login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Na majeri

@ :: Poviedky ::     Apr 11 2014, 19:01 (UTC+0)

Zádielska dolina - východná hranica planiny Horný vrch

Miesto: Dvorníky, okres Košice-okolie
Čas: 1944 - 1945
Autor: Silvia Bolčová

       Do školy som sa tešil ako každý rok. Neuveriteľne! Darmo sa mi bratia posmievali a robili si žarty, že som chruňo a knihomoľ. Nič mi nemohlo pokaziť obrovskú radosť z predstavy, že sa konečne dostanem z tohto prekliateho osamoteného majeru, kde niet nikoho, kto by mi rozumel. Nikoho okrem Kacéra. A tiež Gizky. Kacér je náš pes a ako tak premýšľam, je to môj najlepší kamarát. A Gizka je moja sestra. Z piatich súrodencov sme my dvaja najmladší. Gizka a ja sme pre bratov iba poškrabkovia. Odkedy sa Mária, naša staršia sestra, vydala do Rožňavy, nemá sa nás kto zastať. Už mi lezú na nervy. Mám pocit, že svoj život venujú iba tomu, aby nás trápili. Ešte šťastie, že sú zvyčajne na poli. Máme ho dvanásť hektárov, zabrať im dá i trinásť kráv, aj keď často pasiem ja. Ak nie kravy, tak ovce. Tých je zo dvadsať. Vďakabohu za to, že aspoň Gizka je mladšia. Pre otca je to jeho sladký anjelik. Má svetlé kučeravé vlasy, ktoré jej často aj sám zapletá do hrubého vrkoča a ozdobí farebnou stuhou. Vraví, že je bystrá, lebo jej modré oči sú vždy doširoka otvorené. Bratia jej zo zlomyseľnosti občas vyhrnú košieľku a hľadajú, kde má prsia. No nemá. Veď je ešte dieťa, o štyri roky mladšia než ja, sotva mala desať. Takto ju často rozplačú a ona potom uteká za mnou a hľadá útechu v mojom objatí. Ale komu sa chce objímať so sestrou? Viem však, ako jej je. Tak ju hladím po vlasoch a utešujem. Vtedy sa občas cítim ako rytier z rozprávok, čo nám kedysi rozprávala mama. Ako ochranca.
       Ale teraz – teraz sa všetko zmení. Na jeseň pôjdem do školy. Každý deň ráno až do Dvorníkov a budem vídať Feriho, Ištvána a Laciho. Ako kamaráti sa budeme deliť o svoje tajomstvá, lebo pred školou sa vždy rozprávame. Doma sa ani zhovárať nemám s kým. A pán Eperjesi bude zasa mojim učiteľom. V triede budem vídať aj Pirošku. Bože, Piroška! V lete pri žatve pomáhala u nás na statku s ďalšími dedinčanmi z Dvorníkov. Poznám ju dlho, ale neviem prečo, až teraz som si všimol, aká je silná. Vládze hádam viac ako ja. A pritom má také útle ramienka a tenký krk. Raz sme pri sebe kráčali tak blízko, až som cítil, ako jej krásne voňajú vlasy. Ani neviem za čím. Akoby za všetkým čo mám rád: slnkom, stromami, možno aj vôňou nedeľného koláča. Pamätám, že v lete som od nej nemohol oči odtrhnúť. Bola to ona, Piroška, no zrazu bola úplne iná. Jej chôdza, jej hlas, spôsob, akým pohodila vlasmi, keď jej padali do očí, to, ako našpúlila pery, keď sa chcela napiť. Nosieval som jej vodu, aby sa osviežila, keď sa tak namáhala. Rád som pozoroval, ako jej občas kvapka vody stiekla po krku a ona na chvíľu zavrela oči a dvihla tvár k nebu a vychutnávala si nežný dotyk slnka. Nezbedná kvapôčka išla ďalej. Snažila sa dostať tam, kam patrí. Chcela vsiaknuť do zeme a cestou zmývala prekrásne, pre mňa tajuplné obliny i zákutia Piroškinho pučiaceho tela. Môj pohľad bol k nej ako prikovaný, nedokázal som sa ani pohnúť ani prehovoriť. No Viktor, môj starší brat, ma prebral riadnym buchnátom do chrbta a spýtal sa: „Čo toľko zízaš, ty mamľas! Pohni sa, veď robota stojí!“
       Odrazu som pre Viktora dosť veľký na prácu, no stavím sa, že už po žatve zas budem pre neho malý posera, ktorý je len na oštaru. A na posmech.

