login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Steaková odysea

@ :: Poviedky ::     Mar 04 2017, 13:26 (UTC+0)

Sídlisko Ťahanovce v súčasnosti

Miesto: Košice - Sídlisko Ťahanovce, Chorvátsko
Čas: deväťdesiate roky 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová


       Pamätám sa, že chuť opäť uvidieť Bašku do mňa vstúpila na jar, niekedy začiatkom júna, počas behu večernými ulicami. Bolo po daždi. Endorfíny sa mi príjemne vyplavovali do tela a v mysli kraľovala len jediná túžba: zvládnuť každý krok tak, aby som došiel do stanoveného cieľa, ak sa dá, tak v dobrom čase. Roztiahnuť si pľúca na maximum a naplniť ich kyslíkom. Keď bežíte, niet priestoru na žiadne dôležité otázky, pracovné, ani súkromné. Žiaden stres, len voľnosť, ľahkosť a radosť. Omamujúca vôňa práve kvitnúcich stromov premenila sídlisko na nádhernú oázu a ešte gradovala moju eufóriu. Odrazu, netuším prečo, akoby sa ozvalo moje podvedomie a ja som zacítil vo vzduchu, v nose, vlastne všade, nádherne namixovaný kokteil morského vánku, zmiešaného s vôňou slnka a borovíc. Uvedomil som si, že túto vôňu dobre poznám. Je nezameniteľná. Je jedinečná. Je dovolenková. Bašková. Bašku, jedno z najkrajších letovísk v Chorvátsku, ale možno aj na celom svete, milujem a musím ju navštíviť aj toto leto. Stoj čo stoj. Som morský živel a Jadranské more je aj slovenské, pre našinca ako stvorené. Každý si v ňom nájde svoj kút. A čo je nemenej dôležité, je dobrým riešením aj pre tých, ktorí ešte musia ťažkať svoj mešec peňazí. Navyše rád šoférujem a vďačne by som tú dennú motanicu po uliciach Košíc konečne osviežil dlhšou jazdou, aby som si trochu pripomenul svoj detský sen – stať sa jedného dňa vodičom kamiónu.
       Posledné roky sme dovolenkovali so susedmi. Veľmi sa nám osvedčila cesta dvoma autami aj spoločné leňošenie na pláži s Rudom, Gabou a ich ušatým synom. Pred Vianocami sa však odsťahovali a naše priateľstvo trochu ochladlo. Koho teda osloviť? Kto by bol vhodný ako parťák na dovolenku? Odpoveď nenechala na seba dlho čakať. Veď je to jasné! Erik! Beh skončil a padlo rozhodnutie.
       Na druhý deň cestou z práce som si v duchu predstavoval dialóg s dlhoročným priateľom zo školských lavíc. Stretnutie som dohodol na podvečer v Arene Bowling Pub na Juhoslovanskej, aby sme pri pive zaspomínali na zlaté staré časy. A to je ideálna príležitosť predostrieť svoj dovolenkový plán. Veď to dá rozum, je lepšie ísť dvoma autami, môžeme si navzájom pomôcť, čokoľvek by sa stalo a navyše bude väčšia zábava pri mori, ale aj po večeroch. A Erikovi sa dovolenka iste hodí. Po rozvode si konečne našiel novú priateľku, bude rád, keď ju hneď prvé leto vezme na dovolenku. A priamo do Bašky!

