login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Prázdne miesto na oblohe

@ :: Poviedky ::     Oct 03 2016, 20:20 (UTC+0)

Vrch Kašvár na okraji Ladmoviec je dnes známou rezerváciou motýľov

Miesto: Ladmovce, okres Trebišov
Čas: niekedy okolo rokov 1910 až 1918
Autorka: Silvia Bolčová

       Mal som dvanásť rokov, pehy, za ktoré som sa hanbil, veľké nohy, že mi boli dobré aj otcove topánky, ale tie som v lete nepotreboval. Načo aj. Chodiť naboso malo svoje čaro. Vlastne všetko malo svoje čaro, ktoré som s kamarátmi nachádzal i tam, kde iní iba navôkol prechádzali ako slepí. Ako napríklad v tú letnú noc, keď sme sa raz opäť stretli na našej lúke.
       „Vedeli ste, že každý človek má svoju hviezdu? Patrí len jemu! Keď sa narodí, jedno svetielko tam hore pribudne a zažiari. Ale keď zomiera, tak v tej istej chvíli padá a zhasne,“ mlel Gabi, ako mal vo zvyku. Jeho reč už bola taká. Niekedy znela, akoby sa kotúľali zemiaky po schodoch. Strýko mu vyštudoval za učiteľa, a tak žil v presvedčení, že už len zato zjedol všetku múdrosť sveta. V takej chvíli sa tváril smiešne naduto. No s Ferim sme vedeli, že ho to čoskoro prejde. Nás dvoch len tak neogabe.
        „A keď si taký múdry, povedz, kam padajú? Na hviezdny cintorín? Cmiter pre hviezdy mŕtvych? A majú aj svoj hviezdny pohreb s farárom?“ Feri v takú chvíľu vždy rád vyrýval. Na jeho otázky sa občas ťažko hľadala odpoveď. Gabi mlčal, lebo ozaj netušil, čo povedať.
        „A teraz čušíš ako hviezda mŕtveho. Ticho a nenápadne ako smrad.“
        „Ja som počul, že taký smrad sa zrodí, keď človek vypustí dušu. Telo začne hniť, páchnuť ako tchor, ak ho nedajú do zeme včas. Takže pochovajú nielen nebožtíka, ale i ten smrad, čo by po ňom ostal. Smrad, smrad a len smrad. To je to jediné, čo po sebe zanechá človek, ktorý žil nadarmo a zbytočne. Ak nič rozumné nevytvoril, nikoho jeho život netešil a nik naň nespomína. Aspoň tak to hovorí môj dedo, a hoc nie je študovaný, hlúpe slovo z úst nevypustí,“ zapojil som sa i ja, ale vzápätí som sa rozrehotal, keď som videl ich nechápavé pohľady. „Nenaťahujte sa, keď je tu tak pekne,“ uzavrel som debatu a nik z nich nemal dôvod mi odporovať.
       Vystrel som ruku dlaňou nadol a Feri i Gabi urobili presne to isté. Ruky sme spojili ako vytasené meče a zrevali čo najhlasnejšie: „Jeden za všetkých, všetci za jedného! Kamaráti naveky! Tak prisaháme!“
       O tejto prísahe nám samozrejme rozprával Gabi. Iste o nej počul od svojho strýka, čo prečítal veľa kníh. Páčila sa nám myšlienka spoločnej sily a vernosti. Feri, Gabi a Zoli, to ako ja, ako nerozlučná trojka. Ako inak? Veď to nemohla byť náhoda, že sme sa narodili v jeden deň! Gabi a ja dokonca v tej istej dedine. Len Feri sa nenarodil v Ladmovciach, ale o kus ďalej v Zemplíne. Prisťahoval sa tu s rodičmi, keď mal štyri roky. Umrela mu stará mama. Stále si pamätám, ako som ho zazrel v pohrebnom sprievode – útleho chlapca s krátkymi svetlými vlasmi, odstávajúcimi ušami, oblečeného do čiernych nohavíc, ktoré mu boli krátke. V ruke niesol kvety. Občas ich zdvihol až k tvári, akoby ich ovoniaval, no ja som vedel, že si do nich utiera slzy. Naše pohľady sa na okamih stretli a nevedno prečo, on ani ja sme nemohli od seba odtrhnúť oči. Keď ma minul, ešte chvíľu sa otáčal za mnou, až som sa bál, že sa mu hlava odkrúti od krku. Od tej chvíle som vedel, že som našiel nového kamaráta a Feri, vtedy ešte Ferko, očividne cítil to isté. Dom jeho starého otca stál presne oproti nášmu a od pohrebu sme sa deň čo deň hrávali vedno. Neviem presne ako a kedy sa k nám pridal Gabi, ale susedia nás vraj videli vždy spolu, až nám začali hovoriť, že sme ako trojčatá. Boli sme nerozluční, podobne ako traja králi, traja mušketieri, či hlavy trojhlavého draka. Spolu sme sa učili vyrezávať píšťaly, spolu sme si robili malé vodné mlyny z liesky, spolu sme chodievali na cintorín, keď sme chceli vidieť duchov. Boli sme si bližší, než ako sú si niektorí súrodenci.

