login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Včelárov svet

@ :: Poviedky ::     Mar 13 2016, 10:06 (UTC+0)

Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: prvá polovica osemdesiatych rokov 20. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Pichla ťa včela? Neškrab si to! Vieš, ak sa to dlhší čas nestane mne, aj mi to chýba,“ usmial sa Arnošt, zatiaľ čo sa moja tvár pretiahla do nepríjemnej grimasy.
        „Med je dobrý, len keby tie mrchy nebodali,“ zasyčal som cez zuby, keď som si vyťahoval žihadlo. Nedbal som na radu, že treba chvíľku počkať a potom pôjde von ľahšie. Chcel som sa ho zbaviť čo najskôr.
        „Škoda včielky,“ zdvihol Arnošt končekmi prstov maličké telo, čo som pľasnutím pred chvíľkou usmrtil a ono padlo presne pred moje topánky.
        „Včely je škoda? Koľko ich máš v tých úľoch? Desaťtisíce? Státisíce? Ani nezbadáš, že ti chýba. Ale ja to ešte budem cítiť aspoň do...“
        „Nie, Slávku, takto nehovor,“ pokrútil Arnošt hlavou a potom ukázal na lavičku pod jabloňou, aby som si sadol.
       No čo už. Odbehol som si z práce po fľašu medu a skončil so žihadlom v jeho záhrade pod stromom. Vypýtal som si pohár studenej vody, smädný som nebol, ale priložil som si ho na predlaktie, lebo mi už trochu napuchlo a čakal som na ďalšie Arnoštove slová. Bol som si istý, že budú znieť ako z iného sveta. Arnošt bol už taký. Vysoký tridsiatnik, že by sa pokojne mohol dať na basketbal, alebo sa oháňať za ženskými sukňami, ktoré by sa pri jeho súmernej tvári a ramenatej postave okolo neho neustále vlnili. Lenže povahou bol tichý, často zadumaný, zahĺbený viac do života včelích rojov než do toho ruchu, či niekedy až hektického besnenia, ktoré vládlo navôkol. Ešte ráno som v práci pred poradou listoval v Rudom práve a čítal, že aj keď prípravy na žatvu vrcholia, v spoločnosti sa opäť boríme s nedostatkom súčiastok pre poľnohospodárske stroje. Je na zodpovednosti straníckych organizácií podnikov, aby vo svojich radoch organizovali dočasné hliadky, ktoré preveria zodpovedný a šetrný prístup k žatevným mechanizmom a nedochádzalo k nadbytočnej potrebe náhradných dielov. Hektárové výnosy sú predsa vyčísliteľným výsledkom, ktorý musí spĺňať kritériá československej hospodárskej a sociálnej politiky vytýčenej XVI. zjazdom KSČ. Na porade nás hospodár informoval aj o potrebe šetrenia pohonnými hmotami a navrhol nový socialistický záväzok, ktorým sa zaviažeme k nižšej spotrebe nafty a benzínu. Samozrejme, odhlasovali sme to. Mladučkú referentku napomenul predseda, že už dva týždne nezmenila nič na nástenke v chodbe pri kancelárii a stále informuje o obsahu prejavu súdruha Miloša Jakeša z porady vedúcich pracovníkov národohospodárskych rezortov k problematike centrálneho riadenia výroby potravín, i keď súdruh Jakeš už k tejto téme vydal niekoľko ďalších straníckych stanovísk. A naraz Arnošt. On a jeho včely. Teraz si sadol ku mne a začal hovoriť pomaly, kládol dôraz na každé slovo, akoby to, čo mi chce povedať, bolo dôležitejšie než celá tá spoločenská haravara.
