login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Pravda bez čarov

@ :: Poviedky ::     May 13 2013, 22:26 (UTC+0)

V evanjelickom kostole v Plešivci

Miesto: Plešivec, okres Rožňava
Čas: prelom tridsiatych a štyridsiatych rokov 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       „Ako len Sándor nádherne a po celý čas spinkal! Cítil sa krásne, a to určite vďaka objatiu mojich rúk. Reč nášho kňaza sa vznášala len kdesi vo vonkajšom svete, o ktorom nemal ani potuchy. No priznávam, aj moje myšlienky, ktoré sa mi v chráme preháňali hlavou, boli na hony vzdialené od všetkého, čo znelo na kázni. Premýšľala som o sebe a o malom Sándorovi, a tiež o Mártonovi. Ani neviem, či som šťastná, a neviem ani to, či mám vôbec dôvod nebyť šťastná. Život letí tak rýchlo. Vydávala som pred rokom a sotva sedemnásťročná som sa stala matkou. Rodičia ma vychovali ako bohabojné, poslušné dievča a ani som si nestihla poriadne uvedomiť, či sa vôbec chcem vydať, ani čo to obnáša. Mártona mi za muža vybrali rodičia. Takmer štyridsaťročného bohatého gazdu z Plešivca. Ale bola som vychovaná v kresťanskom duchu, že vôli rodičov sa nehodno priečiť. Isto chcú pre svoje jediné dieťa to najlepšie. A napokon, v šestnástich rokoch človek vie o svete naozaj málo a rady starších berie ako písmo sväté...“
       Ilona kráčala z kostola s kamarátkou Piroskou. Bola rada, že ju má, lebo v rýchlom slede životných zmien si nestihla poriadne zvyknúť na nové prostredie s jeho novými zákonitosťami. Plešivec jej ešte k srdcu neprirástol. Myslela si, že sa to zmení. Najmä, keď sa stala matkou zdravého, krásneho synčeka, život s Mártonom dostal ďalší rozmer. Láska k spoločnému potomkovi ich spojila novým putom. Je to zvláštne, ale keď sa vám narodí dieťa, akoby ste i vy sami začali žiť úplne nový život. Taký, v ktorom sa zmenia všetky hodnoty a na ich vrchole je malý tvor upierajúci svoje oči na vás, bezbranný a v úplnej odkázanosti, právom očakávajúci všetku vašu lásku.
       Byť dobrou matkou, to bolo to najpodstatnejšie a dať rodine všetko, čo sa očakáva. Ilona pochádzala zo Silice, od detstva pásla kravy a doma bola vychýrenou dojičkou. Niet divu, veď v Silici bolo vždy viac kráv ako ľudí. Zvieratám rozumela, občas si po dobrú radu k Ilone prišli aj kamarátky, ba aj matky kamarátok. A práve tu v Plešivci, kde by sa rada ukázala, ako dokáže byť prospešná, sa všetko zmenilo. Márton, hoc bol bohatý, skupoval radšej zem a nie dobytok. Mal iba jednu kravu, ale to je pre rodinu s jedným deckom dosť. Aspoň na začiatok. Tak si povedali, ale Rysuľa akoby odolávala všetkým Iloniným fortieľom. Jednoducho, nedávala mlieko. A pritom Ilona ozaj vyskúšala všetko. Dobre vedela, že krava dojí predovšetkým pyskom. V tom spočívalo tajomstvo. Aby mala dosť mlieka, musela pravidelne žrať to, čo potrebovala: v lete trávu, v zime seno a nie slamu, ako dávali niektorí chudáci, ale aj repu. V maštali museli mať dostatok svetla a vemená umývať vlažnou vodou. S nepokojnými kravami bolo treba mať trpezlivosť, občas pomohlo podviazať zadnú nohu. To bol dobrý fígeľ, ktorý prekazil kopanie, zviera sa sústredilo na udržanie rovnováhy. A niektoré kravy boli ako deti, čo pri dojčení treba hladkať prstom po líčku, nech sú spokojné. Tu zas pomáhalo škrabkanie chvosta.
       „Čo si taká zamyslená?“ ozvala sa Piroska, keď už prešli z kostola cez pol mesta a Ilona stále mlčky hľadela neznámo kam.
       „Vieš, ako som ti hovorila ešte pred kostolom. Tá naša krava... Neviem, ako vysvetliť Mártonovi, že nie ja som na vine tomu, že dáva málo mlieka. Skoro žiadne. Veď som už vyskúšala všetko, no bez zmeny. A potom príde to, čo ma pokoruje, ale znášam to s kamennou tvárou. Márton ma poučuje, akoby som bola decko, a nie jeho žena. Neverí mi, že to robím dobre.“
