login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Koleso osudu

@ :: Poviedky ::     Jan 07 2017, 23:00 (UTC+0)

Meliata - obec v lesoch, kde končí cesta - tzv. "dedina na konci sveta"

Miesto: Meliata, okres Rožňava
Čas: približne v roku 1934
Autor: Slavomír Szabó

       „Vieš, čo som mal ako dieťa na Vianociach najradšej?“ opýtal som sa Magdy, mojej ženy, keď vložila Irenu do kolísky. Práve ju nadojčila, nosila na rukách, dlho čakala, kým si odgrgne, ale hneď potom i zaspala.
        „Pálenku?“ Magda sa usmiala a skôr to šepla, než povedala.
        „Ako to vieš?“
        „Arpi, veď to vôbec nebolo ťažké. Aj ja som ako dieťa mala z Vianoc najradšej pálenku. Niežeby mi chutila. To vôbec. Vždy ma po nej striaslo, určite som vystrúhala aj poriadnu grimasu, ale bolo to také... No, veď vieš... Mohli sme to, čo sme inak nesmeli. Cítila som sa dospelejšie. Otec vždy postavil na stôl šesť štamperlíkov a do každého nalial. Do plna iba sebe a mame. Bratovi a sestrám iba do polovice a mne len celkom na dno, lebo som bola najmladšia. Potom sme si pripili, nech sme aj o rok všetci zdraví. Na rad prišla kapustnica s klobásou a bobaľky s makom. A nakoniec koláče. Tvarohové, lekvárové, ale najradšej som mala orechové. Škoda, že v Meliate orechy nerastú. Nedarí sa im.“
        „Ale aby sa darilo nám, nesmieme zabudnúť na dobré zvyky,“ vytiahol som na stôl tri štamperlíky z hrubého skla a fľašu slivovice.
        „Blázonko, hádam nechceš dať piť aj Irenke?“ Magda sa zasmiala, ale ja som hneď vysvetlil, že určite nie. Do jej pohárika iba kvapnem a nechám, nech to samé vyprchá. Týždňové dieťa predsa nemôže slivovicu.
       Musím sa priznať, že sme sa ku kapustnici takmer nedostali. Zo stropu visel stromček ozdobený jabĺčkami a večer bol presýtený slávnostným pocitom. V jemnom svetle sviece, čo žiarila z prostriedku stola a odrážala bielobu vyšívaného obrusu, vyzerala Magda taká krásna; ako si so mnou pripila na šťastné sviatky, ako sa pritúlila a nechala ma okúsiť jej pery, vôňu vlasov, aké príjemné teplo vyžarovalo jej telo, až som ju zdvihol na ruky a uložil na posteľ, kde sa túžobne pritúlila a šepkala mi tie najkrajšie slová.
       S blížiacou sa polnocou vychádzali ľudia na ulicu a kráčali v zástupe ku kostolu na kopec nad dedinou. Až vtedy sme sa vrátili ku stolu a Magda sa ma pýtala, či má tú kapustnicu prihriať.
       „Zjedol by som aj studenú, ale trošku môžeš,“ usmial som sa po tom, ako som ochutnal priamo z misy. Kolíska sa zaknísala a ozval sa plač. Naša Irenka sa prebudila.

