login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Marie

@ :: Poviedky ::     Jan 30 2017, 12:05 (UTC+0)

Kostol v obci Křtiny, ktorý sa spomína v poviedke

Miesto: Oľšany, okres Vyškov, Česká republika
Čas: začiatok 19. storočia
Autorka: Zuzana Kratyinová

       S vďakou som potľapkala Černuľu i Rohaňu po ich výstavných zadkoch a zohla sa po plný šechtár mlieka. Chvalabohu, prežili sme minuloročnú neúrodu aj drahotu. Tento rok sa všetko zmení. Obilie už zlatne na poliach, ďatelina je vysoká, včely sa v plných rojoch predháňajú po lúkach i záhradách, konáre sa až klonia od záľahy ovocia a mlieko je také husté, že v smotane stojí lyžička vrchom. Ešte, keby bol môj muž Stáňa a moji traja chlapci, Pantaleon, Cyril a Václav doma - vzdychla som si, no vzápätí som sa v duchu za to vyhrešila. Čo by to boli za chlapi, keby žene doma pri sukni sedeli? To by som sa hádam v dedine ani od hanby neukázala. Lenže za môjho muža sa ja hanbiť nemusím. Je kamenár a sochár. A tu v Oľšanoch i v okolí je na obdiv vystavená všetka jeho práca.
       Vedro sa mi v dlani šmýkalo. Niesla som ho opatrne, aby sa mi z neho nevyliala ani kvapka. Unavene som si voľnou rukou pretrela oči. Čakali ma špinavé riady i večera, ktorú som mala prichystať. Keby som tak mala zdravú dcéru, ktorá by ma odbremenila, prebehla mi ľútostivá myšlienka hádam tisíci krát na myseľ. Farár by ma za to určite pokarhal.
       „Pánboh, len taký ťažký kríž človeku nadelí, aký dokáže uniesť,“ často mi hovorieva, keď upadnem do sebaľútosti nad mojím chorým dievčatkom.

       Marie sa mi narodila ako štvrté dieťa. Po troch chlapcoch som ju vnímala ako zázrak.. Jej pekná tvárička s vláskami farby zrelých obilných klasov zažiarila v chalupe a okúzlila všetkých v dome. Modrými kukadlami sledovala dianie vôkol a v zrkadlení jej zraku sa odrážalo chápanie i múdrosť.
       Už čoskoro po jej narodení sme zistili, že Marie nie je a premkli nás obavy, že ani nebude ako ostatné deti. Hoci príchod na tento svet privítala až veľmi pokojne, jej ďalšie dni a noci také neboli. Často nariekala, odmietala sa prisať a moje naliate prsia ostávali často plné. Akoby z nich nič neubudlo. Bola drobná, chudučká ako vtáčatko a väčšinu času polihovala v posteli. Kým sa postavila na neisté nôžky, jej vrstovníci už dávno skúmali každé zákutie v dedine. Niekedy sa mi zdalo, že ani nerastie, že sa skôr scvrkáva do zeme, od ktorej sa nechcela tak dlho odraziť.
       Milovala kvety, ktorých vôňa ju dusila, milovala stromy, na ktoré nemohla vyliezť, milovala slnko, ktorého páľava ju ničila. Tešili ju vtáci, čo jej spievali, mačky i pes, čo sa od nej nechávali rozmaznávať, pohľad na zvieratá a mala rada všetkých ľudí bez rozdielu. Prilepená na okno pozorovala idúci život a mne až srdce trhalo, lebo sa ho nemohla zúčastniť.
       Nikdy som nepočula z jej úst prejsť čo i len jednu sťažnosť, nárek, ani slzu. Svoj osud niesla statočne a tešila sa z maličkostí. Jej múdre oči hltali všetko, čo obsiahli a ukladali si poznané do svojho vnútra, do hlbín duše ako poklad a z času na čas nám z neho vydelila. Čo som sa naplakala, nasťažovala Stáňovi aj okoliu. Môj muž ukladal svoj zármutok do svojej práce. Každú nepreliatu slzu, všetok svoj hnev i sťažnosť vsekal do svojich sôch. Len v noci, keď všetko stíchlo, a tma milosrdne zahalila každý kút sa pritúlil ku mne a dlho ma objímal. Z toho som čerpala silu na nový deň a zmenšoval sa môj zármutok.
       Marie napokon začala chodiť. Netuším, čo ju prinútilo vstať a ísť. Možno pohľad na šantiace deti, ku ktorým sa túžila pripojiť. Snáď poznanie, že svet je oveľa väčší a že nekončí plotmi našej záhrady a dvora. Túžila chodiť, behať, skákať ako iní ľudia, hrať sa s deťmi na naháňačku, skrývačku. No veci pre iných také jednoduché, boli pre ňu zložité. Telo ju zrádzalo. Rýchlo sa unavila. Z prechádzok sme ju často nosili domov na rukách a každé pobehnutie musela vyležať v posteli.

