login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Červení a bieli

@ :: Poviedky ::     Jul 28 2014, 20:49 (UTC+0)

Z niekdajšieho stredovekého kláštora a kostola mníchov pavlínov odstali dnes už len chatrné zvyšky

Miesto: Slavec, okres Rožňava
Čas: okolo roku 1370
Autor: Slavomír Szabó

       „Tvoje rúcho bude a musí ostať vždy biele, rovnako ako tvoja duša. Ak pošpiníš rúcho, vidí to každý. Môžeš ho však oprať a vybieliť na slnku. Dušu nie. Pošpinenú dušu môžeš pred ľuďmi ukrývať a ak sú necitliví, dokážu aj dlhý čas veriť v tvoju čistotu. Ale vedz, že rovnako ako ľudia vidia každú špinku na tvojom rúchu, tak i Boh vidí, nakoľko je tvoja duša ešte čistá alebo pošpinená zlými myšlienkami a skutkami. Až príde tvoj čas a získaš rúcho, dbaj aby bolo žiarivo biele, ale ešte viac sa staraj o svoju dušu. V každom okamihu života!“ povedal mi raz majster Matúš, otec predstavený, keď ma zaúčal do prvých mystérií nášho rádu pavlínov. Medzi mníchmi som strávil päť rokov a otec Matúš sa ma opýtal, či sa cítim pripravený zložiť rehoľný sľub. Neponúkol mi, aby som sľub aj zložil. Iba sa ma pýtal. Je iné, ak sa cítim byť pripravený iba ja, alebo keď je o mojej pripravenosti presvedčený aj on. Povedal som, že som odhodlaný a budem sa usilovať o možnosť prijať a nosiť rúcho rádu, ale vyčkám tak dlho, ako si to bude želať. Odpoveď ho uspokojila a tak ma o niekoľko týždňov vyzval, aby som sľub zložil a stal sa mníchom pavlínom. Nie je dôležité, kým som bol predtým. Sľubom sa pre mňa predošlý život skončil. I preto som prijal nové meno. Teraz som brat Peter, rovnako ako apoštol, ktorého Kristus označil za skalu, na ktorej vybuduje svoju cirkev. Bol by som na to hrdý, ale medzi mníchmi sa pokora cení viac ako hrdosť.
       Niekoľko dní po zložení sľubu mi otec predstavený oznámil, že som bol z božej vôle vybraný medzi tých, čo kláštor opustia a prejdú dlhú cestu až kamsi na sever Uhorska. Niekam k plešiveckému panstvu, kde nám urodzený pán Juraj Bebek ponúkol, aby sme založili kláštor nový. O dôležitosti tejto cesty svedčil fakt, že s nami išiel aj on, otec Matúš a jeho miesto v pôvodnom kláštore prijal mních iný.

