login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Podkuté

@ :: Poviedky ::     Nov 16 2014, 23:14 (UTC+0)

Kaštieľ v Gemerskej Panici

Miesto: Gemerská Panica, okres Rožňava
Čas: rok 1713, prípadne 1714
Autor: Slavomír Szabó

       Muži sú svine! Z tých, čo poznám, všetci do jedného! Niežeby sa mi niektorí nepáčili, ale viete čo je to za život, keď ste mladou vdovou a každý si myslí, že sa vám preto ľahšie dostane pod sukne? S Lacim sme si toho naozaj veľa neužili. To bolo bubnovania, vykrikovania a strieľania z karabín len tak do vzduchu. Vraj na oslavu, že prichádzajú nové časy. Že sa mladý Rákoci vrátil aj s vojskom do Uhorska, aby nás zbavil utrpenia. Jarma, čo vraj prišlo z Viedne, ale keď nám bude kraľovať Budín, hádam nám aj pečené holuby poletia samé do úst. Nevravím, aj ja som po čase uverila, že bude lepšie, ale to som bola ešte len mladá hlupaňa, ktorej sa páčili blyšťavé kurucké šabličky. Tiež tie reči o zbavení daní pre všetky rodiny, kde sa chlapi zapoja do povstania a vlastne celý ten rozruch, čo okolo toho nastal. Akoby už lepšie časy prišli. Ľudia sa naraz viac usmievali. Držgroši hostili kurucov pri stoloch, čo sa pod plnými misami priam prehýbali. Ženy, ktoré samé siali konope, robili priadze, nitky, tkali plátna a šili košele pre svojich mužov, ich naraz rozdávali povstalcom, akoby za tým neboli celé týždne a mesiace roboty. I u nás v Panici tak bolo. Keď Rákoci usadol na kniežací stolec v Sedmohradsku a jeho vojská víťazili, bili cisárskych labancov, sľuby na verbovačkách sa už nezdali také neskutočné. Vtedy som uverila. Ale bolo mi všelijako, keď aj môjho Laciho naverbovali. Aj jeho otca. On už bol vdovec, skoro ovdovel, Laci mu bol jediným synom, tak sa o to viac čudujem, že mu to dovolil. Možno si poviete, že dospelému decku už rodič nerozkáže. Ale aspoň poradiť mohol! Mne sľuboval, že mi dá na muža, a teda i na svojho syna pozor, ale asi si nedokázal dať pozor ani na seba.
       „Za vlasť a za slobodu!“ kričali všetci uprostred dediny a môj Laci s otcom s nimi. Lúčil sa so mnou, objímal ma, bozkával a sľuboval, že sa vráti ako hrdina. Nič. Veľké bolestné nič. To je všetko, čo mám z jeho sľubu. Prešlo takmer deväť rokov, pomaly mi pribudne tretí krížik na chrbte a ja stále častejšie cítim, že ho už nikdy neuvidím. Že jeho telo si rozdelili líšky, keď hodovali na niektorom bojovom poli. Isto, nejaká nádej stále je, občas ma prepadne a vtedy behám po dome, vyzerám z okna, ale naraz sa niečo vo mne zlomí a prepuknem v plač. Koniec nádejam, niet v čo dúfať. Viera v lepšiu budúcnosť už dávno vyznela ako výsmech, keď bojmi oslabená zem prišla o mnohých mužov a ostala plná pustých polí, na ktorých nemá kto pracovať. Vypukol hladomor, po ňom trest boží a miesto pečených holubov nad krajinou lietala čierna smrť. Mor. Ľudí hádzali do jám po desiatkach, často ich nemal ani kto zasypať. Podaktoré dediny vykapali celé. Ja som tú morovú ranu prežila, ostali mi polia, ešte niečo zo statku a bolesť v duši. Labanci rozprášili kurucov kdesi pri Trenčíne, potom prehrávali jednu bitku za druhou, aj Rákoci ušiel za hranice a už je vraj vo Francúzsku. A môj muž...
       „Icuka, vieš, muži sú svine! Z tých, čo poznám, všetci do jedného!“ spustila Teri, moja mladšia sestra, keď u mňa sedela večer a čistili sme perie. „Preto som aj prišla radšej k tebe. Keby som teraz bola u Róži, presne viem, ako by to vyzeralo,“ odula dolnú gambu, ako to zvykne robiť aj naša mama. Nikdy som nemala tento zvyk rada a Terinej šestnásťročnej tvári vôbec nesvedčil.
       „A čo sa stalo, že sa ti muži protivia? Lebo ich niet dosť a tebe žiaden nezvýšil? Vojna, mor a ktovie čo ešte,“ hodila som len tak, aby som niečo povedala, pretože Terine reči o chlapoch sa mi zdali dosť detské.
       „Svine sú to! A zbojníci!“
       „Hej, aj zbojníci. Tých je teraz v horách viac, než kedykoľvek predtým,“ dala som jej za pravdu.
       „A opilci!“
       „Opilci?“
       „Tak! Opitý muž je ako zviera! Neviem odkiaľ včera naši mládenci zohnali pálenku, ale sedeli sme u Róži, párali perie a prišli takí rozjarení, no ako zajace. Skákali hore dole po kuchyni, fúkali nám do pierok, až sa nám pomiešali, nevedeli sme, ktoré je čie a oni sa z toho rehotali. A potom, že nám chcú pomáhať. Že ich veľmi mrzí, ak sa nám pierka poplietli, ale veď hus ako hus, tak aby sme sa nehnevali. Lenže my sme sa hnevali a keď sa zaliečali, tvárili sme sa ako kyslé mlieko. Vtedy Šimon, ktorého pálenka asi najviac zmohla, mávol rukou. Vravel, že zbytočne liezť za hlúpučkými dievkami, keď je v dedine toľko mladých vdov. Každá vraj chce chlapa, lebo už tak privykla, a že s nami zbytočne strácajú čas. Potom aj odišli. Vieš o tom niečo? Veď aj ty si vdova a Šimon ti chodí pomáhať na pole.“