       „Ak má byť toto daň za moju slobodu, rada ju zaplatím,“ hovorievala neskôr. Až mi stislo srdce žiaľom a zároveň radosťou nad jej statočnosťou a múdrosťou jej slov. Akoby som farára počula hovoriť.
       Prestala som nariekať a začala som ju počúvať. Zrazu sa mi ten kríž, čo som musela niesť, zdal ľahší a bezvýznamnejší. Ako záružlie, ako tie žlté kvietky, čo sa z jari nenápadne rozkvitnú pozdĺž brehov Olšanského potoka, tak sa aj v mojej duši rozvila hrdosť na moju dcéru. Uvedomila som si, že Boh je predsa len spravodlivý. Jednou rukou uberie, ale druhou štedro obdaruje. Moja dcéra nikdy nebude pobehovať ako žriebä, nezastane svoje miesto ani v domácnosti, ani na gazdovstve, ale svojou krásou, milotou, dobrotou a statočnosťou nám skrášli deň a odľahčí bremeno života.

       Marie sedela na lavičke na dvore. Keď ma zbadala, podišla ku mne a brala mi šechtár z ruky. „Maminka, pomôžem Vám. Odnesiem to do komory. Dám pozor. Nebojte sa,“ usmiala sa, akoby cítila moje námietky, ešte dodala. „Dnes mi je oveľa lepšie. Uvidíte, zanedlho budem zdravá a silná.“
       Ach, ako som tomu chcela veriť. Aj Stáňa aj jej bratia, ktorí ju zbožňovali, by dali všetko na svete, len aby sa Marie, ich slniečko uzdravilo. Ale...
       Nie, dnes nie. V tento pekný letný večer si nebudem kaziť nádeje planými pochybnosťami a čiernymi myšlienkami pokarhala som sa v duchu a vošla do kuchyne. Prekvapila ma vôňa jedla a čisté stoly.
       „To si ako? Kedy?,“ otočila som sa, keď som začula na prahu jej kroky.
       „Veď vravím, že mi je dobre. Už som silná,“ jej hlas znel tak presvedčivo a ja som chcela uveriť.
       Usmievajúc sa tešila, že ma prekvapila. Akoby na mňa tá radosť preskočila. Málokedy býva taká rozjarená, veselá, bez bolestí a únavy. Celá len tak žiarila od spokojnosti a šťastia. Možno pre ten jas v jej očiach mi prišla na um spomienka spred rokov.

