login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Sen z výšok, čo nedovidia na zem

@ :: Poviedky ::     Feb 08 2015, 12:28 (UTC+0)

Na základe tejto poviedky v rámci spoločného projektu s MAS KRAS vznikla drevená socha. Tuto z nej vidíte detail, celú si ju môžete pozrieť v obci Hrhov.

Miesto: Hrhov, okres Rožňava
Čas: príbeh sa odohráva v bližšie neurčenom čase
Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó

       Včera zhučala poriadna búrka, no slnko už od rána pálilo tak silno, že okolo poludnia vysušilo nielen trávu, ale aj zem preschla. Jánoš sedel a ukrajoval si zo slaninky ako obvykle. Počas obeda nebýval ostražitý, lebo na Zivatara, svojho pastierskeho psa, sa mohol spoľahnúť. Pasenie ovečiek je fajn, iba trochu nuda. Človeka časom prestane baviť aj odháňanie múch, veď čo, však ho nezožerú. Aspoň niekto má oň záujem. No teraz to vyzeralo na viac ako deň plný bečania, brechotu a bzukotu. Bol si tým istý, keď zbadal, ako sa z okraja lesa vynoril neznámy muž. Keď už on sám neprežije nič zaujímavé, možno si aspoň vypočuje dáke novinky či príhodu. Napríklad ako pred týždňom, keď tu prišla tá bláznivá žena. Alebo sú to už dva týždne? To je vlastne jedno, pri takom živote je pár dní hore – dole, ale teda, keď tu prišla tá bláznivá žena, vravela, že uteká až od Veľkého Paklánu, ba aj trávnicu s jedlom tam nechala, ako sa preľakla. Vraj na tom pahorku tancujú bosorky s ohnivým capom a ona ich videla. Azda si nevymýšľala, lebo hlas sa jej triasol a prerušoval vzlykmi, ale možno bola bosorka práve ona. Takto to Jánoš videl asi o dva dni, keď sa mu o nej aj snívalo, ako sa spolu túlia, radujú a miesto strachu z pobosorovania prežívajú iné čaro, čaro najväčšej rozkoše. No bol to len sen.
       Prichádzajúci muž, ešte mladý, no už očividne skúsený, mal zaprášené a trochu vyčaptané čižmy, ale i tak to nebol bosý chudák. Aj jeho šaty, kedysi iste honosné, boli poznačené dlhou cestou. Zopár gombíkov niekde stratil a na stehnách bola látka obdratá i zamastená. Cez rameno sa mu hompáľal voľajaký strunový hudobný nástroj, ale husle to neboli. Teda žiaden úbohý tulák, či azda dáky iný zúfalec, čo hľadá u hrhovských gazdov robotu. Jánoš dúfal, že ho ten muž len tak neminie a nemýlil sa.
       „Pasieš?“ zastavil sa pri ňom, ba rovno si k nemu i prisadol, akoby si boli rovní.
       „Dobré ovce sa dokážu napásť i samé. Najmä ak ich stráži spoľahlivý pes. A keď je to tak, to značí, že i pastier je dobrý. Takže i keď tu vylihujem, tak vlastne pasiem a je jasné, že som dobrý pastier.“
       Neznámy sa zamyslel, pošúchal si nos, ale potom sa usmial, akoby mal šťastný deň.
       „Vždy som tvrdil, že každý pastier je i filozof! Ja sa volám Rafael, teda každému hovorím, že sa volám Rafael a som spevák. Potulný spevák. Túlam sa po svete, zaujímam sa, ako žijú ľudia v rôznych krajoch, a keď si vypočujem dáky zaujímavý príbeh, napíšem o tom pesničku. O dobré príbehy je vždy záujem.“
       „Ja som Jánoš. Pastier oviec z Hrhova, vrchný dozorca baraních hláv, najvyšší pán môjho jediného psa a miláčik otravných múch,“ Jánoš sa zaškeril a najradšej by toho Rafaela vyobjímal. Potulný spevák? Nič lepšie si nemohol želať!
