login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Kazateľ z hory Avaš

@ :: Poviedky ::     Mar 18 2017, 07:00 (UTC+0)

Vrch Avaš nad Sirníkom

Miesto: Sirník, okres Trebišov
Čas: okolo roku 1900
Autor: Slavomír Szabó

       „Berty! Berty, stal sa zázrak! Zázrak!“ kričala som, bežiac hore svahom na Avaš, kde strýko pásol ovce. Srdce mi bilo až niekde v spánkoch, v hrdle vyschýnalo, ale volať som neprestala. Berty sedel pokojne na tráve, pozeral dolu na dedinu, na Sirník a potom na mňa. Až keď som bola celkom blízko, zaprel sa o svoju pastiersku palicu, vstal a vyšiel mi pár krokov v ústrety.
       „Vysmädla si?“ natiahol ruku s čutorou vody, akoby ma nepočul.
       „Zázrak, tam nižšie... Zázrak...“ skúšala som chytiť dych a len čo sa dalo, poriadne som sa napila. Svet sa so mnou krútil a triasli sa mi kolená.
       „Zázrak? A to ťa tak vyplašilo? Preto bežíš do kopca a kričíš? Vieš, Juliška, ja tu vidím zázraky každý deň,“ strýko Berty sa usmial, až sa mu fúzy roztiahli doširoka a nepýtal sa viac na nič. Poznala som ho i jeho názory na svet. Rozprával o nich často a rád.
       „Ale toto je manna! Manna nebeská! Padla rovno k nám! Boh nám ju zaslal, dal nám znamenie!“
       „Tak si sadni a upokoj sa. Potom povedz, čo sa vlastne stalo,“ ukázal na zem, akoby mi núkal dáke kreslo. Mám ho rada, ale v tej chvíli sa mi zdal celkom nemožný. Keď som ostala stáť tak vzdorovito, akoby som mala tri roky a nie už šestnásť, sadol si aspoň on, klobúk posunul viac do čela a kývol bradou ku dedine.
       „Pozri dievča, tam tečie Ondava. Rieka, ktorej voda prúdi zo Zemplína až do mora. Vieš, koľko ľudí a dobytka napojí, kým pretečie toľkú diaľavu? Koľko rýb v nej žije? Koľko vtáctva má na jej brehoch svoje hniezda? A aha, tam na tie mohutné stromy. Každý z nich vyrástol z maličkého semiačka. Zo žaluďa, čo ho hravo schováš do dlane a ešte ju i zatvoríš, vyrastie hotový drevený obor. A nie si už také decko, aby si nevedela aj o zázraku stvorenia. Nemyslím tým na bociany, čo znesú vajcia a z nich narastú nádherné velikánske vtáky, i keď aj to je zázrak. Svet je plný zázrakov, ktoré ľuďom tak zovšedneli, že ich už nevnímajú. Tak povedz, ktorý si si teraz všimla ty, že ťa tak rozrušil?“ opýtal sa ma konečne, a tak som si k nemu sadla.
       „Manna nebeská! Padla na Avaš a to je božie znamenie! Išli sme na černice, pár žien a ja a našli sme ju. Keď pôjdete so mnou, ukážem vám ju!“ hľadela som mu do očí, sledujúc jeho výraz prekvapenia.
       „Čo mi ukážeš? Mannu? Juliška, neviem, čo ste našli, ale ani tam nemusím chodiť, aby som vedel, že to žiaden zázrak nie je. Mannu nebeskú zoslal Boh na zem ľuďom, čo prechádzali púšťou a nemali čo jesť. Padala im z neba, aby nezomreli od hladu. Aký význam by malo, aby sa teraz zjavila tuto pri Sirníku, kde nikto nehladuje? Pozoruj prírodu, aká je dokonalá. Nakŕmi človeka, stáda dobytka, čriedy sŕn, vtáctvo, ba aj myši a chrobáky. Prečo by tu Boh zosielal mannu? To by musel byť poriadne hlúpy, keby robil zázraky tam, kde ich netreba.“
       „Strýko, rúhate sa! Už kdekto hovorí, že sa hráte na kazateľa či proroka. Že príroda je pre vás viac než kostol. Lenže manna padla, i ja som ju videla a ženy už bežali za richtárom a možno pôjdu i po kňaza!“
       „Ak tak urobia, ak tomu uveria richtár i kňaz, tak nám bol taký zázrak čert dlžen! Začnú tu chodiť zástupy ľudí ako na Mariánsku horu pri Levoči. Škoda bude tých pasienkov, lebo ovciam tu chutí,“ kýval Berty nepokojne hlavou. „Navyše, Sirník bola vždy dobrá a tichá dedina. To skončí. Takéto zázraky sa nesmú diať tam, kde ich netreba, lebo vyvolajú len zvadu a nenávisť.“
       „To ako myslíte?“
       „Bež do dediny a sama uvidíš. A ak sa tam budú už teraz veľmi hádať, priveď ich všetkých ku mne.“
       „Mám strážiť mannu, aby ju nikto neukradol.“
       „Ovce sa chvíľu popasú aj samé. Ja ti tú tvoju mannu postrážim. Zaveď ma k nej!“

