login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Ondrejov návrat

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 19:56 (UTC+0)

Obec Čečejovce v súčasnosti

Miesto: Čečejovce - Seleška, okres Košice-okolie
Čas: zima 1944
Autorka: Anna Domaniková


       O druhej svetovej vojne sa už porozprávalo neúrekom. Každý spomína po svojom, i keď tých, ktorí ju prežili na svojej koži, je stále menej a menej. Myslím si ale, že na ňu ľudstvo nikdy nezabudne. Tak ako ja. Mal som dvanásť rokov, keď sa začala a šestnásť, keď Nemci a Maďari brali nohy na plecia a utekali zo Selešky.
       Naša dedina bola zvláštna. Vlastne Seleška nikdy nebola dedinou v tom zmysle, ako sa chápe dnes a vždy niekam patrila. K Paňovciam, k Čečejovciam, ale to teraz nie je dôležité. Tesne pred druhou svetovou vojnou bola aj s Košicami a okolitým územím pričlenená k Maďarsku. Ľudia, čo si založili svoje domovy v Seleške, sa poväčšine prisťahovali po prvej svetovej vojne z rôznych častí širšieho okolia. Vtedy totiž zemepán Krajbich prišiel o svoje vinice a pozemky, lebo vraj žil zhýralým životom a tak sa zadlžil, že stratil celý majetok. Prisťahovalci skupovali jeho rozparcelované pozemky, postavili si domy a budovali svoj život najlepšie ako vedeli a mohli. Vraj to neboli ľahké časy, ale to ešte nikto nevedel, že bude aj horšie. Do Selešky sa prisťahovali kresťania i Židia, miešala sa tu slovenčina s maďarčinou, nemčinou i češtinou. Predsa nevznikali zvady, každý začínal na novom mieste a možno práve to vytváralo akési puto porozumenia. To je omnoho lepšie, ako keď počas vojny spája spoločná nenávisť, či boj o holý život.

