login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Strigôňča

@ :: Poviedky ::     Jan 11 2013, 15:51 (UTC+0)

V drevenom kostolíku v Inovciach

Miesto: Inovce, okres Sobrance
Čas: niekedy, nevedno kedy
Autor: Slavomír Szabó

       Veľmi dobre si pamätám, keď ma Paulína prvý krát zobudila na to, že sa jej niečo nezdá. Najskôr som myslel, že po mne niečo chce. Veď viete, ako to býva, keď je žena mladá a noc dlhá. Aj som na ňu pozrel, veď som predsa robil celý deň v lese a skôr než sme zaspali, som jej jasne povedal, nech vyčká do rána, ale ona nie. Kmásala mi plecom, no teraz mlčky, bez zvyčajného „Vasiľ, mužík môj, či neškoda spať?“ a oči mala veľké, vyľakané, ba aj pery sa jej dáko triasli.
       „No čo je,“ zašepkal som, ale ona mi dala ihneď ruku na ústa.
       „Pst! Pozri!“ hlesla a ukázala na kolísku.
       Pozrel som teda, veď mesiac bol vonku veľký a jeho svetlo sa dralo cez okno drevenice, akoby ani nebolo okolo polnoci. Kolíska pod oknom sa knísala, ako keď v nej mať kolíše decko, ale knísala sa sama.
       „Počuješ?“ šepla Paulína a ja som jej mal chuť povedať, že keď tu bude tak vystrašene dychčať, môžem naťahovať uši koľko chcem, ale...
       „Počul si to?“ nedala mi ani domyslieť.
       Tak som počúval. Paulína zatajila dych a ajhľa. Najskôr to znelo ako také čvachtanie, ako keď voľakto prešľapuje v mláke plnej blata, ale potom sa z kolísky ozvalo aj spokojné mrnčanie.
       „V mene božom!“ vykríkla zrazu Paulína a vyskočila na rovné nohy, bežiac rovno ku kolíske. Vasiľko, náš syn, sa z toho tak vyľakal, až sa rozplakal.
       „Dobre bude, dobre, Vasiľko, spinkaj, spinkaj,“ čičíkala ho, keď ho vytiahla z kolísky a privinula v náručí.
       „Dačomu nerozumiem,“ snažil som sa zachovať pokoj, keď som vstal, aby som zapálil sviečku.
       „Čomu? Nie je ti to jasné?“ vravela Paulína odrazu hlasno, skoro kričala. A to ona nezvykne nikdy; vlastne kričať som ju počul len raz, ale to keď sa pod ňou v zime preboril ľad na potoku a ona z neho nevedela vytiahnuť nohu. Teraz však stála pevne na zemi.
       „No,“ poškrabal som sa, „vlastne ničomu nerozumiem. Vasiľko len ležal, asi nespal, ale bol spokojný, sám si knísal kolísku, mrnčal ako keď mu je dobre a ty si naraz začala kričať, zdrapla si ho, až sa rozplakal a hneď na to mu vravíš, že má usnúť a bude dobre.“
       Ani si nie som celkom istý, či ma Paulína počula, lebo Vasiľko ryčal ako podstrelený kanec a vo mne z jeho mocného hlasu narastal pocit otcovskej pýchy.
       „Vidíš ako kričí? Tomu nie je súdené, aby drel rusínsku biedu, taký hlas si páni povšimnú. Bude veliť armáde, stavať vojsko do pozoru,“ skúsil som žartovať, ale Paulína bola stále vystrašená a kázala mi, nech prinesiem sviečku bližšie. „A vojakom nie je zle, teda ak sú to šarže a iba rozkazujú. Veď sily má dosť, keď si sám rozkýval kolísku a...“
       „Pozri,“ ukázala Paulína na Vasiľkovu tvár, keď som zdvihol ruku tak, aby som ho dosť osvietil a Vasiľko v tej chvíli aj prestal plakať. „Aha! Mlieko!“
       Prizrel som sa z bližšia a naozaj. Okolo úst aj na brade mal biele kvapky.
       „Tak ho lepšie utri, keď ho kojíš. Ale toto ťa vyľakalo?“
       „Dosť som ho utrela, nemysli si! Toto nie je moje mlieko!“
       „A čie teda?“
       „To je od strigy!“
       Veru, lepšie je, keď vás zobudí žena uprostred noci, že sa chce trošku túliť, ako keď začne trieskať nezmysly. Ale to viete, ako mnohé z nich myslia a rovnako i Paulína. Že keď je deň, musí byť i noc. Keď je leto, musí byť i zima. Keď sú anjeli, musia byť aj čerti a keď sú kňazi, musia byť aj bosorky.
       „Ja som si myslel, že strigy škodia. Ale keď nám budú kŕmiť Vasiľka, hojdať mu kolísku, ešte by nám mohli aj variť a za mňa chodiť do hory rúbať drevo pre pánov. To by bolo dobre,“ krútil som hlavou, ale Paulína nemala pre moje žartovanie pochopenia. Vasiľkovi umyla tvár a rozopla si blúzku, že mu dá cicať. Tak sa s ním posadila na kraj postele a Vasiľko sal z plných pŕs, akoby nikdy nejedol.
       „Vidíš, hladný bol.“
       „On je stále hladný,“ nedala sa Paulína. „Vieš ako sa z ľudí stávajú strigy a strigôni? Staré strigôňské baby si nájdu dieťa a chodia ho kojiť. Nevidno ich, lebo sa urobia neviditeľné, ale keď takto nachovajú dieťa, keď k nemu chodia často, potom sa i to decko stane strigou či strigôňom!“
       „Blahoslavená Bohorodička!“ vzopol som ruky a pozrel ku stropu, lebo toto sa mi naozaj nechcelo počúvať. Ešte som chvíľu hľadel na Paulínu, páčilo sa mi, keď takto kŕmila Vasiľka a už som sa aj tešil, ako ju oblapím, keď si zasa ľahneme. Lenže Vasiľko len sal a sal matkine mlieko a tak som si ľahol sám. Až po hodnej chvíli, keď sa mi viečka zatvárali, začul som ako mi Paulína hovorí: „Zajtra odnesiem Vasiľka k popovi, nech mu požehná. Poviem mu, čo sa deje. Keby sme mali v dome dáku svätú ikonu, to by možno pomohlo. Alebo ho budem brať so sebou do cerkvi na modlitby každý deň. Možno ho tak ochránim.“
       „A čo by sa stalo, keby bol Vasiľko strigôň? Nie, žeby som na to veril, ale toto mi nejde do hlavy, či by sa mu tak zle žilo,“ myslel som na to, že sa o strigách hovorí, ako vedia lietať na metlách, a to by nemuselo byť zle. Veď už ako decko som si neraz predstavoval, že letím ponad Inovce, potom cez Holicu a nad Murčanskuju planinu až do Užhorodu, a i keď som nikdy nepozeral na svet viac ako z výšky našej šindľovej strechy, vedel som si to celkom dobre predstaviť. „Myslíš, že sa naučí čarami kradnúť ľuďom mlieko?“ skúšal som Paulínu podpichnúť. „Aspoň nebude musieť sporiť na kravu. Však taká krava je hotový majetok, roky sa človek drie, aby si jednu kúpil! A aj dievkam počarí a všetky ho budú chcieť. Tak čo?“
       „S tebou sa nedá rozprávať!“ nazlostila sa Paulína a otočila sa mi chrbtom. V duchu som si vynadal, že toto som nemal. Niežeby som zmenil názor, ale teraz mi bolo jasné, že ju môžem objímať koľko chcem, akurát sa bude kyslo tváriť a odbije ma rečami, čo mužovi na úcte nepridajú. Chce sa hnevať? Dobre! Dozajtra ju to prejde a nadránom ma sama zobudí skôr, ako vstane Vasiľko a zasa tými sladkými slovami: „Vasiľ, mužík môj, či neškoda spať?“