       Mala trinásť, keď sme sa len my dve vybrali na púť do Křtín. Hoci ju voz poriadne cestou vytriasol, neposťažovala sa ani jedným slovom. Plná očakávania ma vtiahla do křtinského chrámu s množstvom sôch a očarene si ich jednu po druhej začala obzerať. Oduševnene sa vpíjala sa do ich jemných tvári, zbožným pohľadom objímala ich nehybné postavy, kde tu pohladila rukou podstavce, na ktorých stáli, a napokon celá rozžiarená vyhŕkla: „Všetky tieto sochy vytesal náš otecko s Václavom a Cyrilom?!“
       V tom okamžiku som stŕpla. Čo povedať? Obávala som sa, že ju sklamem. No nemohla som inak. Svojmu dieťaťu klamať nebudem, nemôžem, čo ako by som chcela pre ňu pravdu krajšiu, vábivejšiu.
       „Nie, Marienka. Tvoj otec a bratia sú veľmi šikovní sochári. Skutoční umelci. No na výrobe sôch a výstavbe schodiska a výzdobe bočných oltárov v chráme sa podieľali mnohí,“ povedala som a dúfala som, že nebude príliš rozčarovaná.
       Ach, ako som sa len vo svojej dcére zmýlila. Marii sa neskrivil kútik úst, ani mráčik nevôle jej neprešiel po tvári, ďalej sa usmievala a pozornejšie sa zahľadela na otcovu robotu. Potom sa nahla ku mne a potichučky, snáď s obavami, že to môže pôsobiť ako rúhanie, mi zašepkala do ucha: „Maminka, celý chrám plný tých nádherných sôch je večnou chválou na nášho pána na nebesiach. Je krásny a veľkolepý vo svojej podobe, akú mu vštepili stavitelia, tesári, sochári. Ale bez môjho tatíčka by nebol taký dokonalý, niečo by mu chýbalo. Urobil práve toľko, koľko mal. No hoci jeho meno bude zamlčané, možno aj zabudnuté, aj tak to nemení nič na tom, čo vykonal.“
       Dodnes si spomínam, aký obdiv a láska ma voči mojej dcérke prelial. A hoci odvtedy prešlo mnoho iných dní, jednotvárnych, chladných, slnečných, i bolestných tento sa mi svojou výnimočnosťou navždy vryl do duše.
       Bolo dobré, že si na svoj údel zvykla a nesťažovala sa, pretože inak by jej život zhorkol a nič okrem nárekov by jej neostalo. Bolo šťastie, že sa Marie vedela tešiť z maličkostí, pretože veľké radosti ju obchádzali. Bola som jej vždy nablízku, bratia ju rozmaznávali a otec zahŕňal láskou. Snažili sme sa jej venovať pozornosť, hlavne keď jej ubúdalo síl a v zdraví sa jej priťažilo, ale život je ťažký. Nemazná sa s nikým, kde komu hádže polená pod nohy. No azda najhoršie je, keď sa rodič musí prizerať chorému dieťaťu, keď mu nevie spomôcť, keď ho nevie posilniť a dokáže sa len prizerať a modliť. Lekári len bezradne mykali plecami, vraj nevedia, čo mohlo spôsobiť taký stav, ani či bude niekedy zdravá. Často ma obchádzal zármutok, hnev, keď ako zlé veštice kuvikali, že lepšie nebude, a že sa máme na najhoršie pripraviť. Päste som do dlaní zatínala a slzy v očiach potláčala. Kto by také reči o svojom dieťati chcel počuť ?! Žiaden. To nech radšej mňa bolesťou nivočí, do mňa driape, mňa nech skolí...
       Vždy som sa obávala toho, že sa utiahne do seba, ale zabrániť som tomu nevedela. Rovesníkom nestačila a oni si s jej slabosťou nevedeli rady. Napokon sa cítila osamotená, či už bola v kruhu detí, alebo sama. Videla som striedať pocity na tvári, záujem so smútkom, ľútosť s pocitom krivdy a možno závisti. No musela sa s tým vyrovnať. Tak ako s premenami života, obdobiami, čo sa striedali v roku a prinášali nádej a zrod, hojnosť a teplo, krásu a pokoj i mrazivý záver a umieranie. Slzy jej stekali po tvári, ale musela sa zmieriť, že žlté kuriatka vyrástli a z hebučkých kozliatok, ovečiek a zajačikov sú zvieratá, ktoré je potrebné zabiť, aby sme sa mohli nasýtiť. Určite to príde ľúto každému dieťaťu, ale moja Marie nemala síl ako sa pred tým obrniť, ako utiecť do hier, musela to v sebe prekonať a zmieriť sa s krutým, možno s nespravodlivým no často krát s nevyhnutným. A ona to dokázala.

