login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Koniec pokladov

@ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:07 (UTC+0)

Kaštieľ v Borši - miesto, kde sa narodil František II. Rákoci

Miesto: Borša, okres Trebišov
Čas: 1944 - 1945
Autor: Slavomír Szabó

       Vyšiel som po rebríku na pôjd, ľahol som si na seno a prikryl sa starým poplátaným obrusom, čo som si sem priniesol už v lete. Tretí deň po sebe pršalo a ľudia vraveli, že Bodrog sa čochvíľa vyleje z koryta. Zima bola tiež riadna. Novembrový vietor fúkal inak než cez babie leto a každému, kto musel von, vrhal odporne studené kvapky do tváre. I pokojnému človeku by sa z toho chcelo od zúrivosti kričať. Hlúpa sobota, nevľúdny čas. Najlepšie by bolo sedieť doma pri peci, ale to by mi veľmi nepomohlo. Mama sa opäť pohádala s otcom, vlastne ani neviem prečo, len na seba vrčali, občas jeden z nich vyštekol a potom obaja spustili brechot ako psy. Viem, nemal by som o nich takto hovoriť. I keď sa hádajú, sú to moji rodičia. Ja len opakujem, čo im povedal dedo. Dedo býva s nami, je to vlastne jeho dom. On je dobrý, aj keď ho iní nemajú tak radi. Každému povie, čo si o ňom myslí, a to som už pochopil i ja, že ľudia o sebe radi počujú len to pekné.
       Deda mám najradšej, keď rozpráva o tajomstvách, ktoré vraj pozná už len on. Mám rád aj knihy. Také dobrodružné, kde ide výprava do pralesa a nájde tam zarastené a zabudnuté mesto plné pokladov, alebo o zlatokopoch, čo išli do Kanady a hľadali zlaté žily, aby sa z nich stali boháči. My veľa kníh nemáme, tak často počúvam deda. Otec kríva na jednu nohu, lebo ešte ako decko spadol zo stromu a hľadá sa mu zle robota, i keď v dedine veľa mužov neostalo. Na knihy niet peňazí. Ale Jánoš má doma kníh viac ako dosť. Možno i tridsať. On mi ich požičiava, ale tak, aby sa to jeho mama nedozvedela. Otca má na vojne. Všetci majú otcov na vojne. Len ten môj ostal doma.
        „Peter, hore si?“ ozvalo sa zrazu a zbadal som, že sa rebrík trochu pohol. Niekto liezol ku mne. Jánoš, spoznal som ho po hlase, hoc kvapky dažďa bubnovali po škridliciach dosť nahlas.
        „Čo robí tvoj otec?“ takmer mi dýchal do tváre. Z vlasov na spánky i po nose mu stekali kvapky dažďa, keď už sa vynorila jeho hlava aj ramená a ukazoval kamsi na koniec dvora, kde už začínala záhrada.
„Počkaj,“ odsunul som ho trochu nabok a vystrčil von hlavu. Otec stál pri strome, pri tom, do ktorého kedysi udrel blesk. V jednej ruke mal kladivo, v druhej dláto a voľačo vysekával tak, akoby zväčšoval dutinu, v ktorej na jar hniezdil ďateľ.
        „Neviem, čo robí. Vlastne to vidím, ale neviem prečo,“ mykol som plecom a zložil si z ramien obrus. Podal som ho Jánošovi, nech si prisadne a poriadne sa doň poutiera. Sme predsa kamaráti. Rovnako starí, i keď ja som o mesiac mladší, ale zato Jánošovi vždy hádajú menej. Obaja máme štrnásť.
        „Pamätáš sa, keď tam udrel blesk? Akurát sme boli prváci. Celá Borša vtedy rozprávala, vraj aké šťastie, že vám netresol do domu. Len učiteľ hovoril, že teraz to bude vzácny strom. Vraj starí Slovania si z takých stromov robili všelijaké sošky a amulety. Hovorili tomu Perúnove drevo a to ich chránilo od všetkého zlého,“ pripomenul mi Jánoš časy, keď sa v školách ešte učilo po slovensky a hranice sa tiahli hneď za dedinou.
„Nemyslím, že by otec teraz išiel robiť dajakého dreveného bôžika,“ zavrtel som hlavou a ďalej pozorne sledoval, ako stále seká do dutiny, strká do nej ruku a vyhadzuje triesky. Dážď mu stekal krajom klobúka na ramená, ale akoby mu to neprekážalo. Vôbec som ho nechápal. „Knihu si mi priniesol? Tú o pirátoch, čo si rozprával,“ spomenul som si a pozrel na Jánoša.
        „Chcel som.“
        „Zabudol si?“
        „Nie, ale začal som ju čítať ja. Znova,“ Jánoš si už do obrusu vyutieral celú hlavu a potom nahlas kýchol. Isto prechladne.
        „Keď ju dočítaš, tak mi dones. Zajtra by som sa k nej beztak nedostal. Teda, ak sa dohodneme. Vieš, mám taký nápad. Dedo zas rozprával a mal si ho počuť! Teraz nevravel nič o tajných chodbách pavlínskych mníchov, hoc to tiež nie je zlé. Hovoril o Rákocim a o poklade.“