       Pamätám sa, že hneď po žatve sa naraz ochladilo. Leto už ostalo také nejaké, no keď prišiel september, neprekážal by mi ani sneh. Začali moje vytúžené dni a každé ráno som šiel poľnými cestami až do Dvorníkov. Začala škola. V lavici som sedel s Ištvánom a skutočne som sa tešil, že som vedno s priateľmi. Jediným ťažkým búrkovým mračnom nad mojou hlavou bola Piroška. Vôbec mi nevenovala pozornosť. Bol som sklamaný. Čakal som, že hneď v prvý deň sa budeme rozprávať, možno sa spolu zdržíme po vyučovaní, možno sa dotknem jej ruky. Len tak, akoby náhodou. Veď predsa nemohla zabudnúť, ako sme vtedy stáli spolu na poli! Alebo hej? Akoby som bol iba vzduch. A možno ešte menej. Tak som premýšľal, čo by som mal urobiť, aby si ma konečne všimla. Triedou síce zneli slová pána Eperjesiho, no mne nedávali žiaden zmysel. Nedokázal som sa sústrediť. Mám pocit, že aj keby sa vedľa mňa zjavil svätý Peter a štrngal kľúčmi od rajskej brány, iba by som ho okríkol, že bez Pirošky raj nemôže byť rajom. Povedal som o tom Ištvánovi.
       „Ty si ale riadny vôl!“ toto poníženie podľa Ištvána asi nebolo dostačujúce, pretože ma na dôvažok pred všetkými udrel spakruky rovno po temene hlavy. To som to dopadol. Veď rovnako ma doma mláti Viktor.
       „Tichšie, tichšie, “ skúšal som sa ho upokojiť. „Nemusí to každý vedieť.“
       „Ako ti len mohlo napadnúť, že si ťa Piroška všimne? Ty pre ňu nejestvuješ. Pozrel si si na ňu poriadne? Lebo ak nie, tak sa pozri teraz. Ja som si ju všimol. Veď je ako lusk. Keď zaveje vietor a prefukuje jej blúzku, vidieť obrysy jej cecíkov. Bradavky jej čnejú do sveta ako Cukrová homoľa. Vlani chodila aj na priadky. A všetci vieme, čo sa na priadkach deje. Ak dievča odmietne pobozkať mládenca, ktorý si ju vybral, podpália jej priadzu. A ešte som nepočul, že by prišla o svoju priadzu. To teda nie, ale vieme my, o čo všetko už prišla?“
       Ištván sa rehotal a teraz som ho mal chuť tresnúť ja. Aj som skúsil, ledva sa uhol, keď moja ruka minula jeho nos a rozďavenú papuľu iba o vlások.
       „Ako sa opovažuješ! Takto o Piroške....“
       Nestihol som dopovedať, lebo Ištvánove pánty mleli rýchlejšie a nechcel som, aby ma prekrikoval a spolužiaci nebodaj nezačuli, o čom je reč.
       „Zošalel si? Upokoj sa!“ skúšal všetko zrovnať. „Len tak hútam. Iste sa už bozkáva. A možno aj viac. Veď je ako sen. Tak prečo by ju iní nechceli? A ona už isto premýšľa, mená ktorých parobkov napíše na lístočky, čo dievky píšu na Luciu a potom večer čo večer jeden z lístkov vytiahnu so zažmúrenými očami a spália v ohni. Ten posledný, čo ostane do Vianoc, je s menom budúceho ženícha. Hádam si len nemyslíš, že i tvoje meno bude na jej lístku.“
       Potom, akoby si uvedomil, že mi je ťažko, ma objal okolo pliec.
       „Taký je život. Viem, že máte majetky, koľko ľudí u vás robí, no takým parobkom ako Šándor alebo Bandi sa ty nevyrovnáš. Nie v jej očiach. Ale sú aj iné dievčatá.“

