login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Svet srdca

@ :: Poviedky ::     Jun 27 2016, 07:12 (UTC+0)

Ťahanovce v súčasnosti

Miesto: Ťahanovce, dnes mestská časť Košice-Ťahanovce
Čas: zima 1945
Autorka: Silvia Bolčová

       Hanička už hodnú chvíľu uvažovala, čo si má obliecť. Napokon sa rozhodla, že si nevezme nič sviatočné, a to aj napriek tomu, že je Štedrý deň. Nakydalo snehu a bude sa musieť k Ilonke brodiť závejom a isto sa aj spotí. Najmä teraz, keď skončila slávnostná večera a zjedla ozaj viac, než inokedy. Sneh je hlboký, ťažko sa jej bude kráčať. Náhle sa usmiala. U Ilonky sa stretne s Ondrom. Vždy, keď naň pomyslela, mala chuť tancovať, ba možno sa aj vznášať. Ako decko ešte nerozumela, prečo sú takmer všetky piesne o zaľúbených. Teraz už nemala pochýb. Láska je nádherná, krehká, nežná, no i silná, až je zamilovaným všetko iné na smiech. Stačila jediná myšlienka na ňu a akoby sa ocitla v inom svete. Vždy jej chvíľku trvalo, kým sa spamätala a dokázala sa sústrediť na to, kde je a čo práve robí. Rovnako aj teraz. Sama na sebe sa zasmiala, krátko a rýchlo zatriasla hlavou. Bolo lákavé vyfintiť sa pre Ondra, no zdravý rozum v nej napokon zvíťazil. Ak ju má rád, tak isto aj chudobne oblečenú. Ale z márnivosti si predsa len zaplietla do vrkoča farebné stuhy. Už-už si chcela vyštípať líčka do červena, ako všetky dievky v jej veku, no usúdila, že je to zbytočné. Mráz to urobí za ňu. Pred odchodom ešte vykukla von oknom. Obrovské vločky husto padali na celú dedinu. Vyzeralo to, že snežiť neprestane. Tešila sa, že po omši, keď vyjdú z kostola, začnú sa mladí sácať a hádzať jeden druhého do závejov. Taký je zvyk, hoc nevedno prečo. Dúfala, že ju v páse či okolo bokov pevne zovrú Ondrove ruky a kým budú vedno padať do snehu, pocíti na krku jeho horúci dych, ba možno sa ich pery na okamih dotknú.
       Veru, Hanička milovala nielen Ondra, ale i sneh, slnko, dážď aj vietor. Vedela už od mala, a to od matere, ale aj od pána farára, že človek musí mať rád všetko, čo pochádza od Boha. Navyše dážď či sneh boli podľa jej vnímania sveta spravodlivé. Padali rovnako na strechy chudobných i bohatých. Dlho nevedela pochopiť, prečo sa dedina delí na dve časti. Zámožní gazdovia stavali svoje domy od železničnej stanice nahor na Valale, chudoba obývala najmä častiach Jarok a Hájik. Ťahanovčania boli rozdelení aj na zábavách, v škole, pri práci a Bože, ťažko uveriť, ešte aj v kostole. Pred zrakom pána farára, a čo je ešte závažnejšie, pred zrakom božím.
       Premýšľanie jej nijako nebránilo v parádení. Vrkoč si zaplietla ešte raz, aby netrčal ani jediný vlások. Pozrela do zrkadla, usmiala sa a zakrútila sa do hrubej vlnenej šatky. V rodine si vážili zdravie. Boli chudobní, sotva mali pár sliepok a prasnicu. A ak chce človek pracovať a zarobiť, musí byť predovšetkým zdravý.

