login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Jeden poldeň žiaka Šama

@ :: Poviedky ::     Aug 24 2014, 11:32 (UTC+0)

Vyobrazenie Juraja Rákociho v kostole v Kunovej Teplici

Miesto: Kunova Teplica, okres Rožňava
Čas: prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov
Autor: Slavomír Szabó

       „Proletariát je fajn. Je s nimi zábava,“ povedal som dosť nahlas na to, aby to počul nielen Paľo, ale aj všetci v triede. „Včera som išiel po ulici pred kaštieľom a vieš, čo tam robili? Hrali kolky! Prvýkrát som to videl na vlastné oči! Vyrezali si také figuríny z dreva. Stál som tam a pozeral na nich, ako hádžu guľou, kto viac tých kolkov trafí a naraz ma zavolali, či si s nimi chcem zahrať.“
       „Ty si hral kolky s proletariátom?“
       „Hral. Dali mi hádzať, aj mi to šlo, ale potom som videl mamu, ako nesie domov opitého otca a vtedy je veľmi zlostná. Tak som povedal, že už musím ísť a proletári na to, že môžem hocikedy dôjsť a ešte si zahráme.“
       Moja hlasitá reč dosiahla svoje. Zmĺkla takmer celá trieda, ba vlastne možno povedať, že zmĺkla polovica školy. U nás v Kunovej Teplici totiž máme iba dve triedy. Slovenskú a maďarskú. Niektorí hovoria, že cigánsku a maďarskú, lebo všetkých cigánov riaditeľ dáva ku Slovákom. Neviem prečo a ani ma to nezaujíma. V každej triede sú štyri ročníky a od piateho musíme chodiť do Plešivca. A keďže som štvrták, teraz tu patrím medzi najstarších.
       „A nebojíš sa?“ Paľo, ktorý nikdy nejakou odvahou neoplýval, sa ma to opýtal takmer šeptom.
       Jasné, vypol som hruď a povedal to tak, aby to zasa znelo na celú triedu: „Nebojím. Aj farár je človek a môže sa mýliť, lebo mýliť sa je ľudské.“
       Paľo si práve kýchol a tak som hneď dodal, že mi dal za pravdu. Vlastne za pravdu mi isto dali všetci, aspoň všetci štvrtáci, ale nikto sa to neodvážil povedať nahlas. Báli sa, aby sa to farár nedozvedel, lebo on mal proletariát za prisluhovačov diabla. Aj minule vraj hovoril, že nám tu neprinesú nič dobré. Isto ešte nehral kolky, lebo kolky sú dobré.

       Ľudia rozprávajú, že beda tejto dedine. Vraj sami nemáme dosť roboty a teraz, keď sa zlievareň rozširuje, tu prisťahovali komunistov. Neviem, aký je rozdiel medzi komunistami a proletariátom, ale asi žiadny.
       Kde sa vzala moja odvaha hovoriť inak, ako farár od žiakov vyžaduje? Mama mi ju dala. Len som zopakoval jej slová. Mama je totiž jehovistka a nemá farárov rada. Vďaka tomu som celé tri ročníky nebol ani na jednej hodine náboženstva.
       V dedine nemáme veľa jehovistov, ale zopár áno. Nikto z nich nechodí do kostola, stretávajú sa doma a spoločne sa modlia. Mama hovorí, že človek sa v modlitbe otvára Bohu a tak by sa mal modliť len medzi tými, čo rozmýšľajú a cítia rovnako. Všetko ostatné je vraj iba akési divadlo. Preto nechcela, aby som chodil na náboženstvo a modlil sa s farárom. Lenže učiteľka mi dnes povedala, že už tam musím aj ja. Neodporoval som. Potom totiž ideme všetci hrať futbal. Vonku je teplo, jeseň ešte ani poriadne nezačala a bude nám dobre.