       Mal som dvoch bratov. Mama nám dala mená po apoštoloch. Vtedy to bolo zvykom. Pri krste nemalo byť meno udeľované len tak z módy, ale so snahou vychovať z tohto dieťaťa človeka, ktorý sa svojím životom priblíži k svätému. K tomu, ktorého meno nosí. Ja som bol najmladší, Ján. Bratia dostali mená po Petrovi a Ondrejovi. Apoštol Ján bol jediným z dvanástich, ktorý zomrel prirodzenou smrťou, napriek tomu, že ho mučili. Možno to mám s ním spoločné. Napriek tomu, že som vo vojne zažil hrôzu, strach, hlad i bitku, som stále tu.
       Na to, aby ma zaradili do levente, som bol ešte príliš malý. Moji bratia nie. Obliekli ich do uniforiem a učili pochodovať, spievať, strieľať, byť nebojácnymi a biť sa za vlasť. Za ktorú? No predsa maďarskú, i keď v Seleške žilo veľa Slovákov. Potom ich odviedli. Na vojnu. V maďarských uniformách, s maďarskou pesničkou na perách. Dlho som ich nevidel. Až jeden studený decembrový večer roku 1944 nám ktosi zaklopal na okno. Znelo to ako ďobanie skrehnutého vtáčika, čo sa zatúlal a zabudol odletieť s ostatnými.
        „Počuješ?“ so strachom v očiach ustúpila mama od stola.
        „Hej.“
       Otec vstal z drevenej lavice a s nožom v ruke, ktorým akurát štiepal tenučké kúsky dreva na rozkladanie ohňa, podišiel ku dverám.
        „Možno sused Ďuri... Chce niečo.“
        „To iste. Ten dupe ako kone a búcha, sťaby chcel dačo rozbiť. Toto je ustráchané klopkanie. Len daj pozor! Čo ak sú to vojaci? Schovaj ten nôž!“ mudrovala mama, no videl som, ako sa jej trasú ruky a bolo jej do plaču. Napriek tomu, a nezvykle, rozprávala veľa. Ticho som sedel, žmolil medzi prstami kôrku z chleba a čakal, čo bude ďalej. Otec otvoril. Nie tak, ako bolo jeho zvykom, rázne a odhodlane. Ale pomaly, akoby len chcel nazrieť za ne. Zrazu pustil z ruky nôž. Ten buchol o podlahu, podskočil a z jeho čepele sa odrazilo svetlo lampy. V tej istej chvíli napriahol ľavú ruku a s hlbokým povzdychom, akoby lapal po vzduchu a súčasne chcel niečo povedať, vtiahol kohosi do kuchyne. Naľakal som sa, lebo som uvidel maďarskú uniformu a pušku prehodenú cez plece. Hlaveň vystrkovala ponad ramená, stačilo ju zvesiť z pleca, odistiť a...
        „Ondrej, Ondrej, synak...“ len toľko som počul a videl ako ho otec objal.
       Mama chytro zabuchla dvere, rozplakala sa, bozkávala Ondreja na každý kúsok jeho tváre, hladkala ho po rukách a ťahala k peci: „Poď, zohrej sa. Si celý skrehnutý. O Petrovi si nepočul?“ Zadúšala sa plačom, večne si uhládzala široké sukne a vsúvala neposlušné vlasy pod šatku.
        „Mám premrznuté nohy,“ Ondrejov hlas znel hrubo, zachrípnuto, tak chlapsky. Aspoň ja som to tak cítil. Bol akýsi vyšší, zosilnel, mal od mrazu červený nos a strnisko na brade, no i tak som videl drsné črty, ktoré naznačovali hranicu medzi bezstarostným detstvom a nechcenou vojenčinou. Podal mi ruku a pritiahol ma k sebe. Pritlačil si ma na hruď tak silno, až som počul tlkot jeho srdca. Môj brat!
        „Utiekol som. Už pred dvoma týždňami.“
       Stačila krátka veta a vydesené tváre rodičov mi pripomenuli to, čo sa v dedine rozprávalo. Utečencom hrozila smrť. Poprava zastrelením. A tiež aj tým, čo by sa podujali dezertérov schovávať, alebo im inak pomáhať.
       Nedalo mi to a čo najtichšie som sa ho opýtal: „Teraz si dezertér?“
       Ondrej sa uškrnul: „Janko, chlapče, buď rád, že ty ním nie si. Zažil som také veci, čo nikomu neprajem. Ja som Slovák, nikdy nebudem strieľať na našich!“
        „No tíško, tíško,“ zastavila ho mama, „nestraš ho. Ja len neviem, ako ťa uchrániť. Ani šaty pre teba nemám. Zmužnel si, všetko ti bude malé. Ale poskladám ti. Aj z otcovho.“
        „Už toľko nebedákaj,“ zastaral sa otec, „pre syna vždy urobíme to najlepšie. A teraz bude najlepšie schovať ho na pôjde.“
       Ondrej si vyzul čižmy, odmotal z nôh onuce a porozkladal na prípecku. Čižmy oprel o bok pece a sadol si. Mama hneď položila na stôl chlieb a zatiaľ, čo si masíroval boľavé nohy, naliala mu za hrnček mlieka.
        „Slanina by sa zišla, no teraz... Ničoho nieto.“
        „Kým som došiel domov, veľa som toho nenajedol. Schovával som sa pri kúpeľoch v Štóse. Všade naokolo boli Nemci. V Medzeve, Smolníku... Plazil som sa hádam štyri kilometre. Raz i zahrabal v snehu, keď boli veľmi blízko a nemal som sa kam pohnúť. Len aby ma neuvideli. Ani tej uniformy som sa nevedel zbaviť.“

