login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Deň pred Veľkým piatkom

@ :: Poviedky ::     Jan 29 2013, 18:17 (UTC+0)

Herlianske kúpele v súčasnosti

Miesto: Herľany ; okres Košice-okolie
Čas: začiatok štyridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Keby som mohol, najradšej by som Paľa roztrhol. Ten jeho posmievačný úsmev... Hlupák je to, i keď sa tvári, akoby zožral všetku múdrosť sveta! Niekedy sme boli kamaráti. Dokonca dobrí kamaráti, ale odkedy má trinásť rokov, myslí si, že sa svet musí točiť okolo neho. Čo neopľuje, tomu sa aspoň vyškiera. Naozaj by som mu už aj jednu vrazil, lenže je silnejší, a vlastne aj o dva roky starší. Len čo by som si urobil hanbu. Namlátil by mi, aký je nevypočítateľný, tak možno aj päsťami do tváre alebo kameňom kam príde. Lepšie je sa mu vyhýbať. Aj teraz, aha, tamto stojí, okolo neho všetky deti, akoby bol Pánboh a ukazuje na mňa prstom. Smejú sa mi. Všetci. A prečo? Zas a zas len kvôli nemu! - zmárali Adama myšlienky, pre ktoré nevedel vnímať nič iné, než svoju zlosť. A pritom sa na tento deň tešil. Tak ako každý rok, vždy na Zelený štvrtok, aj teraz pastier prvýkrát vyháňal dobytok na pašu, kde naň zošle liečivú silu matky prírody, aby ho ochraňovala a nedopustila žiadnu pliagu.
       Už ráno, ešte ani slnko poriadne nevyšlo nad Slanské vrchy, zaznela v dedine trúba. To pastier dával na známosť, že je čas pustiť statok, aby vyšiel na pasienky. Po zime, keď kravy chrúmali len suché seno a slamu, nastalo obdobie prvej trávy. Dnešok bol celkom iný než inokedy. Spolu s dobytkom vyšli z dvorov aj ľudia. Kráčali mlčky pomedzi malé chatrče, akoby daná chvíľa vyžadovala zvláštnu dôstojnosť, mala čaro, ktorému sa každý poddal, nútila všetkých, aby nateraz zabudli na svoje povinnosti všedného dňa. Spolu so zvieratami prešli ulicou popri kúpeľoch až na pasienky. Tam, takmer uprostred lúky, k hrubočiznému dubu ako prvý došiel pastier. Ešte raz si jazykom zvlhčil pery, priložil k nim prevŕtaný kravský roh a zatrúbil. Ľudia i statok ho obstáli dookola.
       Pastier rozprával. Istotne čosi hovoril, ale Adam ho nepočul. Zvuky vonkajšieho sveta prehlušila zlosť, ktorá sa mu vliala do hlavy ešte v dedine. To keď k nemu prišli kamaráti aj s Paľom a ten hneď ukázal na jeho nohy.
       „To čo máš? Otcove čižmy?“
       „Hej,“ hlesol vtedy Adam.
       „Veď sú ti nad kolená. Ani zohnúť ich nemôžeš. Chodíš tu ako taký drevený strašiak do poľa. Jedna by ti stačila a mohol by si tam dať obe nohy naraz. Potom by si pekne poskakoval a hneď by tu bolo veselšie,“ rozrehotal sa Paľo a za ním aj všetci ostatní, akoby od neho dostali povel.
       Adam si z toho najskôr nič nerobil, no keď sa chlapci rozbehli, chcel ísť s nimi, ale v tých čižmách sa naozaj nedalo utekať. Namiesto toho zakopol a rozpľasol sa na zemi, pričom si udrel rameno. A miesto pomoci, kamarátskej ruky, čo by mu pomohla postaviť sa, sa opäť ozval smiech a Paľov posmievačný hlas: „Radšej len skáč ako vrabec. Ale nie za nami. Takých maličkých, čo ešte nevedia chodiť, so sebou neberieme!“
       Bavili sa na ňom, cítil sa ponížený. Keby už aspoň bolo leto, to každý chodil bosý. Ale teraz? V dome je viac detí ako sliepok, ba viac než topánok. Preto si musel ráno namotať na chodidlá staré handry a obuť otcove čižmy. Veď ako hovorí mama, nové topánky sú celý majetok a ten škoda zošúchať o zem. Len aby bolo na jedlo a teplo, človek potom voľajako prežije.
       Adam sa naďalej zožieral kvôli výsmechu a skôr len podvedome vnímal, ako pastier obmotal okolo duba reťaz, potom ju natiahol po zemi a jej druhý koniec uviazal o blízky krík. Z dreva, čo na oheň pripravil už včera, vyletela prvá iskra, potom plamienok a o chvíľku sa krásne rozhorel. V tej chvíli všetci zmĺkli. Dokonca aj Paľo odvrátil zrak od Adama a nepohnuto pozoroval pastiera, ako otvára kapsu. Vytiahol z nej plátenné vrecko a siahol doň. Plnou hrsťou nasypal do ohňa akési sušené bylinky a zas a znova, až celé okolie zavoňalo, ako vždy len raz do roka, práve v tento čas.
       „Žeňte statok na pašu!“ zvolal pastier, a ľudia, jeden po druhom hnali kravy tak, aby prešli cez natiahnutú reťaz i kúdol vonného dymu.
       Keď došla aj posledná jalovička, pastier znova zatrúbil a rozprestrel už prázdne plátenné vrecko na zem. Každý kto išiel okolo, sa pri ňom zastavil a položil mu naň langoš. Dar za liečivú procesiu, ktorá ochráni ich dobytok pred všetkým zlým, čo naň môže na paši po celý rok striehnuť.
       „Langoše, langoše, načo je toľko jednému? Mne je z nich nanič. Už je načase zahryznúť do klobásy,“ zarehotal sa Paľo, práve keď išiel s ostatnými vedľa Adama.
       „Si jedol klobásu?“ obrátil sa naň Adam v nádeji, že už sa zas skamarátia, ale Paľo mu len fľochol do tváre: „Akurát tebe budem hovoriť, čo nevieš chodiť ani skákať. Radšej len zalamuj ručičkami a modli sa, aby ste nejakú mali, aj keď tento pôst skončí!“