       „Šamu, poznáš otčenáš?“ opýtal sa ma farár, keď začalo popoludňajšie vyučovanie náboženstva. Stál pred tabuľou a hľadel na mňa od chvíle, ako vstúpil do triedy.
       „Niečo sa modliť viem,“ povedal som úprimne, stojac v pozore za lavicou uprostred inak úplne mlčiacej triedy. Len cez otvorené okno k nám doliehal nejaký tlmený rozhovor, ktorého významu sme nerozumeli.
       „Niečo? Čo niečo? Odpovedaj presne!“
       „Áno, začína sa to na slovo otčenáš, ale neviem to do konca.“
       „A koľko máš rokov?“ zdvihol farár svoje husté a neuveriteľne hrubé obočie.
       „Desať. Bude mi desať.“
       „Takže máš deväť. Zasa si neodpovedal presne! A zdá sa mi neprístojné, ba priam nemožné, aby sa deväťročný chlapec nevedel pomodliť!“ riekol prísne a trochu pritom nadvihol bradu, takže sa mi zdalo, že na mňa hľadí odkiaľsi zhora. „Tak začni!“
       „Čo mám začať?“ nerozumel som mu.
       „Pomodli sa otčenáš.“
       „Aj keď ho neviem celý?“
       „Aj keď ho nevieš celý. Modli sa, len pokiaľ vieš.“
       „Ale prečo sa mám modliť? Tu pred celou triedou ako v divadle...“
       „Modli sa!“ farár zvýšil hlas a zvrtol sa na opätkoch svojich dokonale vyčistených topánok. Začal sa prechádzať pred triedou od tabule k dverám, nad ktorými visel kríž a potom späť ku tabuli.
       „Otčenáš....“ po prvom slove som sa odmlčal a cítil, ako sa mi chvejú kolená. Sám som nevedel prečo.
       „A ďalej?“ opýtal sa, neprestávajúc chodiť hore dole.
       „Trochu viem aj ďalej,“ prikývol som.
       „Hovorím ti, že sa máš modliť ďalej!“
       „Nie pán farár. Nehovorili. Nepovedali ste, aby som sa modlil ďalej. Povedali ste iba: a ďalej - viac nič!“
       Farár sa zastavil, pozrel na mňa tak čudne, akoby ma videl prvý krát a zakričal: „Modli sa! Znova, od začiatku!“
       „Od začiatku?“ zdalo sa mi čudné, aby som opakoval niečo, čo už počul a teda bolo jasné, že začiatok viem.
       „Povedz celý otčenáš!“ pristúpil ku mne tak blízko, až som cítil, ako zhlboka dýcha.
       „Celý otčenáš.“
       „Čo celý otčenáš?“ nahol sa nado mňa a ak by som za zadkom nemal ďalšiu lavicu, určite by som o krok ustúpil.
       „Mal som povedať celý otčenáš.“
       „A prečo si to nepovedal?“
       „Povedal. Celý otčenáš.“
       „Modli sa!“ zakričal znova, až všetci spolužiaci a spolužiačky stiahli hlavy medzi ramená, akoby im niečo hrozilo.
       „Nebudem sa modliť,“ niečo sa vo mne vzbúrilo, i keď som inak býval v škole poslušný.
       „Čo si to povedal?“ farárov hlas sa zachvel.
       „Najskôr som povedal: otčenáš. Potom som povedal: trochu viem aj ďalej. Potom zasa: celý otčenáš. Vidíte, ako si to dobre pamätám? Aj pani učiteľka hovorí, že mám dobrú pamäť.“
       V tej chvíli som ucítil strašnú bolesť. Farárova ruka vyletela a dopadla presne na moje líce. Pľaslo to poriadne, zahučalo mi v ušiach a zakrútil sa som mnou svet. Z očí mi vytryskli slzy a nedokázal som potlačiť plač. Nie, trieda ma nesmie vidieť plakať! Veď už som štvrták! Môj pohľad padol na otvorené okno. Rozbehol som sa pomedzi lavice, vyliezol na okenicu a vyskočil von. Bežal som preč, až za dedinu na lúku, kde ma nikto neuvidí. Rozhorúčený som si sadol na zem, cítil som sucho v ústach a nespravodlivosť v duši. Ľahol som si na bok, vzlykal a dal si sľub, že sa viac v živote nepomodlím.
       Z lúky som už dedinu poriadne nevidel, iba na kostolnú vežu. Kedysi sme chceli s Paľom vyliezť hore na zvonicu, aby sme odtiaľ pozerali do všetkých dvorov. No nedostali sme sa tam. Skúsili sme, ale keď sme vošli do kostola, prestala ma veža zaujímať. Bol som tam prvý krát a zahľadel som sa na stenu za oltárom. Sú na nej namaľované veľké podobizne štyroch mužov, z čoho dvaja vyzerajú ako rytieri. Jeden má meč a druhý buzogáň. Paľo vravel, že to nie je buzogáň, ale palcát, no ja neviem, či si to slovo práve nevymyslel. Aj mená si pamätám, sú to Bočkai a Rákoci. Netuším, či majú niečo spoločné s našou dedinou, ale asi áno. Prečo by ich tu inak namaľovali? Predstavoval som si, ako to mohlo vyzerať, keď tu kedysi prichádzali na návštevy. Ľudia vychádzali pred domy a postavili sa na obe strany cesty. Všetci z Kunovej Teplice tam boli. Klaňali sa, zatiaľ čo pomedzi nich išiel rytier na koni. Napríklad ten Rákoci. Juraj Rákoci, pamätám si celé jeho meno, lebo ma zaujal viac. Je namaľovaný v takom brnení, aké by som chcel aj ja. Predstavil som si tiež, že som takým rytierom. To by sa mi farár neodvážil dať facku. No, a ako sme tam stáli a ja som pri pohľade na maľby skoro ani nedýchal, do kostola vošla teta Róži. Ona je naša susedka. Hneď som si čupol a ukryl sa medzi lavice. Keby ma teta Róži videla a povedala to mame, bolo by zle. Chvíľku som čakal, kým sa Róži posadí, zopne ruky, privrie si oči a začne si niečo mrmlať. Potom som aj s Paľom rýchlo vybehol von. Mal som šťastie, nezbadala ma a ak hej, tak ma v tej rýchlosti nespoznala. Bežať viem rýchlo. Aj preto mi strýko Karči hovorí, že by som mohol byť futbalista. Vraj sa ešte musím naučiť kopať do lopty.
       Strýko Karči je čudák. Chodí a pozerá sa, ako hráme futbal. Hovorí, že by sme mohli byť dobré mužstvo a začať súťažiť. Vraj nás bude trénovať. Každý sa z neho smeje, lebo dedina a futbal, to nemá budúcnosť. A jedno družstvo tu už máme. Chýba nám aj dobrá lopta, tá terajšia stále sfukuje. Strýko Karči povedal, že pôjde do Rožňavy kúpiť novú, ale musíme sa poskladať. Každý mal priniesť dvadsaťpäť halierov. Mama sa doma zlostila, že načo. Keď bola ona malá, mali loptu z handier, a tiež sa s ňou vedeli zahrať. Ale strýko Karči bol aj u nás a tak mu tých dvadsaťpäť halierov dala.

