login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Pytliacke pastorále

@ :: Poviedky ::     Sep 04 2016, 22:25 (UTC+0)

Príbeh pochádza z obce Křtomil, pre ktorú sme pracovali v rokoch 2013 a 2014.

Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: päťdesiate roky 20.storočia
Autor: Silvia Bolčová

       Svoj život som okrem práce, rodiny a prostým radostiam, ktoré živili moje srdce, zasvätil hľadaniu. Už od detstva som hľadal odpovede na otázky, čo je pravda, čo je dobro, čo je spravodlivosť. No ako som rástol, stále viac som sa cítil zmätený. Často som počul od dospelých mnohé, čo sa mi nezdalo byť ani múdre, ani pravdivé, ani spravodlivé. Spočiatku som bol ticho a snažil som sa urovnať si veci v hlave sám, neskôr som sa začal pýtať. Vždy, keď si spomeniem, ako prevracali moji rodičia oči, musím sa usmiať. No napriek ich snahe zodpovedať i nezodpovedateľné, dodnes nemám v sebe všetko vysporiadané. Je dobré dodržiavať zákony, ktoré sú síce platné, ale nie sú spravodlivé? Je dobré žiť vždy tak ako väčšina, podľa obyčajov a zvykov, hoci človek v duši cíti niečo iné? Ťažko sa rozhodnúť, veď mnohokrát čo jednému pomôže, druhého môže raniť. A asi preto sa snažím rozhodovať nielen rozumom, ale aj srdcom.

       Mohol som mať asi dvanásť rokov. V rodine som bol ten mladší a motal som sa vždy pri bratovi Vaškovi a jeho kamarátoch. Často ma od seba odháňali, keď som prekážal, ale v ten deň nie. Strpeli ma azda preto, že si našli poriadne divokú zábavu. So sekerou. Jeden položil ruku na klát a druhý sa snažil seknúť tesne vedľa, ale tak, aby neodťal prsty. Kto zaťal najbližšie, vyhrával. Jasne, nemohlo to skončiť dobre. Keď mi povedali, aby som dal ruku na klát ja, namiesto desu som pocítil radosť, že už im neprekážam, že ma medzi seba berú ako rovnocenného a som jedným z nich. Bol to len okamih, keď sekera nabrúseným ostrím zaťala do dreva blízko mojej ruky. Naozaj veľmi blízko, ba vlastne až priveľmi. Na kláte sa zjavila krv. Bola teplá, bolo jej veľa a ja som neveriacky pozeral, čo sa deje. Odsekli mi kúsok bruška a nechta na ľavom ukazováku. Plakať by bola hanba. Som hrdina. Väčší ako Vašek, ktorý zbledol a padol na zem. Kriesili jeho, nie mňa.