       Do kostola sme nešli. Magda na polnočnú nemohla, pretože Irenka ešte nebola pokrstená. Tak to nejako vyšlo, že prišla na svet len niekoľko dní pred Vianocami. Pôrodná babica sa nás hneď pýtala, či treba pomôcť niečo pripraviť aj ku krstu, ale Magda jej vravela, že nie, že krstiť budeme v Čoltove. Magda je katolíčka, ja evanjelik. A ak sa takto ľudia spoja v manželstve, býva zvykom, že syn príjme vieru po otcovi a dcéra po matke. Preto som do katolíckeho kostola na polnočnú nešiel ani ja. To nebol žiaden problém. Horšie to vyzeralo s Magdou, pretože podľa zvyku nemohla opustiť dom. Žena nekrsteného dieťaťa nie je hodná ukazovať sa na ulici. Ani to by ju netrápilo, s tým treba vždy počítať. Ale nepočítali sme s tou záľahou snehu, čo padla na celé okolie. Siahal až po okná, ulicami boli vyhĺbené len úzke cestičky, ktorými by neprešiel ani voz a ľudia hľadeli na tmavé mraky, ako z nich padali vločky v celých chuchvalcoch. Znamenalo to toľko, že sa z Meliaty nikam nedostaneme. Okolité cesty boli celkom zaviate a dedina odrezaná od sveta. Potrvá to aspoň pár týždňov, veď január ešte len príde a býva najchladnejší. Bolo by skutočne nezvyčajné, ak by sa teraz niečo zmenilo. Magda chcela, aby krstnou bola teta Piroška a ja som sa jej neprotivil. Len dostať sa k nej do Čoltova, kde žila aj celá Magdina rodina, bolo zatiaľ nemožné.
       Moje predpoklady sa potvrdili s príchodom nového roku. Mrzlo, až pec pohltila i dva razy toľko dreva, ako po minulé zimy. Mlynár sa obával, či mu stále rastúci ľad nepoškodí mlynské koleso a rieka Muráň zamrzla tak, že ľudia mohli po nej prechádzať až do Bretky. Aspoň niekam. Vracali sa so správami, že ani na okolí to nie je o nič lepšie, a keď ešte prišli víchrice, niekedy to i celý deň vyzeralo tak, akoby v dedine nikto nežil. Ani ja som neroztáčal hrnčiarsky kruh, nemiesil hlinu a nerobil džbány a hrnce. V dielni by nevyschli, nebolo by ich možné vypáliť a taká robota je len na oštaru. Po uliciach pobehovali vyziabnuté túlavé mačky, počas nocí príšerne mňaučali pri dverách, tlačili sa do stajní, na pôjdy, do domov a dožadovali sa tepla. V porovnaní s týmto zúrivým svetom za oknami vládol u nás doma pokoj. Magda mala dosť mlieka, Irenka sa až triasla nedočkavosťou, keď si ju prikladala k prsníkom a obaja sme tu boli iba pre ňu. Čakali sme, kým príde jar, či aspoň predjarie.
       Keď sa konečne trochu oteplilo a ja som prešiel do Čoltova, dohodol som krstiny a potom sme sa tam vybrali spoločne a usporiadali slávnosť.

        „Utíš sa moja, utíš,“ čičíkala Magda Irenku, lebo sneh sa už začal pomaly rozpúšťať a cesty boli vyjazdené od vozov. „Už budeme doma, trošku to hegá, ale vydrž.“
        „Hegá to, ale vieš, čo sa hovorí o tejto ceste. Keď tadiaľ viezli zvon do nášho kostola, celý ho obložili slamou. Ešte aj do vnútra jej poriadne napchali a napriek tomu po celý čas od natriasania zvonil,“ snažil som sa Magde opatrne naznačiť, že sa môžem snažiť ako chcem, ale lepšie to nebude. Iba na mňa pozrela, nevedno prečo zavrtela hlavou a opäť začala čičíkať Irenku. Tá plakala na plné hrdlo, až jej z toho navierala žila na čele a hoc pevne zviazaná v perinke, hádzala sebou a po chvíli začala kašľať. Vracali sme sa z krstín, február si už podával ruky s marcom a dieťa prvýkrát opustilo dom. Vlastne od jej narodenia i Magda. Veľmi sa na tú chvíľu tešila. Môcť sa znova stretnúť s ľuďmi, zhovárať sa a popýšiť dcérou. Najmä s tetou Piroškou sa zvítali, akoby prežili nie najtuhšiu zimu, ale priam koniec sveta. Hostia prichádzali, každý chcel vidieť našu dcéru. Lenže Irenke sa to nepáčilo. Možno to bolo tou zlou cestou, možno zmenou prostredia, priveľa ľudí, hlasitá vrava, nevedno čo, ale niečo jej tak prekážalo, že neplakala len teraz, ale vlastne celý deň. Dokonca aj v kostole musel farár vravieť poriadne nahlas, aby ho pre ten krik bolo vôbec počuť. Hostinu sme si potom neužili. Ani Magda, ani ja. A hoc Irenka doposiaľ spávala dobre, dnes vlastne od rána nezažmúrila oči.
        „Pŕŕ,“ zatiahol som opraty, až kôň zaerdžal a my sme sa takmer vyvalili z kozlíka. „Mačka!“ ukázal som na cestu.
        „Čože?“ Magda vystrašene hľadela všade naokolo, ale potom si všimla kam ukazujem. Na ceste stála mačka, poriadne naježená, prehnutá v chrbte a nech to znie akokoľvek čudne, akoby bola pripravená bojovať s koňom.
        „Keby som nezastavil, skončila by pod kopytami,“ snažil som sa nejako ospravedlniť svoje počínanie, pretože Magda sa mračila.
        „Ušla by! Mačka má sedem životov. Doteraz chodili po domoch, už sa oteplilo, tak sú všade. Arpi, poďme!“ poslednú vetu vyriekla veľmi nespokojne, Irenka stále kričala na celé okolie a ja som popohnal koňa. Práve sme prešli osadou Tiba a stúpali do kopca, za ktorým je už Meliata.
        „Vieš, nikdy som nemal mačky rád. Dokonca ani ako decko nie. Ani tie v dedine, ani tie divoké, čo žijú pri Muráni. Čudovala by si sa, aké sú to bojovníčky. To sú už roky, ale stále mám na pamäti, ako som raz pozoroval rybáriky. Vieš, tie krásne modré vtáčiky, čo sa im leskne perie, akoby bolo z perlete. Miloval som sedieť pri rieke a sledovať ich, ako sa vrhajú do prúdu, miznú pod vodou a potom vylietajú s korisťou v zobáku. Raz jeden vyletel, sadol si na konár tesne nad brehom a mal takú menšiu rybku. Už by ju aj zhltol, ale zrazu niekde od stromu vyskočila mačka a schmatla ho do pazúrov. Bojovali len chvíľku, modré perie lietalo a potom s tým nádherným vtákom zmizla v lese. Nebudeš mi veriť, ale ešte vždy, keď tadiaľ idem, spomeniem si na to. Nie, mačky nemám rád. Neznášam...“
        „Arpi, stačí! Irenka plače! Poďme rýchlejšie, nech sme doma a upokojí sa!“ zastavila ma Magda uprostred reči. Jej hlas znel nervózne a vyčítavo.