       „Každej včely je škoda, dokáže viac než človek,“ začal zasa tým svojim neuveriteľne pokojným hlasom, držiac v ruke sklenenú fľašu medu, po ktorú som prišiel. „Jedna včielka váži len desatinu gramu, ale dokáže lietať, aj keď z kvetov nazbierala polovicu svojej váhy. Niekedy za nektárom letí aj tri kilometre. Polovica z neho sa odparí už počas letu, pretože obsahuje aj vodu. Ak na jeden let počítame napríklad tri kilometre, vyjde nám z toho, že na kilo medu musí preletieť stodvadsaťtisíc kilometrov. Tak si to spočítaj. Zem meria okolo rovníka štyridsaťtisíc kilometrov. Za kilom medu musí včela obletieť zem trikrát. Ak by také množstvo chcel nazbierať človek, potreboval by aspoň dvadsaťpäťtisíc hodín, čiže tritisícstodvadsaťpäť dní, ak by robil aj cez víkendy. To je viac ako osem a pol roka. Naozaj je škoda každej včely, každého zbytočne pusteného žihadla. Opakujem, včela dokáže viac ako človek.“

       Prechádzal som stredom dediny mostom cez Bystřičku, pozeral na horúčavou rozpálené strechy křtomilských domov, v ruke držal sklenenú kompótovú sedemdecovku plnú medu a vnímal bolesť po bodnutí žihadlom. Už to tak nepálilo, ale hnusne to svrbelo. Darmo mi potom ešte Arnošt hovoril, vraj mám byť rád, pretože včelári nikdy netrpia reumou a v minulosti sa pichaním včiel liečili niektoré choroby. Bolo to nepríjemné a dosť! Na druhej strane som musel uznať, že naše krátke stretnutia vnášali do mojej duše trochu pokoja, ktorý som inde nenachádzal. Len čo som opustil jeho záhradu, v hlave mi začali víriť ďalšie a ďalšie myšlienky, čo musím stihnúť, čo by som mal stihnúť, čo sa odo mňa očakáva. Predovšetkým potrebujem dokončiť kúpu pozemku pre dcéru Jenku. Tonda, môj dobrý kamarát od školských lavíc, má bratranca na pozemkovom úrade v Přerove a tak sa mi podarilo dohodnúť, že môžem získať osemárový pozemok za dvanásť tisíc korún. Jasné, ešte nejaká tá fľaštička k tomu pôjde, ale Jenka ani nie rok po svadbe už bude môcť začať stavať dom tuto v Křtomili. Aspoň ju prejdú tie výmysly, že sa aj s mužom odsťahujú do Olomouca, ak by si tam našli prácu s podnikovým bytom. Musel som predovšetkým vymyslieť, ako dohodnúť nejakú služobnú cestu, aby som ten pozemok vybavil v Přerove jedným vrzom. Boža, moja žena, mi naviac tĺkla do hlavy, že taká kúpa sa nerobí každý rok, tak nech zoženiem nejakú poriadnu fľašu, v žiadnom prípade víno či slivovicu, ale najlepšia by bola whisky odniekiaľ zo západu. Lenže kde takú zohnať? Aj keby som načierno vymenil koruny za bony a šiel do Tuzexu, západnú whisky by som nekúpil. Predávali tam akurát Gold King Whisky, čo i keď mala americký názov, vyrábala sa niekde v Krásnem Březně pri Ústí nad Labem. Keby ju bolo možné kúpiť aspoň v normálnom obchode! Naviac Fany, moja mladšia dcéra, odkedy počula, že pôjdem do Přerova, neustále do mňa hučala, či tam neobehám obchody a neskúsim jej zohnať céčka. Najlepšie by bolo, keby som mal niekde nejakú známu predavačku, lebo ich majú zvyčajne pod pultom. Tie malé plastové písmenká, ktoré sa môžu spájať do reťazí ako náramky na ruky, na krk, či ozdoby na šaty, ju celkom pohltili. A nielen ju. Všetky decká v Československu z toho zošaleli. Vravela, že dobré by boli modré alebo zelené, lebo by ich vedela vymeniť za kopec žltých i červených. Tie sa vraj zháňajú ľahšie. A robia už vraj aj priesvitné céčka, to je úplný hit, ale aj keby som zohnal aspoň červené, či vlastne hocijaké, vedela by ich dobre pozamieňať so spolužiačkami v triede. Toho sa mi podarilo našťastie zbaviť a zatrhol som jej to. Jednak by som asi céčka zháňal celkom zbytočne a stratil celý deň, naviac sme sa na ňu s Božkou hnevali, lebo sme zistili, že si vyše dvoch mesiacov nekupovala desiatu, ale odkladala peniaze. Vraj si chcela našetriť na elpéčku, a to by jej trvalo ešte zopár týždňov. Zbláznila sa do skupiny Abba, na svojom kotúčaku má hádam všetky ich piesne, tak načo jej aj platňu?

