login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Mlyn – takmer detektívny príbeh

@ :: Poviedky ::     Mar 27 2016, 09:48 (UTC+0)

Obec Křtomil v súčasnosti

Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: dvadsiate roky 20. storočia
Autor: Jiří Zaťovič

       Bola to zvláštna rodina. Dnes by sa nad tým nikto nepozastavil, ale vtedy...

       „Tak, toto sú moje deti,“ chválil sa mlynár. „Marie, Anička a Betka. A toto je moja najmilšia, Fanynka.“
       „A toto sú moje deti: Ludmila a Zdenka,“ pridala mlynárka.
       „A toto je náš najmladší, Honzík,“ postrčil mlynár dopredu dieťa spoločnej lásky.
       Ženil sa druhýkrát, lebo ovdovel. A deti potrebujú matku. Núkali sa mu vychýrené krásavice, aj z Bystřice, dokonca aj od Přerova, ale mlynár Jan sa napokon rozhodol pre vdovu Annu, ktorá mu do manželstva priniesla nielen dve dievčatá, ale predovšetkým materinský cit. Jeho deti ho veľmi potrebovali. Veľmi dobre poznali pevnú otcovu ruku, ale chýbalo im pohladenie. A tak to urobil najmä pre ne, aby nezvlčili.
       Všetky tie reči o majetkoch a závisť, ktorá patrila ku každej klebete, brali jedným uchom dnu, druhým von. Mali sa radi a o rok už bolo z mlynskej záhrady počuť smiech dievčat a k tomu mrnkanie najmenšieho uzlíčka, Honzíčka.

       „Mň, hň, gňruááá!“ zavrešťal Juro tesne za chrbtom odchádzajúcej Fanynky. Tá sa ani nepohla a kráčala ďalej, domov.
       „Nehovoril som? Hluchá ako poleno!“
       „Môžeš na ňu štekať alebo spievať po čínsky, bude to všetko jedno,“ pridala sa Maňa. „S takou sa ani hrať nedá.“
       „Ale zasa to má výhodu! Neprezradí žiadne tajomstvo!“ pretromfol všetkých Ada. Decká sa rozosmiali, ale s Fanynkou to ani nepohlo. Naozaj ste mohli na ňu ručať ako jeleň, bola hluchá ako peň.
       „Chudák otec,“ vzdychla si Zdenka. „Vraj ju má najradšej zo všetkých detí.“
       „A ostatné jej závidia, lebo mlynár to vraj narafičil tak, že ak by zomrel, stane sa Fany dedičkou mlyna a ostatní budú musieť ísť preč!“ blysol sa Juro. Najskôr niekde počul dospelých, ako sa rozprávajú a teraz sa tvári múdro.
       „Ja neviem, čo by som robila, keby ma otec takto vydedil!“
       „Možno si myslia, že všetky ostatné dievčatá sa o seba dokážu postarať, len kto by si vzal takú hluchonemú a ešte k tomu aj nepeknú dievku?“ premýšľala nahlas Maňa.
       „Hm, vlastne je to úplne jedno, aj tak to nie je naša vec,“ uzavrel planú debatu Ada. „Poďme radšej na Vrbovec, dnes skúšajú divadlo!“
       Detváky vyskočili, akoby strelil do vrabcov. Kým prišli ku krčme, na Fanynku a jej osud dávno zabudli. Mali svojich povinností a problémov dosť na to, aby sa zaoberali ešte aj cudzími.

