login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Nemala byť moja

@ :: Poviedky ::     Feb 01 2016, 12:13 (UTC+0)

Farský chrám veľkomučeníka Juraja v zemplínskej obci Novosad

Miesto: Novosad, okres Trebišov
Čas: koniec 19. storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       Mico sa vybral do Sečoviec hneď za svitania, aby bol s novou kravou čím skôr doma. No už sa blížilo poludnie, a ešte stále blúdil po trhovisku bez toho, aby si vybral. Niežeby kráv na predaj bolo málo, ale Mico zvažoval všetko. Jedna sa mu videla primladá, jedna prichudá, ďalšia sa mu už aj pozdávala, ale zdalo sa mu, že má v oku dáku čudnú škvrnu. Ktovie, či naň vôbec vidí. Peniaze sa nikomu z neba nekotúľajú, ale v Amerike... Mnohí sa tam už vybrali, no jemu sa odísť nechcelo. Ak sa ho niekto pýtal, dokedy sa tu chce drieť, vravel, že žiadna zem nevonia tak ako na vlastnej roli a tváril sa ako vlastenec. Ak by mu v takej chvíli niekto niečo vyčítal, hlúpo by vyzeral on a nie Mico. Najbližšie ku skutočnej príčine, prečo ešte stále šliape po brázdach Zemplína, bol jeho starší brat Gabi. Posmieval sa mu, že nie k rodnej hrude, ale k hrudi Helenky priľnul, a preto sa mu nikam nechce. Helenka bola Micova žena. Mali tri deti a bez nich ho tiež neťahalo do sveta. A vôbec, ak sa raz narodil tu, asi to má svoju príčinu! Páčilo sa mu v Novosade a jeho svet bol pestrý. Žili tam ľudia dobrého srdca i mrcha zelina, sedliaci i chudoba, nasledovníci Krista i Židia. Židom sa darilo najlepšie. Jeden z nich mal vágoveň, kam sa nosil dobytok na zakáľanie, ďalší vlastnil krčmu, jeden – ktorého volali Mličkar, vykupoval mlieko a ďalší mal obchod so všeličím. Novosad bol ako maličké kráľovstvo, v ktorom malo všetko svoje miesto. Ľudia i zvieratá. Pastieri pásavali jalovice od jari až do jesene na pasienkoch pri Kožuchove. Barance, dojné kravy a svine sa vyháňali ráno na polia, čo v daný rok nechali oddychovať úhorom a večer ich pastieri hnali domov. A keď niekoho prigniavila psota, pomáhali príbuzní i susedia, lebo tak dobrí ľudia zvyknú. Tak Mico rozmýšľal, ani sám nevedel, prečo má práve teraz takú snivú náladu plnú dumiek, keď si naraz uvedomil, že stojí pri krave, ktorú si ešte dnes nepozrel. Potľapkal ju po boku.
„       Vidím, že sa v statku vyznáte! Veru dobrú dojnicu ste si vybrali. Najlepšiu aká je tu dnes, lebo viem čo predávam. Nič plané by som nenúkala, veď by ma ľudia ohovorili a človeku tu treba žiť! Dobré čakať za dobré a ja by som nič plané nechcela, lebo....“ tetka, čo stála pri kravke, spustila prúd slov, čo klepotali ako koleso na vodnom mlyne v čase záplavy a Mico také urozprávané ženy neľúbil. Bola hlasná, ba zdala sa mu až škrekľavá.
       „Tetka, koľko?“ spýtal sa rovno, nech ho už čas netlačí a tetka povedala, čo je vraj krava hodná.
       „To je veľa. Toľko nedám.“
       „Veď už i tak ponúkam pod cenu. Chyť sa rozumu, za menej kúpiš len mrcinu, čo nedá mlieka ani za krčah. Ale táto, však len pozri, aha tuto, žiadne rebrá nevidno a nohy sú pevné, zdravé kopytá, lebo ak by.....“ povodeň tetkiných slov nabrala novú rýchlosť, dosiaľ nevídanú, až naraz stíchla a zatvárila sa, akoby ju niekto ovalil. Oči sa jej zúžili do útočných úzkych čiarok, keď Mico povedal, že toto sú len trhové fígle. „Keď ste od rána nedokázali kravu predať, musí to mať príčinu,“ dodal ešte natruc, lebo tetkina vrava mu stále pripomínala skôr hádku než cestu k dohode.
       „Uháňajú nás sekvestári kvôli dlžobe,“ povedala teraz skôr ticho, vážne, a jej výraz sa úplne zmenil. „Mám robotného muža. Predvlani sa jeho kamarát k peniazom dostal, nuž i on chcel. Prenajal si polia a z úrody chcel splatiť dlh a ešte aj čosi peňazí odložiť. Pravda, urodilo sa nám neúrekom. Až sme nevedeli, ako a kam pozvážať. Nuž ale bol dobrý rok, urodilo sa každému, a tak pomaly niet komu predávať obilie. Cena je nízka a dlžoba na krku, sekvestári hrozia zabavením domu. Tak sme sa tešili, koľko toho budeme mať, istotne hojno, ale teraz máme... málo... Teda, ak nepredám kravu. Dnes poobede sekvestári prídu, a keď nevyplatím splátku, naprázdno neodídu. V maštali máme tri kravy, tie by zhabali za bagov dymu. Tak sme sa s mužom dohodli, že Hvezduľu predám. Vidíte? Dala som na stôl čisté karty, priznala som, prečo ju chcem dať z domu, teda nechcem, ale musím. Ak ju teda vezmete, predám vám ju, ale musíte mi sľúbiť, že sa o ňu budete dobre starať! Koľko kráv máte doma?“
       „Keby som mal kravu doma, nebol by som tu. Mali sme jednu, ale uhynula nám.“
       „Uhynula? Choroba alebo ju uriekli?“
       Mico odrátaval z mešca peňazí a práve keď tetka hovorila o urieknutí, usmial sa a pokýval hlavou.
       „Z toho sa smejete? Tak potom kravu nepredám,“ v tetke sa niečo vzpriečilo, no kostolný zvon práve odbil poludnie a ona prehltla naprázdno.
       „Mohol by som zjednávať, veď sekvestári vám za ňu toľko z dlhu neodrátajú, ale sme ľudia. Možno vás už ani nikdy viac neuvidím, ale nechcem vás ošklbať,“ natiahol ruku a ponúkol peniaze. Tetka si utrela oko, akoby sa jej tlačila von slza, dala krave bozk medzi rohy, peniaze ešte prerátala a potom sa zvrtla. Zmizla skoro okamžite. Mico mal pocit, že ak by ostala dlhšie, tak sa rozplače.