       Do dediny som schádzala rýchlo a neobzerala sa. Za chrbtom mi ostal svah Avašu, jeho pasienky i strýko Berty so stádom. Načisto sa pomiatol. Keď som ho priviedla na lúku, keď uvidel malé biele kúsky manny rozsypané po zemi, začal sa smiať a prosil ma, nech v Sirníku odkážem, aby sa poponáhľali nazad za ním na horu skôr, než sa pobijú. Prečo by sa bili? A ak by som ich tu priviedla, čo potom? Bolo mi jasné, že opäť by iba básnil o prírode a viedol svoje reči o jej dokonalosti a posvätnosti, o zbytočnosti ďalších zázrakov a zjavení. Spisovateľom sa mal stať, nie pastierom! Ale to by musel vedieť písať. Lenže jeho nápad nebol až taký zlý. To som zistila, len čo som videla kráčať prvé skupinky žien a mužov od Hrane, Jastrabieho i Brehova. Správa o nebeskej manne sa šírila rýchlejšie, než som myslela. Isto to naše ženy vyrapotali po ceste každému, koho stretli. Veď nám všetko vyzbierajú a pre Sirník neostane ani omrvinka! Radšej som sa rozbehla, len nestrácať čas!

       Uprostred richtárovho dvora nastala zvada. Musela som dať strýkovi za pravdu už druhýkrát. Zišla sa azda celá dedina a tváre so zmraštenými čelami neveštili nič dobré. Akoby k nim nedosahoval jas a teplé lúče stále silnejúceho slnka, ale vládla tu pochmúrna a napätá nálada. Postavy alebo mrzuto mlčali, alebo vykrikovali.
       „Manna patrí tým, čo ju našli!“
       „Manna patrí všetkým!“
       „Manna patrí všetkým, ale každý dostane svoj diel podľa zásluh!“
       Ženy, s ktorými som ešte ráno išla usmiata na černice, teraz priam zúrivo štekali, rovnako aj tie, ktoré tam s nami neboli. Muži sa držali obďaleč, boli opatrnejší, alebo ich možno len nebolo počuť, lebo zlostnú ženu ťažko prekričať. Richtár len mlčky stál a počúval. Od všetkých sa oddelila skupina bohatších gazdov, niečo si šuškali, zazerali raz na jednu, potom na druhú stranu.
       „Ty vieš, kde je manna? Odveď ma tam!“ odišiel zrazu od nich ujo Miháľ, ku ktorému som cez žatvu chodievala robiť na pole. „Zaveď ma tam. Rozumieš?!“ síce zvýšil hlas, ale ucítila som, ako ma chytil a čosi mi vtlačil do ruky. Otvorila som dlaň a videla peniaze. Dokonca papierové, celú rolku! Dosť na nové čižmy. Možno aj na dva páry. Rýchlo som sa otočila, nech to nikto nezbadá, ale neskoro.
       „Juliška, ty nestrážiš mannu? A Miháľ? Čo ti dal do ruky? S nebeským darom sa nekupčí!“ ozvalo sa hneď niekoľko ženských hlasov a ja som v tej chvíli nevedela, čo mám robiť. Cítiac ich zlosť a snahu pozrieť, čo som dostala, vybehla som z dvora na ulicu. Spoza môjho chrbta sa ozývali hlasné kroky a výkriky. Utekala som ako vystrašené dieťa. Akoby som verila, že ak im zmiznem z očí, razom na mňa zabudnú. Bežala som ako malé decko pred výpraskom! Vo chvíli, keď som pochopila hlúposť celej situácie, ba aj súvislosti, že tu predsa ide o zázrak, prejav božej milosti a ja utekám ako jeho svedok i zločinec zároveň, hodila som peniaze za hlavu. Zafúkalo, bankovky sa vzniesli do vetra a prekvapené hlasy žien i mužov vykríkli v rovnakú chvíľu ako zanikol dupot ich nôh. No ja som nezastavila, neobzerala sa a utekala ďalej. Okolo plota z drevených tyčiek, potom doprava chodníčkom k rieke, okolo záhumienkov, kde som zvykla pásť husi. Zastala som až celkom na brehu a padla do trávy pri kmeni jelše. Cítila som, ako mi po spánkoch o po chrbte steká pot, zdalo sa mi, že sa svet zbláznil.