       „Odkiaľ že si? A čože to máš za podivné husle?“
       „Vieš, že už ani sám neviem odkiaľ vlastne som? Domovom mi je celý svet. Teraz prichádzam z kráľovského mesta, v ktorom je viac ako sto veží. Každá z nich čnie vysoko až k samotným nebesám. V tom meste nad riekou stojí kamenný most, aký si ešte nevidel. Keby len ty! Ani ja som taký dovtedy nevidel. Obvykle spievam v zemianskych kúriách, v šľachtických kaštieľoch, no tam, v tom krásnom meste, v Prahe, tam som spieval priamo na kráľovskom dvore. Ale všetky moje piesne už poznajú, tak musím napísať nové. Nestalo sa tu čosi nezvyčajné, čosi, čím by som mohol pobaviť urodzených pánov a paničky?“
       Jánošovi sa razom zaleskli oči. Keď spevák spomenul bohaté urodzené paničky, ihneď si predstavil krásnu mladú ženu v drahých šatách, s tenkým dlhým krkom a hlbokým výstrihom. Zvažoval, či je pre neho výhodné porozprávať voľajakú príhodu. No videlo sa mu lákavé, že jedného dňa bude Rafael kdesi v čarokrásnom meste spievať panstvu príbeh, ktorý počul práve od neho. Lebo darmo, že je pastier, nemusí byť zato ešte hlupák, ktorý nič nevie. Navyše sa jeho povedačky dostanú do urodzených uší. A ktovie, možno sa niekto bude chcieť zoznámiť priamo s ním, s Jánošom, keď vie všelijaké zaujímavosti. Chvíľu premýšľal a napokon sa rozhodol, že spevákovi rozpovie, čo sa tu v Hrhove stalo predvlani.
       „No to ti bolo takto, Rafael. Náš pán, volá sa Gejza, sa rozhodol, že vyrúbe kus lesa. Jasné, nie sám, však to by sa nadrel ako kôň, aj tak by mu to nepomohlo. Asi mal dákeho dobrého kupca na drevo, to neviem, no isté je, že dal zvolať chlapov z Hrhova, nech berú sekery. Sľúbil, že dostanú za prácu zaplatené. Vraj rovno v peniazoch a nie žitom, ako mal vo zvyku. Chlapi rúbali o dušu, až celá hora dunela, no keď si prišli po plácu, začal sa milosťpán vykrúcať. Vraj aj jemu sú iní páni dlžní a vie sa s tým vyrovnať, tak aj oni by mali byť trpezliví. Ale ak nie sú, má pre nich iné riešenie. Že každý z nich si bude môcť zobrať toľko dreva, koľkých stromov sa dotkne, keď pobeží lesom.“
       „A čo? Pustil na nich psov, nech bežia rýchlo a nič nechytajú?“ Rafaelovi sa začal príbeh páčiť.
       „Nie, psov tam nemal, on ani nie je taký zlý, ale špekulant je zato riadny. Lenže ani hrhovskí chlapi nemajú v hlavách nasraté. Tak sa pre istotu opýtali znova. Pobežia lesom a každý strom, ktorého sa dotknú, môžu potom zoťať a nechať si ho? Pán Gejza súhlasil, mal iba podmienku, že budú bežať po jednom. Chlapi sa pýtali ďalej, či sa musia stromov dotknúť rukami. Či platia aj stromy, ktorých sa dotknú napríklad rukávom haleny. Pán povedal, že platia. Ale chlapi ešte chceli vedieť, či im budú patriť aj stromy, ktorých sa dotknú nielen halenou, ale čímkoľvek, čo budú mať na sebe. Pán prikývol, že jasné, platí, len nech už neotravujú a bežia. Len na to čakali. Prvý šiel škintavý Andráš, čo i keď mu jednu nohu skaličil diviak, bežať vie, len sa pri tom tak divne kníše. Ba knísal sa ešte viac, lebo teraz mal cez plecia prehodený rebrík, takže vyzeral ako strašiak do maku s rukami aspoň tak na desať lakťov. Až vtedy sa pán Gejza chytil rozumu, no bolo už neskoro. Andráš sa pustil krížom cez les a ostatní značili stromy, ktorých sa dotkol rebríkom. Bedákal pán Gejza, triasol sa od zlosti, nadával, ale sám na seba. Hanba hanbúca, že ho takto obalamutila sprostá bedač. Ak by platil peniazmi, vyšlo by ho to lacnejšie. Keď prebehli všetci chlapi, takmer nebolo stromu bez značky na vyrúbanie. Potom zasa dunela celá hora, lebo si každý svoje stromy skolil a odvtedy na Hornom vrchu nemáme les, ale pasienky,“ ukázal Jánoš na vrchol tiahnucej sa hory nad dedinou.