       Ak jestvuje krajina, ktorá vonia slnkom, kde jemný vánok nabíja dušu človeka životodárnou silou a voda chutí ako elixír večnej mladosti, tak je to miesto, ktoré nám Bebekovci ponúkli. Strastiplná cesta krajmi, kde žije viac vlkov než ľudí, sa vyplatila. Dlhočizná lúka plná kvetov sa tiahla pod svahmi rozľahlej planiny, z ktorej tiekol bystrý prúd potoka napájaného hneď z niekoľkých prameňov. Mohutné krídla dravcov i drobné trilkujúce spevavce brázdili vzduch nad kotlinou, kde sa potok vlieval do rieky Slaná a okolité svahy boli plné skál s hlbokými jaskyňami. Tie sú pre nás veľmi dôležité. Veď kde inde a ako inak by ste naviazali hlboký a dôverný vzťah s Bohom, než rozjímaním osamote a potme v prostredí, kde vás nikto neruší? To je naša cesta hľadania. Úplná tma, samota a ticho. Tým sa líšime od iných mníšskych rádov. Reč bez slov, no s tvoreným srdcom, ktoré vníma veľkosť lásky Pána a jej dotyky. Tešili sme sa, objímali, kľakali na zem a žehnali jej plní radosti, že už sme na mieste, viac nepôjdeme nikam a tu zbudujeme náš nový príbytok i kamenný kostol, kam budú chodiť ľudia z celého okolia. Jediný mráčik na jasnej oblohe našej budúcnosti spôsobila skutočnosť, že zemepán Bebek musel kamsi odísť, azda za obchodmi. Keď sa vráti, mráčik sa rozplynie a s ním zmizne aj jeho tieň.
       „Kým nás urodzený Bebek nenavštívi, nebudeme kopať základy ani ich vymeriavať. Nebudeme rúbať stromy, aj drevo na oheň noste len zo suchých konárov, čo zozbierate po zemi. Naďalej ostaneme prespávať vo vozoch a dúfať, že už čoskoro ho privítame, aby sme dohodli presne, kde bude stáť náš kláštor.“
       To bol celý otec Matúš. Neprial unáhleným činom, hoc ak sa nad tým zamyslím, čo by urobil Bebek, keby sme už začali stavať? Nariadil by presunúť prvé múry na druhú stranu Slanej? Chrlil by síru a blesky, že dvíhame chrámovú loď na mieste, kde chcel vysadiť repu? Lenže neskôr som si uvedomil, že tri tucty mníchov, ktoré sme sem dorazili, to budeme stavať dlhé roky. Isto, Bebek môže prikázať ľuďom z okolitých osád, aby nám pomáhali, dokonca môže zavolať staviteľských majstrov, lebo i keď mal otec Matúš starostlivo nakreslený plán, až tak sme mu nerozumeli. Áno, s Bebekom buďme radšej zadobre, pár dní či týždňov je predsa nič voči času od stvorenia sveta.
       Otec Matúš rozhodol, že najskôr poriadne preskúmame, kde sme. Zistíme, aké je okolie, kde sú najlepšie pramene, kadiaľ a kam vedú okolité cesty a čo za ľudia žijú v blízkych osadách. Veľký dôzar kládol predovšetkým na jaskyne. O tom, že tu sú, sme vedeli už vopred. To bola jedna z príčin, prečo sme sa sem vybrali. Ale pravdou je i to, že náš rád sa napriek prísnym reguliam neustále rozrastal a starý kláštor nám bol malý. Áno, mohli sme pristavať ďalšie časti, ale rozumejte, pavlíni potrebujú na rozjímanie samotu.
       S rozšírenými zreničkami som počúval Matúšovu reč o tom, aké poslanie nás tu čaká, aký význam má naša misia a on hovoril ako vždy, zanietene a slovami, ktoré napĺňali duše mníchov nádejou a radosťou. Čakal som, akú úlohu pridelí mne a túžil som, aby to bolo skúmanie a kreslenie mapy, najmä čiernych dier, z ktorých vanie chlad a vedú do podzemia.
       „Brat Peter, ty budeš hľadať pramene. Pôjdeš proti prúdu potoka. Vždy, keď uvidíš prítok, vyberieš sa až tam, kde voda vyviera spod zeme. Ochutnáš ju a potom sa vrátiš späť k hlavnému potoku. Takto budeš pokračovať stále ďalej a ďalej, až kým slnko nesčervenie pripravené klesnúť za hory. Potom sa vrátiš naspäť.“
       Poďakoval som za úlohu a nie, nebol som sklamaný. Nakoniec, mohol som to čakať. Azda pre môj mladý vek mi otec Matúš nezveril hľadanie jaskýň. Lákalo by ma vstúpiť do hĺbky zeme, a to by nemuselo byť dobré. Priepasť môže byť hneď za vchodom, starý skúsený mních si radšej zapamätá miesto a vyčká, kým sa tam vyberú viacerí aj so smoleniciami. Hľadanie prameňov? Áno to je ozaj potecha, pretože či už chcem alebo nie, voda je často vyplavovaná práve z jaskýň a tak azda niečo nájdem i tak. S týmto predsavzatím som sa po ranných modlitbách vybral proti prúdu potoka.