       Na našom dvore bola v lete tráva, na jar tam pobehovali kuriatka, na jeseň nám čvachtalo pod nohami blato a v zime sa belel sneh. Odhadzoval som ho iba na miestach, kade sme chodili do stajne, do stodoly po seno a slamu, k hnojisku a k latríne. Ostatok sa kopil v malých, či väčších závejoch a na jar z nich stekali jarčeky vody až na cestu. Koniec tejto zimy bol však iný.
       Mali sme dva domy. Nový a starý. Ten druhý postavil ešte môj dedo, ktorý tu dožil s babou. Nový dom postavil môj otec. Pre syna, čo si ako prvý privedie nevestu. Pôvodne bolo jeho úmyslom ponechať dom najstaršiemu, no vojna zmenila nielen zaužívané zvyky, ale aj otcove plány. Nikto netušil ako bude, až to besnenie skončí. Kto prežije, kto sa vráti domov, aký bude nový svet, akí budú ľudia, kto nastolí nové pravidlá, kto vyhrá. Lebo o to išlo. Byť víťazom. Podmaniť si cudzie, vytvarovať z neho svoje univerzum, označiť neprijateľných a zrušiť ich životy. Vtedy som to až tak jasne nevidel. Pravdupovediac, ani trochu som vojne ani nerozumel. Ani tomu, prečo označili Židov žltými hviezdami a potom ich kamsi odviezli. Všetkých. Zo Selešky, aj z Čečejoviec. Po vojne sa už nevrátili.
       V ten decembrový deň sme boli všetci v kostole. Pravda, bez Ondreja. Ten čupel na pôjde pod senom. Potajomky som mu tam nosil jedlo a horúci čaj. Blížili sa najkrajšie sviatky roka, Vianoce. Farár nám v kostole povedal, že my, veriaci, sa musíme snažiť robiť dobré skutky a zamýšľať sa nad svojím životom, aby sme sa po duchovnej stránke pripravili na Ježišove narodenie. Na toto som myslel cestou domov. Mama mala zase nejakú zlú predtuchu, to ona často mávala, len som nechápal, prečo vždy tuší niečo zlé, nikdy nie niečo dobré. Dedina bola akási iná. Kam som sa len pozrel, videl som udupaný sneh, stopy po kolesách, začul som hlasy, krik a potom som to uvidel. Na dvoroch domov pobehovali ozbrojení nemeckí a maďarskí vojaci, sem-tam zaparkovaný nákladiak. Až neskôr som sa dozvedel, že v ich výzbroji boli aj ťažké delá. Štyri.
        „Už je to tu! Bude sa tu strieľať,“ jajkala mama a už už som jej chcel vyvrátiť jej zlé predtuchy; veď vojna je o vojakoch, o ich presúvaní, utáborení; keď otec zahrešil a ukazoval prstom na vchodové dvere do našich domov: „Vyvalili ich! Rozbili zámky, čo u nás hľadali?“
        „Ondreja!“ zhíkla mama.
        „Nerev!“ kričal aj otec.
        „Idem na pôjd,“ s pokojom, ktorý aj mňa samého prekvapil, som dlhými, pomalými krokmi kráčal k domu a bol som si istý, že Ondrej leží zahrabaný v sene a od strachu ani nedýcha.

       Kým Čečejovce mali bubeníka, ktorý rozhlasoval po celej dedine všetky novinky, upozorňoval na povinnosti, vystríhal pred nebezpečenstvom a vtedy oznamoval obyvateľom, že k nim prišli vojská a každý je povinný ich u seba ubytovať tak, ako si to vojaci s richtárom určia; v Seleške sme bubeníka nemali. Preto sme sa o svojej povinnosti nedopočuli vopred. Do nášho starého domu sa nasťahovali Maďari a do nového Nemci. Mama zalamovala rukami, rozprával s nimi len otec, lebo vedel ich reč. Za prvej svetovej vojny bol v rakúsko-uhorskej armáde, naučil sa.
        „Budeme spať v pivnici,“ vyhlásil nemecký dôstojník. Otec neskôr priznal, že mu to bolo divné, veď mohli pokojne vylihovať pod duchnami v posteliach. To strach ich zahnal pod zem. Báli sa. Napriek tomu, že boli ozbrojení, disciplinovaní, nehladovali, len tej odvahy už mali pomenej.
        „Dobre, ako sa vám páči,“ pritakal otec.
        „Variť a jesť budeme tuto v kuchyni,“ pokračoval dôstojník a rozmachom ruky ukázal na priestor, ktorý mu akoby patril. Naša kuchyňa, jeho kuchyňa. Mali svoj proviant, nikdy si od nás nič nevzali, neprisvojili, neukradli.
        „A hneď zajtra ráno sa celá dedina pustí do stavby bunkrov. Všetci! Nikto neostane doma, každý bude kopať.“
        „Bunkre?“
        „Aspoň dva. Steny budú z dreva prekladané zeminou. Strop spevnený drevenými podpornými stĺpmi. Dosť hlboké na to, aby tam človek mohol stáť, aj sedieť a ležať.“
        „A čo ostatní?“ dobiedzal otec, „budú sa tam môcť schovať pred streľbou?“ Dôstojník sa zasmial: „Dedinčania... No veď máte pivnice. Nie ste vojsko, nepotrebujete sa maskovať. My sme prvoradí, my bojujeme, vy nám pomáhate! No, dovolím vám ukryť sa tam, keď to bude nutné.“
       Otec stál s rukami vbok, ešte chcel niečo povedať, no videl, ako utekám cez dvor a hlavou krútim zboka nabok a ukazujem rukami, že „nie“.