       Nasledujúce dni a týždne neboli o nič ľahšie. Blázinec, blázinec a blázinec. V Přerově som síce pochodil dobre, pozemok v časti Trávniky bol na dom ako stvorený, no začal čas zháňania pletiva i kovových tyčí na oplotenie, získanie projektu domu, materiálu na stavbu a kamarátov, čo by mi boli ochotní so všetkým pomôcť. Žatva sa v už v Křtomili pomaly rozbiehala, teda pre mňa celkom najhorší čas, kedy by som nemal myslieť na nič iné, než na robotu. Namiesto toho som zisťoval, kde má kto akého známeho, aby som všetko potrebné zohnal. Oddych, teda aspoň aký-taký oddych som mal iba ráno v práci pri novinách. Dnes som si v Rudém Právu prečítal, že predsedníctvo Vlády ČSSR vypracovalo zásady intenzívneho využitia hydroenergetického potenciálu v malých vodných elektrárňach a schválilo komplexný program ich rekonštrukcií, obnovy a výstavby. Písali, že zodpovední pracovníci s plným uvedomením pristupujú k plneniu vytýčených úloh a akýsi inžinier Ján Gregor z Přerova na podnet miestnej straníckej organizácie vyprojektoval malú vrtuľovú turbínu, akú je možné vyrobiť takmer v každej robotníckej dielni. Na ďalšej strane zasa písali, že delegácia Komunistickej strany Dánska prišla na oficiálnu návštevu Československa, aby sa oboznámila s výrobným programom ČKD v Hradci Králové a mohla diskutovať s robotníkmi i mládežou o naliehavých otázkach súčasnosti. V práci na porade predseda vyzdvihol angažovanosť mladučkej referentky, ktorej pri tvorbe novej nástenky neušli mnohé zaujímavosti. Napríklad, že veľmi dobre vedľa seba umiestnila správu o vzájomnej pomoci medzi poľnohospodármi, keď z Jindřichovho Hradce vyslali osemnásť kombajnov na Slovensko. Hneď vedľa toho umiestnila článok, kde upozornila na vojnové chute amerického prezidenta Reagana, ktorý začal s agresívnou paľbou z námorných lodí na západný Bejrút v Libanone. Tým referentka v kontrastných plochách zvýraznila priepastný rozdiel medzi socialistickou spoločnosťou založenou na budovaní a spolupráci voči imperialistickému západu plnom agresie a nenávisti k rozvojovému a pokrokovému svetu.
       Moje myšlienky sa však uberali inam. Med, ktorý sme mali od Arnošta, nám už došiel a Boža mi pripomenula, aby som kúpil ďalší. U Arnošta je to lacnejšie ako v obchode. Očakávané stretnutie sa stalo akýmsi svetlým bodom dňa a ja som sa už tešil, ako sa opäť porozprávame. Možno som mu aj trochu závidel. Svoje úle mal postavené v blízkosti poľa s repkou, doma si ich nechal iba zopár. Za každý úľ pri poli dostával sedemdesiat korún, pretože takto pomáhal v opeľovaní. A ten med, čo nosil na výkup do včelárskej organizácie v Dřevohosticích, mu tiež niečo prihodil. Isto, on neraz vravel, že je to málo. Veď koľko zaplatí len za cukor na prikrmovanie mimo sezóny. Jedna včelia rodina ho spotrebuje aj osemnásť kíl za zimu. Keď to vezmeme na váhu, med sa stále pohybuje v cene masla, a to vraj nie je dobré. Ale nikto nezdvihne jeho cenu, súdruhom záleží na tom, aby si ho mohli kúpiť všetci.