       „Milujem ťa! Ó krásavica, ako ťa ja milujem, milujem, milujem,“ znel hlboký a udychčaný mužský hlas už z diaľky a do toho ženské stonanie. Začul som to, keď som kráčal popri prúdu prítoku hlavného potoka, ako mi to nakázal otec Matúš. Vášnivé vzdychy a výkriky ma prinútili spomaliť a ďalej ísť nehlučne a opatrne. Musím sa priznať, že napriek mnohoročnému odriekaniu, napriek odkláňaniu pozornosti od tela k duši a nekonečne dlhým modlitbám som pri tomto ženskom stonaní jasne ucítil, že som muž. Azda prvýkrát od čias, čo som si navliekol biele rúcho, som chcel, aby tak nežiarilo, bolo iné, azda sivé či hnedé, aby som nebol hneď videný.
       „Pritlač sa, moja, poriadne sa pritlač a daj mi svoje ústa,“ mužský hlas neprestával. Ešte ma nezbadali. Pomaly, pomaličky som prešiel pomedzi stromy, aby mi pod nohami nepraskol ani jediný konárik a po chvíľke som našiel, čo som hľadal. Prameň. Lenže rovno pri ňom na malej čistinke ležali muž a žena. Nie neležali iba tak, ale spojení v telesnej láske, nahí pod klenbou oblohy na širokom bielom plášti, vklínení do seba a vášnivo sa hladiac oddaní bezmedznej rozkoši. Bol som natoľko prekvapený, až som sa zabudol ukryť. Stál som tam a pozeral na nich, na ich bozky a milovanie a bol som zmätený. Hľadel som najmä na ňu, na mladú a krásnu ženu, akú som ešte takto nikdy nevidel. Bolo to pre mňa čosi nové a z neznámeho má človek zvyčajne strach, no ja som jasne cítil, že ma to k nej priťahuje, a to tak silno, až sa mi triasli kolená.
       „Kto si?“ vyskočil muž, len čo ma zbadal a zdvihol zo zeme meč, zatiaľ čo žena s výkrikom prekvapenia utiekla nahá do lesa.
       „Som brat Peter, mních radu Pavla prvého pustovníka, založeného kanonikom a mužom svätých cností Esébiusom Ostrihomským a ceneného regulou svätého Augustína,“ snažil som sa odpovedať, zatiaľ čo sa mužov pohľad zmenil z vášnivo milujúceho na zúrivý, keď vystrel ruku a priložil mi ostrú špičku meča na hrdlo.
       „Poviem ti, kto si! Chudák, čo ak chce ucítiť vôňu ženy, vetrí ako pes, prizerajúc sa, ako si to ona rozdáva s iným. Si len prach a v prach sa obrátiš! Ak stihneš. Ak ešte skôr tvoje hnijúce telo neroztrhajú líšky a vlci. Si červ, ktorého znesiem zo sveta zašliapnutím pod mojou čižmou tak ľahko, že si to ani nevšimnem.“
       „Nemáš na sebe čižmy. Si holý a bosý,“ triasol sa mi hlas.
       „Ty sa mi budeš posmievať? Zdochni!“ jeho jazyk, ktorý sa ešte pred chvíľkou vnáral do úst krásnej ženy, mi odrazu hrozil smrťou. Zdvihol meč, ale skôr než stihol seknúť, uhol som sa. Čepeľ mi zasvišťala blízko ucha, dokonca sa ho dotkla. Bola to jedna z tých chvíľ, kedy najlepšia obrana je útek. Rozbehol som sa a bežal. Môžete si myslieť, že v tejto situácii mních nemá proti bojovníkovi šancu. No akokoľvek som Boha miloval, akokoľvek túžil po jeho blízkosti, ešte som nechcel, aby mi ju doprial blízkou smrťou. Pre život sme sa narodili a ja som túžil žiť. Azda som mal výhodu, že sandále chránili moje nohy, zatiaľ čo ten neznámy bol bosý. Hnal som sa lesom niekam, nevedno kam, kľučkoval som pomedzi stromy, až som odrazu zastal na mieste, ktoré som pochopiteľne nepoznal a nevedel smer, ako sa vrátiť naspäť k bratom a otcovi Matúšovi. Snažil som sa spomaliť dych, lebo som mal pocit, že ma musí počuť celý les. Stál som v hlbokom predklone, srdce mi búšilo ako zvon a hlava sa krútila, div som nepadol na zem. Odrazu ma upútal akýsi pohyb. To konáre blízkeho lieskového kríka sa hýbali nie vetrom, ale inak. Už som sa chcel znova rozbehnúť, ale spoza liesky sa vystrčila ženská hlava. Bola to ona, žena, čo sa ešte pred chvíľkou milovala s neznámym bojovníkom, ktorý ma chcel zabiť. Neukázala sa celá, isto sa hanbila za svoju nahotu, ale pozerala na mňa zdesene. Chytil som sa ucha, pozrel som na dlaň a mal som ju krvavú. Nie, rana to nebola veľká, iba hlbšie škrabutie, ale i tak mi krv stekala až na rúcho.
       „Odpusťte otče, zhrešila som,“ riekla preľaknutá, že krvácam.
       Sklopil som zrak k zemi.
       „Nevedela si, že sa blížim. Bola to moja vina. Len ste túžili priviesť s manželom na svet potomka.“
       „To nie je môj muž,“ zaznel jej hlas a vo mne sa niečo vzbúrilo. Smilnica? A on smilník? Snažil som sa ovládnuť rozhorčenie.
       „Ako sa voláš?“ povedal som len tak, aby som oddialil búrlivé slová, ktoré sa mi rinuli na jazyk.
       „Margita.“
       „Prečo smilníš?“
       Mlčala.
       „Prinútil ťa?“
       „Ak muž zahŕňa ženu milými slovami, ktorá ona inak nikde nepočuje, ba ani doma... Teda ak jej ten muž vraví takéto slová, aj keď si to ona neželá, je to nútenie?“
       „Ako si sa dostala k prameňu. Uniesol ťa?“
       „Nie. Sama som šla. Chýbali mi tie slová. Sladké slová. Jeho vyznania. Vravel, že ma tam bude čakať.“
       „Protirečíš si, smilnica, no nie je mi dané súdiť ťa. Ale chcem, aby si vedela...“ nedopovedal som. Opäť som sa chytil za ucho a skrivil tvár. Margita, azda vo viere, že som ranený viac, než som v skutočnosti bol, vyšla spoza liesky a môj pohľad padol na jej nahé telo. Bola krásna, hriešne i zmyselne krásna zároveň. Priam akoby vystúpila z mojich dávnych snov a predstáv, ktorých som sa také dlhé roky pokúšal zbaviť. Kráčala ku mne a ja som radšej prižmúril oči. Keď už však bola tak blízko, že som počul aj jej dych, otočil som sa a opäť bežal. Znova som utekal, no teraz nie pred mečom, ale pred pokušením. Zasa mi divoko tĺklo srdce, lapal som druhý dych a nevšímal si krv, čo mi stekala na krk. Nevediac ako, kroky ma priviedli až nha miesto, kde som to poznal. Dlhá lúka, v jej strede vozy a muži v bielych habitoch. Ocitol som sa pri našom tábore, kam práve kráčali ľudia z dediny, nesúc nám chlieb a ďalšiu poživeň.