       Cestou domov si Mico pohvizdoval. Deň sa zrazu zdal krásny, nebo bolo modré a aj krava na povraze išla ako mala, nestrečkovala. Páčila sa mu stále viac a viac. Tak kráčali spolu. Mico, spokojný sám so sebou, sa tešil, keď ju Helenka uvidí. Aj jej sa bude páčiť. Pripustia tú svoju peknú kravku Hvezduľu k obecnému býkovi a keď sa otelí, časom sa i peniaze vrátia. V duchu už videl, ako sa deti budú hádať o kurastru, rovnako ako on s bratmi, keď boli ešte deti. Kurastra, mlieko od čerstvo otelenej kravy, bolo husté takmer ako tvaroh, no ešte lepšie. Zvykli ho natrieť na chlieb a pocukrovať. To by v tom bol čert, aby to nevyšlo. Alebo bosorky? Isto, bosorky... Všetky ženy sa boja bosoriek. Aj tá tetka z trhu, čo hneď začala spomínať urieknutia. Aj Helenka. Všetky, všetky, všetky. Alebo nie? Mico spomínal. Hej, všetky, až na Veronu. Bola jeho prvá láska. Stačilo sa ponoriť do svojho vnútra a dobre videl jej tvár. Dlhé vlasy čierne ako uhoľ a veľké tmavé oči. Nie každý vydržal, keď sa naňho priamo pozerala. No všetci lepili pohľad na jej driek, nohy, prsia... Tak rád blúdil prstami po jej tele. Verona nebola ako iné dievky. Nebála sa dať mu napiť zo svojho nektáru. Oddávali sa vášni na brehu Trnávky, užívali si bozky a rozkoš vrchovato, nežiadali rodičovské požehnanie, nenáhlili sa k sobášu. I tak verili, že spolu strávia celý život. Micov otec však naraz prišiel, že našiel nevestu do rodiny a Mico sa musí oženiť s Helenou od susedov. Taká bola v Novosade obyčaj, o svadbe rozhodli rodičia a deti museli poslúchnuť, ctiť otca svojho i matku svoju. A keďže otec nebol hlúpy a ktovieodkiaľ o tých horúcich stretnutiach s Veronou vedel, no doposiaľ mu neprekážali, teraz to Micovi zatrhol. Vraj ak s tým neprestane, vydedí ho.
       Mico mal šťastie v nešťastí. Helenka, ktorú mu rodičia vybrali, mala tiež iného frajera, za ktorým žialila. Spoločné nešťastie ich začalo zbližovať, utešovali sa. Ona bola pekná v tvári, pracovitá a úctivá, on skúsený. Čím lepšie ju spoznával, tým viac ho priťahovala. A keď sa k nej pritúlil, Veronin obraz v jeho srdci začal blednúť. No stalo sa čosi, čo nečakal. Priamo v kostole, uprostred sobášneho obradu, začal zozadu ktosi nariekať. Ona. Verona. Vyblednutý obraz sa vrátil a hoc sa ani neobzrel, nevidel ju, cítil, akoby ho ktosi rezal nožom. Našťastie Verona z kostola ušla a viac sa neukázala. A keď Helenka začala pod srdcom nosiť nový život, Verona by mohla nariekať koľko by chcela, už by ho to nebolelo.
       Iba teraz, cestou domov, spomínajúc na svoju sladkohriešnu lásku, si položil otázku, prečo sa Verona nevydala. Než by stihol nad tým porozmýšľať, sled jeho myšlienok prerušilo stádo svíň, zdivočelo pobiehajúce krížom-krážom po poli a po ceste popri moste. Kondáša bolo skôr počuť, než vidieť, pretože kúdol prachu sa víril nad zemou až ho skoro celého zakryl. Nechať kravu tak a ísť ratovať svine? A čo ak mu ujde? Radšej pridal do kroku, akoby sa tam nič nedialo a nikto nepotreboval jeho pomoc.