       Rafael sa rehotal, až sa plieskal po stehnách. Tu a tam dokonca plieskal po stehnách aj Jánoša. Ba chytil taký kŕč smiechu, až stratil rovnováhu a kotúľal sa dole lúkou ako malý chlapec. Zivatar nechápavo brechal, nevediac, čo sa deje. Či sa jeho pán zabáva, alebo ho treba ratovať. Ale keď videl, že sa Jánoš usmieva, poskakoval okolo Rafaela a lízal mu tvár.
       „No to ti je veru pekná príhoda, priateľ môj. Váš pán je ale riadny hlupák. A vieš, ako ho vo svojej piesni nazvem? Dám mu meno, ktoré bude znieť veľmi honosne, no my dvaja budeme vedieť, že prezrádza čosi viac. Bude sa volať pán Gejza Somarius.“
       Ani nečakal, či Jánoš súhlasí s jeho rozhodnutím a vybral z koženej torby pár zvitkov papiera, pero, kalamár a pustil sa do veršovania. To bolo prekvapenie! Jánoša ešte nikdy nenazval priateľom človek, čo vedel aj písať. Rafael vymýšľal veršíky so zvláštnym výrazom v tvári. Chvíľami sa usmieval, chvíľami obrátil tvár k nebu a lúskal prstami. Napokon zvinul papier a vložil nazad do torby. Jánoš vedel, že spevák práve zložil pieseň o tom, čo mu vyrozprával. A hoci sa ho neodvážil na nič opýtať, tušil, že keď si s dákym rýmom nevedel rady, díval sa do neba. Isto mu pomáhajú anjeli. Alebo nejaký svätý. Jánoš veril, že keby vedel, ktorý svätec má tú moc, začal by sa k nemu modliť a možno by pomohol aj jemu. No skôr než začal prezvedať, rozhovoril sa Rafael. Tak sa Jánoš dozvedel, že neznámy nástroj nie sú podivné husle, ale lutna. Ba dokonca mu na nej aj zahral. Tu, na lúke pri Hrhove, hoc inak zvykol iba na panských dvoroch. Rafael ďalej rozprával o mestách, ktoré precestoval, o ľuďoch, čo v nich spoznal a o tom, že taký život nehodno meniť, iba ak by sa dobre oženil. Umelci sa vraj bohatým vdovám páčia, ani mnohé slečinky nad nimi neohŕňajú nosom. To sa zapáčilo aj Jánošovi. Iste, pasenie oviec je dobrá robota, no ale komu by sa bridil panský život po boku krásnej pestovanej ženy v šatách s čipkami? S hebkou bielou navoňanou pokožkou, štíhlym driekom a plnými mešcami? Celé dni nič nerobiť, len sa po večeroch zabávať a byť obskakovaný sluhami? Treba na to veľa? Možno, keby sa aj on stal umelcom...
       Slnko ešte ani neprešlo svoju púť nad Turnianskou kotlinou, keď sa Rafael pobral ďalej a zanechal Jánoša v zajatí lákavých predstáv. Predstáv, čo sú isto len počiatkom zmeny, pre ktorú hodno žiť.

       Ovce, lúka, kopec i dedina stratili svoje čaro. Jánoš sa z nich už netešil. Myšlienky mu lietali po inom svete, kam viedla jeho vysnívaná cesta. Pokúšal sa rozpomenúť na príhody veselé, smutné, hrdinské i bláznivé, ba skúšal i veršovať. V pamäti, lebo písať nevedel a ani by ho to nemal kto naučiť. Trápilo ho však, že nemá lutnu. Ak by aj nejakú mal, nevedel by na nej hrať. Každý nejako začína. Možno očarí šľachtu len svojim spevom. Veď aj takých potulných umelcov už videl.
