login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Rudyho skutky

@ :: Poviedky ::     Feb 01 2016, 12:20 (UTC+0)

Kostol reformovanej cirkvi z 18. storočia v Kyste

Miesto: Kysta, okres Trebišov
Čas: prelom štyridsiatych a päťdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Nie je ľahké mať za brata človeka, o ktorom si polovica dediny myslí, že je blázon a druhá polovica, že je len pojašený, ale bláznivo. Nakoniec, hranica medzi jedným a druhým je veľmi krehká, niekedy ju ani nemožno postrehnúť. Rudyho pozná celá Kysta, aj celý Hrčeľ i Novosad, a to je už veľká dedina. Ba som presvedčený, že ho poznajú všade, kde strávil aspoň pol dňa. Vždy na seba strháva pozornosť, vymýšľa veci, čo normálnemu človeku nenapadnú, ba ich aj robí a potom ho vedú žandári na stanicu. Tam im vysvetľuje, čo a ako sa stalo, aké pohnútky ho viedli k jeho nezmyselným činom, a keďže má dar reči, rehot žandárov počuť i cez zatvorené okná na ulicu. Rudy nemyslí na dôsledky, ale ak sa mu niečo vidí zábavné, tak to urobí a hotovo. Normálny, ak je normálne to, ako sa správa väčšina z nás, nebol asi nikdy. Dokonca ani pred narodením. Matka ho nosila pod srdcom celých desať mesiacov. Už dávno mal prísť na svet, ale jemu sa nechcelo. Pôrodná babica horekovala, že to nemusí dobre skončiť. Masírovala mame brucho, niekedy prišla i dva razy denne a potom sa to stalo. Ja si to nepamätám, mal som vtedy iba tri roky, ale otec o tom často hovoril, že keď už konečne Rudy uzrel svetlo sveta, bol iný ako ostatné deti. Najmä jeho hlava, ktorú mu pokrývali dlhé čierne vlasy. Každý na neho pozeral ako na čosi nezvyčajné. Však taký i bol. Nielen výzorom, ale i krikom, z ktorému sa i trpezlivej materi po čase triasli ruky ako starému korheľovi.
       Rudy mal neskôr na všetko vlastné vysvetlenie. Vraj takému dieťaťu je v lone matky dobre. Ešte nevie, že okrem neho existujú aj iní ľudia, a tak sa zaoberá len samo sebou. Má všetko, čo potrebuje. Necíti hlad, je mu teplo, nemusí sa ľakať zmien, svetla a tmy, veď nepozná slnko ani mesiac, deň ani noc, len absolútny pokoj. Nevie nič o ľudskej zlobe, závisti, úzkoprsosti, úlisnosti, falši, nič o tom zlom, čo ho neskôr veľakrát zaskočí. Môže robiť čo chce, obracať sa zo strany na stranu a nikto naň nekričí, nenúti ho do ničoho. Iba hlúpe deti sa vraj tlačia na svet. Tak si sám na seba privykol, mal na to viac času ako iní, a keď už bol vonku, nepáčilo sa mu, že ho naraz umývajú, balia do perinky a sťahujú tak silno, že sa v nej nemôže pohnúť. Vraj koho by to nezlostilo a kto by nekričal? Normálne dieťa zaplače a zaspí. On napĺňal dom ostrým hlasom po celé noci. Keď to tak trvalo zo tri týždne, mama sa zľakla, že mu niekto vzal z očí, že je urieknutý, počarovaný, pobosorovaný.
       Rodičia navštívili akúsi babu až v Hrani, čo vie odrábať a vyjavili jej, aký je. Baba prišla, položila Rudyho na stred stola, rozviazala perinku, ležal tam tak, ako ho Pánboh stvoril, teda holý a ako mal vo zvyku, spustil krik, až mu nabiehali žilky na čele. Baba vravela, že to nič, že to je dobre, však on o chvíľu prestane. Vybrala z pece žeravé uhlíky na železnú lopatku a potom Rudymu odstrihla z tých dlhých čiernych vláskov. Hodila ich na uhlíky a trochu to zaškvrčalo. Isto aj zasmrdelo, ale vravím, bol som malý a viem to už len z rozprávania. Baba chodila po dome a s tou lopatkou odymila všetky kúty, prahy i kľučky. Nakoniec sa vrátila k stolu, čosi odriekala, obchádzala ho dookola až zastala pred maličkým. Stále si niečo mrmlala, ale Rudymu sa zrazu narovnal jeho maličký vtáčik a šťance vystriekli prúdom rovno na žeravé uhlíky, potom všade dookola, i babe odriekačke rovno do tváre. Pustila lopatku, uhlíky padli na zem a začala si utierať oči. V tej chvíli Rudy stíchol, už neplakal, upokojil sa.