       „Len dúfam, že to nebol Bebek!“ zhrozil sa otec Matúš, keď som mu všetko vyrozprával.
       „To mi ani nenapadlo. Veď je urodzený a isto i cnostný, lebo bez cnosti niet urodzenosti a šľachtic jeho postavenia by predsa...“
       „Mlč a nechaj ma rozmýšľať!“ skočil mi otec Matúš do reči, hoc to nemal vo zvyku. Požiadal som ho o dôverný rozhovor a keď mi povedal, že krvácam, namietal som, že to je teraz nepodstatné. Pochopil, že sa muselo stať niečo výnimočné a odišiel so mnou od bratov mníchov i dedinčanov na okraj lúky.
       „Teraz choď za bratom Šimonom, nech ti ošetrí ucho. Ale o všetkom mlč! Ja zatiaľ rozhodnem, čo ďalej!“ otec Matúš sa prehrabol v rednúcich vlasoch a potom s pohľadom, z ktorého nebolo možné vyčítať nič, odišiel kamsi hlbšie do lesa. Isto, aby bol sám a premýšľal.

       Bolo pozdné ráno, slnko už vystúpilo vysoko nad planiny, keď sme kráčali z tábora hádam dvadsiati. Už včera otec Matúš rozhodol, že nebudeme chodiť skúmať okolie po jednom, ale vo dvojiciach. Ja som však mal ostať s niekoľkými bratmi v tábore a čistiť lúku od kameňov. Len pred chvíľou, ešte ani nestačili všetci odísť, sa vrátil brat Jozef a plný vzrušenia hovoril nahlas, čo videl pri prameni. Pri rovnakom prameni ako ja včera a výjav bol navlas podobný, až na to, že bojovník ani krásna Margita o mníchoch nevedeli a naďalej sa milovali vo vášnivom splynutí. Jozef mal strach o brata Šimona, ktorý sa rozhodol, že preč nejde a akoby stratil rozum. Ľahol si na zem a prizeral sa hriešnemu divadlu ako zbavený zmyslov.
       Ani sa mu nečudujem. V noci som veľa nespal. Obraz krásnej Margity, jej oči, divoko rozstrapatené vlasy, pevné boky, štíhle nohy a vzduté prsia sa vynárali kdesi v mojom vnútornom zraku a ja som cítil, ako sa celý trasiem a zmáram túžbou vidieť ju znova, počuť jej hlas, dotknúť sa jej.
       „Modlime sa, nech o nás vedia už z diaľky a nevpadneme do hniezda neresti len tak. Ktovie, čo by potom smilník urobil. Keď mu nie je cudzí jeden hriech, nemusí ho trápiť ani Nezabiješ!“ otec Matúš nás nabádal a dobre urobil. Keď sme prišli k prameňu, muž i žena už boli oblečení, len rozprestrený plášť ležal na zemi, ale brata Šimoma sme nevideli.
       „Čo tu hľadáte?“ hrubo sa na nás vyrútil muž v plnej zbroji, zvierajúc rukoväť meča.
       „Hľadáme mnícha, ktorý sa azda stratil,“ riekol otec Matúš.
       „Tak hľadáte zle. Takého tu niet!“
       Pozrel som na Margitu. I ona hľadela na mňa. Isto ma spoznala. Ak už nijako inak, tak aspoň podľa skrvaveného plátna, ktoré som mal obviazané okolo hlavy, aby mi chránilo ucho. Vyzerala vystrašená. Pery sa jej chveli, akoby mi chcela niečo povedať. Potom som pohľadom skĺzol po mužovi. Od hlavy až po päty. Špičky oboch čižiem mal od krvi. Pristúpil som k otcovi Matúšovi a šepol mu to do ucha.
       „Trochu sa tu poobzeráme,“ riekol otec Matúš a ani nečakal, čo na to neznámy bojovaník. Všetci sme sa rozišli do rôznych strán, až zrazu niekto zakričal, že ho našiel. Na zemi, pod kopou lístia a s hlavou ohyzdne preseknutou rovno cez tvár na dve polovice, ležal mŕtvy Šimon.
       „Ty si zabil!“ zakričal otec Matúš, ukazujúc rukou na muža po Margitinom boku. Jeho hlas sa vrátil ozvenou a v tej istej chvíli sa vo svahu nad nami ozval lomoz. Z lesa začali vychádzať rytieri na koňoch. Bolo ich oveľa viac ako nás a všetci v plnej zbroji. Na dlhých bielych plášťoch mali znak červeného kríža.
       „Červení mnísi!“ zvolal ktosi a tieto dve slová hneď nahnali hrôzu, ktorú ťažko opísať.
       „Templári!“ usmial sa neznámy, vedomý si svojej presily.