       „Juliška, ty si?“ zahalil ma zrazu tieň a známy hlas sa miesil s čľapotajúcou vodou Ondavy.
       Zdvihla som sa zo zeme a pozrela do tváre Jožkovi, kamarátovi od susedov, čo mi bol ako brat. Nechápala som, ako sa ocitol práve teraz a tu, na tomto mieste, kam som zutekala, hoc sama neviem prečo.
       „Nemohol som počúvať, ako sa tam mama háda. Aj otec jej pritakal. A vtedy som si spomenul na to, čo mi povedal tvoj strýko. Že človek by mal byť každý deň aspoň chvíľku sám, aby si uložil v hlave svoje myšlienky a nestal sa poľahky hračkou v rukách iných. A tiež ako mi vravel, že pri takej samote najlepšie pomáha vyliezť na kopec a pozerať do údolia, alebo sedieť pri rieke a hľadieť do vody. Tak tu často chodím. Zvyčajne večer. Ale teraz som tu už bol, lebo... Veď to som ti už vlastne povedal. A ty? Prečo si pribehla?“
       Jožka som mala vždy rada, dalo sa s ním o všetkom pohovoriť bez toho, aby som sa bála, že ma vysmeje. Pokoj a vľúdnosť v jeho hlase na mňa pôsobili ako pohladenie na duši.
       „Ja som jedna z tých, čo našli ráno mannu nebeskú,“ vyhŕkla som priam previnilo a potom rozpovedala všetko, čo sa prihodilo. Ba aj o Bertym, o strýkovi, ako prorokoval, že ak sa zázrak stane tam, kde ho netreba, vyvolá to len zlobu a nenávisť, aj o ľuďoch, čo už idú na Avaš z celého okolia. Jožko ma počúval ticho, v jeho súmernej tvári nebol žiaden náznak zlosti či radosti. Hľadel na mňa, akoby sme riešili voľačo vážne, hoc vo mne stále pulzovala zlosť, že predsa je to všetko hlúposť, nepochopenie podstaty daru, akého sa nám týmto zázrakom dostalo.
       „Dobre teda,“ konečne sa usmial, keď som skončila, „poďme späť na richtárov dvor a povedzme, že ideme na miesto, kde padla manna. Buď pripravená, že na nás budú niektorí kričať. Našli sa totiž gazdovia, čo chceli, aby sme mannu zozbierali, priniesli k richtárovi, ale potom rozdelili medzi ľudí takým dielom, kto má koľko v dedine pozemkov. Lebo vraj kto má koľko polí, toľko chleba prináša na svet a pomáha plniť prianie samotného otčenáša. Vieš, chlieb náš každodenný daj nám dnes... Aj richtár s tým súhlasil. Proti bohatým gazdom sa nepostaví. Iní sa hneď na to pustili do zvady, že každý má dostať rovnakým dielom, lebo gazdovia nestihnú všetko obrobiť a na ich polia chodí robiť každý. A niektoré zo žien, čo tam boli ráno s tebou, už aj ľutovali, že to prišli povedať do dediny. Povieme teda, že my ideme priamo k manne, lebo už ju hľadajú z Jastrabieho, Hrane, Brehova a možno i z Novosadu, či z Kysty. Kto prvý príde, prvý berie a ak ju teraz nájdu, do Sirníka sa nedostane nič.“
       „Dobre,“ prikývla som, vstala a ešte stále roztrasená z toľkého behu šla po Jožkovom boku.

