login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Chlapec, ktorý počúval rieku

@ :: Poviedky ::     Oct 17 2014, 18:12 (UTC+0)

Rieka Muráň pri obci Bretka

Miesto: Bretka, okres Rožňava
Čas: začiatok tridsiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Pichla ťa včela?“ pozrel na mňa strýko Andráš, keď som stiahol tvár do bolestivej grimasy a plesol sa rukou po ramene.
       „Tak,“ prikývol som a vybral si z dlane rozpučené žlté telíčko.
       „Škoda jej. Teraz začiatkom mája sú ešte slabé. Zimné dožívajú a nové mladé ešte nemajú dosť síl. Ľúto mi je každej z nich,“ pozrel na mňa, rukou si nepokojne pošúchal fúzy a potom zatvoril vrch na jednom z úľov. Stáli sme za našou dedinou, za Bretkou, tam ako sa včelíny tiahnu popod les pri lúke v smere na Vilov vrch. Strýko Andráš si zložil z hlavy veľký klobúk a vyhrnul rukáv na košeli.
       „Včely je vám ľúto? A čo ja? Vás neštípu?“ napadlo mi, keď som videl, ako si pozerá predlaktie pravej ruky.
       „Čoby nie. Aha, mám tam žihadlo. Lenže časom si na to zvykneš. Ak si neskúsený, bolí to tak nanajvýš dva dni. Lenže bodnutím sa život včely skončil. So žihadlom sa jej odtrhol aj kúsok z bruška a hynie. Kto na to viac doplatil? Ty, či ona? Vieš, Pišta, včela nepichá iba tak pre nič za nič. Len keď sa cíti ohrozená, alebo chráni svoju rodinu. V týchto situáciách sa bráni každý tvor, to predsa nemožno nikomu vyčítať. A hoc to bolí, lepšie je žihadlo hneď nevyberať, lebo potom to štípe ešte viac. Pokojne ho tam nechaj aj hodinu. Ak chceš, namoč si rameno do studenej vody. Hlavne si to neškrab. Ja to znášam lepšie. Vlastne to už beriem tak, že ak ma včela pár dní nebodne, tak mi to chýba.“
       „Ako chýba? Veď včela pustí jed,“ nešlo mi do hlavy.
       „Jed? Podľa toho, ako to berieš. Ak máš včely rád, môže to byť aj liek. Vieš o tom, že žiadneho včelára netrápi reuma a nikdy nebolia kĺby?“
       Mykol som plecom. Tým, ktoré včela nezasiahla.
       „A počul si, že nám na starobu neopúchajú nohy? Všetkým starcom a starenám áno, no včelárom nie!“
       Opäť som mykol plecom, ale už som sa aj pýtal: „To vďaka žihadlám?“
       „Pamätaj si, že nie je dôležité len to, čo prijímaš, ale aj ako to prijímaš. Ako to prijímaš často rozhoduje o tom, či ti prijaté pomôže, alebo poškodí.“
       Musím sa priznať, že mi strýkove slová nedávali zmysel. Zdalo sa mi, akoby hovoril od veci. Veď keď strčím ruku do ohňa, popáli ma, či si myslím, že mi uškodí alebo nie. Oheň páli rovnako skúseného starca i malé hlúpe decko, čo vidí plamene prvý krát. Mal som z toho v hlave chaos. Povedal som len toľko, že zájdem k rieke. Ponorím sa do jej prúdu a rameno mi hádam tak neopuchne. Veď voda v Muráni je liečivá.