       „Tati, ty si nevieš predstaviť, ako ju... ako ju...“ nevedela Betka rýchlo nájsť výraz, ktorý by otcovi priblížil starosti, ktoré majú so spolužiakmi a ostatnými deťmi z dediny.
       „Urážajú,“ pomohla Marie.
       „Ponižujú,“ pridala sa Anička.
       „Oni si myslia, že Fany je nejaké divné zvieratko a neprestávajú si z nej uťahovať. Strašia ju, vysmievajú sa jej,“ vzlykla Betka.
       „Oni vôbec nevedia, aká je dobrá.“
       „A myslia si, že ju vôbec nemáme radi,“ pridala sa Zdenka.
       „Ja mám Fany lád!“ pridal sa do debaty Honzíček – uzlíček.
       „My tiež. My všetci máme Fany radi, lebo je to naša dcéra a sestra,“ pohladil otec Honzíčka po hlave. Tu je každá rada drahá. Vedel, že deti dokážu byť veľmi kruté, vedel, že sa proti tomu nedá brániť. Stačilo, aby si spomenul, ako oni, ešte keď boli chlapci, podobne trápili chudáka Artura, uslintaného a trochu spomaleného chlapca, ktorému dali rodičia také divné meno. A vtedy nepomohli ani výprasky, ani zakazovanie kamarátov, nepomohlo nič. Dnes nie sú deti o nič lepšie, ale ani horšie, ako boli pred pár rokmi sami. Ale na druhej strane ho tešilo, že všetky jeho deti majú chuderku Fanynku radi, že ju bránia a nehanbia sa za jej postihnutie. Lenže niečo treba vymyslieť.
       „Tak keď budú zasa dobiedzať, povedzte im, že Fany pôjde do Pekingu!“ vymyslel si. Deti na neho vyjavene pozerali.
       „Čo je to Peking?“ spýtala sa Lidunka.
       „To je také mesto na opačnom konci sveta. Žijú tam Číňanci, čo majú šikmé oči,“ poúčala ju Marie.
       „Ako ten cirkusák, čo tu bol vlani s Berouskom!“ blysla sa Anička. Už neplakala, ale slzami si stihla rozmazať po lícach prach, ktorý nachytala, keď bola s otcom pri mlyne. Vyzerala ako šašo z toho cirkusu, o ktorom hovorila a všetkých pohľad na ňu rozosmial.
       „A čo v tom Pekingu bude robiť?“ vyzvedala Betka.
       „Ale to je len akože, ty! Nech premýšľajú a kto vie, kde je Peking, môžu trebárs aj závidieť. Nikto zdravý sa tam ani neodváži ísť a naša Fany, z ktorej si všetci robia dobrý deň, tam pôjde! Ale v skutočnosti bude tu, s nami, navždy, však, otec?“ ubezpečovala sa, že uvažuje správne.
       „Tak je. A teraz sa bežte poumývať, mama už na vás čaká s večerou!“

       Za Fany sa zabuchli dvere auta. Usadila sa do sedadla, bolo to niečo, čo si nevedela ani predstaviť, veď auto videla doteraz iba zvonku a naozaj sa ho bála. Mama, teda otcova žena, jej mávala. Fany chytila otca za ruku, aby sa posmelila. Keď sedel pokojne vedľa nej, aj ona sa upokojila. A už vôbec sa nebála, hoci krajina za oknom, ktorú úchytkom sledovala, utekala rýchlejšie ako na kolotoči.
       Mlynár Jan držal dcéru za ruku. Nakoniec sa rozhodol pre Lipník, zavážilo, že riaditeľa školy poznal, hoci ho spoznal, až keď sa predstavili – Jan Kolovský a Josef Rozsypal. Čože ste to zasa urobili? Pýtal sa riaditeľ reálneho gymnázia, v ktorom obaja drali lavice. Rozsypal, Rozsypal, ja si neviem predstaviť, čo vás s takým menom čaká!
       Josef sa stal riaditeľom Zemského ústavu pre hluchonemých. A keď tak Jan nad tým premýšľal, veď Josef už v škole prejavoval veľkú trpezlivosť s pomalšími kolegami, bol náchylný zachraňovať každého poraneného vtáčika a bránil všetkých slabých. Mohol skončiť inak ako riaditeľ špeciálneho ústavu? A mohla sa Fany dostať do lepších rúk, ako práve Josefových?
       Cesta požičaným autom rýchlo skončila, veď to bolo len nejakých dvadsať kilometrov. Keď sa rozhodnú prísť za Fany, bude to veľký rodinný výlet, ale bude sa to dať zvládnuť.
Pred ohromnou budovou ústavu ich už čakala sestrička s rozviatym závojom a bielou obrubou tváre. Účastne sa usmievala, podávala ruku Fany, niečo jej hovorila a Fany šla, spokojne, ani sa neobzrela, ani si nespomenula na otca.
       „Neboj sa, bude jej tu dobre. A veľa sa naučí, aby sa vo svete nestratila,“ utešoval ho Josef. „Veril by si, že z každej stovky sú jedno až dve deti, ktoré sú sluchovo postihnuté?“
       „Vieš, že by som bol radšej, keby moja Fany patrila k tým deväťdesiatimôsmim. Ale dôverujem ti,“ podal ruku priateľovi. S Fany sa rozlúčiť nešiel, aby jej nebolo smutno. Poradil mu to Josef.
       „Veď za ňou budete chodiť! A čoskoro sa budete môcť aj celkom pekne rozprávať, učíme podľa Frosta a Koťátka.“ Podal mu do ruky zošit, v ktorom bolo veľa obrázkov rúk a pri nich vysvetlenie, čo ktorý znak znamená. „Toto by ste mali študovať.“

