login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 18, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(237)

vložiť obrázok do galérie

Košice: Socha Františka II. Rákociho

@ :: Okolie ::     Mar 20 2013, 11:19 (UTC+0)

Košice: Medzi vekovo mladšie pamätníky v Košiciach patrí socha Františka II. Rákociho (Rákoczi) na nádvorí Rodošto, kde sa nachádza aj pamätná expozícia venovaná tomuto vojvodcovi. Inštalovaná bola v roku 2006 v rámci stého výročia pochovania telesných Rákociho pozostatkov v Košiciach.

Kto bol František II. Rákoci

František II. Rákoci bol synom šarišského župana a sedmohradského kniežaťa Františka I. Rákociho a chorvátskej šľachtičnej Heleny Zrínkej. Narodil sa 27. marca 1676 v rodinnom kaštieli v Borši. Detstvo strávil najmä v rodinných panstvách v Zborove, Veľkom Šariši a na ich hrade v Mukačeve, ktorý v rokoch 1686 až 1688 bránila matka pred úrokmi cisárskych vojsk. Následne František II. Rákoci odišiel na prevýchovu jezuitmi do Prahy a Jindřichovho Hradce, kde bol vychovávaný v duchu úcty k cisárskej rodine. Za manželku si vzal šľachtičnú Šarlotu Amáliu von Hessen – Rheinfells a prijal miesto šarišského župana. V tejto pozícii sa zoznámil s užským županom Mikulášom Berčénim (Bercsényi), ktorý prechovával nepriateľstvo voči cisárovi a bol zástancom osamostatnenia Uhorska.

František II. Rákoci sa za pomoci francúzskych diplomatov pokúsil naviazať kontakt s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV. a dosiahnuť mocenský prevrat vo svojej krajine. Jeho kontakty však boli odhalené, Rákoci zatknutý a uväznený. Z väzenia sa mu však podarilo utiecť do Poľska a stretnúť sa tam znova s Mikulášom Berčénim. V Potisí práve vypuklo povstanie vedené obchodníkom so soľou Tomášom Esem (Eszem). Na jeho pozvanie v roku Rákoci postavil vojsko najmä z maďarských, slovenských a rusínskych dobrovoľníkov, s ktorými prešiel cez Verecký priesmyk (neďaleko Mukačeva) do Uhorska.

Počas nasledujúcich rokov sa Rákociho vojsko výrazne rozrástlo, na jeho stranu sa pridalo mnoho uhorských šľachticov a obsadili väčšinu územia vtedajšieho Uhorska. V roku 1704 Rákociho zvolili za sedmohradské knieža a v roku 1706 za vodcu Uhorskej konfederácie. Kurucké vojská podporoval najmä francúzsky kráľ Ľudovít XIV. a cisár Leopold iba s ťažkosťami odolával, keďže bol zapojený do vojny o španielske dedičstvo. Po ukončení tejto vojny a sústredení sa na boj proti Kurucom prišla séria porážok, rozhodujúca bola bitka pri Trenčíne (3. augsta 1708), po ktorej sa už kuruci nikdy nespamätali a viacero bohatých rodov sa opäť pridalo na stranu Habsburgovcov. Krajina bola naviac výrazne oslabená smrtiacou epidémiou čiernych kiahní a v dôsledku vyčerpania bojmi vypukol hladomor. Všetky ďalšie významnejšie boje už kuruci prehrávali a 1. mája 1711 sa pri mesta Satu Mare definitívne vzdali. Cisárom už bol Jozef I., s ktorým uzavreli satmársky mier.

I keď František II. Rákoci dostal od cisára možnosť žiť na slobode a po zaviazaní vernosťou užívať si časť svojich majetkov (s výnimkou hradov), Rákoci si zvoli život v exile v Poľsku. Prísahu vernosti nezložil a tým bol cisárom vyhlásený za vlastizradcu. Z Poľska odišiel v roku 1712 do Franúczska. Vo Francúzsku v roku 1715 zomrel Ľudovít XIV. a Rákoci bol tŕňom v oku viedenskej diplomacii, tak v roku 1717 prijal pozvanie tureckého sultána Ahmeda III a presťahoval so svojimi najvernejšími druhmi najskôr do Carihradu a potom do mesta Rodošto. Tam 8. apríla 1735 zomrel.

V roku 1906, keď už bol rehabilitovaný, preniesli jeho telesné ostatky, rovnako telesné ostatky jeho matky, syna a najbližších spolubojovníkov do Košíc. Pochovali ich v Dóme sv. Alžbety, kde sa nachádza ich samostatná krypta.

Rákociho socha ako dar Vlády Maďarskej republiky

Mesto Košice s štyridsaťštyri inštitúcií a organizácií v roku 2006 zorganizovalo oslavy privezenia telesných ostatkov Františka II: Rákociho do Košíc. Jedným z bodov programu bola inštalácia sochy – pamätníka pred budovou s múzejnou expozíciou venovanej jeho osobnosti. Dielo mestu darovala Vláda MR. Slávnostné odhalenie sa konalo 3. apríla 2006.

Súčasnosť

Socha je nadživotnej veľkosti, má 240 cm. Stojí ma na osem ton ťažkom kameni – leštenom granite z Brazílie. Na ňom je stvárnená kurucká vlajka a mapa s dvanástimi dôležitými mestami, ktoré sa viažu k jeho životu. Na prestrelenej zástave je čitateľné heslo Cum deo pro patria et libertate a pri nej sa nachádzajú znaky diplomacie, dekréty a knihy. Ukazuje na ne svojou pravicou. Ľavá ruka sochy spočíva na meči, ako na krajnom prostriedku, ktorý možno použiť len v čase, kedy zmluvy a dekréty vrchnosť nerešpektuje.

Bronzovú sochu zhotovil maďarský umelec Sándor Győrfi.

Socha stojí na nádvorí, ktoré je od Hrnčiarskej ulice oddelené bránou. Tá je priechodná vždy počas otváracích hodín múzea, niekedy aj dlhšie.

Kontakt

Východoslovenské múzeum – Pamätný dom Rodošto
Hrnčiarska 7
040 01 Košice

Otváracie hodiny
(pre aktuálne údaje pozrite aj web múzea)
pondelok: zatvorené
utorok: 9.00 – 17.00
streda: 9.00 – 17.00
štvrtok: 9.00 – 17.00
piatok: 9.00 – 17.00
sobota: 9.00 – 17.00
nedeľa: 9.00 – 13.00

telefón: - 055 / 622 28 56, 0917 755 594

web: www.vsmuzeum.sk
e-mail: info@vsmuzeum.sk

GPS: N 48° 43' 22,42'' / E 021°15' 37,22''

Slavomír Szabó










***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.