login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Husár

@ :: Poviedky ::     Nov 01 2014, 15:42 (UTC+0)

To je ten strom - "stridží dub" stále rastie pri ceste vedúcej od Plešivca do Dlhej Vsi. Nachádza sa presne oproti plynovej stanici asi kilometer pred Dlhou Vsou a pre svoju veľkosť je nepriehľadnuteľný.

Miesto: Dlhá Ves, okres Rožňava
Čas: 19. storočie
Autor: Slavomír Szabó

       „Takže to je ten strom?“ pýtala sa Mária celá uveličená, hľadiac na korunu mohutného dubu, čo prevyšoval nad ostatné. Ba ak by stál uprostred dediny, čnel by vysoko nad všetky strechy. Bola zima a snehu nemálo. Nielen na zemi, ale aj na hrubých konároch spočívali celé kopy. Keby niektorá padla dole na ňu, asi by to ťažko znášala. Mladé a krehké dievča pozeralo zaujato i na kmeň, akoby voľačo hľadalo.
       „Nemyslím si, že sú také hlúpe, aby si nechávali odkazy vyzerané v kôre,“ prehodila krátko Helenka, copaňa asi rovnako stará či mladá, ktorej tiahlo na trinásty rok. Obe tam stáli vedľa cesty vedúcej cez planinu z Dlhej Vsi až do Plešivca a na zemi mali veľké a ťažké trávnice plné jedla.
       „Možno nie celý odkaz, ale aspoň nejakú značku. Niečo, čomu rozumejú len ony, ale vidieť to predsa môžeme aj my. Aha, tuto!“ siahla Mária na kmeň a v končekoch skrehnutých prstov držala zmrznuté dlhé sivočierne chlpy.
       „Že by to bolo naozaj to, čo hľadáš? Asi šiel okolo nejaký diviak, svrbel ho chrbát, tak sa pošúchal o strom a toto tam ostalo. Istotne to nie sú ľudské vlasy,“ Helenka znova oponovala a takmer každý by uznal, že má pravdu. Ale Mária nie. Privoňala si k chlpom a krútila hlavou.
       „Keby boli z diviaka, asi by som niečo známe cítila. Lenže tieto nesmrdia ako prasa. Možno to ozaj nie sú ľudské vlasy, ale môže to byť srsť. Veď každý hovorí, že na tomto mieste strigy tancujú s pekelným capom!“
       „Ticho! Nehovor tak! Nemusíš ich stretnúť, stačí, že na ne myslíš a ony to vycítia! A ak o nich hovoríš, a ešte tak nahlas, počujú ťa a prídu! Neukážu sa, ale začnú ti škodiť. Tebe, rodičom, sestrám! Urieknu kravu a tá zdochne. Hodia otcovi počarovaný kamienok pod posteľ a oslepne! Pošepkajú ti niečo zlé v spánku do ucha a bude ťa mátať nočná mora do konca života! Sľúbila si mi, že pri strome budeme ticho! Sľúbila!“
       Helenky sa chytal hnev, nevedno či sa jej oči leskli od strachu alebo zimného vetra, ale ako kričala, celá sa chvela a najradšej by sa rozbehla niekam preč. Jej hlas sa rozliehal nad okolitými planinami pokrytými bielou perinou, prenikal pomedzi stromy do blízkeho lesa a letel k oblohe zatiahnutej hustými mrakmi.
       „Ideme! Odchádzame!“ schmatla svoju trávnicu a chcela si ju prehodiť na chrbát. Bola však veľká, ťažká, bez kamarátky to nešlo.
       „Dobre, poďme,“ Mária jej pomohla a potom schytila svoju. Ona pomoc nepotrebovala. Už si tak nejako zvykla, našla spôsob, že si k nej musí kľaknúť, hodiť cez plece ešte na zemi a potom sa zdvihnúť vystretím kolien. Netrvalo jej to dlho, ale Helenka už prešla ďalej, náhlila sa a nečakala ju.