       Teplý jarný vánok dul od svahov Guby, keď som si sadol vo svojej hrnčiarskej dielni nad koryto, v ktorom som premýval hlinu a čistil ju od kamienkov. Ruky sa mi triasli a videl som dvojmo. Mal som chuť ľahnúť si na zem, stočiť sa do klbka a usnúť. Spánok mi chýbal už niekoľko týždňov. Najhorší čas môjho života začal krstinami a stále trval. Hneď po príchode z Čoltova sa Irenka na chvíľku upokojila, oči upierala z kolísky ku stropu a zaspala. Jesť však nechcela. Potom sa zobudila v noci, opäť ju bolo počuť na celý dom, nedokázala sa prisať k prsiam a upokojila sa až nadránom. Zaspala? Nie, to skôr odpadla od vysilenia. Verili sme, že to potrvá tak deň, kým sa znova upokojí, ale nie. Trvalo to týždne. A to nie je to najhoršie.
        „Toto nie sú vlásky!“ Magda až zbledla, keď mi prvýkrát ukázala drobné chĺpky, čo začali Irenke vyrastať z tváre.
        „Neviem, nevidel som ešte také. Azda jej skoro vypadajú,“ snažil som sa nedať najavo znepokojenie.
        „Arpi, pozri!“ držala Magda asi o ďalšie dva dni plačúcu Irenku na rukách. Práve ju chcela vykúpať. Drobné čierne chĺpky jej nerástli len z tváre, ale i z ramienok a na nohách.
        „Keď príde lekár do Meliaty, musíme za ním!“ Magda sa až triasla, keď po týždni rástlo ochlpenie z každého kúska Irenkinho tela. A bolo hrubé ako... Ako srsť? Bál som sa to povedať nahlas, ani Magda to nevyriekla, ale bolo to niečo zvláštne, priam neľudské. Jesť už jedla, ale vždy len na niekoľko hltov a potom mlieko vypľúvala. Plakala často. Lenže nie je plač ako plač. Takto deti neplačú. Znelo to skôr ako škrek.
        „Má silný hlas,“ snažil som sa všetko zľahčiť.
        „Hej, tak je, tak,“ Magda pritakávala a potom si ju prikladala k tvári, bozkávala ju a hladila.
       Ďalšie dni sme čakali na lekára ako na zmilovanie. Do dediny prichádzal raz v týždni. Noc predtým som sa zobudil a videl, ako sa kolíska kníše, ale Irenka neplakala. Tvár už mala takmer celkom pokrytú čiernymi chlpmi. Keď som k nej pristúpil, aby som sa pozrel, či je v poriadku, otvorila oči, pozrela na mňa a z úst jej vyšlo jasné: „Mňau.“