       Aj Piroska sa do Plešivca vydala zo Silice. Už pred šiestimi rokmi. Bola chudobná a chudák si ju i vzal, ale veď predsa i s málom môže byť človek šťastný. Veľmi sa potešila, keď sa tu nasťahovala i Ilona. Rozumeli si. A keď sa narodil malý Sándor, ešte jej i Márton dal prácu, každý deň mu chodila pomáhať na polia miesto Ilony a bola za to vďačná.
       „Ilonka, Márton je na teba zlý?“
       „Nie, nebije ma. Ani raz ma neudrel. Ani keď si vypije. A ani nekričí. Ale neverí mi.“
       „Len to ťa trápi? Iné by ti závideli...“
       „Je presvedčený, že som zoslabnutá po pôrode a kvôli dojčeniu. Vraj si bral silnú dievku, čo teraz nevládze robiť. To by žiaden muž nechcel.“
       „Ilonka, hovorím a opakujem, iné by ti závideli. Ale musím ťa prichystať na to, že to je možno len začiatok. Lebo teraz ti je ešte šeja-hoja. Malý Sándor je vskutku utešené dieťa.“
       Na Iloninej tvári sa konečne rozhostil úsmev. Privinula si synčeka k hrudi a počúvala ďalej.
       „Márton je teraz šťastný, veľa ti odpustí a prehliada, ale nemysli si, že to bude stále takto. Prejde nejaký čas – možno rok, možno iba pol roka a v jeho očiach stratíš čaro novoty, zvykne si na teba, ba i na dieťa. Možno ho bude znervózňovať, že sa budeš musieť viac venovať synovi, možno bude chyby na tebe a na Sándorkovi nielen vidieť, ale aj zámerne vyhľadávať. Lebo muži sú už raz takí. Pozri na Jánosa. Prvé dva roky ma takmer nosil na rukách. A dnes? Cítim sa už len ako jeho slúžka. Doma sa nechá obskakovať, ani peňazí nezarobí. Preto sa teším, že môžem slúžiť u vás, aby sme vyžili. Či aspoň dáko prežili.“
       „Márton ti platí málo?“
       „Nie. Tak ako ženám. Muž by zarobil viac, ale Jánosa do roboty nechce. No nie to som chcela povedať. Hlavne mysli na to, že teraz ti manžel najal aj pomoc, aby si si mohla cez deň oddýchnuť. A to máš len jedno dieťa. A možno, že časom ti po dvore bude pobehávať aj päť ratolestí, ale už bez pomoci. Lebo i to môže nastať, ak mu zovšednieš. Márton je nedôverčivý, veď vidíš, darmo že sme priateľky, ku krave ma aj tak nepustí. Tu v Plešivci sú gazdovia takí – kravu, z ktorej rodina pije mlieko, je dovolené dojiť len gazdovi alebo jeho žene.“
       „Ozaj? Nikdy som tak nerozmýšľala. A prečo?“ nechápala Ilona.
       „Vraj kvôli bosorkám. Aspoň tu v Plešivci ženy takto hovoria. Ak krava nedojí dosť, tak je vraj urieknutá. A vtedy pomôžu len čary,“ kývla Piroska plecom, naoko pohŕdavo, ale za týmto zdanlivo bezvýznamným gestom sa skrývalo niečo viac.
       „Bosoráctvo, urieknutia a čary? Veď tu sú skoro všetci evanjelici. Teda všetci, ktorých poznám. Evanjelici hádam nerobia rituály proti bosorkám. Veď ani susedy neveria na bosorky.“
       „No neviem-neviem, Ilonka moja. Zistila som, že veľa vecí sa tu deje, o ktorých sa nahlas nehovorí. Lebo ak by sa náhodou dostali do uší nášho kňaza, vykričal by to na kázni a vznikli by medzi ľuďmi prieky. Tak sa o tom mlčí. Ale aj niektoré evanjeličky chodievajú do katolíckeho kostola. Vraj je tam občas plno až na prasknutie. Nie všetky sú ako ty. Mnohé závidia katolíkom.“
       „Čo také sa dá závidieť katolíkom? Svätuškárstvo?“
       „Omše napríklad, hlavne tá polnočná. Tam ich chodí vždy veľa. Vidieť, že si ju nezažila. Aj mňa susedky zlákali. Polnočné omše sú krásne, veď sa konajú v čase narodenia Krista. Katolíčky za to evanjeličky nezradia, ba ani ich farár. Ten možno dúfa, že prestúpia na katolícku vieru,“ rozdumovala Piroska.
       „Pekný rituál svätej noci ich možno priláka, ale jedno nechápem. Ako sa dá ublížiť krave, aby nedojila? Ani Márton tomu neverí. Ale čo je horšie, on verí tomu, že sa nestarám o Rysuľu ako treba.“