       Do Areny Bowling som prišiel minútu pred Erikom, hneď som aj objednal prvé kolo iskrivého moku s bielym čepcom a spustil som svoju výletnú kampaň. Začal som opisom Bašky ako nádherného idylického kúska sveta, v ktorom sa snúbi starý vek s modernou civilizáciou. Špeciálne som si dal záležať na farbistom opise malebného údolia v tvare podkovy, vravel mu o dvoch promenádach s raritkami na každom rohu, o romantických terasách, a pretože viem, že Erik je vychýrený gurmán, pridal som aj výpočet reštaurácií vrátane špecialít, na ktorých si turista môže pochutiť. Počas rozhovoru som nenápadne, ale pozorne sledoval jeho reakcie. Cítil som, že čosi ešte nezapadlo, lebo Erika moje pôsobivé ospevovanie všetkých odtieňov farby mora a krásnej prírody nechávalo chladným. Viac sa zaujímal o ceny v reštauráciách. Tie sú však, žiaľ, dvojnásobné v porovnaní s našimi. A podľa výrazu som jednoznačne vedel, že zatiaľ sa mi nepodarilo udrieť na správnu strunu. Nevadí – to ešte nie je koniec! Nadýchol som sa a vyrazil do druhého kola, vkladajúc do rozhovoru všetku svoju zanietenosť, vášeň i odbornosť a skúsenosti. Dá sa povedať, že som našľapoval opatrne ako pyrotechnik na mínovom poli, zvažoval som každé slovko, aby som ho neodradil, ale presvedčil.
       Uvedomil som si, že sa opäť škrabkám za uchom. Tak ako vždy, keď mi na niečom veľmi záleží a hľadám spôsob, ako postupovať ďalej. Rozhovoril som sa o ubytovaní. Poznám v Baške apartmány, nie sú ani desať minút od mora. Každý má vlastnú kuchyňu so štvoritou platničkou na varenie a malou chladničkou, chodbou, kúpeľňou s toaletou a dve izby – jednu spálňu s manželskou posteľou a ďalšiu obývačku, ktorá umožňuje ubytovať ďalšie dve osoby na rozkladacej gaučovke.
       Erik pri zmienke o kuchyni zdvihol so záujmom obočie. Konečne! Vedel som, že už je môj. Mňa nelákala predstava, ako sa potím v kuchyni pri čistení zemiakov alebo miešaní polievky, ale prečo nedopriať priateľovi možnosť oddať sa jeho vášni a venovať sa vareniu nepretržite desať, možno jedenásť dní? Viem o ňom, že varenie je jeho koníček, i keď som ešte netušil, nakoľko je ním posadnutý. Ba čo viac, ponúkol som sa, že prinesiem svoju elektrickú panvicu, ktorá sa na tento účel priamo hodí: upečú sa na nej aj štyri plátky mäsa naraz. S nekonečnou trpezlivosťou som odpovedal na Erikove zvedavé, podrobné a detailné otázky o potravinách v Baške.
       Asi po polhodine a ďalších dvoch pivách vedel Erik určite o zásobovaní tohto letoviska viac ako šéfkuchár najlepšieho miestneho hotela. Do detailov sa vypytoval na cenu a kvalitu mäsa, zeleniny, vajec a množstva príloh dostupných v chorvátskych hypermarketoch. Prepočítaval si pomer ceny ku kvalite, a týral ma ďalej nekonečnou záplavou otázok. Aj napriek pivu a únave som si všimol vracajúci sa tieň sklamania na priateľovej tvári. Pre gurmána ako je Erik boli chorvátske potraviny, ktoré sú síce cenou porovnateľné s našimi, ale s oveľa nižšou kvalitou, neprijateľnou možnosťou. Cítil som, že ma začína obchádzať zúfalstvo. Čím by sa dal presvedčiť? Odrazu mi napadla spásonosná myšlienka. Neviem, či to bolo správne načapovanou dvanástkou, alebo sa nado mnou zľutoval svätý Krištof, patrón cestovateľov, ale náhle