       „Šamu! Šamu!“ vytrhol ma z myšlienok Paľov hlas. Bežal ku mne cez lúku a okrem svojej niesol aj moju tašku.
       „Dnes si zahráme! Príde strýko Karči s novou loptou,“ začal som o futbale, lebo na hodinu náboženstva sa mi nechcelo spomínať.
       „Šamu, počuj, do Teplice prišiel Pišta báči,“ chvíľami dychčal, chvíľami hovoril, keď už sa skláňal nado mnou, tašky šmaril na zem a v predklone sa zaprel rukami do kolien.
       „Kto?“ zaclonil som si oči rukou a pozeral naň.
       „Pišta báči aj so ženou. Nepočul si o nich?“ Paľo ani nečakal, ako dopoviem a dal sa do vysvetľovania. Pišta báči je vraj pastier, felčiar a strigôň. V každej dedine pasie kravy tak rok, nanajvýš dva a potom sa vytratí niekam preč. Ľudia o jeho strigônstve vedia, ale každá dedina ho chce, najmä chudobní. Vraj doteraz nebola krava, ktorú by nevyliečil. Ba aj sám chodí na trhy a kupuje také kravky, čo už sú na zdochnutie. Vychudnuté, choré s krvavými očami a krívajúce aj na tri nohy. Po pár týždňoch sú už z nich statné mladice, čo doja dva razy toľko ako iné. Potom ich predáva.
       „Keď si ho však zavolá na pomoc bohatý gazda, Pišta báči k nemu príde s plachtou. Plachtu prevesí cez dvere a vylieči gazdovu kravu. Potom však povie, že asi týždeň ju neslobodno dojiť a bolo by to aj zbytočné, lebo by nedala žiadne mlieko. A vieš, čo potom urobí on? Zavesí si doma v maštali tú plachtu a nadojí z nej aj plné vedrá mlieka. Po celých sedem dní tak robí!“
       „To naozaj?“ Paľova novinka mi vyrazila dych.
       „Naozaj. A jeho žena je pôrodná baba. Preto ich chcú do každej dediny. Ich deti budú naši spolužiaci!“
       Od prekvapenia som až zahvízdal. Bude sranda, keď na hodinu náboženstva prídu strigôňove deti. Ktovie, či sa vedia modliť. Až som ľutoval, že to neuvidím, pretože jedným som si bol istý. Ja už na žiadne náboženstvo nepôjdem. A ktovie, ako strigôňove deti hrajú futbal.
       Zatiaľ, čo som sa o tom s Paľom rozprával, prichádzali ďalší spolužiaci, ale strýko Karči nie. Čas bežal, pozerali sme na lúčne koníky, skúšali ich chytať a strkať kamarátom za goliere a potom začali prichádzať dievčatá. Vždy to tak bolo, že došli ako posledné, až keď sme hrali. Pozerali sa a chichotali. Teraz sa však chichotali aj bez toho, aby sme mali loptu.
       „Čo sa rehlíš?“ opýtal som sa chudej Julišky, ktorá mala zuby ako hrable, čo narazili na kameň. Príšerne sa škerila, keď niečo vravela iným dievčatám a pritom ukazovala prstom na mňa.
       „Prídu ku vám žandári!“ zachichotala sa celá šťastná, akoby boli Vianoce.
       „Prečo?“ Paľo vyhŕkol skôr ako ja.
       „Jeho mama,“ ukázala opäť prstom na mňa, „zbila pána farára. Pred obchodom. Teraz, pred chvíľkou. Niekto jej povedal o tej facke, tak si ho počkala a takú mu strelila, že sa vyvalil na bok.“
       „Bude zle,“ cekol som, ani neviem ako a v tej chvíli sa z druhého konca lúky ozval hlas: „Šamu! Ihneď domov!“ Hej, tak, bola to moja mama. Už som ju videl. Rýchlo som vzal tašku a bez slova k nej bežal. Práve v tej chvíli sa na lúke objavil strýko Karči a v rukách niesol novú, novučičkú futbalovú loptu. Bolo mi však jasné, že si dnes do nej ani nekopnem.