       Keby to nebolo také smutné, možno by sa Křtomiláci aj smiali. Vždy, keď ich dobrovoľní hasiči vybehli niekoho ratovať, vždy, keď utekali k ohňu, bolo jasné, že buď nedobehnú vôbec alebo svojou činnosťou spôsobia ešte väčšiu škodu. Tak o nich aspoň zlé jazyky tvrdili. Ale to bola obyčajná závisť tých, ktorí neurobili výkonnostné skúšky, nemali pajšl ani svaly na náročnú a nebezpečnú prácu.
       Zvon vo zvoničke vyzváňal, celá dedina už bola pobudená, po uliciach sa motali mátohy v bielom, z ktorých sa vykľuli tu starosta, tu stará babka, Bosňák hulákal na hasičov, aby sa nebáli ísť bližšie, ďalší prekážali pri čerpadle, ktoré ťahalo vodu až z Bystřičky. Dvaja hasiči stáli pevne zapretí a mierili prúdom vody doprostred najväčšieho ohňa, ďalší sa nechal obliať a vzápätí vbehol do mlyna, aby sa o chvíľu vynoril von s dymiacim chráničom zátylku a so živým deckom v náručí. Mlynár stál zdrvený blízko pri ohni, jeho žena usedavo plakala a zhŕňala k sebe pribúdajúce deti. Boli tu. Všetky. Marie, Anička, Betka, Zdenka, Lidunka, aj Honzíček. Iba holé životy, viac nezachránili.
       „Mami, ona tam zhorela!“ pozrela s hrôzou v očiach na mamu Marie. A počulo to aj niekoľko susedov, ktorí pomáhali ratovať úbožiakov. Ďalšiu vetu o tom, že sa nebudú mať ako učiť posunkovú reč, už nikto nepočul. Stačilo, že tam zhorela!

       „Kde máte Fany?“ vybehol na Aničku Ada.
       „Išla do Pekingu!“ vystrelila proti nemu, čo im poradil otec.
       „No, to iste! Podľa mňa ste ju tam nechali upiecť!“ priložil Juro.
       „Somár!“
       „Ste jej závideli, že bude dediť a vy nedostanete nič!“ rýpal ďalej Ada.
       „Čo vy o tom viete!“ mávla rukou Zdenka.
       „To nemá cenu, decká, oni sú úplne hlúpi a zlí,“ pridala sa Marie. „Poďme domov!“
       Vybrali sa k pastierni, k úplne najchudobnejšej chalupe v dedine, ktorá tu bola postavená práve pre také nešťastné prípady, ako bol ich vyhorený mlyn. Jeden deň žili v pokoji a dostatku, na druhý deň nemali nič, ešte aj do hrnca mali iba to, čo im podstrčili susedia.

       Rodina Kolovských prežívala, ako sa dalo. Užívali si reči o solidarite plnými dúškami. Boli ľudia, ktorí dávali, čo mohli a naozaj cítili s nešťastnou rodinou, ktorá prišla o všetko. Ale tí, čo mali väčšiu perinu a s ňou viac starostí o gazdovstvo, mali ďalej do komory pre kus slaniny a zemiaky im rástli akosi hlbšie. K tomu falošné úsmevy a sťažovanie sa na ťažký rok. Mlynárka po pár týždňoch vedela, kde môže zaklopať a ktoré dvere radšej obísť.
       Všetko sa zhoršilo, keď sa v dedine objavili dvaja páni v dlhých kožákoch a s fičúrskymi klobúkmi.
       „Vyšetrujú ten mord!“
       „Aký mord?“
       „Vy ste nepočuli, ako tá malá kričala, že ju tam nechali uhorieť?“
       Slová, ktoré sa ako povodeň šírili dedinou, sa nedali ničím zastaviť. A ako snehová guľa sa rútili rovinatou krajinou, až z nich bola lavína.
       „Vrahovia!“ zakričal Ada, keď s kamarátmi stretol Marii, Zdenku a Honzíčka. „Mali by vás všetkých povešať, aby ste sa hojdali na tom starom orechu nad dedinou!“ škľabil sa. Nevšimol si, že Marie vzala z cesty kameň, zamierila a trafila Adu rovno do čela. Okamžite ho zaliala krv, Ada jačal, akoby ho drali z kože a s rukami pritisnutými k tvári, cez ktoré presakovala červená, utekal domov.