       Štyridsaťdenný pôst, najdlhší v roku, sa blížil ku koncu. Po Veľkom piatku nastane čas hodov. Ako pre koho. Na to však teraz Adam nemyslel. Sedel už doma, sťahoval čižmy a i keď o takom čase ho vždy ťahalo von, dnes radšej nešiel. Z pece sálalo príjemné teplo, bratia a sestry sa o niečom zhovárali na dvore, mama šla pomáhať upratovať do školy a do domu vstúpil otec.
       „Tu si?“ spýtal sa len tak, veď ho videl a muselo mu byť jasné, že je tam.
       Adam len čosi zamrmlal, neznelo to veľmi zdvorilo.
       „Čo ti včely uleteli? A čo máš na nohách? Veď tie handry sú celkom mokré!“ prizrel sa otec bližšie a potom vzal do ruky jednu z čižiem. Pozeral na ňu, ohýnal ju, až sa ukázala diera. Dokonca nie malá. Presne tá, ktorou zatekala voda z premočenej lúky, keď hnali kravy na pašu. Druhá čižma na tom nebola o nič lepšie. Adam mlčky sedel, pozeral na otca, aj handry si zabudol odmotávať.
       „Daj si to rýchlo dolu, nech neprechladneš,“ napomenul ho otec.
       „Odnesieš ich k obuvníkovi?“ ukázal Adam na čižmy.
       „Tieto? Nie. Už vlani hovoril, že ich opraví naposledy, ale neručí za nič. I tak ešte rok vydržali. Ale už im je koniec.“
       „Spálime ich?“
       „Kožu? Čo ťa máta? Nie o tom rozmýšľam. Naopak, ešte raz si ich obuješ. Teraz ihneď. Myslím, že už si dosť veľký a udržíš tajomstvo.“
       Adam sa zatváril prekvapene. Aj preto, že otec len pred chvíľkou povedal, že si má odmotať handry z nôh a teraz mu sám nasúva čižmy na nohy, i preto, že nikdy o žiadnom tajomstve nerozprával, ba ani nikdy len netušil, že by otec mohol voľačo tajiť.
       „Načo sa obuť? Ideme niekam?“
       Otec prikývol. Potom vstal a z truhly vytiahol akési vrecia.