       Cestou domov som premýšľal o všetkom. V hlave som mal zmätok, tu sa mi v mysli vynorila Piroška, potom čosi z toho, čo nám hovoril pán učiteľ, a premýšľal som aj o Ištvánovi. Tak veľmi som sa tešil do školy a on je takmer ako moji bratia. Na druhej strane je pravda, že i keď je neokrôchaný, podľa toho čo hovorí, mi nechce zle. A tak som nanovo pocítil radosť, že leto skončilo a som zas s kamarátmi. No radosť netrvala dlho.
       Koncom októbra sa všetko zmenilo. Front sa blížil a vojna, ktorú nechápal asi nik, ale muži i tak museli narukovať, pomaly nadobúdala novú, zatiaľ nepoznanú podobu. S nevôľou som niesol, že školu zatvorili. Pre mňa to znamenalo návrat k samote u nás na odlúčenom majeri v Péterházi. Teda aj jednotvárnu nudnú rutinu a hlúpe reči bratov. Nuda by bola dobrá, teda isto lepšia ako to, čo nás čakalo, ale to som pochopil, až keď k nám prišli Nemci. Neviem prečo sa rozhodli pre našu usadlosť, no asi by sa v dedine necítili bezpečne. Dôstojníci sa usalašili v izbe, obyčajní vojaci prespávali v stodole a stráž chodila popod naše okná dookola. Akokoľvek som sa snažil počúvať, ničomu z toho čo rozprávali, som nerozumel. Ale mal som pocit, že Nemci musia byť ozaj bojovní. Tá ich reč znela ako rýchla streľba z guľometu - bez kúska citu, len rýchlosť, strohosť a chlad. Nečudoval som sa, že nám mama jednostaj zdôrazňovala, aby sme boli tichí, úctiví, aby sme nezapárali a ničím vojakov nerušili. Aby sa vraj potom na nás nevyzúrili a nepoškodili nám dom, nezabili statok, alebo čo horšie, aby sa nám niečo nestalo. Prekvapilo ma, že bratia sa ku Gizke začali správať inak. Teda to vlastne ani nie. Gizka i ja sme tu boli nato, aby sa mali na kom zabávať, ale všimol som si, že striehnu, aby vojaci Gizke neublížili. Nenechávali ju vonku osamote a vlastne aj ja som sa snažil byť pri nej. Aby sa jej nestalo to najhoršie, čo sa dievčaťu v jej veku môže stať. Aspoň takto to vravievala mama. Síce desaťročná, ale čo sa môže odohrávať v hlave ľuďom, ktorí sa rozhodli bojovať a zabíjať? Veď ani to nie je v norme.
       Nemci si nás zatiaľ neveľmi všímali a moje dni plynuli jeden za druhým, akoby sa ničím ani nelíšili. Len jeseň sa pomaly začínala premieňať na zimu. Listy zo stromov už opadali a my sme stihli pôdu i zvieratá pripraviť na prezimovanie. Najlepšie ako sa v týchto podmienkach dalo. Až jedného dňa okolo poludnia sa mi vojna predstavila vo svojej besnivej sile a krutosti. Odkedy sa u nás uvelebili Nemci, zdržiavali sme sa hlavne v dome. Snažili sme sa čím rýchlejšie urobiť svoje povinnosti a ukryť sa. V jedinej izbe, v ktorej sme spolu sedeli, ktorú nám vojaci nechali, sa vytvorila naša oáza. Ako tá oáza na púšti, o ktorej nám rozprával pán Eperjesi. Je to vlastne taký malý zázrak – osamotený život uprostred pustatiny, miesto, kde sa dá prežiť. Tak presne takou oázou bola naša izba. Kým sme boli spolu, cítili sme akú takú istotu. Pred mamou si na mňa ani na Gizku bratia nedovoľovali. Raz darmo, mama vedela byť aj prísna.
       V jeden neskorý jesenný deň boli Nemci nervózni, počul som hlasný krik a videl som, že vojaci kamsi utekali. Pozeral som cez okno, aby som zistil, čo sa deje. Nikdy som nerozmýšľal, ako sa cíti človek odsúdený na smrť, ale ja som z pohľadu, ktorý sa mi naskytol, takmer omdlel. Na čelo mi vyrazil studený pot a zachvel som sa v niekoľkých vlnách triašky. Nevedel som ju ovládnuť. Akoby som mal horúčku a stratil nad sebou kontrolu. Na samotu došli s rachotom štyri ruské tanky. Delo jedného z nich mierilo priamo na nás. Zdalo sa, že tá chvíľa trvá večne. Myslel som na tisíce vecí, ktoré som po celý svoj život nenávidel, no teraz, v tejto chvíli by som prisahal, že si prajem, aby do mňa bratia znovu dobiedzali. Mal som chuť radšej kydať hnoj, či pomáhať mame šklbať sliepku na nedeľnú polievku. Bŕŕ. Hoci ten smrad, keď sa sliepka obarí vriacou vodou, aby sa dalo perie ošklbať, je ozaj na nevydržanie. A myslel som nato, či sa ešte vrátim do školy. Či vôbec prežijem dnešný deň. A či ho prežijeme všetci.
       Jeden z ruských vojakov vbehol do kuchyne. Zdalo sa, že čosi hľadá. Schmatol vedro s vodou a náhlil sa s ním von. Náš Kacér dobre vedel, že je to cudzinec a rozbrechal sa. Ba čo viac, vybehol za ním. Chcel som ho zadržať, no otec ma pevne chytil. V jeho objatí som sa bezmocne prizeral, ako sa Rus otočil, vytiahol revolver a Kacéra zastrelil. Akoby to bola tá najprirodzenejšia vec, zastreliť niekomu psa. Zadržiaval som slzy hlavne kvôli Gizke. Musela byť ešte vystrašenejšia ako ja. A zatínal som päste. Najprv som chcel vybehnúť a pomstiť Kacéra, no nedalo sa. Nemám zbraň, dokonca ani svoj malý nožík, ktorý mi daroval starý otec. A keby som vojaka aj dobehol, čo zmôžem holými rukami proti tanku, proti jeho zbraniam? Aj keby som mal levie srdce.
       Rus len tak ľahostajne, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, nalial vodu do tanku a napokon všetci odtiahli nevedno kam.

