login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Olovo, pirohy, chliev a ďalšie cesty k láske

@ :: Poviedky ::     Apr 16 2017, 20:54 (UTC+0)

V Gemerskej Hôrke

Miesto: Gemerská Hôrka, okres Rožňava
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       Pokúšala som sa zotrieť špinu na zrkadle, ale nedalo sa. Bol to škrabanec. Nejdem na tancovačku, to nie. Ale chcem vyzerať dobre i dnes, lebo na liatie príde aj Margit. Bude sa tváriť ako kamarátka, ale mňa nedobehne. Viem, ako si o mňa kdekade obtiera ústa. Zasa sa vyfintí, akoby sa trepala na spoveď, no uvidí, že nie je najkrajšia! Najvyšší čas, aby som už šla. V plátne na stole ležal kus olova, otec ho doniesol z celulózky. Ešteže je tu tá fabrika, im chýbať nebude. Posledný pohľad – blúzka krásne vyžehlená a modrá sukňa takmer ako nová. Od krstnej z Bretky. Margite ale poviem, že sme ju len teraz kúpili na jarmoku v Plešivci. Nech pukne od jedu a ja sa môžem usmievať.

        „Olovo máš?“ prezvedala Margit, keď mi zafučala za ušami, lebo mňa dobehnúť nie je ľahké. Mať takú susedu, musíte vedieť, že na vás vždy striehne. Iste má zodraté lakte, keď sa večne opiera o okenicu, snoriac po ľuďoch.
        „Šikovné dievky si ho vedia zohnať,“ vystrúhala som grimasu so širokým úsmevom.
        „Otec ti priniesol?“
        „Čo si? Fabrika je plná mladých robotníkov a ja budem pýtať otca? A vôbec, čo... Pýtať? Veď sami vedia, že na Ondreja lejeme, tak sa núkajú, že mi prinesú. Za úsmev,“ tvárila som sa tajomne. Margit pozrela na zem a keby tak nefúkal vietor, možno by som i počula, ako škrípe zubami. „Ale, milá moja, viem, že tebe jedinej môžem veriť,“ uistila som ju horlivo. „Jeden parobok, taký ako obrázok, ma prosil, hladil po rukách, dobre že nekľačal a chcel len, nech si vezmem olovenú trúbku od neho. Čo trúbku! Trúbu! Bude nám dosť na niekoľko rokov, teraz som vzala iba kúsok. Vieš, celá trúbka je ťažká a ja nemám také svaly ako on. Ani iní mládenci také nemajú. Ale hrubý nie je. Objíma nimi tak jemne...“
        „Si sa objímala s bratrancom?“ obočie jej vyletelo až po vrkoč a vypleštila oči. Myslela na Jánoša, čo robí v lome.
        „Nie! Veď hovorím, že je z fabriky!“
        „A meno mi nepovieš?“
        „Žeby si mi závidela? Ešte sa nezdržíš, prezradíš to aj iným a bude po tajomstve. Však vyčkaj, pukneš až potom,“ usmiala som sa doširoka, tentoraz ozaj úprimne. Cítila som, že mám navrch, ale Margit sa nedala.
        „Fabrika je plná kadečoho. Vieš, moja milá Eržíbet, ak tam zmizne aj veľká olovená trúbka, nikto si to nevšimne. Ale kľúč, kamarátka moja zlatá, kľúč od fabriky je len jeden!“
        „Ty... Ty, ty...,“ Bože, až som sa zakoktala, „ty máš kľúč od továrne?“
       Už som si myslela, že dnes budem za chuderu, ale nestalo sa. Jasné, Margit taký kľúč nemala. Ale tvárila sa dôležito, rozkladala rukami a poučovala ma, že na kľúče dáva každý pozor. Na kľúče a na peniaze. A aj keby nedávali pozor, kľúč na veštenie s olovom musí byť starý, veľký a kradnutý. Potom chvíľu naschvál zmĺkla, azda aby zistila, či mi od napätia nerastú uši. Samozrejme, čakala, že sa opýtam, kto jej pomohol. Až ju triaslo, ale zaslúžene, lebo som nevydržala a začala som prezvedať.
        „Veď rozprávaj, Margit, kamarátka moja dobrá,“ skúsila som sladko, ako keď sypeš cukor do medu. A ona spustila. Vraj jej nebudem ani veriť, lebo kľúč na dnešné veštenie je starý hádam aj tisíc rokov. Veľký, akoby otváral bránu na zámku a s cifrovaným očkom ako od pánskej truhlice. Vraj až zvýskla od radosti, keď ho pre ňu ukradol jej frajer.
        „Máš frajera? Si sa nepochválila,“ snažila som sa udržať roztiahnuté pery, i keď som si priala, nech si to len vymýšľa.
        „Nuž neviem ani, ako sa dozvedel, že kľúč mám zohnať ja. Isto sa trápil, nevedel spať, celé noci premýšľal, ako sa mi zapáčiť, aby som si ho vôbec všimla, až nakoniec mu ktosi poradil, čo potrebujem. No nie je to smiešne, ako si dokáže taký zaľúbený parobok aj kolená zodrať, len aby zistil, čím mi urobí radosť? Len ti raz idem sama domov, začujem kroky a rýchly dych. Zastala som, kroky utíchli. Pohla som sa, kroky sa ozvali. Zastala som, kroky prestali a...“
       Panebože, tá je ale utáraná. „Nože povedz, čo sa stalo. Keď si stokrát zastala, nemusíš to stokrát opakovať. Hovor len o tom frajerovi a kľúči.“
        „Ma nesúr! Nuž potom ma ktosi chytil okolo ramien a povedal, že má pre mňa niečo, čo ma poteší. Nevedela som, na čo myslí. Veď vieš, majetkov a peňazí máme dosť, nuž ja mám všetko, čo potrebujem, ba i viac. No keď otvoril dlaň a ponúkol mi kľúč, musím priznať, hoc to len tak nerobím, až som si poskočila a zvýskla. A on sa spýtal, či to môže byť kľúč aj k môjmu srdcu. A ja že hej, len ešte k nemu musí pristavať taký parádny dom, aspoň kúriu, čo je takého kľúča hodná. Chytil ma pod pazuchu a odprevadil ma až pod bránku. Ale slušný bol, nedovoľoval si. O mne je známe, že viem, čo sa patrí. Nie som ako kadejaké radodajky, čo sa hneď oblápajú. Nemyslím na teba, Eržíbet, však vieš.“
       Že nie? Jazyčnica, závidí mi a preto rýpe. Keby mi tetka Róza nepovedala, ako Margit prišla ku kľúču, možno by som jej i uverila. Celý týždeň sa obšmietala okolo domov starých vdov. Striehla, či niektorá nezabudla kľúč vo dverách. A tetka Róza, jednak z ľútosti, jednak z nudy, rozhodla sa, že jej jeden kľúčik podhodí. Mala ho odložený od čias, keď ona liala olovo, a už vtedy bol starý. Nechcela sa ho však vzdať lacno, preto ho starostlivo vyváľala v kravskom lajne, chytila ho kusom papiera a hodila ho k bránke tak, aby ho bolo vidno z ulice. A potom už len čakala. Keď ho Margit zbadala, podstrčila ruku pod bránku. A ako ho vytiahla, zistila, že má špinavé prsty. Vraj s odporom hodila kľúč na zem a utierala si ruky o chodník. Keď chcela znova zobrať kľúč, pochopila, že sa zasa zababre. Hľadala nejakú paličku, na tú ho nabrala a utekala. Aby jej v tej rýchlosti z paličky nespadol, chytila ho zasa do ruky. A keď znova pozrela na smradľavú dlaň, došlo jej, čo urobila a pľasla si tou rukou po čele. Viac už stará Róza nevidela, lebo mala od smiechu oči plné sĺz.