       Ulica, ktorou pred chvíľou kráčala celá dedina, bola teraz skoro prázdna. Aj v kúpeľoch pre pánov z celého Slovenska, tam na druhej strane cesty bolo pomenej ľudí, blížila sa Veľká noc a v takéto sviatky býval každý radšej doma. Len občas, keď vytryskol gejzír, sa k nemu zbehlo zopár hostí, no i tí dnes určite odcestujú.
       „Keby sme išli večer alebo v noci, žandári by snorili a kontrolovali, čo nesieme. Preto radšej teraz. A keď si so mnou ty, nikomu nič nenapadne,“ začal otec potichu. Kráčal pritom dosť rýchlo, Adam mu v tých veľkých čižmách sotva stačil.
       „Prečo by nás mali kontrolovať žandári?“ takmer šeptom, i keď nechápajúc prečo práve tak, sa spýtal Adam.
       „Vieš, vojsko, a to je už jedno či nemecké alebo slovenské, potrebuje jesť. Veľa jedla, veď je vojna. Preto stále chodia do dediny komisári, kontrolujú kto čo chová, pestuje, určujú odvody, vyberajú z komôr všetko, čo sa dá. A aká by to bola oblievačka bez hodov? A bez mäsa? Len ďalší pôst a prázdny žalúdok. Rozumieš?“
       Adam chcel ihneď prikývnuť, že áno, ale potom sa zarazil. Jasné, že nerozumel. Otec akoby hovoril v hádankách. Pohľadom blúdil po slamených strechách domov, po ceste, kde na jeho čižmy striehlo viacero malých, no nepríjemných mlák i po oblohe, na ktorej spoza mraku vykuklo slnko.
       „Si už veľký. Veľký a rozumný. Teraz to môžeš dokázať. Keby si čokoľvek niekomu povedal, povodilo by sa nám zle. Ale ak budeš mlčať a pomáhať mi, bude nám ako nebolo. Takže ako?“
       „A čo mám robiť?“
       „Zatiaľ nič. Len keď na to príde, budeš nakladať mäso.“
       „Mäso?“ Adam skoro vykríkol.
       „Teraz mlč a kráčaj. O chvíľku uvidíš.“