       Lekár na druhý deň prišiel, prezeral Irenku, tvár sa mu nevyjasnila ani na chvíľku a jeho mlčanie nás napĺňalo ešte väčším nepokojom. Potom hovoril, že takéto prípady sú zriedkavé, ale stávajú sa. Na otázku, či sa to zmení, chlpy vypadajú a naša dcérka bude v poriadku, pokrčil ramenami. Priznal, že on sám niečo podobné nevidel, iba o takých prípadoch čítal v knihách.
       Teraz už o tom vie celá Meliata. Ja tu sedím, čistím hlinu a čakám. Dnes ráno k nám prišla z Čoltova teta Piroška. Aspoň sa Magda má s kým porozprávať. Tak, ako sa k nám po krste ľudia hrnuli, teraz tu nezavíta nik. Sme vraj prekliati. Aj Piroška tak povedala. Sadla si u nás, pod jej tučným zadkom sa takmer strácala stolička a hovorila o žene menom Cekoš z Gemerskej Hôrky. Vraj je veštica. Čarodejnica. Vie pomôcť. Tak tam pôjdeme. Dnes večer. Ani neviem prečo. Vlastne viem. Kvôli Magde. Či kvôli Irenke? Topiaci sa chytá aj slamky.

       Pokiaľ Irenka niekedy zaspala, tak zvyčajne z vyčerpania. Jednoducho sa zvykla vyplakať natoľko, že viac nevládala. Ako keď sme sa vybrali z domu. Do Malej Hôrky je to len kúsok. Na kozlíku voza som sedel len ja. Magda radšej vyšla na voz a tam sa krčila schúlená s perinkou v náručí. Nechcela, aby sa jej ľudia prihovárali. Aby na ňu pozerali ako na čudo, možno ako keď tiahnu cigáni s medveďom, ktorého každému ukážu za pár halierov, ako sa vie postaviť na zadné. Irenka mala privreté očká a Piroška sedela vedľa Magdy. Cesta od dediny mierne stúpala nahor. Po chvíľke sme došli pod Stádlo a vedľa toho vrchu zabočili do dediny. Ľudia nám povedali, kde veštica Cekoš žije.
       Ak by ste videli tú ženu niekde na ulici, nič mimoriadne by vám nenapadlo. Taká, ako každá iná. Tvár okrúhla, šatka na hrubý uzol trochu stiahnutá do čela a ani jej dom sa ničím zvláštnym nevyznačoval. Čakal som všade množstvo bylín, liečivých mastí, tinktúr, elixírov, ale nič. Cekoš takto neliečila. Ba vlastne možno povedať, že Cekoš neliečila vôbec. Ona vykladala karty. Ak niekto niekoho preklial, vedela povedať, kto to bol. Ak muž líhal s inou ženou a doma tú svoju zanedbával, poľahky jej povedala, kto je tá pobehlica. Keď sa voľakto stratil, ona vždy vedela vyveštiť, či ešte žije i kde práve je. Tak tu za ňou ľudia chodili. Našli sa dokonca aj takí, ktorí sem prichádzali, keď im niekto niečo ukradol, alebo sami niečo stratili. Cekoš vždy presne povedala, kde sa tá vec nachádza. Teraz sedela za stolom, Magda s Irenkou v náručí, teta Piroška a ja oproti nej. Cekoš pozrela na Irenku skôr zo zvedavosti, než snahy povedať čosi, čo by mohlo skutočne pomôcť. Vravela rovno, že ona nevie nič. Iba karty, tie vedia a ukážu, čo robiť.
        „Toto je napríklad Koleso osudu,“ vybrala jednu z karát a ukázala mi na nej obrázok s akýmisi prapodivnými číslicami a kolesom z voza, z ktorého trčali anjelské i havranie krídla. „Má veľa významov, ale ten skutočný určuje karta, ktorá sa vytiahne pred ňou. Teda karta pred ňou naznačí, čo nás čaká, ale na niektoré veci v živote sa môžeme pripraviť a potom ich zmeniť. Ak však po karte vytiahnete Koleso osudu, nemožno z významu predchádzajúcej karty zmeniť nič. Ak sa Koleso osudu vytiahne ako celkom prvé, je zbytočné veštiť, lebo všetko je už dané a žiadna snaha nepomôže.“