       Deň striedal deň, leto slablo, odchádzalo, ale Jánošove sny rástli a mohutneli. Opantali ho a zmenili jeho pohľad na svet. Príbehov v hlave pribúdalo, tiež hotové verše, čo by už vedel vysypať z rukáva, aj keby ho zobudili o polnoci, a rástla i jeho chuť vytiahnuť päty z Hrhova a cestovať po svete. No čím by bol svet bez krásnych žien? Miestom, kde nehodno žiť. Bažil po takej, s akou sa po večeroch v prítmí palácov už isto hladil a bozkával Rafael. Veď odkiaľ by inak vedel, že urodzené paničky šalejú po umelcoch? Z Jánoša sa stal čudák, s ľuďmi z dediny už nenachádzal spoločnú reč a často ho vídali, ako nehybne sedí, potom sa mračí, naraz zasa usmieva a tu a tam pozerá do neba. Tak prešiel celý rok, keď sa na zaprášenej ceste opäť vynorila známa postava. Jánoš sa nemýlil. To sa z ďalekých krajov vracal potulný spevák Rafael. Zvítali sa a objali takmer ako bratia.
       „Tak rozprávaj, spevák. Páčil sa ľuďom príbeh o pánovi Gejzovi?“
       „Pochodil som s ním nejeden panský dvor. A teraz sa vraciam z miesta, čo je ako z rozprávky. Bol som v Benátkach! Mesto, čo nie je postavené na zemi, ale na mori!“
       Jánoš sa na chvíľku zarazil, či Rafaelovi náhodou nepreskočilo, ale ten neprestával hovoriť, a tak ho počúval ďalej.
       „Benátky sú domovom nechutne bohatých obchodníkov a moreplavcov. Prekrásne paláce, ba i celé námestie je postavené na mohutných koloch vbitých do morského dna. A v strede mesta ľudia nechodievajú ulicou, ale plavia sa po kanáloch v parádnych loďkách, čo volajú gondoly. Jeden z mostov pomenovali Most bozkov. Má kúzelnú moc. Muž a žena, čo sa pod ním pobozkajú, už ostanú navždy spolu. Videl som ho, plavil som sa tadiaľ, len som nemal koho v tej gondole pobozkať. Hoci, poviem ti, mladých krásnych žien, a navyše urodzených, bolo v Benátkach viac než dosť. Určite sa tam vrátim, ale pod ten most už pôjdem len s dákou krásavicou. No potrebujem nové piesne. Máš pre mňa ďalší príbeh? “
       Jánoš zaváhal, ale Rafael ho prekvapil. Vybral zo svojej torby červené víno z Benátok a kým sa posilnili, Jánoš sa poľahky rozrozprával.
       „Jedného dňa si pán Gejza nechal opäť zavolať chlapov. Potreboval vykopať veľkú jamu na pivnicu. Prisľúbil, že tentoraz im vskutku zaplatí peniazmi. Niežeby bol taký dobroprajný. Kdeže. Len mal ešte čerstvo v pamäti, ako mu vyrúbali les. Keď bola jama vyhĺbená, škintavý Andráš sa ho opýtal, kam majú dať zeminu. Pán vravel, že nech s ňou urobia, čo chcú. A tak sa Andráš pýtal, či by mohli tú zeminu hodiť do druhej jamy. Pán ho poriadne nepočúval, lebo sa chystal na dáku cestu. Veď čože by sa staral o dajakú hlúpu hlinu? Tak prikývol. Vraj nech mu dajú s tým pokoj a robia ako vedia, že všetku prácu zaplatí, ale už sa o to nechce starať.