       Dni šli. Ani sme si to nevšimli, kedy a ako, keď nám zrazu záhadnými hrami prírody vymenili naše jemné dievčatko za hĺbavé dievča, čo si hry s deťmi nahrádzalo pozorovaním a rozjímaním. Vždy keď mi práca dovolila, chodili sme na malé prechádzky. Už ju však nezaujímali detské hry, šantenie, z hniezd vypadnuté vtáčatká, malé kozliatka, ani zajačiky. Oči krútila iným smerom. Zbadala som jej nesmelé pohľady, ktorými ukradomky sledovala chlapcov, čo vyrástli z detských gatí i červeň na jej lícach, keď jej vrátili pohľad a obdarovali úsmevom. Vedela som, že to nepotrvá dlho a dokoná sa premena húseničky na motýľa. Len či moje dievčatko zvládne ten horúci a vyčerpávajúci let? Tešila som sa, dúfala, že sa stane zázrak, kvôli nej, aj kvôli sebe. Veď čo môže byť krajšie, ako láska, spečatená pred oltárom? Ach, ako by som jej to priala.
        „Maminka, na čo myslíte?,“ ozvala sa a zohla po červený mak.
       Usmiala som sa na ňu. Pokrútila hlavou. Chvalabohu, ešte chvíľu zostáva moje malé dievčatko. Nechápem, kam sa rútia moje myšlienky.
       „Vrátime sa?“ opýtala som sa a s obavami som sa zahľadela na jej bledú tvár a unavené oči.
       „Chcela by som vidieť sochu svätého Salvádora, ktorú vysekal náš otec.“
       „Veď si ju videla toľkokrát,“ namietla som.
       „Prosím,“ nástojila.
       Prekvapila ma. Nestávalo sa často, že by nás neuposlúchla na prvý raz. Muselo jej na tom záležať.
       „Tak dobre, ak to zvládneš,“ zmäkla som pri pohľade na jej prosebné oči.
       Marie zažiarila a rezko vykročila. Skoro som jej nestačila. Zastala až pred sochou. Lístie štyroch líp, zasadené okolo sochy ševelilo a ponúkali príjemný chládok vo svojom tieni. Pozorne sa na sochu zahľadela a skúmavým prehliadala ju skúmavým pohľadom od hlavy, až po podstavec. Videla ju nespočetne krát a predsa sa zdalo, akoby ju tentoraz zazrela úplne nanovo. Líca jej zalievali červeňou, rukami rozpačito žmolila spodok zástery a ja som vedela, že sa díva inými očami, očami dozrievajúceho dievčaťa.
        „Maminka a skutočne ju tu pochovaný ten chlapec? Prečo nie ako ostatní na cintoríne? Porozprávajte mi to, prosím, ale celé.“
       Zaváhala som. Hlavou mi prebehli otázky, ale vedela som, že odpovedi sa nevyhnem. Ešte mám pred očami zakrvaveného Salvádora, ako ho nesú susedia na nosidlách, pretože, kvôli odmietnutiu obrátil nôž proti sebe. Jediným seknutím, sa Salvádor v pominutí zmyslov zbavil toho, čo muža robí mužom. Možno to aj v tej sekunde oľutoval, ale dlho smútiť nemusel, lebo tá rana ho stála život. Ale ako to povedať nevinnému dievčaťu?
       „Salvádor bol zamilovaný a dievča ho odmietlo,“ začala som opatrne. Marii sa okamžite zvedavosťou zaiskrilo v očiach.
       „Spáchal hriech. Vlastnou rukou si siahol na život. Tak ho pochovali tu ku hraničkám na mrchovišti. Zanedlho potom prišli za tvojím otcom jeho rodičia a prosili ho, aby mu vysekal veľkú sochu k jeho hrobu a menšiu pred hájovňu, kde sa pripravil o život. Snáď ako pamiatku na svojho syna, možno kvôli odpusteniu jeho ťažkého hriechu. Pretože nikomu nie je dovolené pripraviť sa predčasne o život.“
       Marie ľútostivým pohľadom objala sochu a povedala: „Neviem, či akýkoľvek pamätník krivdy a bolesti dokáže odčiniť spáchané zlo. Nemali by si ľudia odpúšťať? Veď odpustenie od človeka, je väčšie ako pamätník.“