       „Uctievači Bafometa, synovia Satanovi! Alchymisti pekelnej dielne a majstri v preklínaní, čo pripravilo o život i samotného pápeža! Nemáte právo nosiť znak kríža, cirkev vás uznala z kacírstva! I ľudia sa vzbúrili, viem, že vám tu vypálili kláštor na Veľkom Pakláne! Prišli ste chrániť vraha a smilníka?“ kričal otec Matúš, holými rukami im hrozil, hoc sme stáli bez zbraní proti zakázanému mníšskemu rádu rytierov.
       „Ajhľa na pavlínov, na bielych mníchov bez špiny hriechu! My sme bojovali za návrat kresťansva do Svätej zeme, naša krv tiekla na bojových poliach, ale pápež Klement s kráľom Filipom sa ulakomili na náš majetok. Preto zrušili náš rád, pre peniaze! Keď upaľovali nášho majstra, vyzval ich na stretnutie do roka na božom súde. Hej, obaja zomreli, nie prekliatie, ale vôľa božia to bola! Vy úbožiaci, ktorým sa štíti vziať do rúk meč na obranu človeka, čo vznikol na obraz boží!“ kričal neznámy, potom zdvihol zo zeme svoj biely plášť a prehodil si ho cez ramená. Aj on mal na ňom znak červeného kríža. Bol templárskym rytierom.
       „Iba sa skrývate, a to nielen tam, kde je nutné tasiť zbraň. Kláštory staviate, kde sú jaskyne a ak tam nie sú, kopete si podzemné chodby, tmavé pivnice, aby ste v nich rozjímali! Schovaní pod zemou namiesto toho, aby ste svetu pomáhali!“ kričal templár ďalej tak nahlas, že nezačul ani dupot konských kopýt. Boli to jeho posledné slová. Ešte otvoril ústa, ešte chcel niečo povedať, ale ostré svišťanie vystreleného šípu ho zastavilo. Akýsi strelec ho trafil presne do krku, templár padol na zem a držiac sa za hrdlo chrčal a hádzal sebou v smrteľnom kŕči.
       Bol to len okamih, či azda zlomok okamihu, možno kratší než žmurknutie oka, keď sa na templárov zniesla hustá spŕška šípov a zaznel bojový krik akéhosi vojenského oddielu cválajúceho do priameho stretu. Rinčali meče a zneli výkriky bolesti. Jeden muž padol z koňa, a keď sa pokúšal postaviť, videl som, že má stehno rozseknuté až po kosť. Ryčal ako zviera, ale vtedy k nemu pricválal templár, ktorý mu jedným švihom meča oddelil hlavu od tela. Templár sa potom obrátil na brata Petra, ten len bezmocne vystrel ruky pred tvár, aby si ochránil hlavu, ale odsekol mu pravicu nad zápästím. Peter padol na kolená, neveriacky hľadel na svoju ruku ležiacu na zemi, keď zhora prišla druhá rana a rozťahala mu lebku vo dvoje. Rádoví bratia kričali od strachu, na toto sme neboli pripravení. Videl som mnícha, čo si oboma rukami držal brucho a krv mu vytekala pomedzi prsty. Templára, čo sa zvíjal na zemi s bojovou sekerkou zaťatou v ramene. Mŕtveho muža, ktorému sa pri páde z koňa zamotala ostroha do strmeňov a kôň, ako utekal, vláčil bezvládne telo za sebou tak, že muž narážal hlavou do všetkých kameňov nechávajúc za sebou krvavé škvrny.
       Otec Matúš pokľakol a začal sa nahlas modliť. Jeho príklad nasledovali aj niektorí bratia, ale iní, nehľadiac na svoj stav pustovíckeho rádu, brali mŕtvym voľné zbrane a vrhali sa proti templárom. Nemali skúseností s bojom. Lepšie obstáli tí, čo sa len modlili.
       V tom kriku, rinčaní a rykote som sa obzeral na všetky strany a hľadal Margitu. Nevidel som ju. Až potom neskôr, keď poslední templári padli či ušli, som ju našiel. Ležala mŕtva, priamo v prameni a jej krv sa miesila s čírou vodou a farbila ju na červeno. Nevedno kto a ani prečo ju zabil. Modlil som sa za spasenie jej hriešnej duše a zatlačil jej oči.
       Keď boj načisto skončil, postavil som sa do hlúčiku mníchov okolo otca Matúša, neznámi rytieri na nás mlčky hľadeli. Priamo pred nás prestúpil ich vodca. Zoskočil z koňa, spakruky si otrel spotenú tvár a prezeral si nás.
       „Kto ste, pane, že ste nás zachránili?“ opýtal sa otec Matúš.
       „Juraj Bebek,“ odpovedal.