       Všetko bolo presne tak, ako Jožko predpokladal. Keď sme pred richtárovým dvorom zavolali kam a prečo ideme, ozvala sa zmes nespokojných hlasov, čo boli proti tomu, i nespokojných hlasov, čo s nami súhlasili, no prekážali im tí druhí a tak šomrali na nich. Ozval sa aj krik, odrážal sa od hlinených stien domov, slamených striech i drevených maštalí, no nakoniec sa všetci pohli, až sa na ceste zvíril prach. Od Sirníka ku kopcu Avaš tiahol zástup ľudí. Šli zbierať mannu nebeskú, ale nebola to procesia so zástavami, krížmi a spoločným spevom. Bol to nespokojný dav, ktorý sa však každým krokom k miestu zázraku menil, utíchal, zo zmesi hlasov prechádzal do mlčanlivosti, ba až zádumčivosti, až nakoniec bolo vidieť len napäté zvedavé tváre. Pridávali sa k nám aj ľudia z okolitých dedín. Už hodnú chvíľu obchádzali svahy toho dlhočizného pahorku, ale zatiaľ nič nenašli. Bohatší čižmami a chudobnejší bosými nohami teraz kráčali strmou lúkou tam, kde som už z diaľky videla strýka Bertyho. V doplátaných nohaviciach, premastenom klobúku, bielej košeli a s pastierskou kapsou sa vytŕčal ako strážca brány poznania, ktorú otvorí, aby uhasil náš smäd po božom zázraku.
       „Kde je manna?“ zvolali ženy, keď sme došli na miesto, ale nič tam už neležalo.
       „Nikdy tu žiadna nebola,“ prehovoril Berty.
       „Videli sme ju! Neklam!“ hlasy silneli, ba chcela som kričať i ja, lebo som mala na chvíľku pocit, že Berty nás všetkých, ale najmä mňa, podviedol.
       „Alebo ste mysleli toto?“ vytrčil ruku, rozovrel prsty a na dlani mal niekoľko krásnych nebesky bielych kúskov. Zopár žien i chlapov sa hneď prežehnalo, voľakto si pokľakol ako pred oltárom. „To je syr. Ovčí syr, veď ovoňajte. Ale pozor! Skysol mi. Celý bochník, na ktorý som zabudol a nechal pár dní na slnku. Viem, bola to moja chyba, však to riadne ľutujem, ale čo už som mal robiť? Tak som ho pomrvil na malé kúsky a včera večer vyhodil tu. Nech aspoň trochu pohnojí pastvu. Ráno ešte nesmrdel, bolo chladnejšie, ale teraz už páchne poriadne. Kto si chce privoňať ako prvý?“
       Strýko Berty videl sklamanie, možno i hanbu žien, čo v dedine vyvolali paniku, a tak roztiahol ruky ako Kristus na kríži a rečnil: „Chceli ste vidieť zázrak? Pozrite sa dolu. Na tú zem s úrodnou pôdou, po ktorej chodíme. Zdvihnite hlavu a zahľaďte sa na oblaky, pod ktorými lietajú vtáci. Pozrite sa do očí svojim deťom, svojim ženám a mužom. Prejdite sa po poliach a pohlaďte klasy. Napite sa čerstvej vody z prameňa, alebo sa zahryznite do jablka, čo práve odtrhnete zo stromu. Ak v tomto nevidíte zázraky, ktoré sa vám dostávajú denne, môžete sa pýtať sami seba, načo sú vám oči, keď chodíte ako slepí a načo sú vám srdcia, keď ste tak otupeli, že nedokážete cítiť. My žiadnu mannu nepotrebujeme, lebo nie sme pútnikmi na púšti, ale ľudia požehnanej krajiny, v ktorej je všetka ľudská zloba výsmechom božích úmyslov. Tak sa pokojne rozíďte, choďte za prácou, potom domov a tešte sa, lebo my všetci máme dôvod byť šťastní. Žijeme v požehnanom svete a ak naň hľadíme s láskou, svet nás naplní jasom poznania a pokojom v duši.“
       Berty dorečnil a v tej chvíli sa mi zdal ako skutočný kazateľ. Istý svojimi slovami, výrazom tváre s bradou trochu vytrčenou nahor, gestami, všetkým. Ľudia sa začali obzerať navôkol, ticho usmievať, spočiatku rozpačito, no potom úprimne a pomaly kráčali naspäť do dediny. Všetci, či takmer všetci. Tí naši zo Sirníka, čo už Bertyho poznali, odchádzali, bavili sa na tom ako na dobrom vtipe, ale tí ostatní, čo prišli zo vzdialenejších dedín, chceli vedieť viac.
       „Si kňaz, čo opustil kostol a začal kázať na hore?“ opýtal sa naivne nejaký ujko, ktorého som nikdy predtým nevidela.