       Keďže si Margit myslela, že som jej historku o frajerovi s kľúčom uverila, opakovala ju pred každým a ja som ju musela počúvať zas a znova. Najskôr, keď sme došli ku Palcsovcom, kde sa už zopár dievok krčilo v obave, či máme všetko, čo treba. Potom, keď prišla Juliš, Jolan, Žuži, druhá Žuži, zubatá Jolan i Juliškina krpatá sesternica, čo sa tiež volala Jolan, ale volali sme ju Csöpike. Po mnohých opakovaniach sa jej zdal príbeh fádny, nuž ho vylepšovala, až napokon končil vášnivým bozkom pred bránou a sľubom nehynúcej lásky a skorých zásnub. Jedna vec je vymýšľať si, ale kde chce zohnať frajera, ktorý by sa s ňou zasnúbil? Musel by byť slepý – už len pohľad na jej prasacie lýtka by odradil aj plemenného býka. Veď v dedine je veľa voľných krásnych dievok, nuž kto by chcel akurát ju? Robotníci z fabriky? Hej, mnohí sú fešní, ale takého by Margitin otec hnal s vidlami, lebo podľa neho je to iba chudobný proletariát. Kde by si mohla niekoho nájsť? Na tancovačke? Alebo pri šúpaní kukurice? Viac možností tu niet a všade sme chodili spolu, tak by som o tom vedela. Na poslednom šúpaní som sa usmievala na račkujúceho Feriho. A on na mňa, nie na Margit! Bol tam jediným parobkom, ktorý ešte nemá frajerku. Teraz už viem, prečo. Keď sa konečne začal okolo mňa krútiť, rozprával mi o dajakom decku z ich rodiny, čo vraj prerevalo deň – noc, až si rodičia mysleli, že je urieknuté. Ktosi ich poslal za starou Gizelou. Ona im poradila, čo robiť. Vybrali z pahreby štyri uhlíky a hádzali ich do vody. Pri každom povedali jedno zo slov: muž, žena, chlapec, dievča. Ktorý uhlík sa ponoril na dno, označoval osobu, čo dieťa uriekla. Potom decko umyli spakruky a utreli košieľkou otočenou naruby. Tvoje oči nech mi do riti zízajú – toto zakričali všetci poriadne nahlas, aby ich tá bosorka počula a vedela, že sa jej neboja. Decko vraj ihneď vyzdravelo. No... Trochu mi bolo smiešne, lebo Feri račkoval tak strašne, ako keď sa brúsi kosa a zlostilo ma, že verí na bájky. Ale Margit to neprekážalo. Ba naopak, závidela mi a to jediné ma vtedy tešilo.