       Prešlo niekoľko mesiacov a kláštorné i kostolné múry rástli utešene. Pomoc ľudí všetkých okolitých dedín a osád, štedrý Bebekov mešec i staviteľskí majstri nám pomáhali zabudnúť na tragédiu, ktorá sa odohrala uprostred leta pri prameni. Nebolo nás síce toľko mníchov ako na začiatku, ale naše odhodlanie o to väčšie. O templároch, teda o červených mníchoch, sa medzi ľuďmi hovorilo kadečo. Veď už takmer pol storočia prešlo od zrušenia ich rádu, ale oni stále jestvovali, tajne, nevedno kde, nevedno ako, ale z času na čas sa objavili. Z ich kláštora na pahorku Veľký Paklán ostali len ruiny, nepatrili im ani kúpele pri Drienovci, ktoré vraj kedysi založili. Ľudia si však predovšetkým šepkali, že teraz sme ich odtiaľ vyhnali my, že z templárov, tých niekdajších vojakov Kristových sa stali už len banditi, čo od nás dostali príučku. My sme to ľuďom nevyvracali. Aj svoje biele rúcho som už dávno opral od krvi, dookola a neustále som ho bielil na slnku, až kým opäť takmer žiarilo.
       Keď sme tu prežili prvú zimu a spoznali mnoho jaskýň vhodných na tiché pavlínske rozjímanie, riešili sme nový problém, ktorý vlastne ani problémom nebol. Bolo len nutné pomenovať jaskyne, nech sa nám nepletú, nech vždy vieme kto o ktorej hovorí. A rovnako tak bolo potrebné pomenovať i pramene.
       „Peter z nás ako prvý objavil miesto, kde padlo toľko našich bratov a kde sme i prvýkrát za týchto čudesných okolností spoznali osobne veľkomožného pána Bebeka. Meno prameňu by mal dať teda Peter,“ riekol otec Matúš pri spoločnej večeri a ostatní bratia mnísi prikyvovali, že vraví dobre.
       „Nech sa volá Margitin prameň,“ povedal som hneď bez rozmýšľania tak, ako som to miesto už dávno nazýval sám.
       „Prečo?“ otec Matúš na mňa pozrel prísne, azda očakával, že ma dostane do rozpakov.
       „Margita bola dcéra kráľa Bela IV. Ten bojoval proti Tatárom, tým pohanom, práve pri našej rieke Slaná. A Margita vstúpila do kláštora, nedbala na titul princeznej. Ona, kráľovská dcéra po celý život pomáhala chorým, liečila ich, preväzovala ich hnisavé rany. Nie nadarmo ju cirkev blahorečila a raz bude isto prehlásená aj za sväticu.“
       Musím sa priznať, že aj túto odpoveď som mal už dávno pripravenú.
       „Určite si myslel túto Margitu?“ pýtal sa otec Matúš ďalej.
       „Isto. Veď na akú inú by som mohol myslieť?“
       „Tak dobre. A ak prídu časy, že cirkev uzná jej svätosť, miesto premenujeme na Prameň svätej Margity,“ rozhodol otec Matúš a potom sme sa venovali už názvom iných miest a prameňov.