       Musela som prehltnúť horkú slinu, aby som jej nepovedala niečo zlé. Nemala som rada, ak mi niekto prízvukoval moje vdovstvo. Všetko je len o pocite. Labanci pochytali mnohých kurucov a sľúbili im, že ich neobesia, ak vstúpia do ich vojska. Ktovie, či môj Laci teraz neslúži v dákom cisárskom regimente. To bola tá posledná iskierka nádeje. A okrem toho... Vlastne, okrem toho nič. Teri mala v niečom pravdu. Mnohé ženy, ktorým sa chlapi z bojov nevrátili, či skapali na čiernu nemoc, nevládzu spravovať polia a dobytok. Pomáhajú im mladíci, aj o tých sa musia takmer pobiť, keďže muži sú teraz zriedkavý jav. A šušká sa čoraz viac o tom, kde sa u koho po večeroch vyklopkáva na okná, lezie po rebríkoch na pôjdy do sena, či počuť podivný pravidelný vrzgot zo stajní, zatiaľ čo doma deti pekne spinkajú. Aj moja skúsenosť bola taká, že paholkovia si dovoľujú viac ako kedysi. Čo, že mám takmer o desať rokov viac... Chcú si užiť a ich matky, ak sa to aj dozvedia, tvária sa, že nevedia o ničom. Vďačne by prijali, ak by si ich synkovia vzali hoc i staršiu ženu, ktorá má pekné majetky z manželstva. Radšej som zmenila tému.
       „Si počula, že zbojníci chceli vykradnúť starého Pála? Najbohatšieho gazdu si vyhliadli!“
       „Počula. Práve u Róži. Aj o tom hovorili. Ale že on akoby to už dávno tušil. Na dome urobil pevné okenice, čo zatvára na noc. Aj dvere si zrobil také mocné, že by ich nik nevyvalil. Vysoký múr okolo celého domu i dvora a brána ako na hrade. Naviac, teraz má kdekto karabínu či pištoľ, zbraní je medzi ľuďmi až až, hoc za to hrozia veľké tresty. Mládenci sa včera trochu pohádali, lebo jedni hovorili, že starý Pál a jeho čeľadníci strieľali po zbojníkoch a iní, že sa im len vyhrážali. Neviem, ako to bolo naozaj. Len toľko, že zbojníci zmizli bez lupu,“ Teri sa rozhovorila, akoby zabudla o čom sme rozprávali pred chvíľkou a bola som tomu rada. Ruky nám bežali samé, chytiť pierko, odtrhnúť mäkké páperie od kostrnky z jednej strany, potom z druhej strany, páperie vložiť do košíka, kostrnku hodiť do druhého košíka a tak stále dookola. Už sme mali hádam aj na celý vankúš.
       „Odkedy popravili Jánošíka, zbojníci si dávajú väčší pozor. Aspoň si tak myslím, že šťastný je starý Pál, keď má z čoho streliť aspoň do vzduchu. To ľudia začujú, každý bude vedieť, že sa tam niečo deje a zbojníci sa zľaknú,“ hútala som, keď som sa postavila, že nám nalejem vodu do hrnčekov, ale Teri akoby si spomenula, o čom začala hovoriť a zasa vyblafla to svoje.
       „Zbojníci, opilci a chlipníci - muži sú svine!“
       Bolo mi jasné, že ju trápi čosi viac, ale nemala som ju už chuť počúvať. Obrátila som radšej reč na jarmok. Bude v Gemeri už zajtra a hoc som tam vlastne ani ísť nechcela, navrhla som jej, aby sme tam zašli spolu. Keď už nič iné, tak sa aspoň popozerať. To ju nadchlo. Stiahla odutú gambu a začala rozprávať o plátnach, o takých jemných, po akých túži. Kúpiť ich možno nikdy nekúpi, sú prekliato drahé, ale aspoň sa na ne pozrie. Tiež na šatky. Jedna žena nikdy nemá dosť šatiek. A vlastne, že by s nami zavolala aj Róžu. Teda ak sa už nedohodla s niekým iným. Predsa len, aj keď k nej dnes nešla, je to stále jej najlepšia kamarátka. Súhlasila som a bola som i vcelku rada, keď hneď nato Teri zhrnula perie, že na dnes stačilo a bežala za Róžou, aby sa dohodli. Osamela som, tma za oknom bola hustá. Párať som však neprestala. Stále musím niečo robiť, v týchto časoch prílišné rozmýšľanie bolí. Odrazu sa ozvalo tiché klopanie na okno.
       „Icuka, si tam?“ zašepkal mužský hlas.
       „Tu som,“ hlesla som tlmene, ale tak, aby ma začul. Potom som sfúkla kahanec a otvorila dvere. „Bola tu Teri, práve odišla. Dúfam, že ťa nevidela! A čo si to včera rozprával u Róži?“
       „U Róži? Neviem, dokopy nič. A Teri ma nevidela, lebo som bol schovaný za chlievom a čakal, kým sa poberie,“ objal ma Šimon okolo pása a tuho si ma privinul.
       Ťažko je vdove bez muža. Nie, Šimon ma nemiluje. Ale je tu a bude aspoň chvíľku. Potom odíde a na ulici sa ku mne neprizná. Čo už, lepšie ako nič. Teri má pravdu. Muži sú svine!