       „A pamätáte, keď sme patrili pod Maďarov? Ako Rudymu prišlo písmo, že musí do armády a on, že Maďarom slúžiť nebude! Nechcel na vojnu a robil zo seba frajera, že v takých pľuhavých časoch úradníci nemajú čas zisťovať, kto prišiel a kto nie, lebo už aj ich posielajú s puškami do zákopov. Mýlil sa. Do Kysty docválali maďarskí žandári na koňoch a začali ho hľadať. Že pred dvoma dňami sa mal hlásiť v kasárňach a jeho nikde. Ľudia im ukázali kde býva, veď čo mali robiť? Ale on ich zbadal a utekal cez záhrady, až videl, že na dome šustra Janka sú otvorené dvere. Vbehol dnu, Janko nebol doma, ale mal tam ženu Julku. Ležala v posteli, lebo bola chorá. Rudy sa hneď zobliekol a ľahol si ku nej, že keď niečo, tak on je jej muž. Lenže sa prepočítal. Žandári chodili z domu do domu, pozerali, kde môže byť a u Janka ho zatiaľ Julka mlátila hrnčekom po hlave. Chcela ho vyhodiť na ulicu, ale on prosil, nech ho zachráni, lebo najskôr ho dajú do áreštu a keď si to odsedí, pošlú ho do prvej línie. Keď do domu vošli žandári, Julka už ležala pokojne, veľmi kašľala a na otázku, či nevidela Rudyho, povedala, že sa len teraz zobudila a nič nevie. Vraj bol skrytý pod posteľou,“ vravel starý Miki, muž, čo bol viac v krčme ako doma. I teraz tu sedel na rozheganej stoličke, pripaľoval si cigaretu od cigarety, a keď si potiahol, vyfúkol dym popod svoje zožltnuté fúzy a siahol po poháriku ražnej.
       „Ja som počul, že nie pod posteľou, ale pod perinou sa skrýval. Hneď vedľa Jankovej Julky,“ pridal sa zubatý Pali, ktorého každý volal práve takto, lebo napriek mladému veku mu vpredu chýbali štyri zuby.
       Starý Miki čosi zavrčal, že keď zubatý Pali počul inak, nech ide k Jankovi a Julke, nech sa ich opýta a vraj bude rád, keď sa vráti bez monokla. Dosť sa už na tom celá Kysta smiala, kto im to pripomenie, musí hneď utekať. Vraj ešte šťastie, že Rudymu prišlo predvolanie tesne pred koncom vojny a tých pár týždňov sa vydržal skrývať.