       Od smrti Kacéra sa u nás na samote vystriedalo niekoľko malých vojenských skupín. Spávali u nás vojaci rôznych národností, rôznych hodností a rôznych pováh. Niektorí boli slušní a zdvorilí, niektorí pili, niektorí smrdeli a niektorí budili odpor alebo hrôzu. Zažil som aj obdobie, keď sa maďarskí vojaci nasťahovali na Hradisko a postavili si tam mínometné hniezdo. Rumuni sa utáborili vo Včelároch a často sme počuli krížovú paľbu. Strieľalo sa od Dvorníkov na Včeláre a naopak. Všetko bolo poznačené vojnou. Vianoce ani Nový rok sme neslávili ako zvyčajne. Pomaly sme si privykli na náš nový výzor, všetci sme boli pochudnutí a mamka akosi náhle zostarla. Iste nebolo jednoduché nasýtiť nás počas vojny. A hlavne sa na nej podpísal strach. Strach o nás. Také čosi ako vojna človeka zmení. Zmenila aj môj názor na život na majeri. Ako som voľakedy nenávidel túto samotu a túžil bývať niekde v dedine uprostred ľudí a trmy-vrmy, teraz som veľmi dobre vedel oceniť jej výhody. Boli sme ďaleko, viac menej opustení a z pohľadu postupu vojsk nezaujímaví. Dozvedel som sa, že mojich priateľov z Dvorníkov spolu s pánom učiteľom Eperjesim naverbovali do Levente a odvliekli na front. Medzi nimi aj tých, ktorí sa iste v čase mieru voľne zabávali s Piroškou. No nejako som sa nevedel tešiť z toho, že už nemám sokov. Naopak, často som sa trápil obavami o spolužiakov. Nevedel som kde sú, či sú živí, či sa vôbec vrátia.
       Prestrelky medzi Včelármi a Hradiskom boli čoraz častejšie. Žili sme v obavách, či nejaká strela nezablúdi aj na náš majer. Po jednej prestrelke, ktorá bola ozaj dlhá, k nám doniesli šiestich zranených maďarských vojakov. Bol to deň, keď som prvýkrát videl otvorené rany a zúfalstvo dospelých mužov. Tiež to, akým spôsobom sa premietne bolesť do tváre, ako ju skrúca, trasie, napína a lomcuje celým telom.
       Ranených sme odniesli do izby, mama s Gizkou pripravovali vriacu vodu a čisté plátno na obväzy a pomáhali s ošetrovaním rán. Kaluže krvi pokrývali celú podlahu.
       Zdraví vojaci hliadkovali. Samozrejme, museli byť pripravení pre prípad, ak by sa objavili Rusi. Jeden z Maďarov požiadal, aby sme priniesli alkohol. Mama mi kývla, aby som im vyhovel. Jednu zo skrýš, kde ho otec skrýval, som poznal. Doniesol som fľašu slivovice a zopár fliaš vína. A pretože som sa cítil nesvoj, pridal som aj mušt. Mám ho rád, dám si z neho a ponúknem ich. Vojaci vraveli, že musíme odtiaľto odísť, lebo keď prídu Rusi, tí nám všetko zhabú. Na Rusov, čo sa tu zjavili len raz, ale potom kamsi ustúpili, mám ťažké spomienky kvôli Kacérovi. Bol som ochotný uveriť, že nás oberú o všetko, možno nás aj zabijú. Ani som si v tom zmätku a strachu neuvedomil, že ktorýsi z vojakov si miesto vína zobral môj mušt. Tak nech ho vypije. Beztak by som si ho teraz nevedel vychutnať. Ale keď ho človek vypije veľa, tak preháňa. Ten tohoročný zvlášť.