       Naše priateľstvo bolo čisté, ba zdalo sa nerozlučné, výnimočné a neohroziteľné. Naraz sme mali už po pätnásť rokov a dospelejšie sny i plány. Závoj detstva sme však ešte z očí nestrhli. V ten osudný deň, keď sa začal meniť môj život, sme sa spolu kúpali v Bodrogu. Bolo krásne letné poludnie, úplné bezvetrie, slnko svietilo, akoby nás chcelo vyhriať na celú zimu dopredu. Všetko bolo prehriate, vzduch, zem i naše telá. Voda lákala a lákavý bol aj pohľad na kúpajúce sa dievčatá. Snažili sa síce zahaliť pred našimi pohľadmi, ale voda akoby stála na našej strane. Samopašne im priľnula na lákavé obliny spolu s tenkými blúzkami a spodnými sukňami, čo si nezložili, ani keď šli do rieky. A kúpanie núkalo aj nenápadnú možnosť dotknúť sa akoby nechtiac, akoby náhodou ktorejkoľvek z nich. Predvádzali sme sa, skákali sme hlavičky. My, traja kamaráti, sme sa nedokázali dohodnúť na tom, koho z nás dievky najviac sledujú a skákali sme zas a zas, znova a znova. Spoločne, vedľa seba. Naraz sme sa vynorili iba ja s Gabim. Chvíľku sme čakali, Feri si z nás rád uťahoval a na jeho psie kúsky sme boli zvyknutí. No už sa nám zdalo, že to preháňa. Začínal som mať na neho zlosť, že sa kdesi schováva, zadržiava dych, rehoce sa možno aj pod hladinou.
       „Nemali by sme ho pohľadať?” vystrúhal Gabi grimasu a mňa premkli obavy. Obaja sme sa ihneď ponorili a v kalnej vode šmátrali rukami navôkol. Zbytočne. Potom zas a opäť a znova. Zbytočne. Vtipy skončili, začali sme volať o pomoc. Hľadali aj dievčatá, ktosi bežal do dediny. Prišli ženy aj muži, doniesli tyče s hákmi. Čas bežal, míňala sa aj nádej, že sa Feri objaví. Bál som sa, až mi z toho prišlo zle a chlapi ma poslali, nech idem na breh. Vyšiel som, kráčal nadol s prúdom, poriadny kus som prešiel, ale nič som nevidel. Tam som si sadol na trávu a cítil som sa ako bez duše. Hoci bol ešte biely deň, civel som na oblohu a bál sa, že dnes po zotmení bude o jednu hviezdu menej.
        „Už ho našli! Šani báči povedal, že všetko odhalí obeta chleba. Vydlabal jamku do okrúhleho bochníka a strčil doň zapálenú sviecu. Bochník položil na vodu. Všetci okrem teba sme na to zízali. Chlieb plával len zo tri metre, potom zastal a hoc na vode nebol vír, začal krúžiť na jednom mieste. Tam chlapi vošli do vody a tam ho našli. Feriho. Bol na dne. Je po ňom.“
       Gabi sa rozplakal, dal mi ruku na plece a spolu sme kráčali späť, kde stál hlúčik ľudí okolo nášho kamaráta. Vyzeral inak ako keď sme ešte pre chvíľou rozprávali. Vlastne to už nebol Feri. Bolo to jeho telo, no chýbala mu duša. Oči mal stále otvorené, ale vyhasnuté, prázdne. Nebola v nich žiara. Pozrel som na Jolanku. Dievča, o ktorom potajme sníval. Stála tam, triasla sa, bál som sa, že spadne.
       Bolo to vlani, keď sme si Feri, Gabi a ja opäť raz skrížili ruky, sľubujúc si kamarátstvo naveky. Dohodli sme sa, že všade budeme chodiť spolu, lebo dievčatám sa páčia družní chlapci. Ale žiadne dievča nestojí za to, aby sa chlapec vzdal svojich priateľov. Buď bude mať dievča každý z nás, alebo ani jeden! Preto Feri nič Jolanke nepovedal, hoc niečo tušila. Teraz je Feri mŕtvy.
        „Každý niečo chce. Svätí modlitbu a diabli obetu. A diabol, keď dostane svoj bochník so sviecou, uspokojí sa a potom je ochotný vydať mŕtve telo z vody,“ vravel Gabi, akoby bol pominutý a ja som nechápal, ako môže v tejto chvíli na niečo také myslieť, ako vôbec môže spomínať diabla. Ďalej som ho nepočúval. Cítil som, že život už nikdy nebude ako predtým.
       Čas ukázal, že som mal pravdu. Prešiel rok a stretávali sme sa čoraz menej. Putá sme síce celkom nepretrhli, no už ani zďaleka sme neboli ako bratia alebo nerozluční priatelia. Neskôr, asi po roku, sa mi dostalo do uší, že Gabi má frajerku. Krásnu Ilonku, nežnú tichú dievčinu s porcelánovo bielou, skoro priesvitnou pleťou. Okamžite som si spomenul na našu prísahu. Buď bude mať dievča každý z nás, alebo ani jeden! Nepopieram, mal som nepríjemnú až temnú predtuchu. No istým spôsobom som Gabimu prial, aby bol šťastný. Chápal som, že čerstvo zamilovaní chceli spolu tráviť veľa času, najmä ďaleko od zvedavých očí. Preto často hľadali únik v prírode. A okolo rieky je veľa tichých zákutí, kam sa možno ukryť.