       Isto, Arnoštovi repkové polia vyhovovali, ale mne sa to nepáčilo. Družstvo bolo v sedemdesiatych rokoch veľmi slabé, ľudia z neho mali dôchodky tak dvestopäťdesiat korún, a keď sa konečne začalo z tej biedy zviechať a pestovalo výhodnejšiu cukrovú repu a sladovnícky jačmeň, opäť sme toho roku na dobrej pôde popri obilninách zasiali repku ako v starých časoch. Ale taký sme dostali prípis.
       Z práce som vyrazil rovno k Arnoštovi. Jeho pokojný krok i reč po dni plnom zhonu na mňa pôsobili priam liečivo. Potreboval som odbúrať všetok stres, čo sa vo mne hromadil ako v tlakovom hrnci a začal som rozprávať o tom, ako to v robote beží, ako zháňam nejaké kontakty na stavebný materiál, ako mi zaberajú čas večné stranícke školenia a ako ma zaradili do novej komisie na vyhodnocovanie plnenia plánu práce v súlade s prijatými záväzkami. Všade samé papiere, tlačivá, posudky, zbytočnosti, a tie ma odpútavajú od všetkého, čo naozaj potrebujem robiť.
       „Vieš, Slávku, ono je to tak, akoby sa človek strácal v tom, čo sám vytvoril. Strom presne vie, čo má robiť. Rastie, vystiera listy k slnku, zapúšťa korene do zeme a poskytuje svoje plody. Aj včely vedia, čo majú robiť. Len človek neustále hľadá,“ Arnošt si prisadol opäť ku mne na lavičku pod jabloňou a ponúkal mi med.
       „Človek musí hľadať, pretože jeho prirodzenou túžbou je vytvoriť spravodlivú spoločnosť. Beztriednu spoločnosť,“ snažil som sa mu oponovať, i keď som možno iba verne opakoval frázy, ktoré do mňa natĺkli na politickom vzdelávaní.
       „Ale pozri na včely,“ ukázal Arnošt k neďalekým úľom, od ktorých sa ozýval neustály bzukot. Slnko mi trochu svietilo do očí, musel som si ich pricloniť rukou. Arnošt pokračoval. „Myslíš, že ich spoločnosť je nespravodlivá? A pritom majú svoje triedy, kasty, presne určené zaradenie, ktoré poslušne napĺňajú po celý život. Vlastne majú šesť tried. Na vrchole stojí matka kráľovná, ktorá privádza na svet potomstvo. Starajú sa o ňu. Druhá trieda, to sú včely čističky. Čistia bunky vo včelích plátoch, aby kráľovná mohla klásť vajíčka. Potom sú tu trúdy, či trubci, a to je tretia trieda. Porekadlo, že si lenivý a zbytočný ako trúd, je hlúpe. Bez nich by včelia spoločnosť zanikla. Zahrievajú plody a oplodňujú kráľovnú. Štvrtou triedou sú kŕmičky. Tie kŕmia potomstvo. Piatu triedu tvoria strážnici. Strážia vchod do úľa. A lietavky, tie, ktoré poznajú všetci najviac, sú šiestou triedou. Ony prinášajú peľ, vodu a sladinu, aby vznikol med. Včelie spoločenstvo sa nemusí vzdelávať, hľadať a skúšať nové postupy či trendy. Vie presne, kto má čo robiť a to je dokonalé. Nepotrebuje známosti, protekciu, nehovorí jedno pred kráľovnou a iné medzi svojimi. Ich život je bez pochybností, kde má kto svoje miesto. Len človek je plný pochýb.“
       „Ale to predsa nemôžeš porovnávať! Napríklad včely majú svoj úľ, či divoké včely bútľavinu a nemusia sa starať o stavbu. Ja teraz zháňam prútikára. Teda, už som ho zohnal. Hneď ako som kúpil pozemok. Ešte skôr, než začneme stavať dom, treba nájsť vodu a vykopať studňu. Majú včely takéto starosti?“
       „A ktorého prútikára si si zavolal?“
„Petra.“
       Arnošt sa zatváril čudne, čo ma prekvapilo. Hneď ako si to uvedomil, začal vysvetľovať.