       „Áno, tak je,“ prikyvoval strýko Andráš. „Voda v rieke vylieči tých, čo veria v jej liečivú moc.“

       Muráň milujem. Je to miesto, kam chodím, keď chcem byť sám, alebo len s kamarátmi. Dole pod dedinou sa vlieva do Slanej, ale radšej mám tú časť, kde k nám ešte len priteká od Meliaty. Ticho opusteného údolia, v ktorom sa stretávame vždy pri niektorej z jaskýň, ma prenáša do sveta snov, kde nie som tým, čím som, ale čím by som chcel byť. Kedysi sme sa tu hrávali na vojakov, na zbojníkov, ale čas pokročil. V zime budem mať pätnásť, a podľa otca by som vraj nemal stále lietať s hlavou v oblakoch. Ale pamätám si aj učiteľa, keď povedal, že jednou z najdôležitejších vecí človeka je mať sen. Sen, za ktorým môže kráčať. Tak vraj život napĺňa a nežije zo dňa na deň, či od jedla do jedla. Veľa som nad tými slovami rozmýšľal a dospel som iba k jednému. Ja ešte svoj sen nemám. Musím teda ešte snívať naďalej. Neviem, čím by som chcel byť, ale viem, že nie ako môj otec. On drie na poliach, kydá hnoj z maštalí a ak je možnosť, tak murárči. Rovnako ako ostatní chlapi, ktorí robia v Bretke všetko, čo sa zamanie. Ale strýko Andráš patrí k tým nenohým, ktorí žijú svoj sen naplno. Taký sladký, medový. Asi preto vyzerá stále pokojný, hoc ho iní veľmi nechápu. Často akoby hovoril v hádankách. Viac než okolo ľudí sa motá pri úľoch a doma pri svojich knihách. Nemá ich veľa, ale každú už prečítal aspoň desaťkrát. Vraj sa z nich naučil, ako pozorovať svet. Neviem, ako môže pozorovať svet z domu, či len takým motaním sa po okolí, keď nikam poriadne necestoval. A načo mu je to pozorovanie? Keď som sa ho raz na to pýtal, povedal: „Zistil som, že práca, ktorú človek robí rád, ho môže na chvíľu unaviť, ale nakoniec mu dodá viac sily, ako mal predtým. Ale práca, do ktorej sa človek musí nútiť, človeku silu iba berie.“
       Neviem, nerozmýšľal som nad tým. Ale asi v tom tkvie jeho spokojnosť i keď je sám. Raz možno aj zo mňa bude taký samotár ako on.
       „Pišta, tu si?“ ozval sa spoza chrbta známy hlas, keď som hľadel do rieky.
       Prišiel Joži, kamarát zo školy aj z dediny, jediný, pred ktorým som nemal žiadne tajomstvo. Dobehol za mnou udychčaný, vlasy v čele sa mu zlepili do niekoľkých tenkých pramienkov, čo mu teraz viseli až po obočie. Sadol si vedľa mňa, natiahol bosé nohy k vode a začal tým, že som mal prísť po neho, keď som sa tu chystal.
       „Nechystal. Len ma bodla včela a chcem sa ponoriť do vody, nech vyzdraviem. Vieš, tak ako na Veľký piatok,“ snažil som sa vysvetliť.
       „Muráň lieči len v jediný deň v roku! Teraz ti to pomôže prd! Ale keď chceš, tak skús. Ale čoho sa bojíš, keď si tu na Veľký piatok bol? Neochorieš. Nie ako Juliška, čo neprišla a teraz...“ poškrabal sa na uchu a zahľadel na rieku.
       „Ochorela ti sestra?“ prekvapilo ma to, lebo som o nej dlho nepočul. Ani v ten významný deň pred Bielou sobotou, keď všetci ľudia z Bretky idú k rieke, aby sa do nej ponorili a boli po celý rok zdraví, som ju tu nevidel.
       „Odkedy vlani vychodila školu, išla robiť slúžku ku pánom do Liciniec. Rodičia nedali na učiteľove reči, že je bystrá. Pár tried vraj stačilo aj im, ona už písať a čítať vie, tak nech zarába. Ale dáko ochorela. Nič zvláštne, len že je vraj bledá, nevládze a všetko ju bolí. A teraz tu majú licinskí páni hostí. Nie hocijakých, ale z Rakúska! Ale asi rakúskych Maďarov, lebo vraj všetci hovoria po maďarsky. Pani domáca sa pýtala Julišky, či ma môže zavolať, alebo si majú zohnať iného sluhu na jeden deň, lebo zajtra vraj budú robiť pri rieke také posedenie. Že prídu aj páni z Meliaty a stretnú sa pri Dráskocziho prameni. Tak si predstav, že ju poslali po mňa a ráno tam mám prísť!“
       „Čo tam budeš robiť?“
       „Čo ja viem? Pomáhať. Nosiť drevo na oheň, obskakovať urodzených, nalievať víno, sám neviem. Ale prvýkrát uvidím, ako to chodí medzi pánmi! Juliška, keď po mňa prišla, bola taká unavená, že len čo to povedala, zaspala. Normálne pred domom na lavičke. Posediačky, iba sa opierala o stenu! Mama ju hneď zobudila, nech ide do Liciniec naspäť, aby sa páni nejedovali.“
       „Nejedovali? Aby neboli plní jedu?“ povedal som možno viac pre seba ako pre Jožiho.