       To, že mladí ľudia, sotvaže opustili školské lavice, pracovali, neznamenalo, že by zanevreli na život. Zabávali sa, chodievali tancovať. Vo všedné dni, ale predovšetkým počas tých voľných, a najmä počas sviatkov, sa stretávali tam, kde im to rodičia umožnili. Dnes bola hostiteľkou Ilonka. Budú sa veseliť a rozprávať, a tí, ktorí majú k sebe bližšie, si iste nájdu svoj kút na nežný šepot a objatia. Medzi pol jedenástou a jedenástou sa rozídu, podľa toho, kto ako ďaleko býva. Každý pôjde domov zobudiť rodičov, aby stihli dôjsť spoločne do kostola na polnočnú omšu.
       Ilonka s otcom vítali návštevníkov tuhou slivovičkou. Hanička nebola zvyknutá piť a cítila sa trochu nesvoja. No nielen kvôli pálenke. Páry sa už dávno dali dokopy, len ona sedela vedľa Ilonky a jej frajera Feriho. Ten na ňu už hodnú chvíľu namosúrene zazeral. Akoby aj nie, veď nechcel, aby počúvala slová, ktoré boli len pre Ilonkine uši. Hanička ostávala k jeho pohľadom chladná, bol jej ľahostajný on i jeho priania. Ondro neprišiel. To jediné ju mrzelo.
        „Iste to má svoju príčinu,“ povedal Feri, keď Ilonka spustila ako prvá, že nech Hanička nesmúti, možno Ondro musel ešte dačo porobiť doma a jeho to isto mrzí viac ako ju.
       Isto to má svoju príčinu - zopakovala si Hanička v mysli a pozrela na Feriho ako na slabomyseľné decko. Niečo také môže povedať iba ten, komu v skutočnosti nenapadne nič zmysluplné. Istotne Ferimu nezáležalo na tom, aby ju upokojil, skôr sa jej chcel čím skôr zbaviť.
        „Dnes až do polnočnej omše je posledná noc bosoriek. Stridžie dni sú už od Lucie. Čo ak sa mu niečo stalo?“ vyhŕkla zrazu, ani sama nevedela, ako to z nej vyliezlo. O tom predsa vravieť nechcela.
        „Noc bosoriek! Si sa pomiatla?“ vybuchol Feri zlostne, tušiac, že sa jej tak ľahko nezbaví a na sny o hrkútaní s Ilonkou môže rovno zabudnúť. A tak veľmi sa tešil. Oči mal nalepené na jej blúzke s krásnou výšivkou a ešte krajším oblúkom, ktorý obopínal Ilonkine prsia. Vyzerala šťavnato. Áno, bola ako krv a mlieko. A namiesto toho, aby skúsil ako jej voňajú vlasy, tu bude trkotať o strigách?
        „Myslíš, že prišli bosorky, aby si s Ondrom užili v snehu? Že ho chytili a teraz sa tam váľajú, alebo ho vozia na metle, lietajú ponad Hornád a potom ho omámia dajakým odvarom, nech s nimi ostane až do rána? Hm, to by bola noc! No čo, veď nič zlé by mu asi neurobili,“ zarehotal sa, snažil sa Haničku zosmiešniť, aby mal od nej pokoj.
        „A čo chlapi, ktorých vezmú do tanca? Alebo vydržia s bosorkami krepčiť až do rána, alebo z nich vytrasú dušu!“
        „Dnes je sviatok narodenia Pána, tak o tom nehovorme,“ zamiešala sa do rozhovoru Ilonka, núkajúc Haničku kysnutými koláčmi s makom a orechmi.