       Nadránom ma Paulína nezobudila. Aspoň nie tak, ako som myslel. Nepritúlila sa, neprivinula, len do mňa buchla, že chlieb už mám na stole a nech vstanem do roboty. Ani sa neusmiala, len zasa začala húsť o strigách. Vraj nielen mlieko ľuďom kradnú, ale ak sa im niekto nepáči, uvalia na jeho zvieratá mor a všetky podochnú. Tiež, že kradnú ovocie. Na strome nenechajú ani jediné jablko. Vezmú všetky, aj tie zhora. Natiahnu sa do výšky, toto vedia, až im je strom len po plece a poberú čo sa dá. Že v dedine sú aspoň dve ženy, o ktorých sa kadečo hovorí. A spomenula tie najväčšie chudery. Starú Jelu, čo sa trápi vyše dvadsať rokov ako vdova a bez palice už neurobí ani krok, a tiež hrbatú Zužu, ktorá to nikdy nemala v hlave v poriadku a tak je stále sama, staroby sa dožila bez muža a bez detí. Naozaj som to už nemohol počúvať. Vstal som, zapriahol koňa do voza a vybral sa na Popričné, kde som práve rúbal. Azda prvýkrát som šiel z domu bez toho, že by ma vyobjímala, vybozkávala a vravela, ako sa sa teší na môj návrat.