       „Aby neboli nasratí, veď vieš, ako som to myslel,“ snažil sa Joži vysvetliť, ale to som si už stiahol košeľu a vliezol do rieky. Jožo za mnou. Voda bola chladná, chvíľku sme drkotali zubami, ale dobre sa plávalo. Keď sme vyšli von, slnko práve zašlo za oblak a zafúkal vietor. Nechceli sme mrznúť na mieste. Vybrali sme sa do starej huty, ktorej ruiny sa týčia ako zvyšky tajomného zarasteného hradu ukrytého v lese. Aspoň tak sa hovorí, že kedysi to bola slávna fabrika na klince, ale na brehu z nej ostali už len zvyšky. Chodili sme popri kamenných múroch, kde kedysi robili chlapi z okolitých dedín a hľadali sme surové železo. Občas sme našli aj dáky nástroj, či starý klinec. Bezcenné haraburdy, ktorým by sme sa pred rokmi potešili a opatrovali ich ako klenoty nášho železného pokladu. Lenže teraz sme o tom nehovorili, akoby sme sa za to hanbili. Keď sme niečo našli, len sme si to pozreli a hodili späť na zem. Zabúdali sme snívať. Či viac, začali sme sa už za svoje detské sny hanbiť.

       Bolo sobotňajšie ráno a ja som sa skrýval v lese pri rieke neďaleko Dráskocziho prameňa. Sledoval som, ako prišiel voz, na ňom služobníctvo, hromada vecí a kopec jedla. Joži tu na nich čakal hádam od svitania. Najskôr nosili kamene, aby upravili veľké ohnisko, potom drevo, zložili aj obrovský hlinený hrniec, aké robia iba meliatski hrnčiarski majstri a potom vedro plné mäsa, zeleniny, chleby v obrúskoch, malý súdok vína, koláče, fľaše s akýmisi peknými nálepkami, isto nemecké či rakúske a veľké plátna, čo rozprestreli na zem, nech si má kam panstvo sadnúť. Nakoniec z voza zložili aj zopár stoličiek. Azda pre tých mužov, čo majú veľké bruchá a zle sa im na zemi sedí. Začala príprava. Už včera licinskí páni usporiadali poľovačku, zastrelili diviaka, nech si môžu rakúskych hostí uctiť a teraz služobníctvo pripravovalo guľáš. Jeden kuchár, kočiš, Juliška a vlastne aj Joži, ktorému však nechali iba čistiť zemiaky. Sledoval som hlavne Julišku. Ozaj vyzerala nesvoja. Nie že by sa to dalo na tú diaľku poznať podľa reči, ale ani raz sa neusmiala. Nebývala taká. To, čo sa mi na nej vždy páčilo, bol to práve jej smiech. Znel ako krásne pohladenie. Páčili sa mi aj jej oči, ktoré zvykli sršať životom. Vlastne aj pery, vlasy, ako tak nad tým rozmýšľam... Neviem prečo, ale zdalo sa mi, že ma práve čímsi priťahuje. Možno tou bezbrannosťou, či tým bôľom, ktorý som mal chuť zlomiť. Pomôcť jej. Pozeral som tam na nich aspoň dve hodiny, ale neukázal som sa. Tak sme sa dohodli s Jožim, trval na tom, nech z toho nie je zle. Kuchár či kočiš by to mohli povedať pánom a vyhnali by ho. Aj Julišku by mohli prepustiť zo služby.