       Obe dievčatá vyrazili od širokej cesty do lesa, kde sa skôr po pamäti než pohľadom borili v snehu úzkeho chodníka. Nebolo na ňom iných stôp, len ich. Za chrbtom im ostali Vysoká i Viničný vrch, dychčali, no nespomaľovali. Najmä Helenka nie, dokonca sa ani neobzrela, či je Mária za ňou. Na obočí i okrajoch šatiek sa im usádzal mráz a ak by ich tu niekto neznámy pomerov stretol, mal by pocit, že zablúdili. Šli tam, kde niet žiadnej dediny, len lesy a lúky. Ľudia z Dlhej Vsi i Ardova však dobre vedeli, že práve na konci tohto chodníka stoja miliere, kde chlapi pália drevné uhlie. Bez ohľadu na letné horúčavy či zimné víchrice, teda aj teraz. Už sa aj na chvíľku zazdalo, že les začína prevoniavať dymom tlejúceho dreva, keď sa náhle Helenka strhla a zastavila. Z jedného stromu pred ňu padla kopa bieleho snehu.
       „Zľakla si sa?“ Mária sa takmer zasmiala; v myšlienkach, ktorými blúdila cestou, už dávno zabudla na Helenkin hnev.
       „A ty nie? Smejú sa!“
       „Kto?“ kamarátkina odpoveď sa jej zdala čudná.
       „Veď ty vieš kto! Ty si ich spomínala, privolala a sú tu. Nepočuješ ten rehot?“
       Mária, hoc by sa najradšej pohla, aby to už mali za sebou, začala načúvať zvukom lesa. Príroda sa ozýva inak v lete a inak v zime. Teraz nešumelo lístie, ani vtáci nespievali. Zimné ticho býva často také hlboké, až človeka mrazí nielen kvôli chladu. Teraz však nebolo. Za chrbtom i kdesi napravo sa ozývalo škrípanie, ako keď sa v silnej víchrici trú o seba kmene stromov.
       „Počujem. Ozaj je to čudné, veď nefúka. Teda nie až tak veľmi. Ale drevo niekedy praská aj kvôli mrazu,“ skúšala Mária nepodľahnúť Helenkinej nálade.
       „A ten sneh?“
       „Ten, čo pred teba spadol? No spadol. Stáva sa.“
       „Si necitlivá! Len pozeráš, počúvaš a rozmýšľaš, ale necítiš!“
       „Čo necítim?“
       Helenka mávla rukou a rýchlo sa pohla vpred. Bolo to to najlepšie, čo mohla urobiť. Aspoň tak si pomyslela Mária, pretože sa jej nepáčil tón, akým s ňou rozprávala. A to sa ešte ráno tešili, že pôjdu spolu. Jedlo odnesú a ak by im ostal nejaký čas, plánovali si odbehnúť na svahy ku kamennému kreslu. Aspoň tak o ňom hovorili všetci, čo verili, že skala podivného tvaru bola skutočne kreslom, a nie hocikoho. Povrávalo sa, že keď kráľa Bela premohli Tatári, rozmetali jeho vojsko a on sám sa zachránil len útekom, schoval sa práve tam. Sedával na skale a rozmýšľal, či má jeho život ešte význam. Hľadel na nádheru okolitej planiny, videl veľa zveriny, srny, zajace, vtákov a každý z tvorov sa uprostred tejto divočiny správal tak, aby žil a prežil. Vtedy vraj kráľ dospel k rozhodnutiu, že i keď Tatári dobili krajinu, jeho poslaním je nájsť odvážnych mužov a postaviť nové vojsko, ktoré sa aspoň pokúsi priniesť ľuďom slobodu a život hodný človeka. Tu vraj nadobudol presvedčenie a odhodlanie naplniť svoj osud a znova sa vzoprieť nepriateľom. A že to bol kráľ, ktorému sa podarilo z tohto divokého kúta prírody vrátiť na trón, jeho sláva nezanikla a nezanikne! Kamenné kreslo sa stalo slávne a Mária s Helenkou sa tešili, že je tak blízko ich dediny. Lenže dnes tam asi nepôjdu. Aspoň pokiaľ sa Helenka neprestane báť a durdiť.