       Keď som sa večer vracal domov, keď som prechádzal širokánskymi lúkami ponad dedinu a hľadel na jej domce, kde sa z každého komína poctivo kúrilo, bol som rozhodnutý, že dám s Paulínou reč na zmierenie. Aby sa na mňa nehnevala, aby sa skôr zabavila. Musím sa priznať, že mi dlho vŕtalo hlavou, ako vravela o tých naťahovacích strigách, ale to kvôli môjmu dedovi. On na žiadne čary nikdy neveril, ale raz mi rozprával, že zažil niečo neuveriteľné. Práve pásol ovce na Dieli, keď zaspal a potom sa prebudil. Pozeral a videl, že pri starej plánke, čo rastie naprostred lúky, stojí muž. Nie muž, obluda! Že bol vysokánsky ako ten strom a jedol jabĺčka z tých najvyšších konárov. No nech bol vysoký ako chcel, ako obor nevyzeral. To lebo bol chudý ako trieska. Dedo od strachu ani nedýchal, ale potom ten vysokánsky muž niekam odišiel a viac ho nevidel.
       Lenže nie toto som chcel Paulíne hovoriť. Veď môj dedo bol múdrosť sama, poznal kopec historiek, ale nie tých babských, ktorým sme sa smiali už ako deti. Raz mi rozprával o žene z Novej Sedlice. Že v dedine zvonil umieračik, zomrela chudera, všetci sa modlili a smútili. Na tretí deň, keď ju išli pochovať a chlapi ju niesli na cintorín, možno neboli celkom triezvi, možno sa len niekto šmykol, ale spadla im truhla. A baba naraz ožila. Začala dnu búchať, nech jej otvoria, nech ju pustia na svetlo božie a tak vytiahli klince z truhly a baba sa len čudovala, kde to je, prečo je tu toľko ľudí a kto jej obliekol tie najlepšie šaty. Ženy kričali, že sa stal zázrak, aj pop sa žehnal, ale odvtedy, keď niekto zomrie, až kým ho nepochovajú, dávajú mu stále zrkadlo pod nos, či sa nezarosí. Kadečo sa deje, ale vždy je vysvetlenie. A keby to Paulíne nebolo dosť, ešte jej vyrozprávam, čo veselého som dnes zažil. Nech sa už nemračí, po mojej reči aj usmeje a večer, večer jej určite nepoviem, nech mi dá pokoj až do rána. Potom jej chodia po mysli kadejaké bludné myšlienky.