       Keď bol guľáš skoro hotový, na ceste sa ukázali dva vozy. Prišlo panstvo z Liciniec aj z Meliaty. Najskôr som sa obával, že ma odhalia. Nájdu ma, vyťahajú za uši, nakopú do zadku a pošlú kade ľahšie. Bol som na to pripravený. Tváril by som sa, že Jožiho ani Julišku nepoznám. Klamal by som, že som iba šiel náhodou okolo. Bál som sa najmä psov, že ma vyčuchajú a ja budem bežať. Ale nestalo sa z toho nič. Psov nepriviezli a páni s dámami sa posadili na veľké roztiahnuté biele plátna. Na prvý pohľad bolo poznať, ktorí sú naši a ktorí z Rakúska. Tunajší chlapi mali čižmy, čierne pričeše, biele košele a čierne vesty, zatiaľ čo Rakúšania pumpky, pásikové košele a poltopánky. Skoro rovnaké, takmer ako by si obliekli uniformy. Zato dámy vyzerali, sťa by sa vybrali na ples. Biele šaty s dlhými nariasenými sukňami, blúzky s volánikmi a zlatými brošňami, veľké klobúky a ešte aj slnečníky. Azda, aby im májové slnko neublížilo. Boli hlasití, ba až hluční, keď sa predbiehali najmä v núkaní žien akýmisi znamenitými likérmi, čo im nalievali z tých pekných fliaš do malých pohárikov. Nikto sa nezaujímal o okolie a isto im neprišlo na um, že ich ktosi sleduje. Dodal som si odvahy a priplazil sa bližšie, až celkom na okraj lesa, aby som ich počul. Akurát Juliška nakladala do tanierov horúci guľáš a naši páni chválili, aký je dobrý, keď jeden z Rakúšanov, taký fičúr, čo mal fúziky pristrihnuté na krátko a oči vypúlené ako ryba, začal rozprávať o čudesných radovánkach.
       „Môžeme sa nadchýnať, ako nám je dobre, ale my sme všetci iba také veľké nič. Teda niežeby urodzené panie a slečny boli ničím, ale my už nevieme hodovať. To starí Rimania, tí to vedeli. Nedávno som čítal knihu so spomienkami literáta Petroniusa. Bol to veľký estét na dvore cisára Nera. Raz zo zábavy nechal do sály z ružového mramoru priniesť živé prasatá, aby dal jednej z dám vybrať, ktoré chce ochutnať. Vraj hostí je dosť, nech vyberie hneď dve. Každý bol na rozpakoch, ale dáma ukázala na dve svinky a všetky potom vyhnali von. Sotva dáky muzikus zahral niečo na harfu, pribehli otroci a už niesli stoly s upečenými prasatami. Každý sa čudoval, ako to tak skoro kuchári stihli, ba aj sám Petronius povedal, že azda ich ani nevyčistili. Hostia sa odvracali hnusom, aký to bude smrad, keď niektorej otvoria brucho a Petronius vzal do ruky nôž. Len čo jednému prasaťu brucho rozrezal, vypadli z neho už narobené upečené klobásky. Hostia boli natešení, ale Petronius hovoril, že k jedlu patrí aj krásna hudba, lebo potom človeku vraj lepšie chutí. Že harfista sa snaží, ale nudí ho. Chcelo by to vraj spev. Najkrajší spev, aký si vôbec možno predstaviť. Tak prikročil k druhému prasaťu, aj to rozrezal a z jeho vnútra vyletel kŕdeľ slávikov. Lietali hore dole po palácovej miestnosti a ľudia Petrionusovi tlieskali a prevolávali mu na slávu.“
       „To by sa aj mne páčilo,“ pritakávala akási drobná slečinka, ktorá pozerala na tanier guľášu s nevôľou. „V tom Ríme muselo byť krásne, isto tam mali všetko.“
       „Ale nemali zázračnú vodu ako my v Dráskocziho prameni. Lieči oči a dáva človeku silu. A ani také kance isto v Ríme nemali,“ snažil sa jeden z meliatskych pánov obhájiť svoju dôstojnosť, ale rakúsky fičúr s drobnými fúzikmi začal znova.
       „Zázračná voda? Hej, počul som už minule, že si ju nechávate voziť do kúrií, ba že sa v nej aj kúpete. Ale voda je vždy len voda. Viete, to by som radšej pred dámami nespomínal. Vodu si ctia takí chudáci, najväčšia bedač, čo žije v Indii. Minule som čítal, že chodia k riekam, sedia na ich brehoch a počúvajú žblnkot. Potom sa im zdá, že rieka hovorí a vraj im radí kadejaké čudné veci, čo sa vymykajú ľudskému rozumu. Napríklad, že sa tak od rieky naučili, ako chodiť po žeravom uhlí bez toho, aby ich to popálilo. No povedzte, čo je to za hlúposť počúvať vodu? A chodiť po žeravom uhlí? Načo je to už len človeku potrebné? Namiesto toho, aby sa starali o statky a robili obchody, behajú po svete oblečení iba v dvoch šatkách. Jednu majú okolo bedier a druhú nosia, no predstavte si, obmotanú na hlave ako turban,“ fičúr vyprskol od smiechu a drobná slečinka mu pritakávala.