       „Krava dnes ani na paši nebola, len na trhu postávala, iba čo dačo zožrala v maštali a aj tak večer nadojila dosť,“ chválil svoju Hvezduľu Mico. Bol už večer, v krku ho pálila slivovica, lebo taký obchod treba zapiť, na tom sa s Gabim zhodli. Bratia sedeli v kuchyni, obracali pohárik sa pohárikom, ani Helenka na neho krivo nepozerala, hoc by sa večer i tackal. Mala radosť, že hneď ráno ponúkne z mlieka Mličkárovi, budú veru aj peniažky. Ale žena je len žena, povzdychol si, keď sa Helenka prežehnala a prosila všetkých svätých, aby Hvezduľu ochraňovali pred pobosorovaním. Gabi sa nesmial, ale rád si s ním ešte pripil, nech sú teda všetci zdraví, teda i na zdravie bosoriek, ale iba pokiaľ budú bosorovať niekde inde.

       „Tak, aby si vedel, bol som ja dnes spolu s kondášom dedinu zachrániť,“ spustil na druhý večer Gabi. Opäť sa tu zastavil, reku, včera tú fľašu nedopili a vraj nech nevyvetrá. To povedal ešte vo dverách, ale teraz, keď si sadol za stôl, začal o tom, čo deň dal. „Hej, boli sme zachrániť dedinu... Darmo sa rehoceš. Vidím ti na nose, že mi neveríš. Lopatu mám ešte pri sebe, len hen v krčme sme sa na kus reči zastavili. Ale poviem ti, chcelo to odvahu.“
       Hlasité začkanie na chvíľu zastavilo príval chvastúnstva. Bolo to jasné. Gabi už nepotreboval ani hlt, v krčme si doprial viac než dosť. Hlava mu na chvíľu padla, ale naraz ju zas zdvihol, pozrel na Mica a pokračoval.
       „Zašli sme teda spolu s kondášom pod most, obaja sme kopali a kopali, lebo bača Ondro z Cejkova mu poradil, že voľajaké čary sú pod mostom ukryté a z tých čarov svine divočejú a cez škáry spod zeme vylieta na svet pekelný prach. A asi po hodine sme to našli a hneď spálili. Nemôžem povedať, čo sme vykopali, tak nás bača varoval, že musíme držať pysky. Teda nepovedal držať pysky, ale že musíme mlčať. I keď som už vypil, viem čo hovorím, že ak by som dnes s kondášom nezachránil dedinu, z celého Novosadu by sa stalo peklo. Možno ani to nie, možno horšie!“
       Gabiho lesklé oči zachytili Micov jemný úsmev.
       „Neveriaci Tomáš si, nie môj brat! Nedobre robíš, keď sa tu tak hlúpo usmievaš. Však ty zistíš, že zbytočne si si kravu kúpil. Kondáš ťa videl! Z toho prachu šlo i na Hvezduľu! Keď budeš taký sprostý, zdochne ti ako tá prvá. Ihneď choď za bačom Ondrom, nech ti dačo poradí, kým nezačne byť zle. A ešte dačo. Zbytočne sa role držíš. Z tvojich mozoľov sa deti nenajedia! Peniaze vám treba, lepšie urobíš, keď pôjdeš i ty k Židovi do roboty na stavby. Tak ako ja! Joži od nás odišiel do Ameriky, ostalo po ňom miesto, Žid by ti dal prácu, keď sa prihovorím. Veď murárčinu vieš a čo nevieš, to ťa naučíme! I keby ti Hvezduľa zašla, skôr si potom kúpiš druhú kravu. Žid ti aj požičia. Pravda, za úroky.“
       „Dobre, Gabi, jasné, len už nepi,“ pristúpil k nemu Mico a frnkol mu prstami po uchu. Vlastne tak iba skúšal, či je Gabi ešte hore, alebo zaspal. Hlava mu totiž po posledných slovách padla na stôl a nehýbal sa. Ani si spolu nenaliali.