       Z Gemerskej Panice do Gemera nie je ďaleko. Ani na boso to netrvá viac ako hodinku, ale trhy sú trhy a tam chce byť každý vyparádený. I keď sme sa nedohodli, Teri, Róži i ja sme si vzali čižmy. Tiež najbelšie blúzky, parádne vesty a sukne, čo ešte nevybledli. Prišli po mňa a potom sme sa vybrali cez dedinu k Slanej. Teri už nevydúvala gambu. Práve naopak. Na jej ešte stále viac dievčenskej než ženskej tvári pohrával úsmev a vrtela sa, akoby šla na sobáš. Zato Róži, o poznanie kyprejšia či priam okrúhlejšia, nemala práve najlepšiu náladu. Cítiť to bolo už z jej zahundraného hlasu. Najskôr začala, že aspoň v taký deň by mohlo byť o niečo teplejšie; vraj aké to leto, keď stále fúka. Potom frflala, že už pár dní po sebe videla u nich na dvore kunu a môže čakať, kedy im začnú miznúť sliepky. Ústa sa jej nezatvorili, ofrflala by asi aj vlastné narodeniny, keď po všetkých tých bezvýznamných hlúpostiach začala hovoriť o niečom, čo zaujalo aj mňa.
       „Hej, zlý deň je to a to ešte neviete, čo som sa dozvedela, len čo som vyšla z domu. Včera za starým Pálom prišiel dáky muž s krívajúcou mulicou, čo ťahala káru. Na káre mal veľkú truhlicu a prosil, či si ju môže nechať uňho. Vraj dnes pôjde predávať na trhy, ale zviera pochytila dáka pliaga a už nevládze. Že ráno príde s riadnym koňom, len teraz musí tovar odložiť u dákeho čestného a spoľahlivého človeka, ale že to nechce zadarmo. Dokonca hneď vytiahol mešec. Neviem koľko zaplatil, či medenákmi alebo rovno strieborniakom, ale to je jedno. Prosto sa dohodli a potom odišiel. A v noci tam vpadli zbojníci! Chudáka starého Pála i jeho paholkov našli ľudia zbitých a zviazaných na dvore. Vôbec zázrak, že to prežili. V tej truhlici bol totiž ukrytý zbojník, v noci vyšiel, otvoril dom i bránu a tak sa ostatní dostali dnu.“
       Musím sa priznať, že i keď som za posledné roky prežila všeličo, zľakla som sa. Čo by som robila, keby prišli ku mne?
       „A ty ešte bývaš sama!“ pozrela na mňa Teri, akoby mi čítala myšlienky. Nič horšie nemohla v tej chvíli povedať.
       „Všetkých by mali nabodnúť na hák ako Jánošíka!“ vyhŕkla som, ale Teri sa hneď do mňa pustila, že to teda nie, lebo Jánošík lúpil len u pánov a veľa z toho rozdal chudobným.
       „On dobre vedel, že má len jeden žalúdok, načo by hromadil?“ dokončila jeho obhajobu, ale Róži bola teraz na mojej strane.
       „A tie plátna? Že ich mal schované neúrekom v Terchovej. Pre tristo kurucov na uniformy. Tiež mericu strieborniakov a pušky, karabíny a pištole. Pre Rákociho lúpil, lebo veril, že sa vráti. Nie všetko ľuďom porozdával! Tak doznal Uhorčík, keď ho mučili. A páni to našli a zhabali. Preto Uhorčíka nenabodli na hák a nenechali dlho visieť a vykrvácať, ale ho rýchlo polámali v kolese, nech mu smrť príde skôr.“
       „Bola že to úľava! Ako od pánov! Si proti nám? Poďho na hák! Postavíš sa na našu stranu a prezradíš, kde máte ukrytý lup? Odmeníme ťa tak, že ťa polámeme v kolese! Ale zbojník je zbojník, život si nezaslúži ani jeden,“ zmenila Teri náhle názor, akoby sa Jánošíka ešte pred chvíľou nezastávala. To sme už boli za dedinou a pred nami Slaná. Nie je to hlboká rieka, iba miestami, ale brod je plytký, kravy a vozy cez neho prechádzajú poľahky. No pre tých, čo sa nechcú zmáčať, vedie z jedného brehu na druhý úzka lavička. Lenže ako sme na ňu pozreli, sedel tam akýsi chlapík a nedal sa ani obísť, ani preskočiť.
       „Pustíte nás?“ zavolala som naň a on si prstom zdvihol klobúk, aby na nás videl. Hneď nato sa začal ospravedlňovať, že nechcel zavadzať.
       „Viete, nejako mi je nedobre. Hlava bolí, kolena sa mi trasú, preto som si sadol,“ vravel slušne, aj košeľu mal rozhalenú, akoby mu jeho širokú hruď dusila.
       „Máš mor?“ Teri až zbledla, hoc doteraz si ho s úsmevom premeriavala, lebo chlap to bol celkom fešný.
       „Mor skončil a ostáva sa modliť, aby sa nevrátil. Som len veľmi unavený. Žiadnej choroby nemám, ale mám peniaze a prosbu. Ak idete na trh, mohli by ste mi niečo kúpiť a priniesť? Počkal by som tu,“ a už si aj otváral plátennú tornu, čo mal prevesenú cez plece.
       „Ideme na trh, ale čo chcete?“ cítila sa trochu neistá.
       „Peniaze len tak človek z ruky nepustí, ale tri ženy - vy hádam nebudete zbojníčky. Šesť podkov potrebujem. Posedím tu a, prosím, prineste mi ich. A čo z peňazí zvýši, kúpte dačo pre seba,“ vložil mi do dlaní mince, ale za to by bolo možné kúpiť aj desať podkov.
       Pozrela som naň čudne, no on sa chytil za čelo a ľahol si na trávu.
       „Poďme, lebo ochorieme aj my!“ vykročila Róži na lávku ako prvá a my za ňou.