       „Vieš, Slávku, nechcem ti do toho hovoriť, ale mal si zavolať takého prútikára, ktorý je zároveň včelárom. Neviem prečo, ale akosi to tak funguje, že včelárstvo a prútikárstvo majú k sebe blízko. Ja síce s prútikom robiť neviem, mňa to nepriťahuje, ale aha, pozri na včelíny. Každý má nad strieškou ešte priestor a v ňom je uložená voda. Dávam ju tam vždy na tri až päť dní a potom je iná. Polarizovaná. Tí, čo ju pijú, žijú dlhšie a pomáha aj od rôznych chorôb. Ba ak dáš z takejto vody vypiť za vedro koňovi, vylieči sa, aj keď sa už od slabosti nevedel postaviť na nohy.“
       „A čo to má spoločné s prútikármi?“ pozrel som naň nedôverčivo.
       „No, možnože nič. Ale včely a zdravá voda, to ide k sebe. Voda, nie je obyčajná tekutina, hoc vyzerá najobyčajnejšie. Veď si len zober taký plný pohár. Keď naň pozrieš, keď sa z neho napiješ, obsiahneš celý svet. Voda prúdi riekami, tryská prameňmi z hlbokého podzemia, plní moria a oceány, stúpa ako para k nebesám, mení sa na mraky a pláva na oblohe dlhé a nespočetné kilometre. Pozri na kvapku rosy na kvete a polož si otázku: Kde bola vlani, pred desiatimi, stovkami či tisícmi rokov? Je to tak, že voda je najväčší cestovateľ a ak má nejakú pamäť, isto i najmúdrejší. Možno tá kvapka tiekla v Amazonke, premývala piesky pobrežia Čínskeho mora, padala ako snehová vločka na Sibíri, alebo si ju niesol beduín v koženom mechu počas svojej cesty Saharou. A teraz je tu.“
       „Stále nechápem súvislosti,“ zdalo sa mi, že Arnošt odbáča od témy.
       „Pretože si zvyknutý na to, že všetko potrebuje vysvetlenie. Že veci nestačí brať jednoducho tak ako sú a veriť im, ako im ľudia verili tisíce rokov. Na všetko potrebuješ dôkaz. Niečo, čo je možné vyčísliť, zdôvodniť a pocit nekonečného súznenia s prírodou vymieňaš za obmedzený priestor rozumového chápania. Chcel som povedať len toľko, že včelár žije akosi viac v súlade s prírodou a voda je prírodný živel. Ak teda potrebuješ prútikára, zavolaj si radšej Lojzíka. Je dobrým včelárom a s vodou to tiež vie. Aj u mňa ju hľadal. Keď prišiel na miesto, kde je teraz studňa, prútik sa mu chvel. Povedal mi, aby som ho chytil za predlaktie a cítil som, ako mu v ňom brní. Ak chceš, pomôžem ti a zájdem za Lojzíkom s tebou.“
       „Už som sa dohodol s Petrom. A musím povedať, i keď sa u teba vždy rád zastavím a veľa dozviem, to, čo vravíš dnes, mi nedáva logiku,“ snažil som sa Arnoštovu ponuku jemne odmietnuť.
       „Logiku? Prečo v tom hľadáš logiku? Čo iné je logika, než schopnosť posudzovať veci z hľadiska našich obmedzených poznatkov? Nakoniec, ak hľadáš logiku, prečo si potom voláš prútikára, nech ti nájde vodu? Ako logicky vysvetlíš, že prútik v jeho rukách zmení smer presne nad podzemným prameňom?“
       Zhon v práci, napätie doma, vybavovačky na úradoch, behanie a zháňanie po obchodoch, už som mal toho naozaj dosť. Poďakoval som Arnšotovi za med a ani neviem, či som pozdravil, keď som zatváral bránku v plote. Dnešná návšteva mi nepadla tak dobre ako minulá, hoc som vtedy odchádzal so žihadlom v predlaktí. Nemal som chuť naťahovať sa o veciach, v ktorých som mal dávno jasno. Chcel som byť už doma, rozvaliť sa na gauči a pozrieť si televízne noviny. Správy zo skutočného sveta a nie z vysneného fantazírovania včelára, ktorý viac než výdobytky spoločenského pokroku vyznáva nejasné spojenia medzi včelstvom a vodou.