        „Toto je zasa Veľkňaz,“ ukázala druhú kartu s tvárou akéhosi zadumaného starca, „a je to moja obľúbená karta. Ak niekto vytiahne Veľkňaza, všetko dopadne dobre, aj keď neurobí nič. Isto, môže skúsiť kadečo a dobro potom možno príde skôr, ale aj keď nevynaloží žiadnu snahu, veľkňaz na jeho problém dozerá a neskôr bude všetko tak, ako má byť. A toto je zasa Diabol. Predstavuje tri najväčšie zlá, akých sa môže človek dopustiť. Tým prvým je lipnutie - čo môže byť aj láska, ktorá je taká silná, až si z milovanej osoby urobí len akúsi figúrku, ktorej všetko nariaďuje, neustále ju kontroluje a oberá ju o slobodnú vôľu. Druhým najväčším zlom človeka je samotná zlosť. Tá bráni, aby sa ľudia dohodli a ničí všetko, čo môže mať budúcnosť. A tretím najväčším zlom je nesloboda. To je zlo, ktoré spútava človeka zvnútra a nedáva mu odvahu konať tak, ako to sám považuje za dobré, ale núti ho neustále sa prispôsobovať iba tomu, čo chcú iní.“
       Cekoš by ešte asi predstavovala všetky karty, jednu po druhej, ale Irenka zrazu spustila krik. Vlastne to ani nemožno nazvať krikom. Skôr škrekotom. Takým, čo píli uši i dušu, bolestivo sa do nej vnára ako ostrá píla, až to bolí a všetkých sa chytá triaška.
        „Pobozkaj dieťa na oči a ťahaj! Vyber prvú kartu!“ Cekoš rýchlo zamiešala a natiahla ruku k Magde.
       Magda vytiahla. Cekoš si zahryzla do spodnej pery, na chvíľku sa zamyslela, akoby hľadala správne slová, ale potom riekla priamo: „Všetko je dané a v tomto už nič nemožno zmeniť! Koleso osudu!“
       Kartu obrátila v ruke a ukázala nám opäť obrázok s okrídleným kolesom. S vrzgotom odtiahla starú stoličku a postavila sa. Azda aby bolo jasné, že celé veštenie skončilo.
       „Čo teraz? Preto sme sem prišli? Čo máme robiť?“ bránil som sa bezmocnosti a hľadal riešenie, či aspoň nádej.
        „Karty to povedali jasne. Je to nemenný osud, my nič nezmôžeme,“ zdvihla Cekoš ruky, že sa vzdáva a vyzeralo to, akoby túžila už iba po tom, aby sme odišli.
        „Prekliatie, to je prekliatie. Prekliatie sa predsa dá odrobiť! Pýtala som sa Magdy, či sa o malú starala tak, ako sa má a povedala, že áno,“ teta Piroška sa priam až triasla, aby nám Cekoš dáko pomohla. „Keď k nim niekto prišiel na návštevu, maličkej cez oči prekladala kus bieleho plátna, nech ju nikto neuriekne. Ešte pred krstom ju stále pevne zväzovala v perinke, nech nemá voľné ručičky a nemôže sa dotýkať vecí, čo mohli byť počarené. Aj nožičky jej zväzovala nad členkami skôr, ako ju dala do kolísky. Musí byť možnosť, cesta ako...“
        „Ciest je vždy veľa, ale cieľ iba jeden. Verím kartám, ale ak vy nie, poviem, čo v takú chvíľu robia ženy u nás. Do vaničky nalejú čistej vody. Nahádžu do nej žeravé uhlíky a počkajú, kým klesnú na dno. Potom vezmú košieľku dieťaťa a obrátia ju naruby. Tou košieľkou prikryjú uhlíky a do vody položia dieťa. Tak ho kúpu, keď ho niekto uriekne, aby zlo pominulo. Viac poradiť neviem.“
        „Ďakujem,“ povedali sme všetci traja takmer naraz, dokonca aj Irenka v tej chvíli prestala plakať, akoby načúvala. Jej zarastená tvárička odrazu vyzerala pokojná.
        „Skúste, lebo skúšať isto neprestanete,“ dodala ešte Cekoš. „Keď niekto vidí to, čo si nevie vysvetliť, stáva sa mu, že potom počuje i to, čo nielen nejde vysvetliť, ale ani nejestvuje.“
       Neviem, čo tým presne myslela, ale pozerala pritom na mňa a akoby mi čítala myšlienky. Práve som rozmýšľal, či jej povedať o tom mňaučaní. No už sme sa len rozlúčili a odišli.