       Mico, ba ani Helenka netušili, ako rýchlo sa Gabiho proroctvá naplnia. Ani nie po mesiaci už sedel Mico na rebrináku spolu s bačom Ondrom. Cesta z Cejkova sa mu zdala nekonečná. Najprv za ním ani nechcel ísť, ale keď Hvezduľa prestala dojiť a žiadny fortieľ ani starostlivosť už nepomáhali, bolo mu všelijako. Bača Ondrej mal povesť vychýreného liečiteľa i odklínača. Sprostosti o bosorkách nech si tárajú poverčivé ženy a Gabi, bača isto poradí byliny, veď aj ľudí nimi lieči, kdekomu už pomohol. A odklínať môže tiež, nech sú aj poverčivci spokojní.
       U Mica šiel bača ihneď do maštale. Helenka chcela ísť s ním, no bača odmietol, vraj musí byť s kravou sám. Mico mrdol plecom, nechápal prečo, ale nechcelo sa mu vzpierať. Sadol si v kuchyni oproti Helenke, každý dumal o svojom. V tú chvíľu, keď videl, ako sa Helenkine pery ticho hýbu, isto sa modlila, bolo i jemu všelijako. S Hvezduľou to vyzeralo ako keď sa vracia zlý sen. Ako pred rokom, keď im krava prestala žrať, len sa triasla a každého, čo sa jej dotkol, išla povaliť na zem a rozdupať.
       Ticho preťalo bučanie z maštale, nezvyčajne silné, až obaja poskočili. Helenka vstala a chcela vybehnúť von. Tak tak ju zdrapil za rameno: „Stoj! Veď bača zakázal!“
       Tvár sa jej zvraštila do bolestivej grimasy, až teraz si uvedomil, že ju prstami prisilno stíska. Povolil rameno a objal ju. Potrebovala to a takto mu aspoň neujde, ak by ju to zas pochytilo. Pozrel ponad jej plece cez okno na dvor. Bežala tam nejaká žena, zakopla, spadla. Isto tiež počula kravu a chcela sa pozrieť. A isto ju bača Ondro vyhnal, keďže už bežala od maštale na ulicu. Hej, spadla, ale nedvíhala sa. Ostala ležať. Či? Ak by sa Mico videl, sám by sa čudoval, ako mu dokážu liezť oči z jamiek. Tam, kde pred chvíľou ktosi ležal, bol už len čierny fľak, ale ten sa zmenšoval, mizol, ako špinavá voda, keď ju vyleješ na suchú zem.
       „Videli ste tú bosorku?“ odrazu sa prudko roztvorili dvere a do domu vstúpil bača Ondrej. On, mnohými obdivovaný, mal teraz roztrasený hlas a čelo pokryté potom, až mu stekal na obočie.
       „Aká bosorka?“ Helenka zašepkala a Mico cítil, že sa chveje.
       „Len hovorte! Videli ste ju, alebo nie?“ bača trval na svojom.
       Helenka sa dušovala, že ona veru nikoho nevidela a Mico zaryto mlčal. Bál sa priznať i sám sebe, keby sa počul, neveril by si. Navyše, a to by bol radšej, keby bol pozeral iným smerom a nič nevidel, nielenže ju zbadal, ale aj spoznal. V tom krátkom, kratučkom okamihu, čo netrval ani toľko ako lusknutie prstami, v momente, keď padala na zem, zočil jej tvár. Tvár ženy, ktorú tak rád bozkával, hladil a miloval.
       „Bola to mocná bosorka. Jej moc je oveľa väčšia ako moja. Všetko, čo som skúšal, skončilo nedobre. Je mi ľúto,“ dodal bača Ondrej potichu. „Viac pomôcť neviem. Kým bude táto žena v dedine, iste vám i krava zájde. A neradím vám ani novú kupovať, lebo skončí rovnako.“
       Mico už baču nepočúval. Znova a znova sa snažil vybaviť si tú tvár, akoby ju mal naraz v predstavách vidieť inak, akoby chcel oklamať sám seba. To sa však nedá. Áno. Bola to Verona. Milovali sa. Kedysi. Jeho láska sa stratila v zabudnutí, jej prerástla v nenávisť. Čím väčšia je láska, tým je po sklamaní i väčšia nenávisť. A koho ženie veľká nenávisť, nemá žiadne zábrany.
       Hvezduľa zdochla na druhý deň. Našli ju vyvalenú na boku a tuhú ako kameň.