       Keď som vyliezol na pôjd, šeptom som volal na Ondreja. Neodpovedal. Opatrne som začal prehrabávať seno. Najskôr pomaly, potom rýchlejšie a znova a znova, až som sa hánkami dotkol podlahy. Nič som nenašiel, tak som to urobil zase. Hrabal som, až som všetko rozhádzal , podupal a slzy mi tiekli po tvári, omočili moje pery a ja som v ústach zacítil ich slanú chuť.
        „Kam si šiel? Kde si?“ šeptal som a prišlo mi to všetko strašne ľúto. Aj som sa bál, že ho našli vojaci a zastrelia ho. Ak už tak neurobili. Potom ma premkol ešte väčší strach. O seba. Čo ak ma obvinia, že som pomáhal dezertérovi? Tiež ma zastrelia? Musel som sa upokojiť, tak som tam stál ako vytesaný do dreva, plecia sa mi natriasali, prsty rúk som si zaťal do dlaní. Prerývane som dýchal a v duchu som prosil Boha o zľutovanie. Ani neviem ako som zliezol dole a rozbehol som sa za otcom.
        „Ako že tam nie je? Veď ráno si mu niesol jedlo,“ držal ma za plecia a lomcoval so mnou, akoby som bol ja všetkému na vine.
        „Nie je tam, nie je tam,“ opakoval som dookola. Keď sme to povedali mame, tá zase spomenula svoje zlé predtuchy, prežehnávala sa, modlila sa a už s nami neprehovorila ani slovko.
       Maďari ustajnili kone v maštali, veľmi sa s nami nebavili. Robili si svoje a mne sa zdalo, akoby sa tak trochu odťahovali od Nemcov. Občas na nich aj zazerali, ale Nemci boli tí, čo im vydávali rozkazy.

       Dedinčania usilovne kopali bunkre. Jeden dokončili úplne, druhý začali hĺbiť. Zem bola nepoddajná, zmrznutá, tvrdá ako skala. Práve v ten čas začali od Buzice páliť Rusi. Všetci sme dostali strach a schovali sme sa do bunkra. Do toho, čo už stál. Naši sa stále báli o Ondreja, ja som v tej chvíli túžil len po jednom. Prežiť. Nechcel som ešte zomrieť. Nič zlého som neurobil. Nikomu som neublížil.
       Ženy sa v bunkri modlili, chlapi stáli opretí o stenu, niektorí mali zatvorené oči, iní sa dívali do prázdna, alebo spojili dlane a spolu so ženami odriekavali modlitby. Streľba bola úporná, hlasná, až sa zem triasla. Nikto z nás nevedel, kde sú Nemci a Maďari, počuli sme iba ruské strely.
        „Naše domy rozbombardujú, nebudeme sa mať kam vrátiť,“ jačali niektoré ženy.
        „Von! Všetci von!“ pribehli Maďari, strkali do nás, vyháňali z bunkra.
        „Strieľa sa tam, kam nás ženiete?“
        „Von! Okamžite všetci von!“
        „Ako a prečo? Máme dovolené tu byť. Nemecký dôstojník nám to prisľúbil.“
        „To je pre nás! Vy musíte odísť!“
       Boli arogantní, i keď vystrašení, ťahali nás za rukávy, vtláčali nám do chrbtov pušky, kričali, až im sliny odskakovali od úst. Vychádzali sme plní strachu. Vonku jačalo nebo a padali bomby. Možno dvaja, traja už stáli nad bunkrom, keď pribehol jeden nemecký vojak. Už si nepamätám, či mal nejakú šaržu, ale bol veľmi nahnevaný. Nás si nevšímal. Vliezol do bunkra a vyháňal Maďarov: „Čo tu robíte? Zaujmite svoje postavenie a bojujte!“
       Maďarskí vojaci sa chvíľu okúňali, ustupovali pred nasrdeným Nemcom, zbrane pritláčali k hrudi, akoby ich mali ochrániť pred všetkým zlým.
        „Chcete vojenský súd? Zradcovia!“
       Maďarskí vojaci sa zľakli. Vojenský súd mal vždy len jeden koniec. Smrť súdeného. Vybehli von, no nevedel som, či sa aj postavili tvárou v tvár ruskému útoku. O pár dní som sa to dozvedel.