       Kostol, ulica, ba aj kamarátka Piroska, to všetko zmizlo za dverami, čo Ilona náhlivo zatvorila, lebo Sándorko sa hlásil, prebúdzal a isto sa začne hlasito dožadovať kojenia. Myšlienky na polnočné omše katolíkov, údajné rituály, ba i na kamarátstvo s jedinou ženou, čo ju spájala s jej rodnou Silicou, zmĺkli. Piroska jej ešte dala rady, aspoň čo počula, ale ak to nepomôže, že ju zoznámi so ženami, ktoré vedia viac. No teraz ostal len čas a myseľ pre dieťa, ktoré bolo potrebné najskôr prebaliť, nech je suché a potom upokojiť tak, aby si slastne odgrglo a možno sa pohralo s rúčkami, možno opäť zaspalo.
       Odrazu vrzli dvere a Ilona prekvapene pozrela. Márton obvykle prichádzal až večer, no ani sa ho nemusela pýtať, čo sa stalo. Opuchnuté líce, na ktoré si prikladal dlaň a utrápený výraz v tvári vraveli za všetko. Bolel ho zub a asi poriadne. Malý Sándor akoby vnímal nepokoj, čo sa s otcom vkradol do kuchyne a jednostaj poplakával.
       „Utíš ho! Hlavu mám ako v peci a ešte ten plač! Ak nie je hladný, daj mu napiť odvaru z anízu. Veď inej roboty aj tak nemáš!“
       „Veľmi jednoducho to vidíš, muž môj,“ prehltla Ilona naprázdno. Nech už Mártona bolelo ako len chcelo, takto by rozprávať nemusel. „Sándorko vie, že je dačo nedobré. Preto nemôže byť spokojný. Cíti, že ťa to bolí, ale cíti aj to, ako so mnou rozprávaš. Dieťa je malé a čisté, teda aj veľmi citlivé. Viac, ako si dokážeme predstaviť. To sú veci medzi nebom a zemou.“
       „Medzi nebom a zemou? Bolí ma zub, už sa aj kýva, potrebujem ho vytrhnúť a to je všetko. Kto ti také navravel? Piroska? Veď nikto iný to nemohol byť, kto by sa ti už len prihovoril?“
       „Vedel si, že tu v Plešivci aj evanjeličky chodievajú na katolícke omše? Piroska vravela, že...“ Ilona nestihla dokončiť vetu.
       „Viem, že chodievajú. Ba pamätám sa, ako sa tetky smiali na tom, čo sa prihodilo Jutke Kovácsovej, tiež evanjeličke. Aj ona zatúžila po kúzle katolíckych obradov. Mala dvoch synov, staršieho takého sedemročného Károlya a asi polročného Lajosa. Napriek tomu zašla na Vianoce na polnočnú. Muž jej už spal a malého nechala v opatere Károlya. Ale stalo sa, čo sa dalo čakať. Malý stihol poriadne naplniť plienky a Károly sa nemal k tomu, aby ho prebalil. Asi sa mu hovno bridilo!“ smial sa Márton, čo bolo dobré, lebo aspoň na chvíľu nevnímal pokazený zub. „Uprostred omše vošiel do kostola s malým Lajosom na rukách. Ledva ho uniesol. Bol to dobre vychovaný chlapec, pekne nahlas sa pozdravil. Ženy ho tíšili, lebo na omši musí byť predsa ticho. Károly bol síce dobre vychovaný, ale svojský. A ako dieťa na plnú hubu povedal, že vraj aké ticho, čo za ticho, keď on prišiel po mamu. Že malý sa posral a treba ho prebaliť a on to robiť nebude! Ešte roky sa na tom zabával celý Plešivec. Joj, do pekla,“ tvár sa mu znova zvraštila bolesťou.