       Keď som prišiel domov, na stole ma už čakala kolešena fazuľa s cesnakom a zápražkou, celá misa, z ktorej som naberal plnou lyžicou a nevedel sa nasýtiť. Paulína je dobrá žena, aj keď sa jej teraz čosi v mysli pomútilo a okrem stríg už nevedela hovoriť o ničom. Vravela, že bola hneď ráno v cerkvi, v tom našom malom kostolíku a tam sa modlila k obrazu s Ježišom, popovi všetko porozprávala. Pop, aj keď sa vraj tváril tak všelijako, povedal, nech večer príde aj s Vasiľkom a rád mu požehná. Cítil som, že sa jej uľavilo, nuž som teda začal s veselou príhodou.
       „A vieš, že som dnes videl hrbatú Zužu? Ale hovorím ti, so strigôňstvom nemá nič, len je chudera celá dopletená. Bola na lúkach, hneď tam pod Dielom, ako sa pasú kravy. Ba bola tam ešte skôr, ako stačili vyjsť hore pastieri so stádom. Chodila po pastvine, za sebou ťahala po zemi dlhú plachtu a čosi si šomrala. Tak mi jej chuderky prišlo ľúto, ale mal som chuť na fígeľ. Zoskočil som na zem, vzal laná, ktorými priväzujeme kmene na voz a šiel popri koňoch. Ťahal som tie povrazy ako ona plachtu a usmieval sa na ňu. Zuža zastala, pozerala a nakoniec sa tak vyľakala, že aj s tou plachtou utekala niekam do lesa. No, nechcel som jej zle, ale hádam to prežije.“
       „Vasiľ!“ videl som, ako Paulína zbledla, bola hneď ako vápno a rukami plesla, až som sa i ja preľakol. „Striga zbierala rosu! Brala rosu do plachty a kravy, čo sa tam dnes pásli, určite nemali dosť mlieka. Kde máš tie povrazy?“
       „V stajni, kde by boli?“
       Paulína hneď vybehla von, neriekla ani slovka a ja som ešte napochytro vtlačil do úst posledné dve lyžice fazule a bežal za ňou. Našiel som ju, ako stojí pri voze s lanami v rukách a prezerá si ich, akoby niečo také ešte nevidela.
       „Stalo sa niečo?“ opýtal som sa pre istotu jemne a citlivo.
       „Striga ťahá po zarosenej pastve plachtu. Popoludní ju zavesí o strop a dojí ju ako kravské vemeno. Vydojí mlieko, ktoré potom kravám chýba.“
       „Tak to skúsme,“ žmurkol som na ňu, zavesil laná na trám a prisunul si drevený klát, na ktorom zvykneme rúbať drevo. „Podaj mi vedro!“
       Paulína vedro prisunula, dal som ho pod povrazy a začala ich dojiť. Zázrak! Hotový zázrak! Ani tlačiť som veľmi nemusel, len tak jemne som ich hladil a do vedra stekalo mlieko, ba čochvíľa už pretekalo vrchom von. Tieklo, aj keď som s dojením prestal. Bežali sme i po druhé vedro, potom aj hrnce, džbány, hrnčeky a keď bolo všetko plné, mlieko sa lialo z povrazov na zem, vsakovalo do nej, potom sa už rozlievalo stajňou plnou mliečneho blata a prestalo tiecť hádam až po hodine. Paulína sa žehnala a ja som tancoval. Tešil som sa, že sa nám tak podarilo, to bude masla, tvarohu a syra! Odnesieme aj do Užhorodu, tam to na trhu predáme a bude nám dobre. Veľmi dobre!
       „Začnem zbierať rosu a už nikdy nezakúsime biedu!“ tešil som sa, ale Paulína sa odrazu chytila za srdce.
       „Vasiľko!“ vykríkla a opäť bez vysvetlenia vybehla von. Ja za ňou.
       Na túto chvíľu nerád spomínam. Ani na to, čo sa stalo potom. V izbe bola len prázdna kolíska a náš synček nikde. Paulína padla na zem, plakala, ale potom sa spamätala a povedala len toľko, že musíme ihneď za starou Zužou a donútiť ju, nech dá všetko do poriadku, aj keby som ju mal dorúbať sekerou. A tak sme bežali. Nevnímali sme ľudí, čo sa pristavovali a počudovane na nás pozerali, ani psov, čo brechali z dvorov, nevnímali sme nič.
       Keď sme vtrhli do posledného domu, naskytol sa mi pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem. Zuža sedela v izbe, zoblečená do pol pása a kojila nášho Vasiľka. Bola nielen stará, ale aj škaredá; prsia poriadne vyťahané, z jedného pil Vasiľko a druhé mala prehodené dozadu cez plece, nech jej nezavadia. Paulína jej vytrhla maličkého z rúk a ja som tej strige udrel takú, až preletela na druhý koniec chyže a hlavou tresla o stenu. Skľagala sa ako zoťatý strom, myslel som, že už je jej koniec, ale ešte chrčala. Paulína bežala zasa preč. Stále niekam beží. Chcel som vedieť, čo je s malým a tak som vybehol za ňou. Vasiľko bol napapaný, usmiaty a chcelo sa mu spať. Tak zaspal. Už u nás doma, vo svojej kolíske.