       „Tí divosi musia byť veľkí chudáci. Načúvajú vode, lebo ešte nepočuli Straussové valčíky. A po žeravom uhlí chodia, lebo nemajú poriadny kus mäsa, ktorý by si na ňom upiekli,“ smiala sa a hoc vyzerala veľmi žensky a pôvabne, v tej chvíli sa mi zdala hlúpa. Myšlienky a poznatky sa mi začali v hlave spájať ako nitky na tkáčskom stave a zatiaľ som iba tušil niečo, čo som si potreboval v pokoji rozmyslieť. Fičúr s pristrihnutými fúzikmi vytiahol akúsi drevenú kazetu, vyzerala ako šperkovnica, ale keď ju otvoril, boli v nej cigary. Po guľáši si naliali vína a on začal ponúkať chlapov. Každý si vzal. Teda až na kuchára, kočiša a Jožiho. Ten stál v pozore pri Juliške a čakal, kto mu kedy čo prikáže urobiť. Pomaly som sa odplazil späť hlbšie do lesa, a keď som bol dosť ďaleko, prešiel som poniže k prúdu rieky. Sadol som si k nej a myslel na strýka Andráša. Ako som mu krivdil, keď pochyboval o jeho slovách. Že nie je dôležité len to, čo človek prijíma, ale aj ako to prijíma. Mýlil som sa s tým plameňom. Ak ľudia v tej akejsi Indii dokážu chodiť po žeravom uhlí, tak ani plameň nepáli každého rovnako. Myslel som na to, potom sa myšlienky akosi samé strácali a počúval som iba ticho prerušované pravidelným špľachotom vlniek. Pôsobilo to na mňa upokojujúco, cítil som sa vyrovnaný a po dlhej chvíli načúvania vlastne i šťastný, i keď príčinu tohto stavu som zatiaľ nepoznal.

       Stalo sa to presne o dva dni potom, čo som pozoroval pánov na ich zábavnom posedení pri rieke. Po škole som navštívil Jožiho, práve schádzal z pôjda s plátenným vrecúškom plným sušenej lipy, lebo Juliške sa pohoršilo. Páni z Liciniec ju poslali domov, aby im vraj neodpadla na dvore a nemuseli sa o ňu starať. Že nie na to ju tam brali, lebo ona sa má starať o nich a nie naopak. Jožimu takmer vypadli oči, keď som sa ho opýtal, či sa s ňou môžem porozprávať.
       „A načo? Leží v izbe pod perinou a trasie sa. Pišta, nevieme čo jej je. Horúčku nemá. Len je bledá, ale veď aj ja by som bol bledý, keby som nič nejedol. A ona nemá na nič chuť. Tak bude piť čaj,“ zdvihol ruku s vrecúškom, ale ja som ho poprosil znova.
       „Nedbám, choď za ňou. Hádam ťa nevyhodí.“
       V prítmí domu s malými oknami sa ozval slabý Juliškin hlas. Len čo som vstúpil do izby, pýtala sa, čo tam chcem. Vyzerala zmätene, ale to asi aj ja.
       „Prečo si sa nešla na Veľký piatok kúpať do Muráňa?“ pýtal som sa priamo, ale nie hlasom, z ktorého by bolo možné cítiť výčitku. Hľadela na mňa veľkými očami, všimol som najmä jej biele čelo.
       „Bola zima. Veď vieš, Veľký piatok bol toho roku skoro. Pri rieke sa ešte beleli fľaky snehu.“
       „Ale i tak všetci ľudia išli. Ponárali sa do vody a potom utekali domov k peciam vysušiť sa. No kúpali sa, lebo tu v Bretke je taká viera, že kto sa na Veľký piatok namočí do Muráňa, bude po celý rok zdravý.“
       „Veď to. V žiadnej dedine nemajú taký zvyk. Len tu sa chodíme máčať, lebo ľudia tomu veria.“
       „Áno,“ prikývol som, pretože som tušil, že ak by som jej začal odporovať, naša reč by neviedla k ničomu. „Presne si to povedala. Chodia tam, lebo tomu veria. A ja si myslím, že im to pomáha práve preto. Pre ich vieru. Isto ti Joži povedal, že som sa bol pozrieť na tú zábavu pánov v lese. Dobre som počúval, ako sa z nás Rakúšania vysmievali. Vraj v starom Ríme bolo lepšie ako nám tuto. Ani novému svetu sa vraj nevyrovnáme, lebo valčíky toho skladateľa, o ktorom rozprávali, nepoznám ani ja. Ale máme blízko Meliaty Dráskocziho prameň. Veď si počula tie historky, koľkým ľuďom jeho voda pomohla. Máme tu Muráň, rieku čo lieči a máme tu včely.“
       „Včely? Čo s tým majú včely?“ jasne spozornela, zaujalo ju to.