       Pán Gejza sa do Hrhova vrátil presne o týždeň. Neveril vlastným očiam, keď videl okolo svojej kúrie namiesto veľkej krásnej záhrady len všade rozkopanú zem. Nadával chlapom do chamrade, do hlupákov a pýtal sa, čo to porobili. No škintavý Andráš mu s úsmevom vysvetlil, že konali presne podľa jeho rozkazov. Vykopali jamu na pivnicu a potom vykopali ďalšiu, aby mali kam nahádzať zeminu. A potom, keď videli, že i z tej druhej jamy sa zvýšila hlina, museli predsa vyhĺbiť ďalšiu jamu, aby ju bolo kam spratať. Tak kopali dookola jednu za druhou. Veď čo by neurobili pre pána, čo sľúbil, že všetku prácu zaplatí.
       Pán Gejza bol ozaj veľkorysý. Uznal, že konali podľa nariadenia. Možno mu práve vyšli dáke obchody, lebo ozaj neostal nikomu nič dlžný, ale musel poriadne načrieť do truhlice.“
       Rafael sa usmial. Bodaj by nie, veď nový príbeh sa mu páčil. Nie nadarmo Gejzu Somariusom nazval. Taká pieseň iste zaujme všade, kde ju zaspieva. Aj v Benátkach, o ktorých zasa hovoril, akoby bol nimi posadnutý.
       Keď Rafael odišiel, Jánoš rozmýšľal, či bolo múdre mu to všetko vyrozprávať. Ktovie, možno práve vďaka tomuto sa bude Rafael onedlho milkovať s krásnou paničkou , a on, dobromyseľný hlupák, ostane naďalej pri ovčom lajne. Zbytočné sú všetky sny, keď neprichádza čin. Pokiaľ je zviazaný s touto zemou a robotou, nikdy sa nič nezmení. Opustiť svoje istoty a pohodlie sa však zdráhal. Veru, pohodlie a istoty sú najväčšími nepriateľmi umelcov! Pochopil to našťastie skoro a rozhodol sa pevne, že do týždňa odíde.

       Občas sa stáva, že ak sa rozhodneme zbaviť starých pút, aby sme mohli vykročiť vpred, cieľ našej cesty sa nám sám rozbehne oproti. Hneď na druhý deň zbadal Jánoš na ceste koč. Nevedel prečo, ale ostal stáť ako prikovaný, až kočiš musel hamovať kone, nech ho nerozmetajú pod kopytami. Keď koč zastal a kleslo i mračno prachu, čo rozvírili kolesá, vystúpila z neho žena krajšia, než si vôbec vedel kedy predstaviť. Až sa takmer hodil na kolená a zatajil dych, cítiac sa nehodný dýchať rovnaký vzduch ako ona. Lenže umelci sa na kolená nehádžu. Len trochu sklonia hlavu na znak úcty, ale potom sa k pánom správajú ako k seberovným. Skúsil to. Žena sa naň usmiala, no kočiš ho okríkol, nech sa prace nabok, lebo do Hrhova prichádza Matilda, vraj dcéra akéhosi vzdialeného bratranca pána Gejzu. Jánoš cítil, že prišla jeho chvíľa a plnia sa mu sny. Stál tam bosý a prostý, no začal spievať jednu zo svojich piesní. Mal zvučný hlas, bol mladý, urastený a Matilde sa páčil. Ba čo viac, išla na ňom oči nechať. Nepreriekli ani slovko, len Jánoš dospieval a podišiel bokom. Usmiala sa naň. Na neho, zaprášeného a chudobného človeka, čo tak nanajvýš v jej stajniach kydá hnoj spod koní.
       Na druhý deň opäť prišiel koč s krásnou Matildou, vraj sa vybrala trochu na vzduch a on jej znovu spieval svoje piesne. Už nie jednu, ale viac, pretože Matilda sa zjavne nikam neponáhľala. A kočiš, hoc nevyzeral nadšene, mu podal košík nie s čiernym, ale s bielym chlebom, ba bolo v ňom i pečené mäso. No Jánoš na to teraz nehľadel. Len na ňu, na Matildu a ona na neho. Hltali sa pohľadmi a rozpaľovala ich divoká túžba. Vášeň, hoc ako vzdialená rozumu, bola jasná a silná, až ich spaľovala a srdcia im zahoreli láskou.