       Bol už večer, keď nás navštívil strýko Slávek. Stalo sa to tuším presne medzi tým, ako otec dojedol zelňačku a zaboril lyžicu do zemiakovej kaše, keď jeho pohľad padol na môj krvavý obväz. Otec sa vedel poriadne zamračiť a ja som sa bál aj za Vaška. Krik, výsluch, spravodlivé facky obom a zlosť, ktorá z otcovej tváre priam sršala, mu vzali chuť do ďalšieho jedla.
        „Pepíku, nehreš ich. A ty si bol lepší? Alebo si mám pred deťmi zaspomínať?“ strýko Slávek zvraštil obočie a jeho modré oči sledovali otcovu tvár ako na muške pušky. No keď pozrel na nás, jeho výzor sa zmenil. Pery sa mu roztiahli do úsmevu a akoby sa nič nestalo, kývol plecom a siahol po hrnčeku s čajom. „Ste presne takí, akí sme boli my. Neviete, čo so sebou. Nech vám dá otec robiť niečo užitočné, čo vás aj zabaví a bude pokoj,“ strýko zbytočne veľa nemudroval.
       Mal som malú dušičku a vôbec som sa nebránil otcovi, keď mi prezrel ranu, ošetril, obviazal nanovo a potom ma poslal spať. Šťastie, že strýko prišiel, inak by to bez bitky neskončilo. Do sveta snov som vstúpil hádam skôr, než hodiny v jedálni odbili deviatu. Zobudilo ma až šomranie. To sa Vašek preberal, keď nad ním stál strýko Slávek a lomcujúc jeho ramenom sa ho pokúšal zobudiť. Pravda, potichu, aby ho vo vedľajšej izbe nezačuli rodičia.
        „Vstávaj! Bažanty čakajú,“ hoci bola tma, ktorú pretínal iba plameň sviečky, tušil som, že sa mu oči lesknú ako vždy, keď myslí na pytliačku. Rýchle som sa posadil. Ešte vždy vo mne žil statočný a zocelený hrdina, pripravený na ďalšie dobrodružstvo. Potichu som sa vysúkal spod periny a hľadal nohavice.
        „Teba som na bažanty nevolal, iba Vaška,“ schladil ma strýko Slávek stroho.
        „Ale, prosím... Veď vidíš, že už som ako chlap, “ ukázal som mu obviazanú ruku.
        „Ako chlap, vravíš? No pozrime sa. Si sotva vyšší ako prízemný mráz, ale zato máš guráž. Ty spi! To je naše tajomstvo! Vaškove a moje. Ráno ti otca i mamu prekvapíme čerstvým mäsom, nech sa už nehnevajú, že na teba nedal pozor.“
       Keď sa strýko usmieval, pery mu ťahalo vždy doľava. Už neviem, kto si to všimol, ale hovorilo sa, že má úsmev nakrivo kvôli puške, aby mu nič neprekážalo pri mierení. Uprel som na neho smutný pohľad. Tak trochu som dúfal, že v ňom vyvolám ľútosť. Skôr som tušil, než videl, že zaváhal. To mi stačilo a o minútu som už pred ním stál aj v topánkach, pripravený vyraziť. Vašek sa ešte mrvil, zíval, no keď zbadal, že som vychystaný, vyrazil ako strela, aby sme ho tu náhodou nenechali.