       Trh v Gemeri bol, aký bol. Nie taký veľký, ako keď som bola decko a Rákoci ešte nehnal mužov do boja. Vlastne vtedy bojoval proti cisárskym jeho otčim Tököli, čo som však až tak nevnímala. Teda teraz bolo na trhu o poznanie menej chlapov ako pred rokmi, ale dalo sa tam zohnať kadečo. Jalovice, kone, plátna i hrnce, kadejaké čačky pre ženy, čižmy i kosy, hrable i rýle, všetko. Aj podkovy. Teri ma hnala, aby sme ich kúpili čo najskôr a vedeli, koľko nám zvýši. Na kováča sa usmievala, priam s ním laškovala a dohodla takú cenu, až sa mi nechcelo veriť. Toto som ja nikdy nedokázala. Zvýšilo nám viac, než sme čakali. Hneď potom sa chcela rozbehnúť pozrieť šatky, ale som jej nakázala, nech sa ma drží. Zbytočne. Len chvíľku som nedávala pozor a už ma Róži upozornila, že Teri platí cigánke, čo jej veštila z ruky. Teraz ma to však veľmi nezaujímalo. Pozerala som totiž na druhú stranu cesty, kde sa okolo nejakej dievky motal Šimon. Predávala košíky a on si ich prezeral, ale viac hľadel na ňu. Oči zabodával do jej bujných pŕs, čo objímala tenká blúzka, gestikuloval, usmieval sa a párkrát na ňu i žmurkol. Už len ostávalo, aby začal slintať ako pes. Nevedela som, čo robiť. Či sa mu ukázať, ale čo by som mu povedala? Moju zlosť si odniesla Teri, keď som na ňu vyhŕkla, že na cigánske veštenie uverí len decko alebo hlupaňa. Urobila som tak, keď mi celá natešená vravela, že sa do roka vydá a vezme si ju dáky bohatý remeselník, čo bude robiť za dobré peniaze pre veľkých pánov. Odula spodnú gambu a takmer jej vyhŕkli slzy. Vraj som všetko pokazila. Až mi jej bolo ľúto. Ale či za to môžem? To Šimon ma tak naštval. Muži sú svine!