       Na lúke, kde stáli miliere a uhliarska chajda, nebol žiadne pohyb. Len dym tlejúceho dreva prezrádzal, že je tam dáky život, a inak nič. Až keď dievčatá zaklopali na dvere a otvoril ich muž s divokou bradou a rozospanými očami, Helenka roztiahla ruky a objala ho. Bolo to jej otec, rovnako tak sa ukázal i Máriin otec, len čo sa zobudil a vstal z lôžka z nasekanej čačiny.
       „Priniesli ste, priniesli...“ ruky sa mu chveli, keď otváral trávnicu plnú jedla, lámal chlieb a chvatne si ho vkladal do úst. Chlapi, čo i celé mesiace trávili mimo dediny, žili svojim vlastným životom. Vravelo sa, že kto je tak dlho v odlúčení a obkolesený len lesom, poznať to na ňom hneď na prvý pohľad. Z niektorých vyžaruje mier a pokoj, láskavé úsmevy a nadhľad, ale to je skôr výnimka. Zvyčajne sú plachí s vystrašenými pohľadmi, ostražití a neschopní dlhšej reči. Nie, Mária s Helenkou nad tým nepremýšľali, len si všimli ich špinavé a potrhané šatstvo, sadze vo vlasoch a na tvári, a i to, že sa ich veľa nepýtali. Akoby ich nezaujímalo, ako je doma, či sú všetci zdraví a ako sa majú. Chceli iba počuť odkaz, kedy ich prídu vystriedať chlapi z dediny. Dievčatá to nevedeli. Otcovia potom šomrali, že viac než čokoľvek iné je pre nich dôležité teplo a túžia po riadnej peci. Dreva mali dosť, najmä haluziny, čo nebola dobrá na pálenie uhlia. Priamo uprostred chajdy stálo ohnisko, dym z neho stúpal k diere v streche a vychádzal komínom, ale dosť ho ostávalo i dnu a štípal oči. Horšie to bolo so zeminou, ktorej je tuto na vápenci pomenej, niekedy menej než za jeden palec a miliere treba obkladať hlinou. Kopať ju zamrznutú pod záľahou snehu bola práca hodná otroka.
       „Domov choďte rovnakou cestou, ako ste prišli. Asi začne snežiť, ale ak pôjdete skoro a budete sa držať svojich stôp, nepoblúdite. Kadiaľ ste šli?“ pýtal sa Helenkin otec, ale odpovedala Mária.
       „Od stridžieho dubu.“
       „Ticho!“ vyhŕkla Helenka a zdalo sa, že aj obaja muži sa prekvapili, prestali jesť a pozreli sa na seba.
       „Nedobré miesto ste si vybrali! Ale ak by ste sa vracali domov inokadiaľ, v lete to tu vyzerá inak ako v zime a ľahko sa stratíte. Choďte teda rovnakou cestou, ale pozor, o čom sa budete zhovárať, aj na čo budete myslieť! Najlepšie by bolo, keby ste si spievali. Jeden nemôže naraz myslieť aj vyspevovať. V tichosti ťažko myšlienky ustrážiť,“ vravel Helenkin otec, zatiaľ čo Máriin otvoril dvere na chajde, von vystrčil len hlavu a rozhliadal sa na všetky strany.
       „Keby sa čokoľvek dialo, urobte toto,“ vrátil sa naspäť a prežehnal sa.