       Čas sa míňal a Micov život sa zmenil. Už pracoval so stavbármi u Žida a bol rád, že sa takto rozhodol. Učil sa rýchlo, aj robota bola zábavnejšia, ako celé dni sám na poli. Práve sa vracal domov celý spotený a špinavý od piesku, no spokojný. Dostal výplatu. Každý týždeň peniaze na ruku, nie je to ako pekný sen? A zajtra možno pôjde s Helenkou na jarmok. Kúpia si hus. Skutočnú hus, veľkú a vykŕmenú a ako páni si ju upečú a zjedia. Už dlho o tom sníval a tento sen sa mu i splní. Nebude o tom nikde hovoriť, nech sa nedostane do pletiek o márnotratnosti, alebo nech im iní nezávidia. Ale dovolia si taký obed aspoň zajtra a potom na to bude s Helenkou i deťmi spomínať. Zajtra sa zahrajú na pánov, aspoň raz v živote.
       Z príjemných predstáv ho vyrušil umieračik. Nevedel o tom, že by v dedine niekto stonal, isto dáke nešťastie! Až tetky pred kostolom mu povedali, že to umrela Verona. Vraj jej puklo srdce a padla na zem tvárou dole. Stalo sa tak vedľa jeho domu. Mico sa zatriasol, akoby ho ovanul mrazivý vietor.

       Ten večer sa Mico opil do nemoty, hoci inak nezvykol. Výčitky, zlosť, ľútosť, smútok i láska, čo kedysi cítil k Verone, to všetko sa protichodne miesilo v jeho duši a privolalo zmätok a nepokoj. Helenka mu rozumela, urobila najlepšie čo mohla, mlčala a nechala ho tak. A on, vyvalený na drevenej lavici, hovoril stále dookola: „Nemala byť moja, nemala byť moja...“
       Až ráno, keď sa prebral a na dvore si vylial na ubolenú hlavu vedro studenej vody, prišla Helenka k nemu, či mu niečo netreba.
       „Nie. Len myslím, že si tú hus nekúpime. Je to ozaj márnivosť, hrať sa na pánov. Radšej šporme a raz si kúpime znovu kravu. Ver mi, ďalšia nám už nezdochne. Toho zla, čo tu bolo, už niet.“
       „Viem,“ šepla Helenka. „ja som to dlho vedela.“







čitateľov: 2915