       Včera bol tomu týždeň, čo som sa vrátil od Arnošta a dnes sa k nemu chystám znova. Nie, teraz nepotrebujem med, ale túžim za ním ísť, sadnúť si na tú lavičku a počúvať, čo mi bude vravieť. Nechcem sa na nič sťažovať, i keď to doma teraz nie je práve najlepšie. Taká stavba zhltne úspory ešte skôr, než nakúpite materiál, ak vôbec všetko zoženiete. Ešteže stavbári sú taká fuškárska profesia a sú ochotní prísť hocikedy, keď sa im zaplatí na ruku. To už vraj zabezpečia svahovci. A aj kamarátov tu mám dosť, nie jednému som pomáhal dom stavať ja, teraz pomôžu oni mne. Teda Jenke. Ale Fany ma zlostí. Mladšia dcéra najnovšie stále fňuká, že chce kazetový magnetofón, hoc ten kotúčový hrá obstojne. Vraj, keď Jenke budeme stavať dom, ona by mohla dostať aspoň to. Že v Tuzexe majú aj celkom dobré západné značky. Nie sú lacné, ale ten zvuk...! Že sa to s naším B90 nedá ani porovnať. Tie kazeťáky nie sú ako on, ale stereo! Už na svoju stranu získala aj Božu, vraj po výplate by sme sa mohli vybrať do Brna aspoň pozrieť.
       V práci som Rudé právo nechal ležať na stole, ani som ho nevzal do rúk. Ba ani na porade som nepočúval, o čom sa hovorí. Stačilo mi včera, keď ma riešili. Nebolo by chýbalo veľa a možno by privolali aj verejnú bezpečnosť na zápis škody a vyšetrovanie. Arnošt mal tuším pravdu. Zatiaľ len tuším. Presne neviem, ale v tom, čo sa stalo, mi náhoda akosi nesedí. Petr predvčerom chodil s prútikom po novom pozemku. Posledné dva dni riadne pršalo, pôda bola mokrá, ale to vraj nevadí, prútik mu ukáže, kde kopať. Potom na jednom mieste zastal. Povedal, že tam treba hĺbiť jamu. Začal som aspoň trochu, nech mi je aj neskôr jasné, kde má byť studňa. A nerobil som ani dlho, ba práve naopak. Možno už po desiatich minútach voda začala z podzemia striekať, ale ďaleko viac ako som očakával. Prúdom tiekla na všetky strany, zaplavovala pozemok a ja som si nevedel rady. Zahádzal som jamu, ale voda odplavila hlinu a zasa tiekla. Volal som na chlapov, čo šli okolo, aby mi prišli pomôcť. Žeby taký silný prameň? Bude sa tu vôbec dať stavať? Chlapi prišli a pomohli mi. Tak sme zistili, že vec sa nemá len tak. Čakanom som prebil hlavný kanál meliorizačného systému, ktorý odvádza vodu z polí do Bystřičky. Vraj rúru treba hneď opraviť, lebo zaplavím aj domčeky, čo stoja nižšie, tiež cestu a vôbec... Bolo mi z toho nanič, robili sme na tom do noci. Naviac, poškodil som majetok v družstevnom vlastníctve.
       Dnes pôjdem za Arnoštom a budem ho počúvať. Myslím, že sa od neho a jeho včiel ešte môžem veľa naučiť. A poprosím ho, nech ma zavedie k Lojzíkovi. Lojzík je včelár, tak isto bude aj dobrý prútikár.



čitateľov: 2996