       V krčme u Bodnára bolo často veselo. Vlastne v celej dedine bývalo veselo oveľa viac, ako pred tými dvoma rokmi, keď sa tu ešte prechádzali Maďari i Nemci. Smútili iba tí, ktorým sa blízki nevrátili z frontu. Ale zmena, že dedina už nie je maďarská, ale znova patrí Československu, ako pred tým tridsiatym ôsmym, bola radostná. Už sa nebojovalo, ľudia sa nechodili skrývať do pivníc, bomby nepadali a to po tých pľuhavých rokov k radosti stačilo. Navyše, vojna z Rudyho urobila hrdinu. O tom, že odmietol slúžiť v maďarskej armáde, čo ťahala s tou nemeckou za jeden povraz, sa dozvedeli aj páni z okresu a už bol uznávaným odbojárom. Dokonca i záchrancom. Bolo to tesne pred oslobodením, keď Rusi od Brehova pálili z kaťuší na našu dedinu a suseda Iľa bežala do stodoly zachrániť mláťačku. Rusi nemierili presne na domy, i keď jeden zasiahli, ale strieľali za ne, aby sa Nemci zľakli a z dediny ušli. To sa im aj podarilo, lenže za domami stáli práve tie stodoly a jedna po druhej začali horieť. Suseda Iľa mala muža na vojne a ten jej ešte pred odchodom hovoril, že než by prišli o čokoľvek, na mláťačku musí dávať veľký pozor. V čase žatvy ju požičiavali a zarábali na tom viac, ako im dalo ich pole. Keď Rusi spustili paľbu, chytila ju panika a namierila si to presne tam, kde to najviac vybuchovalo. Rudy to uvidel, utekal za ňou a chytil ju. Hádzala sebou, chcela sa mu vytrhnúť, akoby jej chcel zle, bila ho zúrivo päsťami, až by si človek myslel, že ju tam chce nasilu povaliť, keď to naraz buchlo blízko. Tak blízko, až čudo, že sa im nič nestalo. Vtedy ju ozaj povalil. Ležali na zemi, v ušiach im pískalo, nič nepočuli, ale videli, ako rozmetalo stodolu a mláťačka ležala po kusoch na šírom okolí. Aj Iľa by bola po kusoch na šírom okolí, ak by ju nezdržal a museli by ju zbierať a skladať v truhle dohromady, keby z nej vôbec niečo našli. Tak! Aj to sa dozvedeli páni z okresu a ponúkli Rudymu prácu. Stal sa železničiarom. Mať také miesto v štátnej službe bolo hodné závisti. Toto áno, iné nie. Najmä tie časté výčiny. Aj dnes sme sa dozvedeli, že sa Rudy ešte nevrátil z práce, lebo ho zasa vzali žandári.