       Len čo obaja minuli posledné domy dediny, stúpali do kopca a ďalej po ceste smerom na Banské. Stromy tienili, slnko zmizlo za ich korunami, no vzduch už i tak voňal jarou. Aj vietor, čo teraz zadul o niečo viac, bol iný než predtým, teplejší. V istej chvíli otec zastal, zapozeral sa do lesa, aby si bol istý, či sú už na správnom mieste a potom tam zabočil. Adam za ním. Po hlbokom lístí plnom vlhkosti a popadaných konárov sa mu kráčalo ťažšie ako po ceste. Veľa nechýbalo a bol by znova spadol. Otec sa neustále obzeral, najskôr či idú dobre, potom či ich niekto nesleduje a azda po dobrej polhodine na jednom mieste zastal. Adam naň uprel zvedavé oči.
       „Tu sme,“ oznámil otec priam víťazoslávne.
       „A?“ čudoval sa Adam.
       Namiesto odpovede sa otec usmial, pokýval veselo hlavou a potom mu ukázal do malej rokliny. Na jej dne ležala laň. Mŕtva, určite strelená, celá, nedotknutá vo svojej plnej kráse.
       „To ako, kedy?“
       „Nadránom. Ale nikomu ani muk! Poď za mnou,“ kývol mu otec.
       Dole sa Adamovi išlo ešte o niečo horšie, aj vlhké handry na nohách ho už začali oziabať bez ohľadu na to, že jar bola v plnom prúde. Tam, nad streleným zvieraťom, obaja zastali. Chlapec sa pozeral bez dychu. Hlavu malo otočenú tak, akoby naň pozeralo. Veľké lanie čierne oči trochu posiveli, boli bez života. V ich kútikoch však videl nahromadené slzy, čo nestihli vytiecť. Dotkol sa ich prstom, ostali mu na jeho konci.
       „Poriadny kus, no nie?“ usmial sa otec, kľakajúc na zem rozhodil okolo seba mechy a vybral veľký nôž. Ostrou čepeľou narezal a stiahol kus kože zo stehna a pod ňou sa ukázalo čisté mäso. Adama prekvapilo, aké bolo tmavé. Nebol však čas na reči, hútanie.
       „Zober mech!“ nakázal otec a on už aj jeden schytil a roztvoril.
       Otec pomaly, opatrne vyrezával kusiská stehna až po kosť. Jedno po druhom vkladal do mecha. Zdalo sa, že z lane ani príliš neubudlo, veď orezal len jednu nohu, tiež kúsok od chrbta a mäsa bolo, až ťažko udržať.
       „To stačí. Zatiaľ stačí. Daj sem,“ stroho pokynul otec, vzal všetko Adamovi z rúk, mech vložil do druhého mecha a ten do tretieho. Nôž očistil o lístie a potom ho zasunul pod laň.
       „To pre ďalších, tak sme dohodli. O chvíľu prídu. Ja som si narezal ako prvý, lebo som ju zbadal,“ ukázal otec prstom na laň, snažil sa vysvetliť, keď videl Adamovo rozčarovanie nad jeho počínaním.
       „Kto je ďalší? S kým si bol?“
       „Nestaraj sa. Teraz, kým prídeme na cestu, zbieraj raždie. Aj ja budem. Potrebujeme veľa, aby sme mech skryli v otiepke.“
       Adam pochopil, poslúchol. Haluz po haluzi, veď tých sa na zemi vždy najviac váľa tesne po zime, keď zlezie sneh, vkladal do plnej náruče, až pre ne takmer ani nevidel pred seba. Aj otec rovnako ako on nazbieral poriadnu hromadu. Na kraji lesa to zosypali na kopu, otec zviazal konáre tak, aby nebolo vidno mech, čo bol uprostred a vyložil si ťažký náklad na plecia.
       „Vezmi ešte zopár konárov do rúk a choď predo mnou,“ začul Adam, ale skôr než sa zohol a poslúchol, otec už vykročil sám. Tak-tak ho v tých čižmách dobehol a ticho, bez slov prišli opäť do Herlian. V dedine ich nik nezastavil, našťastie, lebo na otcovi bolo až priveľmi vidieť, že nie je vo svojej koži. Vyplatilo sa však, o chvíľu za sebou zabuchli dvere domu.