       „Smeješ sa ty zo všetkého, ale pozri: krava nám nedojí, syn je uplakaný a tebe sa ozval zub. Piroska má pravdu. To musia byť nečisté sily. I ja si obstarám posvätenú ochranu. Na sviatok Božieho tela sa robievajú oltáriky z vetvičiek. Tie posvätí farár a potom majú zázračnú moc. Piroska hovorí, že s tými vetvičkami treba povytierať zárubne na maštali, aby bol statok chránený pred urieknutím. A aj v domoch treba voľačo urobiť s vetvičkami, čo vyplaší zlých duchov a nečisté sily. Piroska mi iste pomôže,“ dúfala Ilona.
       „Hej, Piroska ti pomôže. Bez nej by sme neprežili. Ešte dobre, že ju máš,“ uškrnul sa Márton.
       „Vari si slepý? Veď teraz je už isté, že nás ktosi uriekol. Alebo nám porobil?“ Ilona bola zúfalá, vyzeralo to, že vystrašila smú seba. Jej obavy sa stali skutočné. Aspoň pre ňu. Premkol ju strach a slzy sa jej kotúľali po líci.
       „Či nevidíš že si ťa tá tvoja kamarátka načisto omotala okolo prsta?“ vyprskol Márton. Znova si šúchal opuchnuté líce a podľa výrazu sa bolesť ešte stupňovala. Zašiel do komory po slivovicu a naplnil pohár. Nalial si do úst a dlho ju držal na chorom zube. Ba neprehltol, ani keď rázne vykročil, vyšiel z domu na dvor a potom sa stratil s Iloniných očí. Ticho, bez slova.
       Ilona ostala opäť sama. Teda sama s malým Sándorkom, čo si nevedel nájsť miesto, hádzal sa v jej náručí, žiadostivo plakal a nedal sa nijako upokojiť. Veľký hlas z malých ústočiek až bodal do uší, keď naň bezradne hľadela. Len ho knísať v náručí a čičíkať, veď to pomáha všetkým malým deťom a tak s ním chodila po kuchyni od steny k stene, ale nič nepomáhalo.
       Prešlo skoro celé popoludnie; čas utekal, ale akoby s dvoma chromými nohami, zakopával, robil premety, nemal trochu pokoja. A vonku zatiaľ plynul svojim obvyklým tempom. Aj pastier, čo ráno zozbieral kravy z domov, ich priviedol nazad. Tie sa samé rozišli, každá do svojho dvora a Ilona z okna videla, že Rysuľa vošla sama do maštale.
       Opäť vrzli dvere a za Ilonou došla Piroska.
       „Šla som na pole, ale tam mi povedali, čo je Mártonovi. Už šiel za felčiarom?“ spustila, len čo vošla dnu a videla, že Ilona plače nad dieťaťom. „Zašla som teda sem. Nech mi dá robotu, aby som šla spraviť čo treba. Ale nie je tu, ak vidím dobre. A vidím oveľa viac. Ilonka, ak chceš, pomôžem ti obriadiť domov. Aspoň trochu vám budem na osoh.“
       „Podrž mi malého,“ Ilonin hlas sa miesil so vzlykmi, „a ja idem skúsiť podojiť kravu.“
       „Teraz dojiť? Veď je ešte skoro, moja. A toľko toho ešte mám na srdci,“ Piroska bola očividne nesvoja.
       „Niečo vážne? Vážnejšie ako je toto?“ vystrela Ilona ruky s plačúcim dieťaťom a skôr ako stihla Piroska čokoľvek povedať, vložila jej ho do náručia. Už aj chcela povedať, že ide, nech skúsi malého utíšiť, ale v tom sa z maštale ozval krik. Mužský a hlasitý. Ilona rýchlo vybehla von, všetky varovania o nástrahách ľudskej či bosoráckej zloby naraz nadobudli jasnú podobu revu, ktorý znel hrozne, ale tiež vyzývavo. Tak to pochopila, keď utekala s vedomím, že ak teraz nezasiahne, najskôr im zdochne krava a potom prídu aj iné galiby, kadečo, nič dobré, len život v utrpení.