       Keď sme boli konečne všetky spolu, vonku tma ako v jaskyni a sviečka iba slabo blikotala v kuchyni s voňavým čajom, prišiel čas veštby. Tak by to isto nazval Feri, ale pre nás išlo skôr o zábavu.

       Trochu sme aj poklebetili, poohovárali sme tie dievky, ktoré k nám neprišli, ale zišli sa v iných domoch, a ktoré práve určite ohovárali nás. Aby sme každá doma nemyslela na to, že nám nezvýšil žiaden frajer. Aby sme si aspoň trochu dodali nádeje, že dáky bude a možno aj dnes zistíme, aký. A aj keď nezistíme, zábava musí byť! Olovo roztavené v lyžici nad sviečkou plameňa preliať očkom kľúča do vody a len čo zasyčí, trochu schladne, vytiahnuť ho a skúmať znamenie. Mne sa podarilo vyliať čosi, čo sa podobalo na koníka. Síce na takého čudného, pokrúteného, ale všetky sme sa zhodli, že je to kôň.
       „To znamená, že budeš bohatá, vydáš sa za statkára,“ zašuškala Csöpike. To by nebolo zlé, myslela som si, teda aspoň trochu som sa tomu snažila uveriť, lebo Csöpike bola milá. Mohla tiež povedať, že budem mať muža, čo sa rehoce a má zuby ako kôň.
        „A teraz ty, Margit!“
       Ruky sa jej klepali, až sa zdalo, že si olovom poleje sukňu. Na dne hrnca sa ukázal malý tenulinký kotúčik so škrabancami a ryhami na oboch stranách.
       Csöpike, ktorá očividne dopriala každému, zvýskla: „Minca je to! Margitka, ty sa iste vydáš za obchodníka alebo za boháča.“
       A Margit, hlupaňa jedna, sa usmievala tak šťastne, akoby už mala na prste zásnubný prsteň.