       Existuje ticho hlboké, upokojujúce a povznášajúce, ktoré napĺňa vnútro človeka pocitom vyrovnanosti. No jestvuje aj ticho, z ktorého vyžaruje pocit skľúčenosti a neistoty. Možno je to dané iba tým, na čo človek práve myslí a aké boli jeho zážitky z posledných dní. Nakoniec, jedno i druhé ticho, hoc vnímané akokoľvek rozdielne, je rovnaké. Neznie v ňom nič, len pocity načúvajúceho človeka. Teraz, keď obe dievčatá prechádzali lesom, napriek výzve k spevu mlčali. Šlo sa im omnoho ľahšie, prázdne trávnice nevážili skoro nič. A opäť kráčala Helenka vpredu, ešte stále nahnevaná a azda i zamyslená nad čudesným správaním oboch uhliarov. Mária mala snahu dobehnúť ju, no nedarilo sa jej. Nechápala, prečo sa Helenka nadula a ohŕňala nosom nad všetkým, čo jej povie. Pritom hľadala čosi vhodné na zmierenie. Rozmýšľala nad kadečím, ale všetko hneď zavrhla, lebo si vedela predstaviť, ako ju kamarátka odbije. Keď konečne dostala dobrý nápad, spredu sa ozval výkrik. Helenka! Rozbehla sa k nej. Kamarátka stála pod jedným zo stromov celá od snehu. Jeho poriadna kopa padla z koruny rovno na jej hlavu. Mária sa rozosmiala.
       „Máš šťastie, že sa neulomil i konár,“ skúšala všetko obrátiť na ľahšie, najmä keď videla, ako sa Helenka trasie.
       „Fúka vietor? Nefúka! Myslíš, že to spadlo len tak samé od seba?“
       „Isto. Ako inak? Veď sa už neboj. Všetko je v poriadku. A aby si vedela, niečo som vymyslela. Poteší ťa to.“
       „O čom hovoríš?“ začala sa Helenka oprašovať, zatiaľ čo Mária hovorila príbeh o kostolnej veži. V Dlhej Vsi je hore na veži pod železnou hviezdou kovová guľa. Je dutá. Starí ľudia vravia, že v tej guli je ukryté tajné posolstvo. Ak vraj bude v dedine najhoršie, majú ho odtiaľ vybrať a prečítať si ho.“
       „A ako sa dostaneme na vežu?“ Helenka krútila hlavou.
       „Nemyslela som si, že tam budeš chcieť liezť. Ja len, aby si vedela, že ak by ozaj hrozilo skutočné zlo, máme nádej.“
       Vietor zafúkal a zavŕzgali stromy.
       „Na čo si myslela, keď si hovorila o hrozbe? Nádej proti akému zlu? Nevyslovuj to a ani na to nemysli!“ Helenka sa začala rozhliadať na všetky strany. Vietor zosilnel a vŕzganie tiež. Ba rozfúkalo sa tak, až sa dvíhal prašný sneh zo zeme a z korún stromov začali padať kopy snehu naraz ako na povel.
       „Utekajme!“ skríkla Helenka a obe dievčatá sa rozbehli. Teraz bežali vedľa seba a pre vlastný dych nepočuli nič iné. Ani to, že vietor zrazu zmizol a stromy stáli opäť ticho. Zastali až po chvíli, keď prebehli zákrutou a odrazu uvideli, že na ceste nie sú samé. Rovno oproti nim sedel husár na koni.
       „Pochválen buď Ježiš Kristus,“ zavolala Mária, ale husár mlčal.
       „Pochválen...“ Helenka sa prežehnala.
       Husár pozeral niekam neurčito, nehýbal sa. Isto ich videl, o tom nebolo pochýb a pred pánskym vojakom nikto s dobrým úmyslom neuteká. Pomaly, pomaličky, krok po kroku šli k nemu. A keď boli celkom blízko, zasa vykríkli. To husár obrátil hlavu priamo k nim. Bol bledý v tvári, vlastne až biely ako sneh, oči čierne, no bez lesku a obočie i fúzy pokryté ľadom. Zdalo sa im, akoby im hľadel až do duše. Nevravel nič, jeho črty boli strnulé a vypovedali o akejsi prísnosti spojenej azda až s posadnutosťou. A ako na nich hľadel z konského chrbta, odrazu spriesvitnel a rozplynul sa.
       „Prízrak!“ skríkli obe naraz a rozbehli sa. Nie domov, kam to už mali bližšie, ale späť k uhliarom. Srdcia im bili a v ústach im vyschlo, keď sa naraz zastavili. Rovno pred sebou uvideli opäť husára na koni. Teraz nepozeral na ne, ale rozhliadal sa naokolo. Zo všetkých strán sa ozývalo škrípanie stromov ako na povel. Mária s Helenkou sa znovu otočili a bežali zo všetkých síl. Nech by sa dialo čokoľvek, nezastavili by. Cítili, že ho majú rovno za sebou, i keď sa neobzerali. Cesta, inak stále namáhavá, sa skracovala rýchlo, a keď vybehli na okraj lesa k veľkému dubu, chveli sa im kolená. Nezastavili ani teraz, len ďalej na veľkú cestu, čo vedie do dediny.
       Keď dobehli k prvým domom, vyzeralo to ako v každý všedný deň. Z komínov sa kúrilo, cesta bola odhrnutá a z oboch strán ju lemovali kopy snehu. Aj kostol stál na svojom mieste ako vždy a ku každému domu bol vyšliapaný úzky chodníček.