       Maďari sa napokon nad ránom rozhodli odísť, ustúpiť. Jeden z nich, myslím, že bol ich veliteľom, mi rozkázal, aby som zapriahol do voza. Vraj musím odviesť ranených do Zádielu. Moja duša sa búrila. Veď ja nie som jeho vojak, tak ako mi môže rozkazovať? Na druhej som si uvedomil, že priečiť sa nemá cenu. Naviac, požiadal mňa, nie mojich bratov. Mal by som byť hrdý, že dôveroval mne, ale nebol som. Voľky-nevoľky som poslúchol. Vystlal som voz senom, spolu sme naložili štyroch ranených, ktorí ťažkú noc prežili. Dvaja do rána umreli. Vojakov na voze sme ešte poprikrývali ďalšou vrstvou sena. Netreba nič riskovať.
       Sadol som si na kozlík a už o chvíľu voly pozvoľna kráčali s utajeným nákladom k Zádielu. Kolesá vozu vŕzgali, krajina bola pustá, zakrytá snehom. Jeden z ranených ma požiadal, aby som zastal. Zoskočil na zem, nabral do ľavej ruky sena a chvíľu pobehoval okolo. Spočiatku som nevedel, čo sa deje. Napokon si horko-ťažko stiahol nohavice. Na pravej ruke mal zlomeninu a priestrel cez plece. Keď sa mu podarilo stiahnuť aj spodky, čupol si. Napriek strachu som ledva dokázal zadržať úsmev. Už som tušil, kde skončil môj mušt. Len som sa prizeral, ako z raneného vojaka vytiekla silne páchnuca brečka, farbiaca sneh do žltohneda.
       Po chvíli sme už pokračovali v ceste, no znovu som musel zastaviť. Vojak si tento krát nestihol ani sena nabrať, matka príroda bola veľmi nástojčivá a naliehavá. Po vykonaní potreby zúfalo šmátral okolo seba zdravou rukou. Mal smolu, asi bol pravák a preto sa mu ľavou nedarilo. Tých pár trsov zmrznutej trávy nemohlo stačiť, aby sa dôkladne poutieral, a tak sa ozdobou jeho nohavíc stali zvyšky takmer úplne tekutej a páchnucej sračky. Smrdel, hoc teplo naozaj nebolo. Cestu nám takto prerušil ešte asi štyrikrát. Nikdy neodbehol ďaleko a tak som videl, že si zadok utiera kusmi zľadovateného snehu.
       Napokon, keď si celý zmordovaný líhal späť do voza, nakázal mi ísť do Hačavy. No ja som vedel, že celý kraj je sledovaný Rumunmi. Mal som strach a už vôbec som sa nechcel nechať zabiť. Tak som mu povedal, že ako iste aj sám vidí, doteraz sa nám darilo, no ďalej je už cesta samý ľad a záprah na takú cestu nie je pripravený. Musel by sa stať zázrak, aby som prešiel strminami Hájskej doliny a inej cesty do Hačavy niet.
       Kým som mu to takto vyrozprával, nenápadne som vypriahol voly a šibol ich po zadku. Rozbehli sa. Veril som, že tak ako vždy, aj teraz trafia domov. Nechal som voz vozom a utekal. Ranení za mnou nepobežia, určite nepobežia, dúfala som, ale nemal som odvahu obzrieť sa. Na majer som sa vrátil okľukou cez les popod Horný vrch. Rodičia si vydýchli a po chvíli prišli aj voly. Samé. Gizka sa už celý deň tmolila len pri mne. A počas obeda, keď som vyrozprával svoje dobrodružstvo dopodrobna, sme sa konečne opäť smiali. Aspoň trochu.
       Rodičia mi povedali, že Maďari im pred odchodom poradili, aby sme odišli niekam, kde nás prichýlia. Na dediny vraj tak nestrieľajú ako na samoty. Tie sú ako stvorené pre vysunuté jednotky. Na odchod však bolo očividne neskoro, lebo vzápätí začali páliť odkiaľsi od cesty na Dvorníky mínomety. Jedna zo striel zasiahla roh domu, ďalšia okno a tretia vchod. Keď všetko stíchlo, otec vybehol obzrieť škody. Múr sa začal sypať, ale mali sme šťastie, vraj dom sa vraj nezrúti. Ak teda nedostane ďalšie zásahy.
       Sediac v izbe sme s obavami čakali na príchod Rusov. No napokon na našu samotu prišli Rumuni a spolu s nimi aj dlho očakávaná sloboda. A radosť a šťastie. Aj napriek tomu, že z dvanástich volov nám ostali iba dva a z dvadsiatich ovečiek ani jediná. No čo. Boli hladní.
       Smutným tieňom v mojej duši bola strata Kacéra. Ale taká už je vojna. Pre ľudí ako sme my, neprináša nič dobré. Myšlienky mi zablúdili k Piroške. Mal by som ísť do dediny. Ale aj bratia vravia, že hoc sú už Dvorníky slobodné, nie je to bezpečné. Možno o pár dní. Chcem sa pozrieť, či je Piroška v poriadku. Nech nado mnou dvíha nos, nech ma prehliada, ale potrebujem vedieť, ako jej je. Tak som to cítil, tak som sa rozhodol. Pár dní na majeri a pôjdem...