       „Študovaný kňaz? Nie, ja neviem ani čítať,“ zaškeril sa Berty, ale hneď akoby sa spamätal a chcel si udržať úctu, tak dodal: „Iba viac pozerám na prírodu a možno spoznávam niektoré tajomstvá, čo ani tajomstvami nie sú, len im nikto nevenuje pozornosť. Príroda je veľký učiteľ.“
       Jeho slová zabrali.
       „Ak poznáš tajomstvá, tak sa s nami o ne podeľ! Čo má robiť človek, aby bol šťastný a bohatý?“
       Berty v úsmeve roztiahol fúzy doširoka, rovnako, ako keď sme sa ráno streli.
       „Ak chce byť človek šťastný a bohatý, musí zjesť kúsok zo začarovanej slaniny, čo prešla veľkým kúzlom, aké poznajú len vyvolení. Ale máte šťastie. Obrovské šťastie, lebo ja som jeden z tých vyvolených a to kúzlo nielen poznám, ale mám takú začarovanú slaninu aj pri sebe,“ vysypal z dlane posledné kúsky skysnutého syra a siahol do pastierskej kapsy. Spolu s Jožkom sme na to pozerali a netušili, čo bude nasledovať. Berty skutočne vytiahol kus slaniny a malý nôž.
       „Hľa, pozrite sa!“ zvolal priam prorocky. Ľudia už pred ním stáli ako v kostole a on im tú slaninu ukazoval ako čudo hodné obdivu, až kým niekto nekývol plecom, že vyzerá celkom obyčajne.
       „Veď o to ide!“ pokračoval Berty. „Vravel som pred chvíľou, že zázračné veci sa mnohým zdajú všedné, nehodné pozornosti, ale dnes, keďže ste tu prišli toľkí, môžete byť svedkom zázraku a stať sa šťastnými a bohatými. Stačí prehltnúť maličký, malilinký kúsok tejto zázračnej slaninky. A ja ju pokojne celú rozkrájam, aby sa ušlo každému.“
       „A čo za to?“ ozval sa chlap vysoký a ramenatý, ktorý vyzeral ako obchodník z trhu.
       „Nič! Dnes je ozaj výnimočný deň, a tak vám z nej dám len tak. Lenže predtým než ju zjete, musíte niečo vedieť! Áno, ak z nej zjete, bude sa vám dariť dobre. Ale musíte byť po celý život verní. Vy, muži, ak by sa vám aj priamo pod perinu tlačili tie najväčšie krásavice z celého Zemplína, nikdy nesmiete žiadnu obšťastniť a budete až do smrti líhať len pri svojej žene. Aj keď zostarne, stučnie, bude šomravá a neostane na nej nič z toho pekného dievčaťa, ktoré ste si kedysi brali. A vy, ženy, hoc by sa stal z vášho muža i pijan, či chlap hrubej reči, ktorý by vám stále iba nadával a urážal vás, nesmiete ani raz hľadať zabudnutie v náručí iného muža, ktorý by bol ku vám milší. Aj keby vám srdce na dlaň vypľul a žobronil o trochu nehy. Áno, môžete byť bohatí, ale musíte byť silní, lebo ani raz, ani jediný raz nesmiete byť neverní, ale stáť pri sebe v dobrom i v zlom! Pamätajte si, kto toto poruší, bude sa mať stokrát horšie, ako sa mal dovtedy, kým ochutnal zo zázračnej slaniny! Prídu naň choroby, vyschnú mu polia a zdochne statok. Ale verní ostanú odmenení. Takže? Môžem krájať? Kto si dá prvý?“
       Medzi ľuďmi to zašumelo. Hľadeli neisto na všetky strany, no na Bertyho nikto. Už sa k nemu nehrnuli, nik sa nebil do hrude, že je a bude čistý ako tá ľalia, takže môže prijať zázračný pokrm, po ktorom zbohatne. Potom sa ktosi ozval, že musí ísť, lebo mu stojí robota a ostatní sa pridali, že veru tak, urobiť sa samé neurobí nič a deň už pokročil, načim sa vrátiť. Ľudia sa rozišli a Berty ešte za nimi kričal: „Nechám tú slaninu na kopci, keď si to rozmyslíte, príďte si z nej zajesť!“
       Všetci krútili krútili hlavami, neotočil sa nik a na lúke sme ostali iba traja. Strýko Berty, Jožko a ja.
       „Na čo ešte čakáte? Zabavili sme sa a ja sa tiež musím vrátiť k ovciam. Žiadnej zázračnej slaniny niet a ani manna nebeská nám tu nikdy nepadne. Ale to som už povedal, že Boh by musel byť poriadne hlúpy, keby robil zázraky aj tam, kde ich netreba,“ zasmial sa a kráčal k svojmu stádu. On, Berty, obecný pastier a kazateľ z hory Avaš, za ktorým sa i neskôr vyberali ľudia z celého okolia, ak potrebovali múdru radu.

        (Mimochodom, traduje sa, že tú slaninu Berty zavesil na konár. A vraj tam visí dodnes. Nenašiel sa ani jeden, čo by s istotou vedel, že dokáže po celý život odolávať nevere.)

čitateľov: 1350