        „Kráčali sme pri Bodrogu. Ešte mi hovorila, že si môžeme na chvíľu sadnúť, že sa nikam neponáhľa. Zastavila na brehu a naraz jej prišlo zle. Prevrátila oči a podlomili sa jej kolená. Omdlela. Prihováral som sa jej, potom som ju chytil za ramená a triasol ňou. Neprebrala sa. Vzal som ju do náručia a bežal do dediny. Keď som došiel k nim domov, vieš, to nechci zažiť... Už jej nebolo pomoci,“ toľko mi povedal Gabi, keď za mnou prišiel. Už som vedel, čo sa stalo. Celé Ladmovce to vedeli. Ilonkini rodičia ho podozrievali, či jej neublížil. Vraj ju možno zabil, keď sa jej chcel zmocniť a ona sa bránila. Bol však nevinný, tým som si istý, a tiež zlomený. Motal sa dedinou ako bezprízorný, aj žandári ho vyšetrovali, no súd nebol. Už všetci pochopili, že neklame. No jedného dňa zmizol aj on. Hľadali ho jeho rodičia, ja, celá dedina. Zmizol bez stopy.

       Z nerozlučných kamarátov som ostal sám. Môj svet sa zmenil, ale snažil som sa to nedať znať. I tak to na mne každý videl. Trvalo to celé dva roky, až som si vypočul čosi, čo mi znie v ušiach doteraz.
        „Život nie je na to, aby sa len prežíval, ale aby sa žil,“ to mi povedala Margita, dievča z horného konca a ja som na ňu hľadel ako na zázrak. Od tej chvíle som na ňu myslel často, stále viac a viac. A viac a viac sme sa i stretali. Naplnila moje prázdne srdce a ja som pomaly zabúdal na tiene a smútok. Vodil som ju na Kašvár, ukazoval jej motýle, na tých lúkach ich žije toľko, asi ako nikde inde na svete. A chodievali sme sa aj kúpať na Bodrog. Môj svet sa dával do poriadku, teda svet vo mne, ale ten naokolo začal šalieť. Schyľovalo sa k vojne. Vnímal som ju ako všetci, to je jasné, ale strach z vojnových hrôz ma akosi obchádzal. Bol som zaľúbený. No potom ma navštívil richtár.
        „Zoli, musíš narukovať. Už o desať dní. Nie si decko a došlo písmo. Berú ťa do armády.“
       Všetci chlapi mi radili, aby som si pre prípad zajatia obstaral zbraň, ktorú budem mať ukrytú vždy poruke. Lebo ak ma zajmú a odzbroja, tajná zbraň môže mať cenu života. U kováča som si nechal ukovať úzku čepeľ a v kôlni som si sám vystružlikal rukoväť. Dal som si na svojej práci záležať a dielo som zavŕšil tým, že som do rukoväte vyryl meno mojej milovanej Margity, aby mi bola vždy nablízku. Viem, možno to znie hlúpo, ale ja som to tak cítil. Dýku som chcel nosiť pod košeľou, aby som si na ňu privykol. No hneď na druhý deň ma rozbolela hlava a podivná horúčka ma triasla vyše týždňa. Ihneď, keď sa mi uľavilo a bol som schopný vstať, šiel som za Margitou. Cítil som v srdci toľko lásky, no v jej prítomnosti som nebol schopný nájsť správne slová. Tak som ju len nemo pohladil po tvári. Ktovie, ako dlho ju neuvidím. Napriek všetkému som nahlas vedel hovoriť len o bežných veciach.