       „Môj strýko Andráš je dobrý včelár. Veď ho poznáš, nie? A práve on mi hovoril, že včelie bodnutie pôsobí ako jed tomu, kto včelám neverí a ako liek tomu, kto ich má rád.“
       „Ja mám rada včely,“ konečne sa trochu usmiala.
       „Tak hneď pobežím k Dráskocziho prameňu a z jeho vody ti Joži navarí lipový čaj. Potom prinesiem živú včelu od strýka Andráša. Chytím ju do fľaše a necháš sa bodnúť. Uvidíš, pomôže ti to, ale musíš mi veriť. Len čo sa ti trochu uľaví, zájdeme k Muráňu a ponoríš sa na chvíľku do vody.“
       „Kedy? Teraz? Veď nie je Veľký piatok.“
       „Neviem prečo, ale som si istý, že ak rieke veríš, pomôže ti v hociktorý deň. Veríš?“
       „Verím tebe Pišta, a keď tak hovoríš, tak áno, verím aj tomu,“ posadila sa na posteli, akoby jej silu dodala už samotná nádej.

       Prešli dva týždne a šiel som do doliny k Muráňu. Zbadal som Julišku, ako ženie husi na druhom konci ulice a radšej som zašiel za stromy, nech ma nevidí. Nie, inak som sa jej nevyhýbal. Len práve teraz som si chcel posedieť pri rieke sám. S Juliškou sa vídavame denne, vlastne už ani neviem, či k nim chodím kvôli Jožimu alebo kvôli nej. Pila čaj z vody z Dráskocziho prameňa, ba nechala sa aj pichnúť včelou. Mala strach, aj ju to štípalo, ale nesťažovala sa. Práve naopak, usmiala sa. Strýko Andráš, keď som mu povedal, načo včelu potrebujem, dal mi aj hrnček medu. Pre Julišku. Vraj med už postavil na nohy kadekoho a treba ho prijímať ako medicínu. Juliške ozaj pomohol, či pomohlo všetko, čo prijala, lebo sme už na druhý deň išli k Muráňu. Kráčala pokojne, vyrovnane a ponorila sa do jeho vôd. Joži, len čo sme sa ďalšie ráno stretli, vravel, že jej je už oveľa lepšie. Len nechcel rodičom povedať, čo sme stvárali, aby na ňu nekričali. Keď som k nim zašiel v ten večer, bola veselá a vravela, že za slúžku naspäť nepôjde. Vraj si páni našli inú. Tiež, že bola poďakovať za med môjmu strýkovi Andrášovi a požičal jej dáku ročenku plnú dobrých rád pre ľudí z dediny. Že ju číta má z toho radosť.
       Áno, Juliška sa uzdravila. Ja som sníval, predstavoval si, že tak ako som pomohol jej, raz azda pomôžem mnohým. Že budú za mnou chodiť a dokážem si poradiť s hocakou pliagou, i keď vlastne neviem, čo Juliške bolo. Neviem ani, kde sa vo mne bralo to presvedčenie, čo jej pomôže a postaví ju na nohy, ale bezvýhradne som tomu veril. Je dobré mať sen. Aspoň človek vie, kam by sa mal v živote uberať. Isto, budem sa musieť ešte veľa učiť. Zájsť za pastiermi oviec, čo poznajú kadejaké byliny, veľa sa pýtať strýka Andráša, čítať jeho knihy, ale hlavne si veriť a počúvať rieku. Neviem prečo, ale to tiché sedenie v lese a načúvanie žblnkotu ma čímsi napĺňa. Upokojí moju myseľ, ktorá mi potom sama dáva odpovede na otázky, čo ma ešte len nedávno trápili. Áno, už viem, čím budem. Včelárom a liečiteľom. Čo na to otec? Isto mi bude brániť, lebo chce zo mňa murára. Zatiaľ neviem, ako ho presvedčím, ale bude sa to dať. Možno mi to povie ešte dnes napovie rieka...









* * *

Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.









čitateľov: 6230