       Keď nič iné nepomáha, jedlo je najlepšia náplasť na nervy. Hanička si neuvedomovala, že stále napchatá po štedrej večeri zhltla už tretí koláč a rovnako bez rozmyslu vliala do seba aj ďalší štamperlík slivovice. Nechcela robiť rozruch, inokedy bývala utiahnutá, tichá, tak radšej vstala, šla z oknu a pozerala do tmy.
       Čas sa ťahal, zdal sa nekonečný a jej už napadali čierne myšlienky. Čo ak Ondro stretol po ceste Gitu? Ani tá neprišla. A hádzala po ňom oči už dávno! Zlákala ho a teraz sa niekde objímajú pod rúškom noci? Sama nevedela, čo by bolo lepšie. Aby skončil medzi bosorkami alebo si našiel novú frajerku? Jedno des a druhé hrôza!
       Keď sa večer prelial do noci a nadišla chvíľa rozchodu, Hanička sa rozlúčila s hostiteľmi, dokonca sa i trochu usmiala, nech si myslia, ako jej tu bolo dobre a domov kráčala spolu s Ferim. Mali rovnakú trasu. Od štreky pri železnici cez Hájik až na Jarok. Už sa na ňu nehneval, lebo keď zízala oknom, stihol sa pritúliť k Ilonke presne tak, ako si to vysníval. Teda nie úplne presne, ale sny sú vždy o niečo ďalej, než núka skutočnosť. Nevadí. Príde jar, nazbiera jej kyticu poľných kvetov a ich opojná vôňa mu ju iste pomôže obmäkčiť, aby konečne povedala áno. Áno, áno. Bude mu patriť, odovzdá sa mu pod rozkvitnutou čerešňou. Presne tak, ako vlani Betka a predvlani Mara.
       Hanička, zamyslená a zlostná na seba, na Ondra i na svet, nedávala pozor na cestu. Pošmykla sa a Feri pohrúžený do svojej sladkej jarnej vidiny ju ledva stihol zachytiť. Ani nevedel, či ju ľutovať, či ju povzbudiť.
        „Veď dávaj pozor! Keby som tu nebol, už by si ryla nosom v snehu!“
       Feri nebol veľmi múdry, ani vzdelaný, ale bol vysoký, mocný a rovnako ako jeho otec bol presvedčený, že sa svet točí iba okolo neho. Teda, že i to, čo povie, je vždy správne a každý to musí brať na vedomie.
        „Ak na teba Ondro kašle, rýchlo sa ho zbav! Uľaví sa ti a isto zbadáš, koľko iných možností sa ti núka,“ prispel svojou múdrou radou.
        „Aké možnosti, čo za možnosti? Myslíš, že láska je o možnostiach a nie o citoch? Ak áno, potom to nie je láska,“ vyhŕkla Hanička tak úprimne, až sama sebe pripadala ako naivné decko.
        „Jasné, jasné, jasné,“ zarehlil sa Feri. „Láska hory prenáša, tomu hodno toľko, ako že dnes ti frajer neprišiel, lebo sa bojí bosoriek!“
        „Ondro za mnou chodieval už pred vojnou. Raz takto neskoro večer ma odprevadil k našim a potom šiel domov sám. Nevedel ani, že odkiaľ sa vynorila, ale celú cestu ho sledovala akási stará žena. Vraj ju nepoznal, ba ani nikdy predtým nevidel. Spočiatku jej nevenoval pozornosť, no potom si všimol, že keď zastal on, zastala aj ona. Keď sa otočil, otočila sa aj ona. A po celý čas, čo ho sprevádzala, tak tri, štyri kroky na za ním, si mrmlala pod nosom. Vraj: Kdeže si bol? Načo si tam bol? Viac tam nechodievaj, lebo zle sa ti privodí... No a odvtedy ho vždy čakával otec, keď mal Ondrík prísť domov po zotmení. Veď preto sa tak oňho bojím. Či mu strigy neublížili.“
        „Bosorky si vymysleli hlupáci z Valala. Sú bohatí, trasú sa o majetok a strach má veľké oči. Sú schopní uveriť poverám, kto a čo im môže ublížiť. Veď stačí, aby im krava menej nadojila a oni sa už dušujú, že sú za tým nečisté sily. Bosorácke! Potom hľadajú čokoľvek, čím by to potvrdili. Gazda rýchle nájde voľačo v maštali, čo nikomu nepatrí a čo tam vraj striga zanechala. A potom sú ochotní ešte platiť kadejakému potrimiskárovi za rituály, ktoré im kravu zas odčarujú. Hlupáci sú to! Obyčajní hlupáci! Už asi nemajú kam dávať peniaze. Rovno cez okno by ich mohli vyhadzovať a osoh by bol rovnaký!“ Feri sa rozohnil, takže hneď bolo jasné, čo ho v živote trápi najviac. Závisť, že iní majú viac ako on. Keby bol bohatým gazdom, neušla by mu žiadna sukňa. Všetky dievčatá by boli jeho! Aspoň tak si to v hlave vykladala Hanička, i keď mu naoko pritakala. Jej spomienky sa odrazu zatúlali pár mesiacov dozadu. K času, keď ich prasnica mala tri mladé prasiatka. Doma sa tešili, že si jedno nechajú a dve predajú. Zverili ich dedinskému kondášovi. Jedného dňa sa strhla silná búrka, jarok sa rozvodnil a tri prasiatka sa utopili. Ako naschvál, z celého stáda svíň to boli práve tie ich! Nie, to nebola náhoda. Vlastne vtedy uverila, že by to mohlo byť z čarov. Od tej bosorky, čo sledovala Ondra a vyhrážala sa mu. On za ňou neprestal chodiť, tak ju postihlo zlo. A dnes možno dostalo i jeho. Veď sám povedal, vraj to nemusí byť náhoda, že svinky zdochli práve v jarku. Práve v tom jarku, čo tečie poza humná popri Hájiku a dole pod most ku trati a ďalej až do Hornádu. Práve na tom moste sú krížne cesty a tam sa vraj bosorky stretávajú!
        „Keby tu bola, ukázal by som jej. Rozšliapol by som ju ako hovno pod lopúchom!“ vyhrážal sa vtedy Ondro, snažil sa Haničku upokojiť, lebo stále plakala. Lenže to ju chcel utešiť. Ale čo by urobil, ak by stál priamo voči zlu a čarom? A čo ak sa to stalo dnes?
        „Aha, tam ich máš. Bosorky,“ Feri odrazu prerušil jej spomienky a ona sa preľaknuto pozrela pred seba. Na mostíku, presne tam, ako dole končí Hájik a potok tečie popod železničnú trať, sa v kruhu točilo zo päť tancujúcich žien. Boli ešte ďaleko, do tvárí im nevideli.
        „Bosorky! Hej, bosorky, tu sme! Tak ako sme sa dohodli, nesiem vám Haničku! Môžete si ju zobrať k tým prasiatkam!“ zakričal Feri a smial sa akoby zošalel.
       Ak by mala Hanička čokoľvek po ruke, a to je jedno, čo by to bolo, možno palica, fľaša, hocičo, určite by ho tým tresla po hlave. Zabával sa, či to myslel vážne? Ženy na mostíku prestali tancovať, pozreli na nich a to jej stačilo. Otočila sa a utekala. Preč, preč, len rýchlo preč! Obíde Hájik, príde na Jarok cez Valal, hoc sama. Bežala, až v sluchách cítila dunenie vlastného srdca. Bilo, akoby jej malo z hrude vyskočiť. V ústach cítila strašné sucho, triasli sa jej ruky, chveli sa jej kolená, ale bežala ďalej. Zdalo sa jej, že nad ňou lietajú čudesné tiene, ale bála sa zdvihnúť hlavu. Aj smiech akoby počula. A s ním aj hlasy. Nie jeden, ale akoby stovky či tisíce hlasov jej čosi naliehavo šepotalo priamo do uší, ale nedalo sa rozumieť ani jednému z nich. Obrysy domov, ulice, plotov a brán sa zlievali do jednej čiernej machule, čo zastrela jej zrak, až spadla. Zrazu nastalo ticho. Úplné ticho, v ktorom by bolo možné počuť snáď i dotyk padajúcich snehových vločiek, lenže už nesnežilo. Hanička zdvihla zrak a hľadela priamo na kostol svätej Anny. Áno, tam musí ísť, dnes bude polnočná omša, tam sa jej ujde milosti. Ale najskôr musí zájsť po rodičov. Vstala, prežehnala sa a ďalej kráčala hore cestou až domov. Zdalo sa, akoby ani nedýchala.