       Dom, dedina i záhrady, to všetko už bolo za nami, keď sme v tichosti kráčali poľnou cestou, nad ktorou zatiaľ iba nepatrne začala blednúť nočná obloha. Neodvážil som sa ani ceknúť. Nechcel som odplašiť žiadne zviera, ktoré, ako vždy strýko hovoril, zbytočne behá po svete s chutným mäsom určeným na stôl. A taktiež som nechcel na nás upozorniť hájnikov, ak by sa túlali okolo. Napriek tme a chladu som cítil aj niečo veľmi príjemné, niečo, čo vo mne stupňovalo zvláštny, doposiaľ nepoznaný pocit. Srdce mi poskakovalo radosťou a chvelo sa obavami zároveň. Veď čo ak by nás predsa len odhalili? Sme pytliaci, lovci za hranicou zákona. Ale sme aj muži, ktorí sa vedia postarať o svoje rodiny. To som si neustále opakoval kdesi v hlave a už som chápal, prečo ľudia hovorili o strýkovi, že je čudák. Bol ako bytosť s čarovnou mocou. Vyzeralo to, že rozumie reči zvierat, alebo ich nejako dokáže ovládať. Ako inak by bolo možné, že počas roka ulovil aj päťsto bažantov a šesťsto až osemsto jarabíc? Pravda, nepytliačil len za křtomilskými humnami, ale i v Lipovském Boří, tiež v dřevohostickom lese, vlastne kdekade.
       Bŕ. Striasla ma zima. Začalo jemne popŕchať. Zamračil som sa, no strýko Slávek sa usmial: „Aj nebesá sú na našej strane. V daždi a v hmle sa poľuje najlepšie. Uhádnete prečo?“
       Akosi som sa nevedel prinútiť rozmýšľať a ani Vašek na nič neprišiel.
       „Aby ste vedeli, keď chce byť niekto dobrým lovcom, musí používať nielen oko a ruku, ale musí aj rozmýšľať.“
       Strýko na chvíľu zmĺkol. Isto chcel naťahovať čas, robiť sa dôležitejším, hoc som v danej chvíli naň hľadel ako na boha. Mal som radšej hľadieť pred seba. Haluze, ktorým sa Vašek predo mnou vyhol, mi takmer vypichli oko. Zakopával som o kamene a párkrát som takmer spadol.
        „Je to jednoduché,“ pokračoval konečne strýko, „V daždi a za hmly majú vtáci mokré perie a nevedia lietať.“ Potom opäť zmĺkol, priložil pušku k lícu a vystrelil na sotva znateľnú siluetu bažanta na kríku. Bol dnes prvý a padol po jedinej rane. Tak ako aj druhý, tretí, ďalší a ďalší... Ako lovec som nebol vôbec užitočný. Ba ani Vašek. Oboch nás strýko využil iba ako nosičov ulovenej koristi. Vláčili sme na pleciach vrecia so všetkým, čo neuhlo strýkovej muške. No i tak som sa cítil ako pytliak a úspešný hrdina zároveň. Už som sa videl, ako rozprávam kamarátom v škole, čo všetko som zažil. Samozrejme, vedel som, že si trochu popridávam a povymýšľam. Veď všetci to tak robia. Možno poviem, že som sám zastrelil jedného bažanta. Alebo dvoch. No neviem, čo bude rozprávať Vašek. Asi by sme sa mali najprv dohodnúť.
       Strýko mal pravdu, počasie nám tej noci prialo. Domov sme došli nadránom. Mokrí, uzimení a unavení, ale s plnými mechmi bažantov a jarabíc. Bol som si celkom istý, že sa otec poteší, prestane sa hnevať za ten krvavý prst a mama pripraví výborný obed. Zhodil som zo seba mokré šaty a sklátil som sa do postele.