       Vrzli dvere a Marie sa vrátila ku mne s prázdnym šechtárom. Zanechala som spomienky plávať v minulosti a usmiala som sa na ňu. Som vlastne šťastná žena, prebehlo mi mysľou. Mám starostlivého muža, troch šikovných synov a múdru dcéru. Je chorľavá, nemá síl, no žije dlhšie, ako jej lekári predpovedali. Pohladila som Marii po ruke. Už to nie je detská hebká ručička, ale ruka dospelej ženy. Má osemnásť. Jej rovesníčky sa jedna po druhej vydávajú. Ktovie, či aj ona dúfa... Nezverila sa mi so žiadnym menom, túžbou. Stále mi po mysli chodí, či by obstála ako žena, matka, gazdiná. V takom dome, okolo detí, na gazdovstve je toľko roboty, či by takú ťažkú prácu moja krehká zvládla? Dnes sa cíti silná, zdravá, ale čo zajtra?
       Bolo to šťastné obdobie. Marie zosilnila a cítila sa mimoriadne dobre. Všetci sme dúfali, že vyzdravela nadobro. Vedela som, že by to bol zázrak a taký sa obyčajným ľuďom málokedy stáva, no dúfali sme.
       Potom však Stáňa poručil dušu Bohu a zdalo sa, že zobral so sebou aj zdravie našej dcéry. Smútila sme za ním celá rodina, bola to strašná rana, ale najviac smútila ona. S ním odišla naša radosť a nádej. Marie sa cítila stále horšie. Boli dni, keď ledva vyšla z chalupy. Najviac ma ubíjalo, stratila záujem o všetko, čo ju predtým inšpirovalo a motivovalo. Väčšinou polihovala v posteli, bez slovka, bez radosti a zvyčajnej zvedavosti.
       „Maminka, môžem mať prosbu?,“ opýtala sa ma jedného dňa. Jej oči chorľavo blčali v bledej tvári. V tej chvíli som pocítila, akoby sa mi do srdca vboril mrazivý pazúr.
       „Akoby nie. Len hovor moja,“ posmelila som ju.
       „Chcela by som navštíviť tatíčkov hrob.“
       Mlčky som prikývla. Hoci som si to nechcela pripustiť, tušila som, že veľa splnených prianí jej už neostáva. A ja som jej chcela splniť všetky, ktoré vysloví, pošepne, každé, na ktoré si spomenie.
       Tak sme sa vybrali do Habrovan na cintorín. Nie je to ďaleko, každý tam dôjde po vlastných. Lenže my sme museli vozom. Zabalila som ju do vlniaka, nohy do kapcov, hoci bol teplý deň a pomohli sme jej s Karolínkou, mojou nevestou na sedadlo. Václav, môj najstarší, viedol kone tak pomaly, ako ešte nikdy. Pozorne obchádzal každý výmoľ, nerovnosť, dieru, aby ani nezatriaslo jeho milovanou sestrou.
       Všetci štyria sme boli mĺkvi, keď sme sa vracali z cintorína späť. Smutné reči sme nechceli viesť a na veselé sme sa nezmohli. Marie, inokedy švitoriaca, obveseľujúca, statočná, tentoraz hasla pred našimi očami ako svieca.
       Oči jej zažiarili, až keď sme sa ocitli pred sochou svätého Floriána. „Tatíčkova socha,“ zašepkala vzrušene, keď Václav zastavil voz.
       Áno, bola to Stáňova práca. Dokonca jeho prvá socha. Vytvoril ju na objednávku habrovanských občanov, ešte pred jej narodením.
       „Bol to obrovský požiar, čo zachvátil aj Habrovany, začala som hovoriť. Vietor hnal plamene na slamené strechy a dedinčania sa obávali, že popolom ľahne celá dedina. Kľakli si, tam kde boli a úprimne sa pomodlili k svätému Floriánovi, patrónovi hasičov a ten im zázračne ihneď vyhovel. Vietor sa skrútil od dediny preč a ostatné domy boli zachránené...,“
       „...a potom prišli prosiť tatíčka, aby im urobil sochu ako vďaku patrónovi,“ dodala s úsmevom Marie.
       „Áno,“ usmiala som sa. „Už ten príbeh poznáš naspamäť.“
       „Kto vie, či sa vietor zmenil sám od seba, alebo božím zásahom,“ zamyslela sa Marie, „Avšak vždy, keď sa pozerám na sochy, mi napadne len jedno. Život sochy je dlhší ako život človeka a všetku prácu, ktorú tatíček vykonal, budú obdivovať aj ľudia, ktorí sa narodia po nás. To je také upokojujúce. Každá socha, oltár, schod, ktorý vysekali on i moji bratia, je ako nádherná večná stopa, ktorú tu na dlhé veky zanechali.“
       Presne ako tá, čo zanecháš v našich srdciach, pomyslela som si. Dojatím som sa skoro rozplakala. Václav si tiež ukradomky utrel oči. „Môžeme sa vrátiť domov?“ opýtal sa.
       Radšej som len mlčky prikývla. Ak prehovorím, čo i len slovíčko, určite sa rozcítim - pomyslela som si.

       Bol to posledný krát, čo Marie prekročila prah chalupy. Nikdy nebola silná ako iné dievčatá. Teda, ak myslíme na silu tela. Malá a krehká, po každej krátke práci či prechádzke musela dlho oddychovať. Avšak vo svojej duši mala sily za statočných. Rozlúčila sa s tatíčkom, i svetom, z ktorého videla len nepatrný kúsok a zanedlho nás naše slniečko opustilo navždy.

       Postskriptum:
       Svet je neľútostný a ľudstvo biedne a omylné. Plazí sa po zemi, kradne, ničí, zabíja, silným slúži, krutým sa podriaďuje, často nehodných večnou slávou v sochách, či v oslavných básňach a knihách vyzdvihuje...
       No občas, z času na čas sa stane ten zázrak, keď sa človeku oči otvoria, srdcia láskou zmäknú, oči dojatím zaslzia, keď sa ocení spravodlivosť a pokora, keď sa dobrota, milota, láska k živému oslávi, hoc nie v kamennej soche, ale človečej a nie ľudským rozhodnutím, ale božím zázrakom. Tak sa aj stalo pár rokov po Mariinej smrti, keď ju krásnu, rokmi nerušenú našiel hrobár v jej posmrtnom lôžku a ešte dlho po tom náleze, kričal, že našiel spiaceho anjela s myrtovým venčekom vo vlasoch, s rukami zvierajúcimi ruženec.
       A tak Marie hoci nikdy žiadnu sochu, tak ako jej otec a bratia nestvorila, stala sa ňou sama.


čitateľov: 1761