       Akoby sa všetko opakovalo nanovo, ale inak. Hanička už hodnú chvíľu uvažovala, čo si má obliecť. Napokon sa rozhodla, že si vezme všetko sviatočné, to najlepšie čo má. Je Štedrý deň a niet väčšieho sviatku. Nakydalo snehu a hoc sa bude musieť brodiť závejmi, i keď sa spotí a šaty budú mokré, na polnočnú omšu sa musí poriadne vystrojiť. Už dávno zobudila rodičov, rýchlo sa dala do poriadku, ba teraz na nich i čakala, sŕkajúc zo smaltovaného hrnčeka horúci lipový čaj. Otcovi ani mame nič nepovedala. Načo. Možno by ju presviedčali, že všetko bola iba zhoda okolností a z Feriho strany vlastne i zábava. Veď vždy bol zlomyseľný. Lenže ona vie svoje. A Ondro už isto tiež. Teda, ak žije, ak ho bosorky neutancovali na smrť. Do rúk vzala kvetináč s klíčiacou pšenicou, ktorú zasiala presne na deň svätej Lucie. Všetky slobodné dievky z Ťahanoviec nosili rok čo rok svoj kvetináč pred sebou a kládli ho pred polnočnou omšou v kostole k jasličkám. Občas sa stalo, keď zima dlho otáľala, že pšenička veľmi rýchlo vyrástla a dievčatá ju museli ostrihať. To nebolo dobré znamenie. A toho roku presne tak vyšlo.