       „Proletariát, proletariát!“ otec doma rozhadzoval rukami a vyzeral podráždene ako sršeň. „Rozšíri sa fabrika, a kto v nej bude robiť? Komunisti, ktorých nám tu priviezli nákladiakom! A my?“ teraz pre zmenu zastal a tleskol rukami, ktoré zanechal v polohe modliaceho sa evanjelika či jehovistu. V tomto sú rovnakí.
       „A čo? Šiel by si robiť do zlievarne? Ty?“ mamin hlas znel tiež zlostne, ale ona na to mala príčinu. Otca včera zasa jehovisti vylúčili. Poslali ho z modlitieb domov, že už k nim nepatrí. Otcovi to bolo asi jedno, ale mama preplakala celú noc. Jehovisti nesmú fajčiť. Aj môj otec nefajčí, ale iba keď nemá čo. Ak mu niekto dá tabak, fajčí ešte aj v posteli. Jehovisti nepijú. Ani môj otec by nepil, mama by mu na pálenku nedala ani halier. Inak iba niekedy. Otec sa bráni, že na vine nie je on, ale hranice. Až do konca vojny bola Kunova Teplica v Maďarsku. Teda približne od začiatku vojny do konca vojny. Hranica išla dva kilometre za dedinou a Štítnik už bol na Slovensku. Lenže po vojne sa hranice vrátili tam, kde boli kedysi a otec teraz chodil za prácou na slovenskú stranu, kam dovtedy nemohol. Vraj tam panujú celkom iné zvyky ako u nás. Otec je maliar a robí aj omietky na domy. Tu mu zaplatia, keď prácu dokončí. V dedinách, čo boli už aj za vojny slovenské, mu len čo príde, dajú plný košík. Peniaze až po robote, ale košík hneď. V ňom pol bochníka chleba, kus slaniny, cibuľu a fľašu pálenky. Už párkrát sa stalo, že otec otvoril fľašu ihneď, opil sa, robotu ani nezačal a ešte im tam zaspal. Nič nezarobil a keď sa večer nevracal, mama ho šla hľadať. Potom ho neraz vliekla celé kilometre domov. Veď aj včera, ale to som už hovoril.
       „A kto je na vine, že v zlievarni nebudeme mať prácu my, ale proletariát? Komunisti!“ otec sa rozčuľoval ďalej a ja som tak dumal, že to robí, len aby mama zasa nezačala fňukať, že už nie je jehovista. Ale veď už ho odtiaľ vyhodili aspoň desaťkrát a vždy ho prijali naspäť. Aj teraz to tak bude, len mama sa bojí, že nie.
       „Prídu tu žandári?“ spýtal som sa jej nesmelo.
       „Čo?“ pozrela na mňa zlostne, netušila, čo chcem.
       „Juliška hovorila, že k nám prídu žandári.“
       „Ktorá Juliška?“ v mysli sa jej ich isto vynorilo aspoň desať.
       „Prečo žandári?“ zhíkol otec.
       Nevedel som, komu skôr odpovedať.
       „Mama zbila farára, lebo mi dal facku,“ uprednostnil som otca.
       „Prečo ti dal facku?“
       „Lebo som sa nechcel pred ním modliť otčenáš.“
       „A čo si vlastne robil na hodine náboženstva? Chceš byť evanjelikom?“ mama sa ku mne otočila a mne zasa vošla do kolien triaška. Neviem prečo a ani neviem ako, ale opäť som sa rozbehol a znova k otvorenému oknu. Teraz som však na okenicu nevyskočil tak dobre ako v škole. Asi preto, lebo v škole v oknách nie je nič a doma tam máme kvetináče s maminými obľúbenými fialkami. Vlastne už nemáme. Spadli a črepníky sa rozbili. Prvé mi napadlo, že črepy prinášajú šťastie, ale to som nepovedal. Je to nejehovistické, pretože je to povera. Radšej som vyskočil von a utekal, nemyslel na nič, len som sa chcel schovať, kým mamu prejde najväčší hnev.
       Už viem, prečo viem tak dobre utekať. Zdedil som to. Aj moja mama beží dobre. Hneď sa otvorili dvere a skoro ma na dvore chytila. Lenže nohavice sú na beh lepšie ako sukňa. Dajú sa v nich robiť dlhé kroky bez toho, aby bežec spadol. Keď spadla mama, pridal som. Ani si nechcem predstaviť, čo bude, až prídem domov.