       Jánoš si hvizdol.
        „Teda, nie je to len taká báchorka z čias starých rytierov, i keď aj na tých môže byť niečo pravdy. Ale nech nenaťahujem, dedo vravel, že ujo Laco, ešte keď tu bolo Československo, videl raz v noci v Rákociho kaštieli svetlo. Tak sa tam vybral zistiť, čo sa deje. Veď vieš, vtedy bol kaštieľ ešte neopravený. Deravá šindľová strecha, vylomená hlavná brána, ale niektorí ľudia v prízemných miestnostiach zatvárali na noc svine a husi. Tam ich chovali. Pamätáš? A ujo Laco si myslel, že prišiel zlodej. Šiel pomaly, opatrne, vošiel do jednej chodby a tam boli českí vojaci. Že hneď na neho namierili pušky, vyzvedali čo je zač, čo tam robí a tak. Lenže aj on si zatiaľ mohol pozrieť, čo tam robia oni. A oni kopali v dlážke jamu. Vieš, čo to znamená? Hľadali poklad! Isto tam nešli len tak pre zábavu! Ujovi Lacovi sa potom vyhrážali, že ak o tom niekde cekne, tak si ho nájdu a zastrelia ho. Len môjmu dedovi to povedal, aj to vtedy, keď tu už Čechov nebolo.“
        „A vykopali ho?“ Jánoša moja reč zjavne zaujala. O pokladoch sme hovorili často. Už dávno sme sa dohodli, že raz nejaký nájdeme a budeme bohatí.
        „Neviem, ale asi nestihli. Že to bolo tesne predtým, ako sa Československo rozpadlo na Slovensko a protektorát. Českí vojaci odišli a prezidentom bol Tiso, ale hranica sa posunula, Tiso už bol cudzinec a došli Maďari. To bol rok! My sme sa v škole museli učiť všetko nanovo. Že Borša nie je v Československu, ale na Slovensku, potom zasa, že je v Maďarsku, že našim hlavným mestom nie je Praha, ale Bratislava, a potom zasa Budapešť a...“
        „A kedy a ako pôjdeme do kaštieľa?“ Jánoš mi skočil do reči. Nebolo treba veľa a už sa nadchol. „Agnesu vezmeme so sebou?“ dodal po chvíli.
       Prevrátil som oči nahor a najradšej by som mu poťukal po čele.
        „Prečo by sme ju brali? Jej nepovieme nič, ešte by to vyrapotala.“
        „Ale kaštieľ vždy niekto stráži. Keby tam bol nejaký vojak, ona by ho zabavila a my zatiaľ... Vlastne... Ako sa tam chceš dostať?“
       Jánoš nielenže mladší vyzerá, ale niekedy aj rozmýšľa ako decko. Kaštieľ vlastnil akýsi právnik. Bol z Košíc a volal sa Bornemisza. Keď sa Borša stala maďarskou dedinou, kaštieľ jej daroval, aby tu urobili Rákociho múzeum. Prišli vojaci, vyhnali husi a svine z kniežacích komnát a začali ho opravovať. Aj dvor upratali, veď tam boli len kopy hnoja. Vymenili strechu, ale dali aj nové okná a dvere. Vraj samotný regent Miklós Horthy vyhlásil zbierku, že kto čo má z čias kurucov, nech to daruje, alebo predá Rákociho múzeu. Neviem, čo všetko ľudia priniesli, lebo odvtedy som sa do kaštieľa nedostal. Už to nebolo naše miesto na hranie, ale zamknutá pevnosť pre vzácne návštevy a v noci navyše strážená. A žeby Agnesa zabavila stráže a my sme vošli dnu vykopať poklad? To je predsa hlúposť! Agnesa má sedemnásť rokov a na niečo také by sa nedala. To len Jánoš, len čo ju zbadá, div nezačne koktať, až sa mu trasú ruky, keď na ňu hľadí a ona sa z neho smeje. Zamiloval sa mi do sestry, čo môže mať na každý prst desať frajerov. A nie také deti ako on! Len raz jej povedal, že keď bude dospelý, bude aj bohatý, lebo má plán, ako nájsť zlato. Ona sa zasmiala a odvetila, že keď on nájde veľký poklad, tak ona sa zaň vydá a budú taký šťastný párik, aký v Borši ešte nikto nikdy nevidel. Odvtedy nech hovoríme o hocičom, Jánošova reč skončí vždy pri Agnese.
        „Cez bránu sa tam nedostaneme kvôli strážam,“ začal som po chvíľke uvažovania. Vravel som pomaly a dôležito, aby ma Jánoš bral vážne. „Zajtra, keď pôjdeme z kostola, zájdeme tam a celý kaštieľ obídeme dookola. Možno niečo nájdeme. Nejaké malé okienko, čo nechali len tak, lebo dospelý by sa tadiaľ nepretlačil. Alebo dáky zabudnutý vchod do pivnice, alebo niečo, hocičo, veď uvidíme. Lebo ak nenájdeme nič, budeme musieť začať kopať podzemnú chodbu.“
        „Čože?“
        „Aj keby sme ju kopali rok, uvažuj, kvôli takému pokladu sa to oplatí!“ povedal som rázne, ale i priateľsky a natiahol ruku. Jánoš ju prijal a kamarátsky stlačil. Dohodli sme sa. Ale zatiaľ o tom nikomu ani muk!

