login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Jun 23, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(205)

vložiť obrázok do galérie

Smrť, láska a stretnutie

@ :: Poviedky ::     Apr 07 2017, 18:35 (UTC+0)

Poľov - i keď je dnes mestskou časťou Košíc, stále si zachoval svoj vidiecky charakter

Miesto: Poľov, dnes mestská časť Košice-Poľov
Čas: 31. december 1944 a 1. január 1945
Autor: Slavomír Szabó

       Nikdy som si nemyslela, že budem toľko vyšívať. Viete, keď chytíte ihlu končekmi prstov a zahľadíte sa na plátno, keď ňou prejdete na jeho druhú stranu a farebnou niťou urobíte ďalší steh, musíte neustále kontrolovať, dávať pozor, aby každý jeden ťah zodpovedal vyšívanému obrazcu, začínal a končil tam, kde má. Nitka nesmie plátno priveľmi stiahnuť, ale nesmie z neho ani visieť. Musí byť tak akurát. To si vyžaduje veľa pozornosti, takže myšlienky nemôžu blúdiť hore, dolu. A práve to som potrebovala, i keď sa dosť často stávalo, že mi odrazu ruka zastala tak samá od seba a v mojej mysli sa vynárali spomienky na Vinca.
       „Milka, priložím do pece?“ opýtala sa ma potichu moja sestra Verona, keď som zasa ustrnula na hodnú chvíľu, isto som sa ani nepohla, ba možno že aj môj dych zastal, len srdce tĺklo tak citeľne a hlasito, až sa mi úzkosťou sťahovalo hrdlo.
       „Možno jedno poleno, viac nie. O chvíľu pôjdeme spať, nemusí byť horúco,“ sotva som hlesla, keď som precitla a videla ju, ako sa skláňa ku košu s klátikmi a otvára dvierka na železnej piecke, z ktorej blkotajúce plamene naplnili izbu zvláštnym mihotavým svetlom.
       „Neboj sa, on príde. Vojna skončí a on príde,“ sadla si Verona vedľa mňa a potom, akoby si na niečo spomenula, usmiala sa. „Pamätáš, keď sme kedysi chodili o polnoci aj my von? Len tak po uliciach a spievali? Vždy na Silvestra.“
       „Lenže to bolo iné. Celkom iné,“ kývla som hlavou, akoby som ju odsudzovala a Verona sa radšej pokorne stiahla. Viem, chcela mi dobre a vôbec som nemala v úmysle dotknúť sa jej citlivej duše. Takúto sestru by mi mohol závidieť celý svet. Bolo to niekedy v októbri, keď sa k nám do dediny nasťahovali Nemci. Darmo, že mám tri deti. Sú ešte malé, maličké, len Imriško začal tento rok chodiť do školy. Vlastne iba mesiac, lebo odkedy prišli Nemci, ťažko to nazvať školou či vyučovaním. Všetko sa zmenilo. A vlastne som tomu bola i trochu rada. Nechcela som, aby sa učil po maďarsky. A kdekto už šepkal, že sa vojna skončí čoskoro a potom sa azda vrátia slovenskí učitelia.
       Verona sa nasťahovala ku mne. Aby som bola viac v bezpečí, ak by si ma všimol nejaký vojak. A tiež, aby mi pomohla s deťmi. Vinco musel nastúpiť do armády. Ako inak, do maďarskej. Odvtedy som o ňom nepočula.
       „Možno ti písal. Ale vieš, ako to je. Kto by sa teraz staral o listy? Ľudia kopú zákopy, strieľajú po sebe, lenže koľkí už prebehli na druhú stranu? Alebo sa vzdali. Radšej v zajateckom lágri ako uprostred paľby. A keď vojna skončí, zajatcov prepustia. Vinco bol vždy rozumný. On sa nestratí, dokáže sa zaopatriť,“ povedala, akoby mi čítala myšlienky. Keď som si zahryzla do spodnej pery, chytila ma za ruky a zasmiala sa. Teraz celkom naozaj, nič predstierané, jednoducho dostala nápad.
       „Pamätáš sa, keď k nám chodila tetka bylinkárka?“
