. Martin sa nechcel ukázať ako celkom zlý syn, len mal svoju hlavu a hlavne svoje srdce. Pomáhal im teda. A rodičia vraj ustúpili, lebo nechcú Žofe pred oltárom privodiť hanbu. Napokon, aj doba sa zmenila a v okolitých dedinách sa už pozakladali družstvá. Martinoví rodičia kliali, pľuli, sotva počuli o komunistoch čoby len rozprávať, ale tam kdesi hlboko v ich mysli, oveľa hlbšie, než by si to boli schopní priznať a povedať nahlas, mysleli na to, či Matin predsa len nemá pravdu. Či ich nečaká svet, v ktorom pôda stratí význam, nebude na vrchole životných hodnôt gazdovskej rodiny a či mu nepoškodia sobášom, čo chytajú len kvôli spojeniu pozemkov. Boli si už takmer na istom, že nakoniec im komunisti aj tak všetko vezmú. A Zuza? Zuza sa vydá za Joža, ona sa nebúri. Ba už ich videli, ako ju večer odprevádza domov a jej prvotný vzdor utíchol. Zaľúbila sa do neho skôr, ako si ju odviedol do kostola. To je dobre. Ale Martin je spurný a možno... Možno... Nie, je len spurný a treba to zatiaľ nechať tak...

       Prešli dva dni, dni bez farieb, bez vôní a ak aj dáke mali, Hana ich stále nevnímala. Šla práve večerom okolo domu Martinových rodičov, keď sa nečakane otvorili dvere a jeho mama ju zavolala do kuchyne. Zaváhala, lenže ona sa nemá za čo hanbiť. Bojoval Martin, bude i ona, hoc by ju mali hneď po pozvaní s krikom vyhnať. Tak vošla dnu. A na jej prekvapenie zbadala, že za stolom sedí nielen Martin, ale aj jej rodičia.
       „Láska, láska,“ škrabal sa po hlave Martinov otec, čo stál uprostred a bolo vidieť, že je akosi rozrečnený. „O čo je náš Martin iný ako ostatní? Aj my sme sa vzali, lebo nám rodičia prikázali a zvykli sme si na seba, máme sa už radi. Aj tvoji rodičia sa navzájom nevyberali, len im povedali, s kým budú žiť a vari vám ako deťom bolo zle?“ pozeral raz na Martina, potom na Hanu. Tá mlčala, i keď z očí jej kričala krivda a túžba zároveň. Martinov otec vytiahol slivovicu, poháre a nalieval. Zatiaľ čo pálenka naplnila vôňou kuchyňu, v ktorej bolo až priveľmi teplo, všetci mlčali.
       „Tak o čo je Martin iný ako ostatní?“ opýtal sa znova prísne, teraz hľadiac len na Hanu.
       „Dva roky som na neho čakala. Keby som vedela povedať, prečo je pre mňa iný, vravel by zo mňa rozum. No nie rozum, srdce ma k nemu ťahá.“
       „Láska, láska,“ opäť rozhodil rukami, akoby práve stál na javisku v ochotníckom divadle, ale potom si plesol po stehnách. „Rozum by mal človek počúvať, no už je všetko inak. Ale my máme tiež Martina radi a chceme mu to najlepšie. Len či vieme, čo je v tých porazených časoch najlepšie,“ poslednú vetu takmer zašomral, ale potom mu hlas spevnel. „A bola by si mu dobrou ženou?“
       Hana cítila, ako sa jej rozbúšilo srdce. Pozrela na rodičov a videla, ako sa mama usmieva, robí na ňu oči, nech prikývne, nech povie áno.
       „Bola by som mu tá najlepšia.“
       „Škoda robiť dve svadby. Martin by sa mal ženiť, keď aj Zuza. A ani tvoj otec s mamou nič nenamietajú. Vlastne ani my.“
       Svet sa pohol. Hana jasne cítila, ako sa točí, ako sa okolo nej všetko točí, vlní, tancuje, roztvára náruč, ktorá pohltila všetok bôľ, žiaľ, príkorie, čo naraz zmizli a ostala len radosť, najväčšia radosť, akej sa kedy dostalo.
       Pri pohári slivovice sa rodičia dohodli na všetkom, čo k sobášu patrí – prstienky, ohlášky, svedkovia. Hana vedela, že hneď nasledujúci týždeň zájde s matkou do Rožňavy kúpiť svadobnú košeľu pre svojho ženícha, ako káže tradícia. Keď mu ju dá, budú zasnúbení a začnú ohlášky. Začal sa nový svet, primiešal do tradícií nové zvyky a nové poriadky, a i keď ľudia budú roniť slzy pre pôdu, na ktorej robili po celé generácie, pre pôdu, čo im vezmú komunisti, aby ju dali do roľníckych družstiev, každé zlo je na niečo dobré. Už nebude čižma k čižme a bagandža k bagandži. Len srdce k srdcu.

* * *
Poznámka autorky:

Rieka Slaná
– nad ktorou sa dodnes nachádza most, kde sa stretávali mladí ľudia z Henckoviec na korzo, prechádza na Slovensku troma okresmi (Rožňava, Revúca, Rimavská Sobota). Slaná pramení pomerne vysoko, a to v nadmorskej výške 1280 metrov v Slovenskom rudohorí v Stolických vrchoch v podcelku Stolica v katastri Rejdovej. Svoje meno Slaná má podľa toho, že už v dobe poveľkomoravskej tadiaľ viedla obchodná soľná cesta, ktorou sa prevážala soľ z územia terajšieho Poľska na územie súčasného Maďarska. Soľná cesta teda prechádzala aj cez Henckovce.



***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.






čitateľov: 2705