       Nevedel som, kam bežím. Chcel som sa len dostať preč. Až po chvíli, keď už som bol za dedinou, som si pomyslel, že som mal utekať opačným smerom. K Paľovi a strýkovi Karčimu, lebo to by som si ešte zahral futbal. Teraz som bol na inej lúke. Na tej, kde stojí obecný pastiersky dom. Videl som tam pred ním nejaké deti a ženu. To bude asi tá pôrodná baba. Už sa sem prisťahovali. Odrazu som zbadal, že k domu kráča muž. Isto ten nový pastier Pišta báči. Cez jedno plece mal prehodenú bielu plachtu. Deti mu bežali oproti a obskakovali ho. Pár slov prehodil aj so svojou ženou. Potom vošiel do maštale a žena s deťmi do domu. Pomyslel som si, aký by som bol frajer, keby som tam prišiel, sledoval ho cez škáru medzi doskami a potom o tom porozprával Paľovi. Zatiaľ som sa však iba skrýval za kríkmi. Trvalo mi dlho, kým som našiel odvahu rozbehnúť sa tam. No sotva som urobil pár krokov, hodil som sa na zem. To pretože dvere na maštali sa otvorili a Pišta báči vyšiel von. V každej ruke držal jedno plné vedro. Dobre som videl, ako sa mu mlieko až prelieva cez okraje. Tak predsa je to pravda! Podojil plachtu, strigôň!
       Ležal som v tráve a rozmýšľal, čo ďalej. Domov sa mi nechcelo, pôjdem tam pred zotmením, keď sa mama vyberie modliť. Z modlitieb sa vracia vždy taká pokojnejšia. Takže by som si predsa len mohol ísť zahrať ten futbal. Ale dnes som už bežal dosť a práve sa mi nechcelo naháňať sa za loptou, i keď je nová. Dostal som nápad. Pôjdem ku kaštieľu a pozriem sa, či tam proletariát nehrá kolky. Teraz by som mal dosť času zahrať si aj ja. Veď ma k sebe volali, sľúbili mi to. Jasné, pôjdem k nim. Proletariát je fajn.