       Z Gemera domov sme šli takmer mlčky. Róža si nekúpila nič, že radšej ušetrí, rovnako i ja a vlastne aj Teri, ktorá po výčitkách stratila o všetko záujem. Takto sa mi zdala cesta oveľa dlhšia. Až som sa tešila, že prehodíme aspoň zopár vľúdnych slov s tým chlapom, čo nás čakal pri lávke cez Slanú.
       „Podkovy ste mi kúpili?“ postavil sa, len čo sme tam došli.
       „Kúpili,“ usmiala som sa, čo sa mi už dlho nestalo.
       „A dobré?“ usmial sa aj on.
       „Pozrite,“ ukázala som ich a on si ich začal prezerať ako dáky znalec.
       „Áno, to už hej, presne také potrebujem,“ spokojne prikyvoval, potom zdvihol hlavu a urobil niečo, čo by mi nikdy nenapadlo. Vykročil vpred, sotil ma, až som padla na zem a hneď za mnou zhodil i Teru a Róžu.
       „Vystri nohu, lebo ti ju dolámem!“ skríkol a nevedela som, čo chce. Z torny vytiahol kladivo a malé klinčeky.
       „Ste kobyly! Obyčajné kobyly, čo nadávajú na Jánošíka, akoby bol taký istý zbojník ako ostatní. Je po ňom! Aj po Uhorčíkovi! Ale všetkých nepochytali! Tak vystri tú nohu, lebo uvidíš!“ schytil ma pod kolenom a začal mi klinčekom nabíjať na čižmu konskú podkovu. Teri i Róži ležali vedľa mňa a od strachu sa nehýbali.
       „Kobyly ste! Kobyly!“ opakoval dookola. „Ako kobyly budete aj chodiť! Všetky tri!“ A len čo nabil podkovy mne, schytil mi sestru a potom i Róži.
       Myslím, že zošalel. Klinčeky boli malé, no široké a pevné. Ešteže nám neprebil nohy! Len čo skončil podkúvanie, vstal a rýchlo utekal kamsi smerom na Čoltovo. Od strachu a prekvapenia sme nevedeli hovoriť ani jedna. Triasli sme sa, stále ležali a potom sa zobuli. Podkovy na čižmách držali pevne. Domov sme sa vybrali bosé. Až keď sme došli doprostred Panice, rozplakala som sa.
       „Muži sú svine!“ riekla som namiesto pozdravu a utekala domov.













* * *

Tento príspevok vznikol v rámci programu Krajina príbehov, projektu Po stopách starých príbehov, ktorý Literárna spoločnosť realizuje v spolupráci s MAS Kras.




čitateľov: 5673