       Mlynárovu rodinu už nikto neľutoval. Veď aj tie deti sú ako z divých vajec! Mlynárka sa odrazu nevedela doklopať ani na dvere, ktoré sa pred ňou doteraz otvárali.
       „Z toho si nič nerobte, suseda!“ utešoval ju Bosniak. „To keď sme v sedemnástom doputovali do Albánska...“ začal svoju obľúbenú tému. Mlynárka sa usadila pohodlnejšie, uchlipkávala zo štamperlíka lahodnú slivovicu a nevnímala svet.
       „... si aj tak nemyslím, že ste niekoho zamordovali,“ spozornela, keď sa reč začala týkať jej rodiny.
       „Zamordovali?“
       „Sa na mňa nepozerajte, akoby ste nevedeli!“
       „Ale ja vám nerozumiem, sused!“
       „Celá dedina si o tom čviriká, že v tom mlyne zostala vaša Fany. A s vami to ani nepohlo. Ste všetci takí spokojní, akoby ste sa dohodli!“
       „Ale to snáď nie!“
       „Nebojte sa, susedka, ja viem svoje!“
       „Viete?“
       „Vidím z okna rovno do vašej záhrady. To bolo ako pozerať do raja, ako sa tie vaše deti majú rady. Človek by neveril. A mne môžete veriť.“
       „Ale...“
       „Len neviem, prečo a kam ste ju odviezli?“
       „Fany... potrebuje sa o seba postarať. My tu stále nebudeme. A dievčatám nemôže zostať na krku celý život. Jan má kamaráta, dobrého, zo školy ešte, z gymnázia. V Lipníku, v tom ústave...“
       „Aháá!“ svitlo Bosniakovi. „To už nič nehovorte, susedka. Viete, ja vás obdivujem. Obaja ste si prešli svoje a aj tak... toľko detí... a ešte aj Fany k tomu...“ Bosniak odrazu stratil niť zakoktal sa a tak radšej prevrátil do seba pohárik s pálenkou a chytro znova nalial.
       „Ja to vybavím!“ buchol sa do hrude.

       Bolo zavčas ráno, na tráve ešte držala rosa. Vyšli z Křtomile, na kopci sa pozreli na dedinu v rannom opare a vydali sa cez Radkovy, Radkovu Lhotu, pri Dolnonetčickém potoku si oddýchli a zjedli chlieb s marmeládou, ktorý im mama nachystala. Marie vytiahla nový zošit s posunkovými znakmi a skúšala mladšie sestry, či sa dobre naučili. Zabavili sa, slnko už stálo dosť vysoko, potom do Bezuchova, cez Kladníky a okolo Hlinska a Podhury a už boli v Lipníku nad Bečvou. Utrmácaní, Honzík dávno spal zavesený otcovi na chrbte.
       Pred ohromnou budovou ústavu si posadali na lavičku do tieňa stromov a počkali, kým otec zájde za riaditeľom. O chvíľu sa vrátil s Fany. Výskaniu a radosti nebolo konca a Fany zostala prekvapená, keď svojim súrodencom ukázala posunok a oni naň reagovali. Až sa okolo nich zdvihol vietor, toľko si toho mali čo povedať.
       Otec s priateľom Janom sedeli v tieni a keď mlynárovi klesla brada, nechal ho riaditeľ ústavu oddychovať. Len škoda, že takýchto pekných príkladov súrodeneckej lásky nemal v ústave naporúdzi viac.

       „Pán Kolovský, iste čakáte na naše resumé,“ otvoril vysoký a fúzatý inšpektor poisťovne Slávia, v ktorej bol mlyn poistený, hrubý fascikel. „Tak predovšetkým sa vám chcem poďakovať za vašu ústretovosť. Viete, to je prvý znak, či vyšetrujeme nešťastie alebo podvod.“
       „Mali ste vzorne vedené účtovníctvo,“ pridal druhý, v bruchu silnejší inšpektor. „A našťastie bolo mimo domu.“
       „Je nám to veľmi ľúto, že vás postihlo také nešťastie,“ prvý inšpektor pokračoval, „ale možno vás poteší výsledok nášho pátrania. Požiar nebol založený úmyselne. Dokonca si dovolím tvrdiť, že to bola zhoda nešťastných náhod. Našťastie, nestálo toto nešťastie nikoho život. A aj to s vašou dcérou sa vysvetlilo. Poviem vám, dosť sa čudujem, že ste mali toľko energie znášať tie klebety.
       Tak teda. Pretože nebolo zistené cudzie zavinenie, ani úmysel a zhodnotili sme, že k požiaru došlo nešťastnou náhodou, odporučíme vedeniu posiťovne, aby vám vyplatili poistné v plnom rozsahu. Pravda, ešte to chvíľu potrvá, ale v podstate už môžete premýšľať, ako s peniazmi naložíte.“
       „To viem iste. Chcem mlyn obnoviť, zaviesť v ňom elektrinu, robiť moderne, úsporne a tak, aby boli ľudia spokojní!“ vypol hruď Jan Kolovský. Pravda vyšla najavo. Nie je žiadny podpaľač, ani podvodník!

       V pastierni sa po dlhom čase ozýval smiech. Čestný hosť, sused Bosniak, sedel za vrchstolom a usmieval sa na celú veľkú rodinu Kolovských. Moje deti, tvoje deti a naše deti.
       „Ale poviem vám, najlepšie sa má Fany v tom Pekingu!“ zasmial sa a s ním všetci okolo stola.













čitateľov: 2673