       Kostol bol na sviatok slávnostne vyzdobený. Hanička zaniesla pšeničku, uložila ju na zem pred jasličky a pozrela na všetky strany. Bohatí gazdovia stáli vpravo a želiari naľavo od oltára. V stánku Božom boli ľudia rozdelení podľa majetku. Nikdy jej to nebolo po vôli, ale teraz to ocenila po prvýkrát. Stačilo, aby pohľadom prešla len polovicu kostola, kým zbadá Ondra. Aspoň si tak myslela, ale nepomohlo to. Darmo ho hľadala, snažila očami prepichnúť dav tam, kde bol najviac zomknutý, nepomohlo to.
       Vrava prichádzajúcich pomaly utíchla. Pán farár začal rečniť a vedel kázňou upútať. Všetkých, až na Haničku. Cítila, ako ju opäť zalieva horúčava a potom na ňu doľahol chlad, až ju striaslo.
        „Láska je cesta k spaseniu,“ zaznelo zrazu z kazateľnice.
       Láska. Áno, Hanička vo vlastnom srdci cítila jej veľkosť, jej majestát a hĺbku. Bola prvýkrát skutočne zamilovaná a hoci už od detstva večer čo večer počúvala o láske – najprv rozprávky, neskôr povesti a postupne skutočné príbehy, cítila sa prekvapená, ohromená. Bola sladšia ako v jej predstavách, ale i bolestnejšia, ak cítila jej ohrozenie. Naplnila celú jej bytosť bezo zvyšku, zaplnila ju jasom, svetlom, radosťou a bezbrehým šťastím, aké si predtým nedokázala predstaviť. Vždy, keď sa k nej priblížil Ondro, srdce jej bilo ako šialené a keď sa jej dotkol... Nevedela ten pocit ani popísať. Akoby jej v bruchu zľahučka tancovali motýle a svojimi krídelkami ju hladili zvnútra. Ale teraz? Teraz, keď Ondro nie je ani na omši, namiesto motýľov cítila v bruchu žeravý ostnatý drôt. Pozrela na zem a hlavu už nezdvihla. Nechcela, aby iní videli, že sa s ňou niečo deje.

       Omša konečne skončila a ľudia vyšli z kostola. Parobkovia naháňali dievky, aby ich hodili do snehu a pováľali sa s nimi. Zvyk je zvyk a na ten sa všetci tešili. Zo všetkých strán sa ozýval smiech a výskot, iba Hanička kráčala ako meravá. Naraz ju schmatli čiesi ruky a ona, stratiac rovnováhu, padala na zem. Keď si utrela sneh z tváre, prvé, čo nad sebou uvidela, boli milujúce oči.
        „Ondro, kde si bol? Prečo si neprišiel k Ilonke? Bála som sa!“
        „Ty si sa o mňa bála?“ smial sa, akoby počul tú najlepšiu novinu. „Neuveríš, ale doma sme po večeri všetci zaspali. Ako také drevá. Keby ktosi čosi nevykrikoval na ulici, nedošli by sme ani na koniec omše,“ vstával zo snehu a keď mu podala ruku, v jej bruchu sa opäť rozleteli motýle.
       Držiac sa popod pazuchy šli od kostola dole a popri trati na Hájik. Kráčali bez slov, s pohľadom upretým na oblohu, z ktorej vytrvalo padali belostné vločky nádherných vzorov. Všetko bolo odrazu nádherné. Celý svet. Svet, ktorý vnímala celým svojim srdcom.




čitateľov: 2555