        „Bál som sa, že sa nestihnem prísť rozlúčiť. Akási divná choroba ma skolila. Mama zašla až za vedmou do Veľkého Horeša. Doniesla odtiaľ demižón dákej počarovanej vody. Síce nik nevie, čo za čary to mali byť, ale urobil som, ako vedma kázala. Stále som si odlial do lavóra a umyl tvár i ruky.“
        „Nebol by si odišiel bez rozlúčky, sama by som za tebou zašla. A to ťa napokon tá voda uzdravila?“
        „Hej, no tá voda pomáha vraj len vtedy, ak sa po umytí vyleje na susedov dvor. Že už veľa ľudí takto uzdravila.“
       Margita chvíľu mlčala, akoby o čomsi rozmýšľala a potom z nej vyšlo: „Čo je komu súdené, tým musí prejsť. Vieš ty, prečo ti pomohla? Lebo to zlo sa vyliatím vody prenieslo na susedov. Uvidíš, zakrátko tam niekto ochorie.“
        „Veď aj sused si môže tú vodu zadovážiť a uzdraviť sa, no nie?“ pokúšal som sa žartovať.
        „Uzdravil si sa za cenu cudzieho utrpenia. Ako ťa to môže tešiť?“
       Nerozumel som, čo sa stalo. Prečo bola taká odmeraná? Už ma neľúbi? Ukázal som jej svoj nožík, no nepotešila sa ani tomu. Práve naopak.
        „Vari chceš zabíjať v mojom mene?“
       Kývol som plecom, cítil som sa hlúpo. Margita o tom viac nevravela. Naopak, naraz ma chytila za ruku, pozrela mi zblízka do očí a vraj musím byť silný.
        „Pred chvíľkou som sa dozvedela, čo sa stalo s Gabim. Ešte to skoro nik nevie, len teraz dostali jeho rodičia písmo,“ povedala a pokračovala skoro šeptom. „Nestratil sa, neskončil v rieke, hoc o ňom nikto nič nevedel. Jednoducho iba odišiel, a to až skoro ku Budínu. Do Szentendre. Robil tam pastiera. Aj frajerku si tam našiel. Ale tajnú, nerovnú. Vraj dcéru dákeho baróna. Čo mohol čakať? Že sa to jej otec nikdy nedozvie? Gabi je už mŕtvy. Je po ňom. Našli ho obeseného. Ale neobesil sa sám, lebo mal ruky zviazané za chrbtom. Žandári nikoho neobvinili.“
       Akoby ma zasiahol blesk. To kvôli našej prísahe! Buď budeme mať dievčatá všetci traja, alebo ani jeden z nás. Gabimu prvá zomrela, pre druhú zomrel on. Čo bude teraz so mnou? A s Margitou? Alebo to osud zariadil tak, že si idem do vojny po smrť?“
       Keď som rukoval, bolo to ťažké lúčenie. Cítili som niečo, neviem to ani správne pomenovať, najskôr by som to nazval závanom chladu v srdci.