       Dva mesiace sme každý deň kúpali Irenku presne tak, ako nám Cekoš prikázala. Ba posledné týždne som chodil ešte za dedinu k Dráskocziho prameňu, lebo tak sa tu už po dlhé roky hovorí, že jeho voda je liečivá. Nič nepomáhalo. Práve naopak. Irenka jedla málo, vyzerala len ako také klbko dlhých čiernych chlpov; cez deň spala a v noci vydávala desivé zvuky. Vrieskala viac zvieracím než ľudským hlasom, až sa mi z toho často triasli ruky i žalúdok. Bol som za našimi statkármi, za Maťašovskými a prosil ich o objednávku na viac džbánov a hrncov, lebo potrebujem peniaze. Veď kúpia lacno a potom predajú so ziskom na trhoch. Súhlasili. Dokonca mi dali dopredu peniaze, lebo o mojom trápení už vedela celá Meliata. Všetko som minul na lekárov. V Plešivci i v Miškovci. Zbytočne. V jedno ráno sme sa zobudili a hneď vyskočili z postele. Uvedomili sme si, že celú noc bolo ticho a Irenka neplakala. Zaspala naveky, nedožila sa ani šiestich mesiacov...


* * *

Poznámky autora

Rieka Muráň
- Prameň Muráňa sa nachádza v nadmorskej výške približne 650 metrov na východnom svahu vrchu Šiance. Tečie juhozápadným smerom, pri obci Muráň sa točí na juhovýchod. Preteká cez Muránsku Dlhú Lúku, Revúcu, Mokrú Lúku, pri Revúckej Lehote napája vodnú nádrž Miková. Pokračuje cez Lubeník, Jelšavu, Šivetice a Hucín, čím sa dostáva do oblasti Slovenského krasu. Pokračuje pri obci Licince, kadiaľ prichádza do obce Meliata, ktorá sa už nachádza v Košickom kraji. Nad obcou Meliata meandruje a preteká cez prírodnú pamiatku Meliatsky profil, ktorá je známa početnými nálezmi skamenelín vo vápencoch. Za obcou Meliata prechádza svojou najkrajšou časťou - prírodnou pamiatkou Prielom Muráňa. Preteká cez obec Bretka a na jej južnej strane sa vlieva do rieky Slaná. Dĺžka rieky od prameňa po sútok je 48,8 kilometra, počas toku priberá vody z 38 potokov. Preteká cez okresy Revúca a Rožňava.

Hrnčiarstvo v Meliate - hrnčiarstvo bolo typickým remeslom obyvateľov obce. Aj ÚĽUV vo svojich odborných štúdiách uvádza Meliatu na zozname najvýznamnejších obcí hrnčiarov v 19. storočí. Vhodnú hlinu ťažili priamo v chotári pri oblasti nazývanej Agyagas, približne v miestach, kde neskôr vybudovali a dodnes stoja objekty roľníckeho družstva. Hlinu dokonca vyvážali na predaj pre hrnčiarov z iných lokalít. V súčasnosti v Meliate niet žiadneho hrnčiara, remeslo na miestnej úrovni zaniklo.

Guba - vrch s nadmorskou výškou 322 metrov, nachádza sa juhozápadne od Meliaty. Popri jeho východnom svahu preteká rieka Muráň.

Stádlo - vrch s nadmorskou výškou 311 metrov, nachádza sa západne od obce Gemerská Hôrka.

Dráskocziho prameň - je za Meliatou na čistinke pri rieke Muráň. U mnohých ľudí dodnes pretrváva viera, že jeho voda je liečivá. Dokonca zemepanské rody z okolitých obcí, okrem Meliaty aj z dedín Bretka a Licince, si nosievali túto vodu vo veľkých množstvách domov. Pravdepodobne sa v nej kúpali. Traduje sa, že Dráskocziho prameň okrem iného mnohým ľuďom vyliečil zrak.







čitateľov: 1423