       Cigaretový dym sa vznášal pod stropom, po chvíľach spomínania prišlo krátke ticho, Rudy ako denný návštevník tu zjavne chýbal. Vonku už nastal večer, potom takmer noc, poriadne sa už zotmelo, keď sa konečne otvorili dvere a on vošiel dnu a usmial sa zoširoka. V železničiarskej uniforme, s placatou čiapkou pod pazuchou, lebo ju nerád nosil na hlave, ale príkaz z roboty znel, že ju musí mať vždy pri sebe. Sadol si k nám, prstami upravil svoje čierne vlasy a očami hlboko vsadenými do inak chudej kostnatej tváre si nás premeriaval jedného po druhom. Čakal na otázku.
       „Prečo ťa vzali žandári,“ pozrel som naň, nech to zbytočne nezdržujeme.
       „Lebo mám rád ľudí,“ položil čiapku na stôl a zaškeril sa ako malý chlapec. Ten výraz som už dobre poznal.
       „Veď to nie je trestné.“
       „To povedz žandárom,“ zamrvil sa, nikdy dlho neobsedel.
       „A ako sa tá tvoja láska k ľuďom prejavila?“ vedel som, že bude chvíľku naťahovať, kým všetko vyrozpráva.
       „Dal som im najesť.“
       „A čo si im navaril?“
       „Nič. Dal som im margarín.“
       „Aký margarín?“
       „Teda, chlapi, to bolo tak,“ začal konečne, „že som vo Veľatoch na stanici skončil šichtu a šiel som domov. Dobrý deň to vyzeral, lebo išiel okolo nákladiak a ja som mu zamával, nech ma zoberie. Auto zastalo a šofér, taký chlapík v montérkach, si ma premeral a povedal, že ma chcel zobrať, ale ma nevezme, lebo auto je nové a ja mám veľmi zablatené topánky. Neviem, kto to bol, nikdy som ho nevidel, ale mal som ho chuť poslať do psej matere. Načo vôbec zastavoval? Aby mi skontroloval bagandže? Lenže potom mi napadlo, že by som mohol vyliezť na korbu a on súhlasil. Vravel, že pôjde aj cez Kystu, tam ma vyloží a všetko vyzeralo dobre. Ale rozumiete mi? Nejaký obyčajný šofér bude mne, železničiarovi vyčítať, že sa mi nelesknú topánky a nepustí ma ku sebe do kabíny? Taký puntičkár na čistotu? To normálny muž predsa nie je! A ak nie je normálny, tak aký potom je? Keď sa pohol, pozeral som, čo tam má za náklad. A viete, čo tam bolo? Štyri obrovské debny plné baleného margarínu. Auto nešlo rýchlo, ale celkom pomaly. Asi aby sa nezašpinilo od blata, keď je ten šofér taký precitlivený. Videl som pri ceste jednu ženu s malým deckom, čo hrýzlo krajec suchého chleba. Chcete margarín? - kričal som na ňu a jeden jej hodil. Mali ste vidieť, ako sa na mňa pekne usmiala. Hodil som jej ďalšie, neviem, možno tri, možno štyri a potom, kde koho som videl, každému som hádzal. Viete, ako sa tešili? Ktosi volal, že prečo im to dávam. To je americká pomoc! Potravinová pomoc! Vidíte, ani na nás nezabudli! - zasa som kričal a poviem vám, toľko radosti som už dlho nezažil. Ako sme šli cez Hrčeľ, detiská za nami bežali, chytali lietajúce margaríny a ten šofér tak uprene hľadel pred seba na cestu, aby obišiel všetky výmole a mláky, že si to ani nevšimol. Až tuto na začiatku Kysty, keď som vyhodil, no, neviem, možno iba desať, možno dvadsať kúskov, ma uvideli žandári, čo išli okolo. Zastavili auto a vraj, že čo tam vyhadzujem.
       Dobre som toho človeka odhadol. Zo šoféra sa vykľul nepríjemný človek, vraj to dá na súd! A veď som mu všetko nevyhádzal! Jedna debna ostala celá a v druhej ešte tiež niečo na spodku. Žandári spísali zápisnicu a šoféra prehovorili, nech ma nežaluje. Ale musím všetko nahradiť, inak pôjdem do áreštu. Je na svete spravodlivosti? Do koľkých dedín priviezli americkú pomoc? Ako sa volá? UNRA, nie? A ku nám UNRA neprišla. Len som chcel napraviť túto krivdu a urobiť ľuďom radosť, ale oni ma ešte potrestajú!“
       „A ty sa čuduješ? Veď toho šoféra môžu vyhodiť z roboty,“ krútil hlavou starý Miki, tento žart sa mu nepozdával.
       „Nevyhodia ho! Chlapov je málo a roboty veľa! Len ja teraz budem ktovieako dlho robiť zadarmo. Žandári mi prekutrali vrecká a vraj ako prvú splátku mi vzali všetko, čo som mal pri sebe. Ani pálenku si nemám za čo kúpiť. Naleješ mi na dlh?“ obrátil sa Rudy na krčmára.
       „Ani nápad.“
       „A za drevo? Donesiem ti zajtra drevo z domu. Plnú náruč,“ nedal sa Rudy odbiť.
       „Dones dnes a nalejem ti,“ krčmár sa zasmial, keď videl, akú zúboženú grimasu Rudy vystrúhal.
       „Najskôr nalej,“ lúskol prstami, ale teraz sa ozval starý Miki.
       „Bol by ti hlúpy naliať, keď si ešte nič nepriniesol. Choď po drevo a potom pi.“
       „A ty sa čo do toho staráš?“ Rudy stiahol pery do prísnej čiarky a pozrel na Mikiho ako na vraha.
       „Alebo zaplať drevom štyri poldecáky aj pre nás a my sa za teba zaručíme,“ vymýšľal zubatý Pali, azda aby ho ešte viac nazlostil, ale Rudy s tým napodiv súhlasil. Krčmár priniesol štyri plné voňavé poháriky, štrngli sme si a Rudy sa postavil, že dobre, ide po drevo a hneď je nazad. Železničiarsku čapicu nechal na stole a to vyzeralo ako dobrá záruka, že sa ozaj vráti.