* * *

Poznámky autora:

Kaštieľ v Kunovej Teplici
- už v súčasnosti nejestvuje. Názov kaštieľ je skôr tradovaný medzi miestnym obyvateľstvom. V podstate išlo o honosnú kúriu z 19. storočia, ktorá svojou existenciou potvrdzovala prítomnosť panských sídiel. V 19. storočí tu pôsobili Gomoriovci (Gömöry), Cekusiovci (Czékus) a Ciburovci (Czibura), ktorí neskôr vlastnili železiarenskú spoločnosť Concordia.
Kaštieľ bol zničený počas bojov II. svetovej vojny a ďalej stál ako zrúcanina. Na Nemcov, ktorí ustupovali dolinou rieky Štítnik, viedli ruské a rumunské vojská silnú delostreleckú paľbu z pozícií Kunova Teplica a Pašková. V Kunovej Teplici bol zničený takmer každý druhý dom. Počas bojov o Kunovu Teplicu padli dvaja Rusi, dvadsať Rumunov, piati Nemci a desiati Maďari. Obec bola oslobodená 23. januára 1945.

Kostol v Kunovej Teplici - postavený v klasicistickom štýle v roku 1805. Prešiel dvoma prestavbami. Prvou v roku 1865, druhou pre značné poškodenie v dôsledku bojov po skončení II. svetovej vojny. Na oltáre sa nachádza vzácny obraz Ukrižovaný z roku 1734. Pôvodne sa nachádzal v starom kostole, ktorý sa nezachoval. Historický organ bol v chráme inštalovaný v rámci prvej prestavby v roku 1865. Kostol patrí Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.

Maľby historických osobností - za oltárom sa nachádzajú štyri maľby historických osobností v nadživotnej veľkosti. Celkom vľavo je to Martin Luther, 1483 - 1546, nemecký teológ, kazateľ a reformátor, ktorý sa snažil o priblíženie náboženskej náuky ľudu v ich reči. Preložil Bibliu do nemčiny, stal sa zakladateľom reformácie ako protestantizmu voči katolíckej noblese a cirkevným rituálom bez opory v kresťanskom učení. Napravo od neho je Juraj I. Rákoci (Rákóci György), 1591 - 1648, ktorý bol verným spojencom Štefana Bočkaja a Gabriela Betléna. Po boku oboch sa zúčastňoval protihabsburských povstaní za osamostatnenie Uhorka od Rakúska. Zároveň bol horlivým šíriteľom protestantizmu násilnou vojenskou formou. Smutne sa preslávil pri obliehaní Košíc v roku 1619, keď jeho vojaci umučili na smrť troch košických mučeníkov, pretože sa nechceli zriecť katolíckeho vierovyznania. Títo boli neskôr vyhlásení za svätých. Ďalej napravo od neho sa nachádza Štefan Bočkaj (Bocskai István), 1554 - 1606, uhorský protikráľ, sedmohradské knieža a vodca protihabsburských povstaní, ktorý mal svoje hlavné sídlo v Košiciach. Úplne vpravo je Philipp Melanchton (Dr. Melanchton Fülöp), 1497 - 1560, nemecký filozof, humanista, pedagóg a reformátor, profesor univerzity vo Wittenbergu. Do cirkevných dejín vstúpil filozofickým poňatím kresťanstva, vnášajúc do protestantského učenia prvky Aristotelovej filozofie. Má titul Praeceptor Germaniae - učiteľ Nemecka.

Železiarne v Kunovej Teplici - vznikli na začiatku 18. storočia. Na konci 18. storočia mali dve taviace pece a dva hámre. Majiteľom bol Pavol Gomori (Gömöry). Železiarska spoločnosť Concordia, ktorá vznikla v roku 1833, prevádzkovala vysoké pece v Štítniku a v Kunovej Teplici. Ročná produkcia tunajšej prevádzky bola dvadsaťtisíc metrických centov železa. Okrem pece na tavenie tu bola zlievareň, modeláreň a appertur dielňa. Dnes tu pôsobí spoločnosť SMZ Kunova Teplica so zameraním na výrobu oceľových konštrukcií, odliatkov a mechanické opracovania.










* * *

Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.

čitateľov: 6610