       Asi na tretí deň od straty sa Ondrej našiel. Na pôjde mu bola zima, a to ho možno zachránilo. Nezohrialo ho ani horúce mlieko, ani to, že sa zahrabal do sena ako krt do zeme. Triasol sa, pri každom výdychu mu z úst vychádzala para, ktorá však nezohriala ani prsty na rukách. Vedel, že sme išli do kostola, že sa blížia sviatky, dokonca vedel, že sú na našom dvore Nemci a Maďari. No mráz ho doslova vyštval z pôjda. Nohy mal stuhnuté, biele, studené. Stehná ho štípali a svaly na tvári mal tak premrznuté, že nimi sotva vedel pohnúť. Tušil, že je nebezpečné ukazovať sa v dome. Vymyslel teda, že sa zohreje v stajni. Vedel, že sú tam kone, pri zvieratách je vždy teplejšie. Pritláčal sa k ich mohutným krkom, hladkal ich po šiji, zohrieval sa.
        „Ty si kto?“ začul zrazu za sebou. Obzrel sa. Boli to maďarskí vojaci, čo akurát prišli zo starého domu.
        „Si náš?“ obzerali si ho. Na šatách mal kabát maďarskej uniformy.
        „Ja... Ja som náš, nie váš. Bývam tu. Vlastne: býval som tu, kým ma neodviedli.“
        „Utiekol si?“
        „Utiekol. Teraz ma udáte?“
       Vojaci boli traja. Pozreli na seba, zdalo sa, že sa dohovárajú očami. Potom jeden namieril ukazovák na Ondreja.
        „Nikomu nepovieme, že sme ťa tu videli. Ale máme jednu podmienku.“
       Ondrejovi bolo jasné, že nech to bude čokoľvek, určite to bude lepšie ako smrť. Smrť jeho i naša.
        „Čo chcete?“ zašepkal.
        „Pomoc. Schovaj aj nás. Aj my chceme utiecť.“
       Môj veľký brat pocítil radosť. O to sa predsa môže pokúsiť. Keď jeho nenašli na pôjde, nenájdu tam ani týchto Maďarov. A on sa radšej schová inde.

       Deň po útoku sme sa pustili do stavby druhého bunkra. Kopali sme čakanmi, lopatovali stuhnutú zem, pripravovali drevo a napriek zime z nás tiekol pot.
        „Nekopať!“ kričal Nemec. „Nechajte prácu, netreba ďalší bunker.“
       Ostali sme v pomykove. Veď len včera to bolo nevyhnutné, aby sa mali kde schovať aj oni aj my a zrazu nie je treba?
        „Ideme preč,“ dodal a otočil sa na opätku. O chvíľu sme videli odchádzať nákladné autá, kone ťahajúce za sebou delá a vojakov so sklonenými hlavami. Odchádzali, či utekali? Dnes by som stavil na to druhé. Každý sme sa vrátili domov a prišiel nový strach. Z Rusov.
       Naši stále nerozprávali o Ondrejovi. Iba otec bol akýsi nepokojný, stále sa obzeral, vyzeral, o čomsi hútal.
        „Idem na pôjd, vojaci odišli, možno sa Ondrej... Neviem, ale čo ak sa len schoval v lese?“ snažil som sa rodičov upokojiť, no sám som svojim slovám neveril. Keď už brat prišiel, prečo by zase odchádzal? Na povale som našiel troch maďarských vojakov. Zutekal som, ako by ma boli vystrelili z gumipušky.
        „Otec, na pôjde sú Maďari. Traja.“
        „Ondrej?“
        „Ten tam nie je. Ja naozaj neviem...“
        „A čo tí vojaci? Pýtal si sa ich?“
        „Akoby som mohol, otec! Ukazovali mi, aby som bol ticho a že mi nič neurobia, nemám sa báť a zase len prikladali ukazováky na pery a ‘Pssst, pssst‘. Zutekal som.“
       Otec sa poškriabal na brade.