       „Pamätám, jasne že pamätám,“ nechápala som súvislosti ani zmenu jej nálady.
       „A keď ma učila vykladať karty? Uhádnuť osud a čo prinesú najbližšie dni?“
       „Veď aj mňa to chcela naučiť, ale ja som na také veci nikdy neverila.“
       „Veríš, neveríš, ale keď ti bol Vinco ešte len frajerom, prišla si za mnou, nech ti vyložím, či by ti bol aj dobrým mužom.“
       „To bolo iné. Pre zábavu.“
       „Ale keď som ti vyveštila, že lepšieho by si si nikdy nenašla, potešilo ťa to.“
       „Karty sú hlúposť a bola to náhoda. A aby si vedela, aj na spovedi som povedala, že som si dala veštiť a farár mi nakázal, nech už tak nerobím.“
       „Pohľadám ich, dobre?“ stávala sa Verona neodbytnou, ale tak milo neodbytnou, pretože si ešte veľmi dobre spomínam na časy, keď vykladala osud iným dievkam na priadkach a išli sa o ňu priam potrhať. A či už tomu niekto veril alebo nie, bolo to vždy zábavné.
       Verona vlastne ani nečakala na moju odpoveď a už vyťahovala zásuvku zo šifoniera, strčila ruku hlboko pod posteľné prikrývky a balíček vybrala bez hľadania tak rýchlo, až som nadobudla podozrenie, že ho odtiaľ vyťahuje zakaždým, keď je v izbe sama. Zatiaľ čo som odložila nedokončený vyšívaný obrus, ona už sedela za stolom. Len trošku pootočila knôtom na petrolejke, aby sa zväčšil plameň, a potom ma vyzvala, nech zamiešam karty.
       „Naozaj neviem, či je to dobrý nápad. Vieš, že ma zaujíma len Vinco. Čo je s ním, či ho ešte uvidím, či sa mi vráti, či bude zdravý alebo nedajbože kalika. A keď mi vyveštíš voľačo zlé?“
       „Veď sama hovoríš, že tomu neveríš. Je to len hra.“
       Podala som jej zamiešané karty a ona kôpku položila na stôl.
       „Teraz to zober a rozdeľ na tri časti. Ty sama. A mysli na to, čo chceš vedieť.“
       Poslúchla som a sledovala, ako Verona z každej kôpky odkrýva najvrchnejšiu kartu. Položila ich vedľa seba, nemo na ne hľadela a rozmýšľala.
       „Takže?“ opýtala som sa po chvíli.
       „Takže som to už dlho nerobila a asi aj veľa pozabúdala, lebo toto mi nedáva zmysel,“ zavrtela sa na stoličke a už chcela karty zložiť opäť do jednej kôpky, ale ja som ju zastavila. Keď začala, nech dopovie. Aj keď je to hra, mali by sme ju dotiahnuť do konca.
       „Milka, pozri, táto karta,“ ukázala na prvú, „znamená smrť. Ale druhá karta lásku a tretia stretnutie. Lenže to nie je možné. Smrťou sa láska končí a nezačína a...“ zahabkala, „stretnutie je už potom celkom nemožné. Nechcem ťa balamutiť, isto som to doplietla, nepamätám si všetko, asi to naozaj nebol dobrý nápad.“
       Kývla som ramenami, viac tomu nevenovala pozornosť a Verona karty rýchlo odsunula na okraj stola. Potom pri ňom stála, ticho a strnulo, nehýbala sa až do chvíle, keď sa naraz prudko zvrtla a povedala, že si už pôjde ľahnúť.
       „Nevyčkáš do polnoci? Už sa blíži a Nemci vraj pripravili ohňostroj. Ja som ešte nikdy nevidela ohňostroj. Všetci sa na to pôjdu pozrieť,“ skúšala som, ale zbytočne. Izbu naplnil už len šuchot jej zobliekaných šiat a potom si ľahla na malú posteľ v rohu. Na tej veľkej spali moje maličké. Gitka, Agneska a Imriško. Ležali naprieč, nie po dĺžke, len tak som si k nim mohla priľahnúť aj ja a mohli sme spať spolu. Mne sa však ešte nechcelo.