       Spal som neobvykle dlho. Prebudil ma až hlasný hovor, ktorý sa rozliehal po celom dome. Rýchlo som vstal, možno som sa nevedel dočkať pochvaly, no po chvíľke som rozoznal, že otec je opäť zlostný. Zastal som pri dverách do kuchyne.
        „Ty si úplný blázon. Takto riskovať s mojimi chlapcami! “
       Nazeral som dnu nebadane, ešte ma nezbadali, ale už mi všetko začalo dochádzať. Zvraštená hlboká brázda na koreni otcovho nosa neveštila nič dobrého. Strýko kýval plecom ako vždy, keď mal na niečo iný názor, no nechcel sa prieť. Upil si z vína a mlčal. Zvieratám rozumel určite lepšie ako ľuďom, dokonca lepšie ako vlastnému bratovi.
        „Hádam mi nechceš povedať, že si nepočul, ako sa na teba chystajú,“ otec nervózne rozhadzoval rukami a strýko ďalej popíjal.
        „Chytajú ma už dlhé roky, ale ešte ma nechytili. A čo mi chcú prišiť teraz?“
        „Prišiť? Akoby ti mohli čosi prišiť? Nič ti prišívať netreba, na rováši máš už ozaj dosť!“
       Hľadel som, ako otec červenie v tvári a to neznačilo nič dobré. Potom dobre šťavnato zahrešil a strýkovi pripomenul, ako vytočil hájnikov, keď za bieleho dňa zastrelil chovného srnca takmer pred ich očami.
       Hej, tú príhodu som počul aj ja. Nedávno, pred niekoľkými mesiacmi hájnici pri Rychlove kúpili nového chovného srnca. Pre strýka to bola priam výzva a zanedlho mal plán. V lese bol práve uviazaný výr. To hájnici robievali, aby na neho za dňa útočili sojky, straky a iné vtáky, čo chceli strieľať, lebo z nich vraj niet žiadneho úžitku. Stačilo sa nebadane obšmietať v lesoch okolo Rychlova a byť trpezlivý. Strýko nosil pušku zloženú pod kabátom, aby nebola nápadná a čakal na vhodnú chvíľu. Tá prišla, keď jeden z hájnikov šiel strieľať škodné vtáctvo a druhý domov na obed. Práve vtedy si vystriehol a zastrelil srnca. Strčil ho do veľkého vreca, ukryl do chrastia a rýchle utekal do Rychlova. Tam si požičal od priateľa bicykel. Krútil pedálmi najrýchlejšie ako vedel a fujazdil domov do Křtomile. Dobre tušil, že on bude prvý, koho začnú podozrievať, keď začujú výstrel. Kým ho neprichytia pri čine, je nevinný. Vedel, že len čo sa hájnici stretnú, ich kroky povedú k nemu domov, kde si naň počkajú a preto sa ich snažil zmiasť. Prezliekol sa do svojho nedeľného obleku a vybral sa zasa smerom do Rychlova, pekne pešo, hájnikom naproti. Musela sa ich chytať triaška, keď ho stretli. Strýko s prehnanou zdvorilosťou sňal z hlavy sviatočný klobúk a elegantne pozdravil. Čosi tu nesedelo. Ako by mohol len pred chvíľkou strieľať, keď teraz ide taký vyparádený z domu? Hájnikom neostalo nič iné, len sa otočiť a vrátiť sa naspäť. Bez srnca, bez zbrane, bez dôkazov, bez obvinenia. Strýko Slávek ešte v tú noc doniesol úlovok domov a sviečkovú zo zadného srnčieho stehna, či guľáš z rebier sme mali aj my.
        „Nie každý na mňa pozerá ako na vyvrheľa. Kdekto pytliači, ani ty nie si svätý. Lenže keď to pred deťmi tajíš, oni sa to samé nenaučia a oberáš ich všetko to mäso, čo by mohli mať, až dorastú. Pre normálnych ľudí som ten, ktorý sa vzoprel zákonu, keďže zákon je hlúpy. Predtým patrila divina len pánom, tak o starých pytliakoch sa hovorí ako hrdinoch, čo sa nechceli dať vykorisťovať. Dnes zver patrí len súdruhom poľovníkom s červenými knižkami, tak naraz je pytliak nepriateľom štátneho režimu. Režimu koho? Komunistov?“
        „Ticho, nech ťa deti nepočujú!“ zahriakol strýka otec a ja som sa ešte viac stiahol, aby nemali žiadnu šancu zbadať, že načúvam. „V krčme sa hovorí, že si hájnici kúpia nového loveckého psa. Takého, ktorý je už vycvičený, s papiermi o odborných skúškach a čo zachytí stopu a vytiahne pytliaka aj z postele. Nájde aj ukrytú zver, aj pušku! Dovedie hájnikov za tebou! Žandári to budú brať ako dôkaz! Už im ho majú priniesť.“
       Otec hlas stále zvyšoval, ale náhle sa na chodbe otvorili dvere, mama prišla z dvora aj s Vaškom a uvideli ma.
        „Teraz si vstal?“
       Prikývol som.
       Tak poď do kuchyne, najeme sa. Idem naložiť aj chlapom.
       Akokoľvek sa otec čertil, lahodná vôňa slaninkou špikovaného bažanta z nášho úlovku zapôsobila balzam na dušu. Plné taniere boli tým najlepším prostriedkom na uzmierenie. Ani som nemusel pozerať na ostatných. Vedel som, že sme práve všetci zmäkol a hádať sa nechce nikomu. Každý sme dostali po polovici bažanta s uhorkami. Boli to hotové hody. Odmena za naše zásluhy. Mohlo byť vari na tom niečo zlé?