       V lete sme obývali starý dom, boli sme naň zvyknutí, od neho bolo bližšie k stajni a mama tiež hovorievala, že na peci v starom dome sa varí rýchlejšie, ako v novom. V zime sme obývali starý dom zasa preto, lebo sme boli zvyknutí od leta. Nový dom tam stál a čakal na svojho obyvateľa. Nikdy som si nemyslel, že ním budem ja, ale to je zase iný príbeh.
       Starý dom bol útulnejší, taký zabývaný, všetko tam malo svoje miesto. Novému domu čosi chýbalo. Jasné, že časť zariadenia, ale aj inak sa mi zdal taký cudzí, akoby sme doňho nevdýchli naše túžby a dobré priania.
        „Jano, poď so mnou,“ prikázal mi otec a pustil sa cez dvor k novému domu. Aj som premýšľal, čo tam vlastne chce, s čím mu mám pomôcť. Ešte čudnejšie mi prišlo to, že mama bežala za nami. Vyzeralo to tak, že vie čítať otcove myšlienky.
        „Berty, myslíš si, že je...“ nedokončila vetu, lebo otec sa na ňu pozrel takým divým pohľadom, až mňa striaslo. Dvere do nového domu sme ešte neopravili. Maďari prikladali ku dverám stoličku, aby sa neotvárali. Im to bolo jedno, zakúrili si v peci, narúbaného dreva bolo na dvore dosť. Otec vzal z kredenca nôž, podišiel k peci, postavil sa chrbtom ku dverám, tvárou k dvierkam na peci, zohol sa, čepeľ noža vsunul do akejsi škáry v podlahe, zaprel sa, zohol nôž k sebe a... Zodvihol akési dvierka. Díval som sa ako teliatko, čo prvýkrát vidí denné svetlo. Čo to je?
        „Mal si nám dať vedieť... báli sme sa o teba,“ vyčíta otec Ondrejovi. Nakukol som pod dvierka. Bola tam vyhĺbená jama, do ktorej sa vmestil brat. Mohol tam byť iba v polosede alebo v ľahu a v tme, dúfal som, že je tam dosť vzduchu.
        „Schoval som sa, keď ma Maďari prosili o úkryt. Ich som poslal na pôjd. Pamätal som si túto skrýšu.“ Otec ju vyhĺbil pri stavbe nového domu. Vraj keby niečo. Mohol tam ukryť potraviny, peniaze, ale aj človeka. Mama sa takmer roztancovala, priniesla Ondrejovi nejaké šaty na prezlečenie, dala mu jesť a schovala ho znovu do tajnej skrýše pred pecou. V tej ihneď zakúrila. Vojna ešte neskončila, čakali sme príchod ruského vojska.

       Dočkali sme sa. Ráno o deviatej prišli. Pešo, na autách, tankoch, vozoch, neboli tak vybavení ako Nemci.
        „Daj chľib,“ pýtali, len čo sa objavili na dvore. Prekutrali stajňu, oba domy, nás si veľmi nevšímali. Boli hladní. Otec zabehol k bratovi, zarezali ovcu a mama sa pustila do varenia guľášu. Zatiaľ sa vojaci napchávali suchým chlebom, zapíjali ho mliekom, fajčili, zohrievali si ruky nad pecou.
       Veľmi podrobne si všetko nepamätám, ale príchod Rusov vo mne nevyvolal žiadne pozitívne ani negatívne dojmy. Jedno vojsko odišlo, prišlo iné. Neporovnával som ich. Ba hej, musím ešte spomenúť maďarské a nemecké vojská, ktoré pri úteku podmínovali okolie Selešky. Ostali po nich mínové polia.
       Baraní guľáš sa varil, vojaci vťahovali do seba príjemnú vôňu, šíriacu sa od pece, kým neprišiel rozkaz postupovať ihneď ďalej. Ostal po nich len guľáš, na ktorom sme si pochutnali my.

       Ako som vravel na začiatku, vojna je to, čo ostane človeku v hlave, nech by šiel kdekoľvek, robil čokoľvek. Seleška a Čečejovce boli oslobodené v januári 1945, pričom boje medzi Nemcami a Červenou armádou priamo v uliciach Selešky neprebiehali, pretože sa Nemci z dediny stiahli. Vojna prinútila môjho brata prežiť v úkryte pred pecou niekoľko týždňov. Vojna prinútila môjho otca žiť inak, ako bol zvyknutý. Vojna prinútila moju mamu prebdieť celé noci, strachovať sa o svoje deti. Vojna ma prinútila rozmýšľať o vojne. Rozprával som o nej po svojom. O tom, čo sa ma najviac dotklo. Nech Boh dá, aby sa už ľudstvo ničoho podobného nedožilo.

















čitateľov: 1831