som vyrukoval s návrhom zadovážiť si suroviny už v Košiciach, ba možno aj v Maďarsku, naporciovať a napácovať ich doma a priniesť si základ na gurmánske slávnosti so sebou. Odmenou mi bola rozjasnená Erikova tvár s úsmevom od ucha k uchu. A samozrejme prednáška o správnej príprave mäsa. Už som vedel, že pravý steak sa pripravuje iba z hovädzieho mäsa. Musí prejsť zrejúcim procesom, aby enzýmy v mäse obsiahnuté ho mohli začať zjemňovať. Mal som pocit, že proces zrenia, ktorý Erik tak vzletne popisuje, je totožný s hnitím, ale vraj tu ide o špeciálne podmienky. Zrenie musí prebiehať pri teplote jeden stupeň nad nulou. Potom mäso nezmrzne a zároveň sa v ňom nevytvárajú zdraviu škodlivé látky. Takto vydrží aj tri mesiace. A už viem, že steak musí kuchár krájať priečne, ale konzument už pozdĺžne. Alebo to vravel naopak?
       Čím viac sa Erik rozrozprával, tým viac žiaril. Na druhej strane som mal pocit, že zo mňa sa život vytráca. Nebol som pripravený absorbovať toľko múdrosti. Ale získal som skalopevnú istotu, že mám priateľa, ktorý by pokojne mohol vyučovať diétne sestry aj šéfkuchárov kulinárskych podnikov zároveň. Tiež, že Jamie Olivier je súci tak nanajvýš za jeho učňa. Objednal som ďalšie kolo. To sme si už húdli každý svoje. Ja o prírode, starobylom meste a mori, on o varení, ktoré pri majstrovskom zvládnutí ponúkne zážitky hodné bohov. Na myseľ sa mi tlačili aj spomienky na nádherné guľatučké ženské zadočky v uzučkých bikinách, ktorými je prešpikovaná celá jadranská pláž, ale bojím sa, že ak by som to spomenul, jeho to opäť privedie na tému steakov.
       Z tašky vytiahol papier a pero a už si začal plánovať dvojtýždňové menu. Na druhý list paralelne vytváral zoznam potrebných surovín. Aby sa vraj na nič nezabudlo. Keď sme zo seba obaja vydali maximum, oslávili sme to ďalším kolom piva. To som sa už smial od ucha k uchu a mal chuť kamaráta objať. Na vrchole eufórie sme s ľahkosťou Jamesa Bonda vyriešili ďalší problém. Erik po havárii ostal bez auta, no vďaka priazni osudu som práve mal možnosť sprostredkovať výhodnú kúpu ojazdeného Daewa Espero. Ja sám mám espero už dva roky, možno to bude výhoda cestovať rovnakými typmi, ak sa cestou niečo zomelie. Túto nečakane výhodnú možnosť ocenil poldecákmi rumu ako bodkou za večerom. Domov sme odchádzali rozjarení a plní radostného očakávania nezabudnuteľných zážitkov.
       Ani ranná bolesť hlavy nedokázala ukrojiť z môjho nadšenia. Ba naopak. Uvedomil som si, že ak suroviny nakúpime už doma, dovolenka ma vyjde oveľa lacnejšie, než som pôvodne predpokladal. No, ostaňme pri zemi, Erik bude požadovať určitú kvalitu surovín, takže o výraznej úspore sa nedá hovoriť, ale pravdepodobne si za rozdiel budem môcť dovoliť kúpiť nové autorádio. Neoddeliteľného spoločníka každého cestného piráta, ako som ja. Šoféra môže zaskočiť únava, či rovno mikrospánok, a vtedy je nutné udržiavať pozornosť. Pomôže pár kilometrov adrenalínovej rýchlej jazdy, prípadne zaujímavý rozhovor so spolujazdcom alebo kvalitná hudba, ktorá pozdvihne ducha. Už som sa videl, ako prichádzam do Bašky: na horizonte za kľukatou cestou začína brieždenie, slnko práve vychádza a ja si pospevujem v sprievode Horkýže slíže svoj obľúbený text:

       „Trhala si chrasty
       tretieho dvanásty.
       Čože je to čože?
       Rakovina kože!“


       Hneď po raňajkách som siahol po telefóne a dohodol som pre Erika kúpu zánovného Daewa Espero. Za iných okolností by nebolo vhodné ísť na dlhú cestu autom, na ktoré si ešte nezvykol, ale pretože ja už poznám jeho muchy, budem mu oporou a radcom v prípade nečakanej poruchy.
       Po prepise auta sme nasledujúce dni venovali zháňaniu surovín, predovšetkým mäsa podľa kritérií, pri ktorých by aj šéfovi najčistejšej biofarmy klesla sánka. Potom som Erika navštívil a pacovali sme. Vlastne len on, ale rád sa predvádzal, vysvetľoval. Dva dni pred odchodom som si konečne našiel čas na nákup autorádia. Plný radosti som si nevšimol trčiaci kanál na kruhovom objazde na Terase. Ťažko som si mohol nájsť menej vhodný čas na defekt. Zvlášť preto, lebo rezervu som mal tiež nepojazdnú. A v tom momente som si znovu uvedomil obrovskú výhodu, že aj Erik má rovnaké auto. Ihneď som mu volal a poprosil som o pomoc. Našťastie mohol prísť. Zároveň mi bolo jasné, že moja nedbalosť je nemiestna a môžem na ňu cestou doplatiť. Dal som teda opraviť obe pneumatiky, aby som bol na cestu dokonale pripravený. Jana, moja manželka, najprv nebola nadšená, že si na dovolenke budeme variť sami. No keď pochopila, že ona bude iba jesť a povinne chváliť Erikove špecialitky, pohotovo nasadila blažený úsmev a veselo pokračovala v pretŕčaní sa v nových dvojdielnych plavkách pred zrkadlom. Nikdy nebudem vedieť pochopiť hlboký ženský paradox, v akom sa práve nachádzala. Veď uznajte, má to nejakú logiku? Keď sa ma s obavami pýta, či nemá veľmi tučné stehná a zadok a vzápätí je v siedmom nebi, pretože Erik je hádam najlepším kuchárom na celom ťahanovskom sídlisku a konečne sa poriadne obžerie. Lepšie ako v Hiltone. A bez námahy. Veď si to navzájom odporuje!