       Všetko by už bolo v poriadku. Všetko až na to, že presne na výročie boja s templármi a Margitinej smrti sa stala prečudesná vec. Od polnoci z prameňa namiesto vody tiekla krv. Zázrak! Zázrak? Najskôr sme tomuto svedectvu prostých dedinčanov nechceli veriť. Ale o rok sme sa o tom presvedčil na vlastné oči. Teda skutočne zázrak. Raz ročne, od nášho príchodu až do skonania svetov. A ja tuším prečo...

* * *

Poznámky autora:

Pavlíni - bieli mnísi:
Rád svätého Pavla prvého pustovníka - bol založený v 13. storočí v Uhorsku. Jeho zkladateľom bol kanonik Eusébius Ostrihomský, ktorý požiadal ostrihomského arcibiskupa o schválenie jeho spôsobu pustovníckeho rozjímania. Odišiel do hôr, žil v jaskyni a neskôr v Pilišských vrchoch založil Kláštor sv. kríža, kde pustovníckych mníchov zjednotil. Za vojho patróna si zvolili sv. Pavla, prvého pustovníka. V roku 1308 im pápež Klement V. udelil regulu sv. Augustína. K jednej z priorít pavlínov patrí rozjímanie osamote: rádové heslo je Byť sám s Bohom – Solus Cum Deo Solo.

Biele rúcho - pavlíni nie sú jediným rádom, ktorý nosí či nosil biele mníšske rúcha. Patrili k nim aj cisterciti, v súčasnosti sú to napríklad aj premonštráti. Pôvodné rúcha pavlínov boli hrdzavohnedé. To im však spôsobovalo problémy. Na svojich cestách za rozjímaním do jaskýň neraz prechádzali osamotení aj veľmi dlhé trasy a boli odkázaní na pomoc ľudí. V 14. storočí jestvovalo aj veľa falošných mníchov. Boli to muži bez príslušnosti k mníšskemu rádu a vysvätenia. Za mníchov sa len prezliekali, aby si niečo vyžobrali a neraz aj kradli. Mnohí ľudia potom od svojich príbytkov vyháňali všetkých mužov v mníšskych habitoch. Pavlíni požiadali pápeža, aby mi umožnil nosiť biele rúcha, o ktorých čistotu sa budú starať. To by ich malo odlíšiť od falošných mníchov, ktorí o svoj odev veľmi nedbali. V roku 1341 pápež toto privilégium pavlínom udelil. Názov bieli mnísi sa teda medzi ľuďmi udomácnil pre viacero kláštorných rádov.