       Neviem ako dlho som sedela len tak bez pohybu. Stavy strnulosti sa opakovali čoraz častejšie a najmä teraz v zime, keď boli večery tak nekonečne dlhé. Kedysi som zimu milovala práve pre ne. To sme vždy chodili na priadky, zišli sa dievky s konopnou priadzou a vretenami, prišli aj mládenci, fígle nemali konca a noc sa nám vždy zdala krátka. Ale teraz? Od detí som sa nemohla pohnúť ani na krok a keby sa aj dalo, každý by na mne videl moje trápenie. Aj preto som bola Verone tak nekonečne vďačná, že sa ku mne prisťahovala, i keď som jej to povedať priamo nevedela.
       Čas bezstarostnej mladosti a radovánok skončil. Keby len Vinco vedel, koľko rozhovorov som s ním v duchu viedla od čias, čo musel k vojsku. O koľko radostí a starostí som sa s ním delila. Že vždy skôr, než som začala čokoľvek dôležité robiť, pomyslela som len na to, ako by to chcel robiť on, čo by si o tom myslel, aký by mal názor. A on? Viem, som si istá, že jemu musí byť ešte ťažšie. Po mne nestrieľajú delá, nik po mne nehádže granáty, nedávam pozor, či nešliapnem na mínu, žiaden veliteľ mi za chrbtom nekričí, aby som bežala vpred, tam, kde vzduchom lietajú smrtonosné guľky a by som strieľala tak, ako musí strieľať on, aby prežil. Aké rozhovory vedie v duchu so mnou, s deťmi? Koľko myšlienok a otázok som k nemu takto vyslala a on ku mne bez toho, aby sme si na ne mohli priamo odpovedať?
       Z ticha izby osvetlenej už len sliepňavým plameňom ma odrazu vyrušili hlasité výbuchy. Až mnou trhlo, keď sa ozývali jedna rana za druhou a zvonku prilietali záblesky. Podišla som k oknu a pozrela sa von. Červená, modrá, žltá, jedna raketa za druhou vylietali k oblohe, aby sa s rachotom rozpadli na dážď farebných iskier padajúcich k zemi. Ohňostroj. Hľadela som naň s neskrývaným záujmom a moja myšlienka opäť patrila Vincovi. Páčil by sa aj jemu? Čo by naň povedal? A deti? Pozrela som rýchlo na posteľ, či ich ten hluk neprebral, ale spali pokojne, len Agneska si pritiahla k sebe tuhšie svoju handrovú bábiku. Ani Verona sa nezobudila. Vrátila som sa späť k oknu, opäť odtiahla záclonku, ale pestrofarebná žiara na oblohe už pomaly zhasínala a s ňou sa opäť do izby vkrádalo ticho.
       Takže polnoc máme za sebou. Nastal nový rok. Rok štyridsiatypiaty a nikto nemá pochybnosti, že práve v ňom vojna skončí a začnú nekonečné čakania na návraty synov, mužov a otcov.
       Práve som si ukladala šaty na stoličku, keď ku mne z ulíc doľahol nemecký spev a smiech. Vojaci sa vracali, určite to farebné nebeské divadlo spustili kdesi za dedinou a teraz sa náhlia do tepla, baviť sa, užívať si, kým sa dá. A pomedzi spev sa miešal i dievčenský smiech a výskot. Nie, tieto naše dievčatá, čo sa s nimi išli zabaviť, nemožno odsudzovať. Nemci boli zatiaľ ku všetkým úctiví, mnohí vraveli, aspoň tak, ako sa im dalo porozumieť, že oni si túto vojnu nevymysleli, nechceli sem prísť, nechceli ísť nikam, ale dostali rozkaz narukovať a museli tak urobiť. Nikdy ani len netušili, že kdesi existuje dedina, čo sa volá Poľov, a práve v nej raz strávia Vianoce a privítajú Nový rok. Teraz sa zabávajú. Ako bude o pár dní, nevedno.
       Ako by sa asi tváril Vinco, keby počul tento môj názor? Súhlasil by? Alebo by ma vedel zasypať množstvom príkladov, historiek z bojov, skúsenosťami, ktoré by moje predstavy o nemeckých vojakoch vyvrátili naruby?
       Nemeckú pieseň za oknom vystriedala slovenská a namiesto mužských hlasov spievali dievčenské. Oslava neskončila, pokračovala. Nie pre mňa. Pobozkala som svoje deti tak, aby sa nezobudili a ľahla si k nim. Spev zvonku doznel, petrolejku som sfúkla sama a ostali už len tma a čas na spánok. Ten prichádzal pomaly, postupne, tlačil sa mi na viečka, prinášal pokoj, odlúčenie od sveta starostí a trápenia. Už by som usnula, ticho a hlboko, ale odrazu som pocítila, že ma niekto jemne pohladil po líci. Bol to jasný dotyk, možno Gitka, tá bola pritisnutá ku mne. Ale nie. Pozrela som na ňu a spala, zhlboka dýchala, nehýbala sa. Pokúšala som sa pohľadom rozraziť tmu a keď si oči privykli, zbadala som pohyb. Ktosi prešiel od postele ku stolu, zastal a otočil sa k nám. Vojak! Isto vojak, tie obrysy uniformy, čiapky, kabáta a širokých nohavíc v úzkych čižmách predsa poznám. Pripil sa a prišiel sem? Za mnou, či za Veronou? Strach sa mi vkradol do duše, ležala som nepohnute, aby si myslel, že som znovu zaspala, ale sledovala som, čo bude robiť. On však len stál a hľadel na nás.
       V určitých chvíľach, keď by ste čakali, že sa od ľaku priam prepadnete pod zem, zareagujete celkom inak. Aj ja. Ani neviem, čo ma v tej chvíli pochytilo, ale naraz som vstala a šla priamo k nemu. Mesačný svit dopadol oblokom na jeho tvár, keď som strnula a videla, že muž, čo tam stojí, je Vinco. Môj Vinco! Môj!
       Naozaj ešte môj? Nikdy nezabudnem na ten tichý a pokojný úsmev, ktorý sa rozlial na jeho tvári. Odkaz, aby sa človek nebál, aby sme sa my nebáli, nech sa osud zdá akokoľvek krutý, lebo láskavá duša je viac ako život, je nesmrteľná a ostáva navždy s tými, ktorých miluje. Potom zmizol. Úsmev aj Vinco.
       V tej chvíli som s istotou vedela, že už ho nikdy viac neuvidím. Nie, nechytil sa ma ľak, nechcelo sa mi kričať, netriasla som sa desom. Dolu lícami mi tiekli slzy, kvapkali na zem, lenže smútok nad stratou sa miesil s vďačnosťou za túto chvíľu.
       Už som sa aj chystala hodiť na posteľ, privinúť deti, keď mi pohľad padol na stôl. Ostali tam karty. Tie, z ktorých mi veštila Verona. Teda aspoň sa o to pokúšala, ale symboly jej nedávali žiaden zmysel. Smrť, láska a stretnutie.
čitateľov: 1125