       Otec vlastne nebol taký bojko, ako sa mohlo podľa tých rečí zdať. Niektoré rady si od strýka Slávka dokonca zobral k srdcu a tak nás, teda Vaška a mňa, vzal o týždeň na pytliačku. Vraj lepšie chodiť takto spolu, aspoň nás má na očiach. Vravel, že dnes už len hlupák loví puškou, tú počuť do diaľky a zbytočne na všetko upozorňuje. Otec pytliačil nenápadne. Málokto by ho podozrieval, že práve loví, keď sa ponevieral na voze pri poli. Dobre vedel, že zajac, keď zbadá človeka, ujde. Ale keď vidí voz, tak sa len ukryje na okraji cesty v remízke. Otec nosieval dlhú a vôbec nie tenkú palicu - lieskovicu a idúc popri zajacovi, tresol ho z voza rovno po hlave. Naša výprava nebola až taká dobrodružná ako pred týždňom, ale domov sme došli s plným mechom zajačiny. Všetci sme sa tešili a otec sľúbil, že nás vezme znova. Mal však podmienku. Už nikdy nebudeme pytliačiť s nikým iným, iba s ním.

       Odkedy sme odmietli ísť so strýkom Slávkom opäť loviť, trochu sa zmenil. Predtým sa každým úspechom chválil, teraz viac mlčal. Keď sa ho otec pýtal, či už nepytliači, iba mávol rukou. To sme ešte nevedeli, že už nestriehne na vysokú, ani na bažanty, ba ani na zajace. On si vyhliadol ako ďalšiu trofej loveckého psa. Chodil často okolo domov hájnikov, vždy najskôr zapískal akúsi krátku melódiu a až potom sa objavil. Psa kŕmil cez plot klobáskami. Údenými, voňavými. Po čase, keď ho pes videl, vrtel chvostom, nechal sa hladiť a bol ako jeho najlepší kamarát. Ba neskôr, aj keď ho nevidel, stačilo mu, že z diaľky počul strýkove pískanie a už skákal od radosti.
        „Tak sa mi doniesli reči, že rychlovskí hájnici sú smutní,“ začal raz otec, keď strýko Slávek prišiel k nám na jednu z jeho početných návštev. S Vaškom sme práve sedeli nad knihami a učili sa do školy. No len čo sme začuli niečo o hájnikoch, zbystrili sme pozornosť.
        „A čo? Stalo sa im niečo?“ strýko sa tváril, akoby nič nevedel.
        „Že už nemajú toho psa.“
        „Prečo? Nevedel ma vystopovať, tak ho dali preč?“
       Otec si chvíľu strýka mlčky premeriaval, potom pokračoval: „Vraj s ním išli po lese a odrazu sa odkiaľsi ozvalo pískanie. Pes sa naraz rozbehol, volali naň, nepočúval ich, kričali, potom ho aj hľadali, ale už sa nevrátil.“
        „Asi hľadali zle,“ strýko sa zasa usmial na pol úst.
        „A ty vieš, kde by ho mali hľadať?“ otec mu pozrel rovno do očí.
        „Neviem. Ozaj neviem,“ krútil hlavou strýko. „Nepoznám toho muža, ktorému som ho predal na trhu.“
        „Čo si predal na trhu? Toho psa? Na akom trhu!?“
        „Vieš, aké má také plemeno cenu? Tušíš, čo všetko si teraz môžem kúpiť? A na akom trhu? No, to ti môže byť jedno! Ale čo ti tu budem rozprávať, pes je v dobrých rukách a hotovo. Bol v tom nevinne, to len tí hájnici stále niečo vymýšľajú. Snáď ich to prejde. Už by mohli dostať rozum...“

       Strýko Slávek bol jednou z hádaniek môjho života. Robil všetko, čo sa nesmelo. Obchádzal zákony, často sa prel s otcom. I tak sme ho všetci milovali. Býval pre nás dobrým kamarátom z radov dospelých, takým vzorom, ktorý sme sa snažili napodobovať. Iste, ako som už povedal, mnohí ho nazývali čudákom, no som si istý, že jeho pytliacke srdce bolo plné lásky a dobroty.


čitateľov: 2270