       Bolo mi jasné, prečo starý Miki tak rýpal. Aby ste chápali, Miki nemal Rudyho veľmi rád. Rudy za to vlastne ani nemôže, ale Mikiho vnuk. V čomsi sú si podobní, i keď ten malý fagan nemá viac ako dvanásť rokov. Ale somariny robí jednu za druhou. Keď do dediny prišli Nemci, starý Miki mal syna na vojne a doma bol len s nevestou a vnukom. Nemci po dedine natiahli drôty a urobili si telefónnu linku. A naraz sa to chlapčisko opýtalo deda, to ako Mikiho, či sa im doma nezíde drôt. Že ho má dosť. Potom ukázal, čo skryl v maštali. Nevedno, ako to ten chlapčisko urobil, ale drôtu tam mal hádam tristo metrov a Nemci začali vyšetrovať, kto kradol. Vraj to musel byť diverzant, nejaký partizán a trestu neujde. Čaká ho guľka do hlavy. Starý Miki drôt ukryl a kým Nemci s Maďarmi neodišli, stále mal strach, že na to prídu. Potom, keď dedinu oslobodili Rusi, pili ako dúhy. Odkiaľsi priniesli veľa vína, možno z Tokaja, možno zo Somotoru, neviem. A Miki choval doma zajace. Jeden opitý Rus otvoril zajačinec, natiahol samopal a všetky ich postrieľal. Potom oprel zbraň o studňu a nosil ich na niekoľkokrát do domu, nech im Miki s nevestou pripravia jesť. Malý chlapec mal tie zajace rád, a tak kým ich ten Rus nosil hore dole, vzal samopal a hodil mu ho do studne. To bolo kriku! Rus sa až triasol od zlosti, vrieskal, že s nimi urobí poriadok, no nakoniec sa upokojil tak, že im vzal sviňu a koňa. Občas stačilo povedať, že ten malý bude ako Rudy a starý Miki od zlosti až očervenel.

       Mýlili sme sa, keď sme si mysleli, že Rudy príde čoskoro nazad. Prešla hádam hodina, keď sa zas otvorili dvere, on v nich stál a plnú náruč dreva mal i nemal. Priniesol tri drevené kríže. Z cintorína. Vraj škoda ničiť vlastné zásoby.
       „Si zošalel? Na tom mám variť, s tým mám kúriť?“ chytil sa krčmár za čelo, starý Miki tiež niečo vykrikoval, len Pali spustil rehot.
       „Čo? Som niečo nedobre spravil? Veď som splnil, na čom sme sa dohodli, nie?“ robil sa Rudy hlúpym.
       „Ber tie kríže a odnes ich naspäť!“ trval krčmár na svojom, ale Rudy ich položil na zem a sadol si zasa k nám.
       „Nemôžem. Chlapi, ja tam pôjdem až zajtra. Keď bude vidno. Mňa tam mátalo,“ oprel sa o stôl a vložil si tvár do dlaní. Vyzeral ako dobrý herec, každý to bral ako také divadlo.
       „Tak ich vráť zajtra, ale teraz ich ber domov, ja ich tu nechcem,“ krčmár zvýšil hlas, a to on nezvykol.
       „Ale poďte niekto so mnou. On je tam vonku. Čaká ma.“
       „Kto?“ opýtal som sa a čakal dáku veselú odpoveď.
       „Neviem. On a hotovo! Tvár som mu nevidel. Ale letel nado mnou po celý čas a ak vyjdem von, bude tam zasa.“
       „Aha ho! Odbojár, hrdina dediny, čo sa vzoprel maďarským žandárom a bojí sa strašidielok! Povedz, počul si dajaké bu-bu-bu?“ starý Miki nasadil posmešný výraz, ale Rudy ani nezdvihol hlavu, až kým krčmár nepovedal ešte raz, a to veľmi dôrazne, nech tie kríže berie ihneď preč a zajtra sa ukáže s riadnym drevom.
       Rudy pomaly vstal, bez slova vzal čapicu i kríže a odišiel.