       Konečne nadišiel deň „D“. Zo Sídliska Ťahanovce sme vyrazili nadránom o druhej. Pretože Erik cestoval so svojou novou priateľkou Beátkou, svojim synom a Beátkinou dcérou, sotva dokázali zbaliť svoju batožinu. Samozrejme, pre mládež v pubertálnom veku je na vrchole Maslowovej hierarchie hodnôt oblečenie a preto niet divu, že Erikovo espero bolo naložené na prasknutie. Takže potravinový kontraband putoval do môjho auta. Dve chladničky plné príkladne spracovaného mäsa, zopár kíl ružových maďarských zemiakov, domáce vajíčka od Erikových príbuzných z Bystera, zelenina od Bulharov z trhu na Dominikánskom námestí, víno z Tokaja, no a samozrejme zopár fliaš plzenského. Na prvý pohľad by proviant vystačil Napoleonovmu regimentu na prechod zamrznutým Ruskom. Nie však podľa Erikových kritérií. Ešte pred cestou pozorným okom skontroloval, či nič nechýba a konečne sme sa pohli za vidinou takmer dvoch týždňov v raji.
       Cesta spočiatku prebiehala príjemne, no pred Miškovcom som dostal defekt. Bol som veľmi rád, že pred cestou som bol zodpovedný a nechal som opraviť obe pneumatiky. Po krátkej prestávke kvôli výmene kolesa výprava veselo pokračovala ďalej. Boli sme s Erikom v spojení pomocou vysielačiek a ešte sme žartovali, že teraz nás už nič nepríjemného nemôže zaskočiť. Veď štatisticky je málo pravdepodobné, že by som dostal ďalší defekt. Po polhodine som však výrazne zhoršil štatistický priemer. Erik mi do vysielačky hlásil, aby som zastal, lebo mám sfúknuté koleso. Keby mi to ktokoľvek rozprával, tak neuverím. Tri defekty na tom istom aute za jeden týždeň. Až teraz som v duchu i nahlas ďakoval nebesám, že cestujeme v tandeme a s rovnakými autami. Ticho sme vymenili koleso a vedel som, že všetci sa svorne modlia, aby sme už došli do zeme vytúženej. Podľa možnosti bez problémov.
       Moja nádej pomaly silnela a keď sme sa blížili k hraničnému prechodu Letenye – Podgorica, myslel som si, že svet je gombička. Ani som si nevšimol, že som spomalil a predbehlo ma zopár áut. Ale videl som, že Erik hladko prekonal hranicu. Krásna colníčka s postavou bohyne mu s úsmevom kývla, že môže ísť, tešil som sa, že ju uvidím zblízka a nebyť toho, že Janka sedí vedľa, bol by som sa pokúsil aj o flirt. Ale zuby mi klapli naprázdno. Colníčka pripomínajúca Angelinu Jolie vošla do budovy. Pravdepodobne sme prišli na hranice počas striedania zmien. O pár minút vyšla von iná colníčka. Vlastne fakt, že ide o ženu, som zistil až bezprostredne zoči-voči jej monštruóznemu pohľadu. Podľa môjho názoru by mal presne takto vyzerať herec hrajúci úchylného esesáka. Uniforma, prenikavé oči, prísne zovreté pery, hrubé stiahnuté obočie a výraz povýšenosti. Ako človek, ktorý si je vedomý, že má právo rozhodovať o osude nás smrteľníkov. Kým som prišiel na rad, rozmýšľal som, čo je na tej žene ešte ženské. Priezvisko nie, pretože Chorváti nepoužívajú koncovku „ová“. Tak možno aspoň krstné meno. Aj túto možnosť som zavrhol. Prišla mi na pomoc fantázia a ako v kalendári som čítal gradujúce brutálne ženské mená, všetko nemeckého pôvodu. Iste sa volá Brunhilda, alebo možno Hildegard. Nie, už to mám. Bude to celkom určite Ingeborg. Až ma striaslo. Otrasnejšie meno som si v tej chvíli nevedel predstaviť.
       Ingeborg akoby cítila, čo mi chodí po rozume. Veliteľsky prikázala otvoriť kufor. Pri pohľade na obrovské šťavnaté červené voňavé paradajky akoby ešte vyrástla a oškaredela na maximum.
       „No pozrime ho, turistu, naše paradajky vám nechutia?“ neúnavne sa prehrabávala k ďalším starostlivo zabaleným pokladom.
       „Vidím, že máte aj zemiaky. Hm, ružové, “ rýpala sa v nich so zlosťou, ako keby fakt, že zemiaky sú ružové, ešte zvyšoval závažnosť môjho previnenia. A keď sa prepracovala k obsahu dvoch chladničiek, víťazoslávne predniesla: „Tak s týmto vás cez hranice nepustím!“
       Moja nálada klesla pod bod mrazu. Iste by ste na mne dobre vychladili zopár pív. Zaplavilo ma zúfalstvo a bezradnosť. Erik ma iste celý nervózny čaká v Chorvátsku. Čo mám robiť? Prvá spásonosná myšlienka, ktorá mi preblysla hlavou, bolo predať mäso a z utŕžených peňazí ísť na dovolenku letecky do Turecka. Túto možnosť som následne zavrhol. Nenechám predsa priateľov v núdzi a aj Janke by sa ťažko vysvetľovalo, prečo idem sám. Tak som sa otočil a vrátil sa do Maďarska. Cestou som dostal nápad. Pristavil som vodiča auta s chorvátskou značkou. Rukami – nohami som mu vysvetlil, čo sa stalo a poprosil som ho, aby mi mäso previezol cez hranice vo svojom aute. Veď hádam Ingeborg nebude buzerovať aj domácich. Chorvát súhlasil, mäso sme rýchle preložili z auta do auta a namieril som si to znovu k hraniciam. Ingeborg sa samozrejme osobne presvedčila, či neveziem zakázané ovocie. Nenašla však žiadny dôvod nepustiť ma ďalej. Takže aspoň táto etapa bola úspešná. Vzápätí mnou prebehla triaška. V spätnom zrkadle som videl, že Ingeborg zastavila aj Chorváta. No musel som ísť ďalej, nechcel som budiť pozornosť zbytočným postávaním.
       Po chvíli som zaparkoval na parkovisku vedľa Erika a ako na ihlách sme čakali, kedy sa v zákrute vynorí Chorvát. Konečne sa objavil červený pasat. Boli sme odhodlaní nasadiť vlastné autá i telá, aby sme ho zastavili v prípade, že by sa jeho majiteľ rozhodol ponechať si naše poklady a ísť ďalej. Ale Chorvát sám zastal a smutne nám porozprával, ako Ingeborg prekutrala jeho kufor a vrátila ho späť. Nevedel vraj, čo s tým, tak na prvom odpočívadle vyložil chladničky i všetko ostatné do trávy hneď za značkou.
       Nasadol som teda do Erikovho auta a vrátili sme sa do Letenye. No márne sme pátrali po chladničkách či čomkoľvek inom. Prehľadali sme všetko. Nikdy sa už nedozvieme, či si Chorvát všetko iba preložil na iné miesto v aute a usporiadal doma júlové Vianoce, alebo sa ulakomil ktokoľvek z parkoviska. Otočili sme sa a prešli sme z Maďarska do Chorvátska už druhýkrát. Opäť na nás pripadla Ingeborg. Teraz nám len kývla, že môžeme ísť. V tej chvíli som bol presvedčený, že možno všetko ktosi potajme sledoval na kamere a podával jej informácie. Že už si mädlí ruky, ako si večer do postele prinesie veľkú misu plnú steakov. No... Predstava, ako si Ingeborg ľahne do postele, bola skôr odpudzujúca než príťažlivá, ale bodaj by ju preháňalo aspoň týždeň! Alebo nech rovno praskne! Frflal som si pod nos, aby som si uľavil. Nič iné sa nedalo.