       Prešli ďalšie tri roky a konečne to vyzeralo tak, že je všetko, ako má byť. Hrbatá Zuža sa nám vyhýbala, a to bolo dobre. Niekedy stačí ženu poriadne udrieť a veci sa dajú do poriadku. Kolíska sa už v noci sama neknísala, ba neskôr bola už Vasiľkovi malá, tak spal medzi nami. Paulína tomu bola rada, lebo ho mala na očiach, len mne to nejako nepasovalo, lebo som sa s ňou nemohol túliť. Len jedna vec bola čudná. Vasiľko jedol a jedol, nikdy mu nebolo dosť. Len čo sa naučil liezť a chodiť, už sa zaraz vyšplhal na stôl a na posedenie v ňom zmizlo i za pol bochníka chleba, keď sa mu dostalo pod ruky maslo, bral ho len tak do dlaní a hltal, až sa mu oči od radosti rozžiarili. Spočiatku som bol rád, veď kto by sa netešil, keď jeho decku chutná. Ale keď zistil, že má tvrdé zuby, mizli nám aj zemiaky, aj fazuľu hrýzol surovú, chrúmal ju, až to bolo počuť na dvor. Keby som sa tak napchával ja, už nechodím, len sa gúľam.
       Raz v sobotu, keď Paulína robila veľký poriadok, pritiahla stôl pod trám, čo sa tiahne hneď pod stropom. Utierala na ňom prach a potom jej napadlo, že tam budeme dávať jedlo, nech sa malý k nemu nedostane, lebo prídeme na psí tridsiatok. Hneď vyložila hore krčah s mliekom a šla kamsi von. Kam? Neviem, nikdy nepovie. Tak som sa vybral za ňou a zvonku ešte pozrel dnu cez oblok. Vasiľko prišiel presne pod trám, bosými nožičkami šliapal po studenej dlážke a naraz sa natiahol, bol vysoký, vysočižný a tenký ako konár stromu. Natiahol sa až pod strop, schytil džbán s mliekom a celý ho naraz vypil. Potom sa znova zmenšil a tmolil sa po kuchyni.
       Takže máme strigôňča. Paulíne to povedať nemôžem, preľakla by sa. Ale zle mu nebude.
       Raz sadne na metlu a poletí ponad Inovce, potom cez Holicu a nad Murčanskuju planinu až do Užhorodu. Splní sa mu to, o čom som ja vždy len sníval. A mlieka bude mať stále dosť, stačí, že podojí plachtu. Aj dievkam počarí a všetky ho budú chcieť. Tak čo?“

* * *

Poznámky autora:

Cerkev, kostolík
- je miestne pomenovanie pre evanjelický kostol sv. Michala Archanjela. Patrí medzi klenoty slovenskej ľudovo-sakrálnej architektúry. Všeobecne sa uvádza, že pochádza z roku 1836, ale podľa záznamov z obce Baškovce je údajne oveľa starší, postavený bol vraj niekedy v 16. alebo 17. storočí a do Inoviec ho v danom roku 1836 iba presťahovali.

Popričné – masív, pohorie na terajších slovensko-ukrajinských hraniciach.

Diel – miestny chotárny názov pre miesto, kde končia lúky a začína les. Pod Dielom boli v minulosti pastviská, v lese ťažba dreva.

Holica - hraničný vrch medzi Slovenskom a Ukrajinou, jeho nadmorská výška je 984 metrov.

Murčanskaja planina – planina východne od Popričného, na území súčasnej Ukrajiny. V časoch Rakúsko-Uhorska patrila k jeho územiu, rovnako bola súčasťou územia I. Československej republiky, keď k nej patrila aj Podkarpatská Rus (Zakarpatská Ukrajina).




***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.







čitateľov: 3352