       Deň pomaly prešiel, v podvečer sa opäť ozýval hlas pastierovej trúby, ako hnal stádo naspäť z pasienkov a aj ich krava, rovnako ako ostatné, vošla sama do dvora, i keď ho predtým celú zimu neopustila. Adam hútal, ako si to mohla zapamätať, kam sa vrátiť. Predsa len to zviera asi nie je také hlúpe. Z obloka hľadel na otca, ako sa cez plot o čomsi rozpráva s pastierom, zatiaľ čo mama v izbe vstala od krosien a vyšla s vedrom rovno do stajne. Bude dojiť, to bolo Adamovi jasné, ale nevedel prečo otec stále ukazuje na oblok, na neho, a potom si to zamierili rovno do chalupy.
       „Pochválen,“ pozdravil Adam, keď sa otvorili dvere a s otcom vstúpil dnu aj pastier, ktorého kúzlo ochrany dobytka dnes sledovala celá dedina.
       „Tak ty si ten Adam?“ opýtal sa chlapca a on len prikývol.
       „Aha, tu sú,“ ukázal odrazu otec pastierovi čižmy, tie prekliate deravé a obrovské čižmy, v ktorých sa Adam po celý deň potkýnal a zlízal za ne posmech od Paľa.
       Pastier na ne pozeral, vzal ich do rúk, ohýbal, do jednej diery strčil prst a položil ich na zem. Potom si odtiahol stoličku a sadol si.
       „Za päť korún. U obuvníka by si platil viac,“ pozrel na otca a ten hneď prikývol.
       „Platí. A dokedy?“
       „Zajtra je sviatok. Veľký piatok, nehodno robiť. V sobotu, keď budem pásť, ušijem. Vidím, sára je dobrá, bude sa dať. Ešte tuto Adam nech ukáže nohy. Merať nemusím, mám mierku v oku,“ kývol bradou na chlapca a ten sa zatváril začudovane.
       „No čo čakáš? Ukáž nohy, ako ti narástli. Zrežeme zo starých čižiem sáru a tuto ujo ti z nej ušije topánky,“ pridal sa otec a Adam konečne pochopil. Zdvihol jednu nohu, poriadne vysoko, aby si ju mohol pastier prezrieť a potom i druhú, akoby ich nemal rovnako veľké.
       „Budem mať vlastné čižmy?“ spýtal sa potom, akoby tomu nemohol uveriť.
        „Budeš.“
       „Len moje?“
       „Tak je. Len tvoje!“

       Večer, keď Adam ležal pri peci na zemi, na matraci vypchanom slamou, v hlave sa mu rojili rôzne myšlienky, dojmy i predstavy. V ten deň sa toho stalo naozaj veľa. Veľmi veľa, aby len tak zaspal. Iba pred chvíľou dojedol langoš, čo mu tam pastier nechal. Očividne ho pobavila Adamova radosť, chcel ju ešte zväčšiť, a tak mu ho strčil do ruky. Paľo mal v tomto pravdu. Načo je pastierovi toľko langošov naraz? V iné dni sa rodiny dohodnú, odnesú mu dvaja-traja po troche jedla, ale na Zelený štvrtok toho dostane toľko, že to jeho rodina nemôže pojesť.
       Potom sa Adamove spomienky zatúlali k zabitej lani. Nanovo sa mu pred očami vyjavovali obrazy, ako otec reže mäso, hrubé pruhy mäsa, čo uvaria, podusia, upečú len čo skončí pôst. Ani mu predtým nenapadlo, že sa budú mať tak dobre. A nakoniec, i keď si to ešte ani nevedel poriadne predstaviť, už pozajtra večer bude mať vlastné topánky. A to dnešný deň začal tak, že mal chuť roztrhať Paľa. Ako sa len naň škeril, vysmieval, že vraj malý chlapec, čo ani ešte nevie chodiť. Ukáže mu, ukáže. Už v nedeľu sa za Paľom zastaví, pôjde sa opýtať, či nezájdu v pondelok spolu pozrieť, ako mládenci oblievajú dievčatá. Bude sa tváriť akože nič, ale pritom príde v nových vlastných topánkach a bude hrýzť krajec chleba s kusom mäsa. Nech vidí, nech pukne od jedu! Tak! A možno sa potom všetko zmení. Paľo bude ako predtým, jeho dobrý kamarát. Možno.

* * *

Poznámky autora:

Herlianske kúpele
- sa spomínajú už v 16. storočí ako obľúbené miesto maďarskej šľachty, aj keď pôvodne boli erárnym majetkom. Podľa údajov miestnej kroniky tu chodila nielen vrchnosť z Abova a Zemplína, ale tiež z Budapešti. Kúpele údajne niekoľkokrát navštívil aj František II. Rákoci. Od konca II. svetovej vojny sú kúpele nefunkčné, resp. neslúžia pôvodnému účelu. Nachádzajú sa tu pamiatkovo chránené niekdajšie kúpeľné budovy „Dargov“, „Branisko“, „Gejzír“ a „Hornád“. Areál historických kúpeľov včítane gejzíru patrí Technickej univerzite v Košiciach.

čitateľov: 3515