       Počas najbližších kilometrov naše vysielačky stíchli. Nik nemal náladu žartovať. No ako po búrke vyjde slnko, tak aj beznádej, zlosť a smútok opustili naše duše krátko po tom, čo sme si dali kávu a čokoládové croissanty. Dohodli sme sa, že ak už niečo nie je možné zmeniť, tak si tým aspoň nebudeme kaziť dni, ktoré nás čakajú. Ešte stále môžu byť krásne. Naša ďalšia zastávka bola predsa Baška.
       Myslím, že na ten pohľad dlho nezabudnem. Nielen ja, ale ani Janka, Erik či Beáta, ba možno ani pubertiaci nie, hoci si nie som celkom istý, či vôbec registrovali, kde vlastne sú. Mal som pocit, že okrem pesničiek a hier v mobile nevedia o svete. A možno ani o sebe.
       Chorvátske slnko bolo veľkolepé, vzduch voňal morom a borovicovým ihličím. Vedel som, že okolitá zem je mäkučká ako koberec, na ktorom každučký deň zahrajú cikády svoj repertoár. Nebeský pokoj nás objal a ktosi čarovným prútikom odvial únavu zo mňa i z priateľov. More sa ukázalo v plnej nádhere, celá zátoka v tvare podkovičky vyžarovala čosi magické. Vždy je úchvatné, ale vtedy bolo ako zrkadlo a odrážalo blankytne modré nebo bez jediného obláčika. Veril som, že táto podkovička nám opäť prinesie šťastie. Možno si to myslel aj Erik. Neviem. Opýtal sa ma len, koľko tu stoja mušle a či viem, ako sa pripravujú na víne...

       Keď Chorvátsko v roku 2013 vstúpilo do Európskej únie, oslavoval som s Erikom, akoby sme vyhrali v Tipose. Už tam nebude hranica, kde by nás kontrolovali. Takže? Nakúpime steaky a toho roku tam ideme znovu!

čitateľov: 1641