       Vojna bola, no, taká aká bola. Slová nezvládnu vyjaviť, čo človek prežíva. Viete si predstaviť, aké je to cítiť povedľa hlavy svištiacu guľku tak blízko, až vám rozvlní vlasy? Viete si predstaviť pohľad na odtrhnuté ruky či nohy, na bruchá rozpárané bodákom, až sa von derú vnútornosti? Viete, aká teplá je krv z rán priateľa, ktorá postrieka aj vás samotných? Predstavte si zimu, vlhko, smrad, horúčavu, vši, hlad a mrákoty z ustavičného bdenia. Bolesť a strach sa stali mojimi spoločníkmi rovnako ako u tisícov vojakov na oboch stranách frontu. Aj tej noci dunela streľba z diel, že sme vlastného slova nepočuli. Bomby padali veľmi blízko, potom trochu stíchli, keď som sa ešte v zákope tlačil k zemi a ktosi na mňa zhora skočil. Nepriateľ a chcel ma zabiť. Siahol som pod košeľu a vytiahol svoj nôž. Dodnes vidím, ako mu ostal trčať z krku. Kým ešte vojak chrčal, díval som sa mu do očí. Potom naposledy vydýchol. Napokon, keď som si bol istý, že je mŕtvy, vytiahol som svoj nožík z rany. Krv stekala po čepeli na rukoväť, až napokon prekryla celé meno mojej milovanej. Moja Margita!
       Zlo sa nedá zničiť, dá sa len čarami presunúť na niekoho iného. No zakaždým si nájde svoju cestu a vybúri sa, aby dokonalo svoje dielo. Je mu jedno, či je jeho obeť vinná, či bez viny. Zlo sa nestratí, nezmizne, len zmení smer. Padajúca hviezda, čo som zazrel kútikom oka, akoby potvrdila krutú pravdu. Po návrate domov som sa dozvedel, že v onú osudnú noc zomrela Margita. Našli ju ležať na zemi, oboma rukami sa držala za krk.

       Prešlo pár rokov, počas ktorých som viac živoril, než žil. Po nociach som znova a znova prežíval svoj súboj s cudzím vojakom a znovu a znovu, snáď aj tisíckrát som ho v predstavách zabil. Nie on, ja som mal zomrieť. Možno som bol ešte chránený silou počarenej vody a stalo sa, že iba zlo zmenilo smer. Tak sa prísaha naplnila. Buď budeme mať frajerky všetci traja, alebo nikto. Vojna zmení všetkých. Ladmovce, Bodrog, motýle na Kašvári, všetko vo mne vyvolávalo spomienky na Feriho, Gabiho i Margitu. Človek by si mal dávať pozor, na čo prisahá. Lenže život nie je na to, aby sa len prežíval, ale aby sa žil. Tak vravela Margita a ja musím vstať a začať znova. Ale ako? Stále verím, že každý z nás má svoju hviezdu. Ak padne, ostane prázdne miesto na oblohe.

        (Zoli sa nakoniec so všetkým vyrovnal, ba uveril, že človek má silu zmeniť svoj osud. Našiel si nové dievča, ktoré sa neskôr stalo jeho ženou. Mali troch synov a žili šťastne.)

čitateľov: 2166