* * * * *

Poznámky autorky:

Cukrová homoľa - výrazný skalný útvar, 105 metrov vysoká skalná veža v Zádielskej doline. Najvyššia skalná veža na Slovensku.

Hradisko - Blízko Zádielskej tiesňavy, na území medzi obcami Zádiel, Dvorníky-Včeláre a Hrhov, sa vedľa cesty I. triedy nachádza samostatne stojaci nápadný pahorok. Jeho východnú časť tvoria lúky, ostatná je zarastená lesom. I keď toto miesto nevyniká svojou výškou, je vynikajúcim vyhliadkovým bodom s atypickým pohľadom na skalnaté ústie Zádielskej doliny i Turniansky hrad. Názov Zemné hradisko vytvára predpoklady, že ide o archeologickú lokalitu, ktorými je celé okolité územie priam posiate. Dnes sa tu nachádza prírodná rezervácia. Archeologické nálezy dokumentujú osídlenie širšieho okolia už v časoch mladšej doby kamennej, čo je 5 700 až 4 400 pred našim letopočtom, tiež v neskorej dobe kamennej, čiže 4 400 až 2 300 pred našim letopočtom. Početné sú aj nálezy z doby bronzovej 2 300 až 750 pred našim letopočtom. Priamo v Zádielskej doline sa našli aj stopy slovanského osídlenia z mladšej doby hradištnej, t.j. 950 až 1 200 nášho letopočtu.

Horný vrch - Planina Horný vrch je súčasťou Národného parku Slovenský kras. Národný park Slovenský kras tvorí sedem planín (Silická, Plešivecká, Koniar, Horný vrch, Dolný vrch, Zádielska a Jasovská) obklopujúcich Rožňavskú a Turniansku kotlinu. Planiny oddeľujú vodné toky potokov a riek Štítnik, Slaná, Čremošné, Turňa, Blatnica, Hájsky potok a Bodva. Iba Silickú planinu od planiny Horný vrch rozdeľuje horské sedlo Soroška a planina Dolný vrch nad prameňom riečky Turňa nie je od Silickej planiny oddelená vodným tokom.















***

Tento príspevok vznikol v rámci projektu Pamäť ľudu: Terra Incognita III, ktorý podporil Košický samosprávny kraj.




čitateľov: 3822