       Na druhý deň sa Rudy v krčme neukázal. Ba krčmár mi povedal, že počul, vraj Rudy nebol ani v práci. Ani som si nedal naliať a vybral som sa za ním. Bol doma, býval sám. Na moje veľké prekvapenie ma však neprivítal spŕškou veselých a hlasitých viet. Sedel na okraji postele a pozeral kamsi do prázdna, akoby ma ani nevnímal. Až keď som pristúpil bližšie a ozval sa znova, otočil ku mne hlavu a pýtal sa potichu: „Vezmeš tie kríže na cintorín? Zavrel som ich v komore. Prosím, ber ich.“
       „Veď ani neviem, z ktorých sú hrobov. A teraz s nimi pôjdem cez dedinu? Nech na mňa každý pozerá? Počkáme, kým sa zotmi a pôjdeme tam spolu.“
       „Nie, za tmy nie! Prosím, za tmy nie. Pomôž mi s nimi, ale teraz, kým ešte vidno! Nesmú tu ostať cez noc, nesmie sa to opakovať!“
       Pozrel som naň, či to hrá, alebo sa ozaj niečo deje, ale on sa zrazu roztriasol a rozplakal ako malé decko. Vzlykal a zo mňa sa sypali otázky jedna za druhou. Zbytočne, neodpovedal na nič. Cítil som sa hlúpo, chcel som ho upokojiť, tak som ho pohladil po hlave ako malého chlapca a on ma chytil za ruku a prosil, nech nikam nejdem.
       „Veď ja ešte neodchádzam. Ale ty poď sem. Aha, tuto,“ priviedol som ho ku stolu a povedal mu, nech si naň sadne. V peci sa nekúrilo, musel som najskôr založiť oheň a ozaj chvíľu trvalo, kým sa rozhorel a boli aj uhlíky. Rudy po celý čas mlčal a obzeral sa na všetky strany. Potom som vzal uhlíky na železnú lopatku a nožnice. Rudymu som odstrihol prameň vlasov a hodil ich k uhlíkom. Vydymil som v dome všetky rohy, všetky prahy i kľučky a nakoniec som obchádzal okolo stola. Nevedel som, čo mám hovoriť, tak som mrmlal dookola: „Nech zlo odíde z tohto domu, nech zlo odíde od tohto človeka.“

       Spoločne sme odniesli kríže späť na hroby ešte pred západom slnka. Drevo som za Rudyho priniesol do krčmy ja. On ostal doma. Už sa nebál. Alebo nie toľko ako predtým, ale chlapom sa ešte nechcel ukázať. Postupne sa začal spamätávať, ale nech som sa ho kedykoľvek neskôr opýtal, čo sa stalo vtedy na cintoríne a čo potom v noci uňho doma, vždy to radšej zahovoril. Už nikdy nebol taký veselý ako kedysi. A nikdy viac ani nevystrájal žartíky, na ktorých by sa bavila celá dedina. Z môjho brata Rudyho sa stal vážny muž.



čitateľov: 2987