        „Perúnove drevo? Preboha, Peter, to ti nič lepšie nenapadlo?“ krútil hlavou dedo, keď som mu večer rozprával, čo robil otec pri jabloni. „Komu by také povery pomohli? Otec ti nepotrebuje žiadny ochranný amulet. To len tvoj prvý učiteľ, on tu také hlásal. Prisťahoval sa sem z nejakej dediny od Michaloviec. Keď sa Slovensko odtrhlo od Čiech, vstúpil do Hlinkovej gardy a nebolo tu väčšieho frajera. Ale keď vznikli nové hranice a prišli Maďari, začali zatýkať gardistov. Vtedy ušiel. Dva mesiace sa skrýval niekde v močiari pri mŕtvych ramenách Bodrogu. V zime! Jeho šťastie je, že má ženu z Borše. Tá dajako podplatila žandárov, že nech ho nechajú tak, ak sa vráti a potom ho išla hľadať. Aj ho našla a odvtedy chodí po dedine so stiahnutou hlavou a Hlinku ani starých Slovanov už nespomína.“
        „Tak čo tam potom robil otec?“ skúšal som zistiť, kým som sedel v izbe s dedom sám. Neviem prečo, ale bol som si istý, že otec by ma odbil, nech sa nestarám. Aj dedo sa najskôr vykrúcal, ale nakoniec súhlasil, že mi to povie, ale bude to naše veľké tajomstvo. Nikomu to nesmiem prezradiť, ani Jánošovi. K dedine sa blížia Rusi. Vojnový front. Vraj nech len Boh dá, aby na nás nestrieľali z tankov, kanónov a nehádzali bomby z lietadiel. Môžeme sa poskrývať v pivniciach. Lenže v pivniciach býva víno a kde je víno, tam to Rusi celé prekutrajú. Otec urobil v jabloni skrýšu. Mama to tak vymyslela a je to dobrý nápad. Na stromy hádam Rusi nepolezú. Tam otec ukryje hodinky, zopár šperkov a peniaze. Vraj som už veľký, tak viem, že o tom musím mlčať. Pre istotu aj pred otcom, ak mi to on sám nepovie. A vraj aj pred Jánošom. Poškrabal som sa po hlave. S Jánošom si predsa hovoríme všetko a nikdy by som mu neklamal...