       „Bolo to dávno, je to hádam dvesto rokov, možno viac. A stalo sa tak v krutých časoch, aké by už viac človek nemal zažiť,“ spustila Helenkina mama, keď k nej dobehli obe dievčatá. Mohli ísť aj k Máriinej mame, ale tu to mali bližšie. Kričali, snažili sa všetko vypovedať, ale keď ona začula o prízraku husára, upokojovala ich, nech si sadnú, pijú čaj a počúvajú. Trvalo to chvíľu, kým tak naozaj urobili, lebo ich rozrušenie bolo veľké, ale potom sa započúvali, keď im mama povedala, že s príbehom príde i vysvetlenie, pri ktorom sa im uľaví.
       „Turci udreli z dvoch strán naraz a blížili sa do Dlhej Vsi. Proti vojsku stál iba jeden oddiel husárov. Ich rozhodnutie bolo neľahké, no možno povedať, že rozumné i strašné zároveň. Ak by sa vybrali na sever a bojovali proti Turkom v Ardove, z juhu by tí pohanskí psi pobili ľudí z Kečova a potom by prišli sem. Ak by šli proti Turkom do Kečova, odniesli by si to najmä Ardovo a Dlhá Ves. Naviac, nech by už bojovali na jednej či druhej strane, nikde by nevyhrali. Nakoniec by padli všetky tri dediny. Kto by prežil, skončil by v otroctve. Rozhodli sa teda, že pokiaľ budú Turci drancovať Ardovo a Kečovo, čo im isto chvíľu potrvá, zachránia aspoň ľudí z prostrednej dediny, teda z Dlhej Vsi. Odviedli ich na planiny, nech utekajú a ukryjú sa v jaskyniach. Aby sa im to podarilo, husári sa vrátili nazad medzi prázdne domy, aby aspoň Turkov zdržali, než začnú prenasledovať bezbranných dedinčanov. Prisahali si, že budú bojovať do posledného dychu a ak je to možné, tak aj po ňom. Ich plán vyšiel. Turci ich síce pobili do jedného, ale naši ľudia mohli utiecť a zachrániť sa.
       Než začal boj, nikomu ani nenapadlo, akú prísahu to zložili. Ale ako statoční muži by tak isto urobili znova. Chrániť ľudí do posledného dychu a aj po ňom. Ako po ňom? Teraz to už vedia. Odvtedy obchádzajú našu dedinu už ako neživí a neviditeľní, no stále verní svojmu poslaniu. Objavia sa, iba ak niekomu niečo hrozí. Niekedy jeden husár, niekedy dvaja, ale ak by bolo nebezpečenstvo veľké, vraj sa zjaví celý pluk. Aj vám isto niečo hrozilo, keď sa husár ukázal.“
       „Mohlo to nejako súvisieť... No veď viete... S tým vysokým dubom a s tým, čo sa tam vraj po nociach deje? Tie divoké tance tých... Veď viete...“ pýtala sa Mária azda cítiac kúsok viny.
       „Mohlo. Stačí na ne myslieť, hovoriť o nich a ony to vycítia. Potom prídu a začnú sa diať čudné veci. Najskôr nenápadné zvuky, ale potom...“
       „Napríklad vŕzgať stromy, aj keď nefúka?“ vstúpila do rozhovoru Helenka.
       „Možno. Ktovie, akú pascu vám nachystali tie... Veď viete kto. Nevedno, čo by sa stalo, ak by sa husár neukázal. On vás chránil, proti nemu si netrúfli. Tak sa ho nebojte,“ pohladila Helenkina mama obe dievčatá po hlavách a priložila do pece. Boli premočené, rozhorúčené a vonku sa práve strhla víchrica.

* * *

Poznámky autora:

Dub, pri ktorom sa údaje stretávajú strigy
- je skutočne výnimočne hrubý a vysoký. Stojí pri ceste z Dlhej Vsi na Plešivec približne oproti plynovej stanici. Je nepriehľadnuteľný. Ľudia napríklad verili, že kto tadiaľ pôjde v noci, toho bosorky vezmú do tanca a ak v ňom nevypustí dušu, zachráni ho až svitanie.

Kostol - v Dlhej Vsi pochádza z roku 1792 a patrí evanjelickej cirkvi. Pod hviezdou na vrchole veže sa skutočne nachádza kovová guľa. Takéto priestory v minulosti aj dnes slúžia na časté zanechávanie odkazov pre potomkov. Možné to bude aj v prípade tejto obce, i keď obsah odkazu, samozrejme, nepoznáme a ľudia sa ho asi dozvedia až pri najbližšej rekonštrukcii strechy.

Turci a Dlhá Ves - v súlade s povesťou obec v roku 1660 zničili Turci a ostala pustá. Až v 18. storočí ju osídlili obyvatelia z oblasti Muráňa.











* * *

Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.





čitateľov: 5121