       V maštali pri válove s Rysuľou sedel na zemi učupený János, Pisorkin muž, a rukami si chránil hlavu. Nad ním Márton, čo doň mlátil päsťami, koľko len vládal a pri nich plné vedro mlieka.
       „Na! Tu máš bosoráka!“ zakričal, len čo zbadal Ilonu a János kričal: „Ilonka, prosím, povedz mu, nech ma nebije! Prosím! Prosím!“
       Odrazu bolo všetko jasné. Aj Ilonu premkol neskutočný hnev. Netušila, že dokáže cítiť toľkú zlobu. Neuvedomila si ani, že po líci jej znova tečú slzy. Tentoraz to však boli slzy rozhorčenia.
       „Zadrž!“ zakričala, keď sa zľakla, že Márton zmláti Jánosa do krvava a možno prídu žandári. Z okrádaných sa ešte stanú zločinci!
       Márton na ňu prekvapene pozrel a tento krátky čas, možno taký, že by človek ani nestihol lúsknuť prstami, stačil Jánosovi, aby sa rýchlo zdvihol a utiekol von. Skoro do nej drgol a prevrátil ju.
       „Kde je Sándor?“ vyhŕkol odrazu Márton a obaja bežali domov. Sándor ležal v kolíske a tíško spal. Isto ho tam Piroska narýchlo uložila a potom hneď bežala preč, lebo jej nebolo nikde.
       Keď sa obaja vrátili do maštale, Ilona pohladila Rysuľu po papuli, sadla si na malú drevenú stoličku bez operadla a nadojila prvýkrát po dlhom čase plné vedro mlieka. Vlastne už druhé vedro, lebo prvé vydojil János. Až keď vstala, uvedomila si, že Márton stojí celý čas v maštali. Vymenili si dlhý pohľad, ktorý nahradil všetky slová. Mlčanie napokon prerušil Márton.
       „Čary sú prezradené. Vidíš, Ilonka, dieťa, keď je nakŕmené a v čistom, pokojne spí. Krava nadojí dosť mlieka, ak ju pred tým nepodojí chamtivý sused a....“ Mártonovi sa na tvári objavila ďalšia bolestná grimasa. „A netreba žiadne čary ani mne. Idem za mäsiarom, nech mi zub vytrhne. Chcel som si ho dať vonku sám, preto som šiel do maštale, a keď tu vošiel János s vedrami, ja som sa schoval. Nebudeme potrebovať vysvätené vetvičky ani rituály.“
       Pohladenie na líce bolo pre Ilonu jednoznačným prísľubom na všetko krásne, čo ešte spolu zažijú.



* * *

Poznámka autorky:

Evanjelický kostol v Plešivci
– je známy podľa pôvodného katolíckeho patrocínia ako kostol sv. Juraja. Pochádza zo XIV. storočia a nachádzajú sa v ňom historické fresky z rovnakého obdobia. Podľa „rukopisu“ sú fresky dielom talianskych majstrov, ktorých do Plešivca pravdepodobne prizval Juraj Bebek. Je vlastne takmer zázrak, že sa zachránili, pretože v roku 1553 celý Plešivec včítane kostola vypálili Turci. Chrám v súčasnosti reformovanej kresťanskej cirkvi.











***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.



čitateľov: 3297