       Čo ako som sa na hľadanie pokladu tešil, stále viac my šli na myseľ tí Rusi. Už dávno sa hovorilo, najmä keď sa Nemci pobrali preč a v Borši ostali iba maďarskí vojaci, že front príde rýchlo. No doposiaľ šlo všetko akosi mimo mňa. Až teraz, keď som videl, ako nielen naši odnášajú do pivnice jedlo a periny, napadlo mi, že to všetko môže moje plány na čas prekaziť. A čo tanky, delá a bomby z lietadiel? Vari chcú na nás strieľať? Prečo?
       V nedeľu som stál v kostole, pozeral som na farára a čakal, kedy skončí. Bohoslužba trvala oveľa dlhšie ako inokedy. Už ma boleli nohy. Keď som otočil hlavu a uvidel Jánoša, on sa nemračil, ale usmieval. Jasné, zízal na Agnesu. Možno aj zabudol, že si po kostole pôjdeme prezrieť kaštieľ. Až po poslednej modlitbe, vo chvíli, ako sa otvorili dvere a ľudia začali vychádzať von, prišiel ku mne. Mlčali sme obaja, len kývol hlavou, že je všetko v poriadku. A potom, sotva sme prešli z chladu chrámu na veternú ulicu, vybrali sme sa ku kaštieľu. Boli sme skoro pri ňom, keď nám za chrbtom zavrčali motory a museli sme odskočiť nabok. Po ceste prichádzali tri nákladné autá. Zastali pred mohutnými múrmi, kde už vyčkával správca a z jedného nákladiaku vyskočilo hádam zo dvadsať maďarských vojakov. Brána do kaštieľa sa otvorila a všetci vošli dnu. Teda až na štyroch, ktorí sa vybrali v dvojiciach a začali kaštieľ obchádzať. Jedna dvojica z jednej strany a druhá z druhej.
        „Peter! Nemotajte sa tu! Poď domov a Jánoš, choď aj ty!“ zavolal teraz môj dedo a vybral sa rovno k nám.
        „Čo sa deje?“ nechápal som, ale dedo len cekol, že mi to povie neskôr a sám ma odviedol. Jánoš pokrčil ramenami a radšej odišiel tiež. Sám by sa na prieskum neodvážil. Hľadanie pokladu sa na čas odložilo.

       Správa o tom, že z Budapešti tu poslali autá so štyridsiatimi veľkými debnami, preletela Boršou ako blesk. Všetko, čo bolo v múzeu, mal správca zabaliť, spísať zoznam, odovzdať vojakom a nechať odviezť. Celé múzeum vysťahovali do druhého dňa a dedo vravel, že to preto, lebo už majú kvôli Rusom naponáhlo. Až neskôr sa začalo po dedine rozprávať, že vojaci všetko neodviezli. Vraj cesty už neboli bezpečné a správca dostal za úlohu najväčšie cennosti ukryť, zakopať, alebo niekam zamurovať. Že po vojne sa všetko vráti na svoje miesto, ale teraz treba čakať, čo ako dopadne. To bola správa pre moje uši! Chcel som to ihneď povedať Jánošovi, ale potom som rozmýšľal. Veď to by už nebolo hľadanie pokladu. To by bola krádež toho, čo chcú ukryť pred Rusmi. Ako keby nám niekto vykradol otcovu skrýšu v jabloni. Začal som mať z toho v hlave zmätok. Zmätok bol všade. Obchod ostal zatvorený, vraj niet čo predávať, ľudia vykúpili všetko. Po zotmení som nesmel von, ani Jánoš nesmel, ba ani Agnesa a ona je už skoro dospelá. Mama s otcom sa prestali hádať, hovorili medzi sebou len potichu, a aj to len dovtedy, kým ma nezbadali a už radšej mlčali. Znovu sa spustil strašný dážď, Kováčske lúky za Bodrogom celkom zalialo a fúkal vietor. Neprestával a takto to trvalo dlhé dni. Ku kaštieľu sa ísť nedalo, vlastne som už ani nechcel. Možno neskôr. Keď bude po vojne. Vraj už o pár dní.