       Na tretí deň Matilda vystúpila z koča a kývla rukou. Kočiš vedel, čo to znamená. Švihol bičom a popohnal kone späť do Hrhova. Jánoš neveriacky sledoval, ako prišla k nemu a sadla si na trávu očarená jeho zjavom. Keď doznel posledný verš piesne, čo si pre ňu pripravil, Matilda vstala a mlčky sa objali. Áno, mlčky, lebo pravá láska nepotrebuje slová. Ich pery splynuli v bozku dlhom a sladkom. Ľahli si na lúku hneď vedľa cesty. Nik nešiel okolo. Našťastie. Len slnko hľadiace spomedzi mrakov bolo svedkom ich prvého milovania.
       Očarení, vášniví a divokí si užívali každý deň. Prešiel týždeň a Jánoš sa už videl, ako sedí v panskom odeve pri vznešenej žene v kúrii plnej sluhov. Vo svojich smelých plánoch si predstavoval, že nie on bude spievať Matilde, ale prizve Rafaela a nakáže mu, aby jemu a jeho urodzenej pani predviedol svoje umenie. To mu bude Rafael závidieť!
       Hlúpe sú sny, čo sa rodia na takých oblakoch, z ktorých nedovidieť na pevnú zem. Pán Gejza mal s Matildou iné plány. Keď sa dopočul tú neuveriteľnú správu, takmer vyskočil z kože. Veď si ju tu dal zavolať, aby k nej prišiel na vohľady vznešený Gergö z Rožňavy! Tak sa dohodol s jej otcom. Gergö má majetok i postavenie! Akýsi dedinský smrad v ľudskej podobe nesmie byť prekážkou. Ba čo viac, miera previnenia toho prašivého pastiera môže poškvrniť dobré meno rodiny medzi poddanými, ale i medzi šľachtou!
       „Kde je Matilda teraz? Zavolaj ju hneď ku mne!“ zvrieskol na lokaja a ten sa ju hneď vybral hľadať. Vrátil sa však sám a s rozbitým nosom. Že bola až na pasienkoch, ale ten smradľavý Jánoš mu naložil, keď ich našiel v situácii, ktorej opisom nechce pána Gejzu ešte viac rozhorčiť.

       Horúca krv v žilách chladných rozhodnutí netečie. Matilda, vediac, čo bude nasledovať, ušla aj s Jánošom nevedno kam. Nehľadeli na budúcnosť, zamilovaným stačí, že sú práve spolu. Pán Gejza zúril, keď sa jeho ľudia vracali deň čo deň s tým, že po nej niet ani stopy. Zrušil Gergöho návštevu, nespal od strachu, čo povie jej otcovi, cítil poníženie a nenávisť. Vedel to už celý Hrhov, bavili sa na tom aj ľudia v okolitých dedinách. Preto dal rozchýriť, že hľadá mladých milencov, aby ich osobne odviedol k oltáru a posla dobrej správy odmení.
       Matilda a Jánoš, omámení a zaslepení nektárom života, všetkému uverili a ďakovali nebesám. Akýsi drevorubač, s ktorým sa náhodou stretli, im o všetkom povedal a oni ho sami poslali, nech zvestuje, v ktorom opustenom salaši sa ukrývajú. A keď zbadali koč, ako mieri po Hornom vrchu priamo k ich hniezdu lásky, vyšli mu naproti. No z koča nevystúpil pán Gejza, ale husári. Nie, to ani nebol boj. Skôr než si stihli obaja uvedomiť, čo sa stalo, Matildu už strčili do koča a Jánošovi utiahli slučku na hrdle.
       „Nedržal si sa v živote pri zemi? Nebudeš sa ani po smrti!“ skríkol veliteľ husárov.
       Jánoša obesili na vysoký dub, chvíľu ešte kopal nohami, chrčal, metal sa, ale svetlo v jeho očiach slablo, až úplne stratili lesk. Bol to koniec hrhovského speváka, koniec lásky čo láme spoločenské putá, koniec falošných nádejí, pre aké ešte nedozrel vtedajší svet.

čitateľov: 4508