Bebekovci a kráľ Belo IV. - Bebekovci získali od kráľa Bela IV. najskôr štítnické panstvo, potom prešlo do ich vlastníctva aj panstvo plešivecké. Boli to časy po ukončení prvých tatárskych vpádov, kedy kráľ Belo IV. odmeňoval tých, čo stáli v ťažkých časoch na jeho strane. Samotný kráľ sa po tom, ako prehral bitku pri rieke Slaná (1241), zachránil len útekom za hranice ríše. Po odtiahnutí Tatárov a svojom návrate dával územia do správy predovšetkým tým druhom, ktorí sa zaviazali stavať hrady. I keď vplyvom tatárskych vpádov padlo, bolo odvlečených do otroctva, alebo v nasledujúcom hladomore miestami zomrelo až 80 percent obyvateľov, Tatárom sa s ich bojovou taktikou nepodarilo dobyť ani jeden kamenný hrad. Belo IV. teda začal výrazne podporovať stavby kamenných hradov a preto väčšina z nich má svoj pôvod v polovici 13. storočia.

Juraj Bebek - bol pradepodobne pochovaný v kostole v blízkom Hrhove. Tam sa nachádza jeho kamenný epitaf. V texte náhrobnej dosky sa spomína aj jeho pomoc pri založení v poviedke spomínaného kláštora.

Teplári - červení mnísi - mníšsky rytiersky rád, ktorého pôsobenie na súčasnom území východného (i iných častí) Slovenska ešte nebolo hodnoverne preukázané. Vyskytuje sa však v mnohých povestiach. Pohľa jednej z nich stál templárky kláštor na pahorku Veľký Paklán medzi obcami Jablonov nad Turňou a Hrhov. Počiatky tohto rytiersko-mníšskeho rádu nie sú presne známe, siahajú však minimálne do počiatku 12. storočia. I keď samotní mnísi-rytieri nesmeli vlastniť žiaden majetok, rád áno a postupne sa stával bohatým. Prispeli k tomu aj aktivity s ochranou majetku pri dlhých cestách obchodníkov a de facto sa považujú tiež za zakladateľov bankovníctva. Začiatkom 14. storočia bol rad natoľko bohatý a mnohé významné rody ostávali templárom tak zadĺžené, že pápež Klement V. na žiadosť francúzskeho kráľa Filipa IV. rád templárov v roku 1312 zrušil. Majetok templárov získal kráľ. Rozpustenie rádu bolo spojené s obžalovaním z kacírstva, vyznávaním Bafometa - mýtickej diabolskej bytosti s ľudským telom a hlavou kozla, tiež z alchymistických praktík súvisiacich s mágiou. Mnohé sporné priznania boli vynútené na mučidlách. Zatknutých templárov upaľovali. Rovnako tak aj ich majstra Jacquesa de Molay, ktorý v roku 1314 pri poprave vyzval pápeža i kráľa na boží súd do roka. Obaja v krátkom čase skutočne zomreli. Hovorí sa, že časť templárov sa zachránila a rovnako aj časť ich pokladov a ďalej pôsobili v ilegalite.

Svätá Margita Uhorská - žila v rokoch 1242 až 1270. Dcéra kráľa Bela IV. a neter známej sv. Alžbety Uhorskej. Narodila sa rok po víťazstve Tatárov pri rieke Slaná a de facto dobytí Uhorska. Kráľ v exile sľúbil, že ak Tatáti odtiahnu, dá dcéru do kláštora. Po odtiahnutí Tatárov dal Belo IV. len tri a polročnú Margitu k dominikánom do kláštora v meste Veszprém. V roku 1252 prešla do kláštora na Ostrove králikov na Dunaji pri Budíne (dnes Margitin ostrov). Po celý svoj život sa kajala a ošetrovala chorých. Už šesť rokov po smrti bola blahorečená, svätorečená - vyhlásená za svätú, bola však až pápežov Piusom XI. v roku 1934.

Pavlínsky kláštor v Slavci (časť Gombasek) - na základe daru Bebekovcami ho vybudovali v roku 1371. Pavlíni tu však ostali len do roku 1555, pretože Juraj Bebek prestúpil k protestantom a mníchov vyhnal. Kláštor prebudoval na pevnosť, avšak tú v roku 1567 dobyli a vypálili cisárski vojaci. Dnes sa tu nachádza len vysoký zvyšok kostolného múru a základy budov.

Margitin prameň - nájdete v lese pri asfaltovej ceste z Gombaseku na Silicu. Nachádza sa v dolnej časti vo svahu ešte pred odbočkou ku Gombaseckej jaskyni. Prameň v súčasnosti vyteká z rúry k murovanej steny.





* * *

Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.

čitateľov: 5337