       Prišla jar. Na čerstvej tráve pred kaštieľom zakvitli žlté púpavy. Sedeli sme obaja na zemi. Jánoš aj ja. Hľadeli sme na dokorán roztvorenú bránu, potom do slnka, žmúrili oči a nakoniec Jánoš vytiahol knihu.
        „Mne sa už nechce čítať. Požičaj si ju, ak chceš.“
        „To je tá o pirátoch?“ spýtal som sa len tak ledabolo, natiahol som ruku a zalistoval v zažltnutých stránkach. Na jednom z inak veľmi pekných a precízne nakreslených obrázkov bol vyobrazený muž s páskou na oku, ako sedí na sude, popíja z krčahu a v druhej ruke má šabľu.
        „Vyzerá ako Rusi, čo sem prišli na začiatku decembra,“ cekol som.
        „Ukáž?“ Jánoš sa postavil a nahol nado mňa. „Chýba mu samopal. Taký, akými strieľali do sudov, aby si naliali víno.“ Potom Jánoš na chvíľku zmĺkol a ozval sa znova, ale teraz celkom potichu: „Peter, je to pravda, že u vás Rusi s Agnesou to... No vieš čo... Čo aj s Eržíbet od susedov, keď práve kojila. Že jej vzali decko a potom musela... Až kým neprišiel ruský veliteľ, že ten ich potom odtiaľ vyhnal.“
        „Agnesa nič nemusela! Viem, čo sa hovorí, ale všetko sú to len klamstvá! Mama jej potrela tvár masťou a potom popolom. Obliekla ju ako starú babu a nechala ju, nech sa prechádza hore dolu pred domom po ulici, ale nech ide pomaly a opiera sa o palicu tak ako staré ženy. Vraj vonku je to bezpečnejšie ako dnu. Keby si ju videl, ani ty by si ju nespoznal. Potom sa mama celý čas strachovala, či predsa len urobila dobre, keď ju nemá na očiach, ale vojaci sedeli u nás a mama im musela variť plnenú kapustu. Našťastie odišli, len čo sa najedli. My doma víno nemáme. Od otca pýtali hodinky, ale on sa robil, že im nerozumie. Jeden vojak si vyhrnul rukáv a na ruke ich mal hádam sedem. Ukazoval na ne a pýtal znova. Otec mu však vravel, že je chromý a je rád, ak má na jedlo. Od nás veľa nevzali. Vlastne iba jedno malé zrkadlo, čo mala mama na šifoneri. Veci zo skrine však vyhádzali, zo špajze odniesli len kus slaniny. Ostatné tam nechali.“
       Zvýšil som hlas viac ako som chcel. Cítil som, že sa trasiem, ale Jánoš na mňa pozrel akosi vľúdne, už vôbec nie detsky.
        „Mama teraz každé ráno čaká poštára,“ začal sám od seba. „Otec sa dlho neozval. Vieš, ako hranice znova posunuli a my sme už v Československu, vraj je problém, keď otec narukoval k Maďarom. Že nik nevie, ako to bude. Už aby sa vrátil. Alebo aspoň keby napísal, kde je teraz. Aspoňže u vás je dobre. Ak je tak, ako hovoríš, lebo ja som počul, že Agnesa musela...“
        „Agnesa nič nemusela! Nič, rozumieš? Ak bude niekto hovoriť niečo iné, každému opakuj, že Agnesa nič nemusela! Nič nemusela!“ Odrazu mi vytryskli slzy a rozplakal som sa. Knihu som hodil na zem a rozbehol som sa domov. Nechcel som, aby ma Jánoš takého videl. Nechcel som, aby ma ktokoľvek takto videl. Každému budem stále opakovať iba jedno a to isté. Agnesa nič nemusela! Tak mi to nakázal môj múdry dedo. Na všetko ostatné sa môžem vykašľať. Aj na nejaké detské knihy o pirátoch, aj na nejaké hlúpe hľadanie pokladov!



čitateľov: 1978