       Dni od Ondreja po Luciu boli krátke, ale vliekli sa, ťahali sa ako sopeľ. Nevedela som sa dočkať svätej Lucie, lebo tento deň je už naozaj dňom znamení. Chlapi začínajú s výrobou stolca, ktorý podľa obyčaje má byť vyrobený z dreva – bez klincov tak, aby bol hotový na Viliju. Chlap, čo sa naň postaví presne o polnoci na krížnych cestách, vraj uvidí, kto je bosorka. Ja by som ich zopár vedela aj bez stolca vymenovať. My dievky to robíme inak. Večer na Luciu sa varia pirohy. Do pirohov zavaríme lístky s mužskými menami a potom, keď vyplávajú, podľa mena na lístku spoznáme manželovo meno. Človek by povedal, že je to táranina, no počula som, že viacerým ženám sa veštba vyplnila. Nuž, uvidíme. Dnes budeme variť práve u Margit.
       Na hádzanie pirohov nás prišlo dovedna trinásť – čo znamenalo, že budeme musieť vyrobiť trinásť pirohov i lístkov s menami. Trinásť? To nebude ľahké, veď toľko mužských mien v dedine hádam ani nemáme. Nuž sme sa dohodli, že môžeme písať i mená robotníkov z továrne.
       Veľa sme sa nasmiali. Pri každom vyveštenom sme sa snažili spomenúť na takého parobka, ktorý sa skutočne obšmietal okolo dievčiny, čo si ho vytiahla alebo sme dievke podhadzovali niekoho ozaj neprijateľného – hrobára z Plešivca, ak vyšlo meno Šándor alebo pri Jozefovi jednorukého Jóžiho z Bretky. Srdce sa mi rozbúchalo, keď som varechou vylovila svoj piroh. Skoro som sa popálila od nedočkavosti. Oliver. Pre pána kráľa, kto mohol napísať na lístok také sprosté meno? Žiadneho Olivera nepoznám! To najlepšie, čo Csöpike napadlo, keď som meno prečítala nahlas, bol Oliver Twist – nejaká úbohá sirota z dajakého románu. Ona rada číta knihy, požičiava si ich od sesternice z Rožňavy. No určite – akurát chudáka sirotu mi treba! Ale smiala som sa s ostatnými, lebo moje sklamanie bolo to, po čom ostatné túžili najviac a toľko radosti im nedoprajem! Posmievali by sa mi a to neznesiem! A Margit, tá zmija, sa smiala tak, až si plieskala dlaňou po kolene. Vraj tá sirota neplatí. Ak tu na okolí niet Olivera, znamená to, že sa nevydám. A potom, keď sa už lovil ďalší piroh, falošne ma utešovala: „Vieš, Eržíbet, to ja som len tak špásovala. Nemohla som prezradiť tvoje tajomstvo, že už máš frajera z továrne. Ejha! Prepáč, vlastne teraz som to vyzradila. I keď neviem, no práve mi napadlo, že na Ondreja si si koníka vyliala. To možno znamenalo, že ti frajer odcvála a ty ostaneš na ocot.“
       Mrcha! Drgla som do nej, nech už mlčí a ťahá. Podľa obyčaje tej dievke, u ktorej sa varilo, sa ušiel posledný piroh. Bol nepodarený a rozvarený, ale Margit si iné ani nezaslúžila. Meno na lístku sa sotva dalo prečítať: Pišta.
        „Pišta? Ja viem, za koho sa vydáš. Za Pištu, toho blázna a ožrana, čo sa poneviera po dedinách. Raz v Hucíne, inokedy v Meliate či v Čoltove, no najviac u nás. Vraj si hľadá nevestu. Nuž, už nemusí hľadať. Konečne sme mu ju našli.“
Zubatá Jolan napodobňovala Pištovu opileckú chôdzu. Smiali sme sa a každá sa snažila pridať ešte niečo, ďalšiu zlomyseľnú poznámku, ktorá by nás ešte viac pobavila. Dívala som sa na Margit. Konečne mala úsmev nakrivo.
       „Nuž, ak nie si spokojná so šialeným Pištom, tak neviem, neviem, čo s tvojimi zásnubami. Lebo pri liatí ti vyšla minca a to asi znamená, že tebe ani bohatstvo nepomôže, aby si sa vydala. Alebo sa vydáš za šialeného Pištu, takže všetky mince skončia na dne pohárika a ty zostarneš chudobná niekde v ošarpanej chyži s kopou lačných faganov a ožranom na krku,“ ešte som do nej rýpala, skúšala som, čo vydrží. Myslím, že sa jej v očiach zaleskla slza a hneď bol celý svet krajší.

       Pirohy boli vylovené, frajeri vyveštení, ešte sme sa dohodli, u ktorej sa takto stretneme o rok. Bolo mi jasné, že ja už neprídem. Do roka sa určite vydám. Chcela som odísť, no Margit ma chytila za ruku: „Ostaneš? Načistila som cesnak, aj domov vezmeš.“ Každý rok sme si spolu zvykli natrieť cesnakom krížik na hruď, aby sa nám bosorky i choroby vyhýbali. Nuž som prikývla, hoci sme pohádané. Pomohla som Margit ponatierať aj všetky zárubne v dome i na maštali a keď som sa zberala odísť, ticho sa spýtala: „Chceš si kopnúť do chlieva?“
       Aj to bolo veštením, lebo kopance nám vymeriavali, koľko rokov prejde, kým budeme pod čepcom. Teda, vlastne kopance ani nie. Ale po nich sa vždy ozvalo prasa a my sme počítali, koľkokrát zachrochtá. Prikývla som a kopla ako prvá. Jeden, dva, tri... A potom ticho. Tri roky. Pane Bože, ešte tri roky! Veď to už budem za starú dievku! Rýchlo som sa pozrela na Margit. Neškerila sa. Samozrejme, lebo ešte nevedela, ako dopadne ona.
       „Tak hybaj!“ súrila som ju. Kopla a čakali sme. Modlila som sa, aby zazneli aspoň štyri chrochtania. No bolo úplné ticho. Človek by počul aj pierko spadnúť.
        „Nič. To znamená, že neprejde ani rok a budem nevestou,“ od radosti až poskočila.
        „Kdežeby, náhodou presne viem, že ak prasa nechrochtá, tak to znamená, že sa nevydáš.“
        „Závidíš. Iba závidíš, že budeš musieť dlhšie čakať, preto si teraz vymýšľaš.“
        „Nezávidím. Veď nemám čo. S tvojou povahou a prasacími lýtkami ťa i tak nik nechce,“ nezdržala som sa.
        „Ty... Ty jedna!“ zmĺkla. „Ani neviem, čo povedať.“
        „Tak nehovor nič, aj tak je všetko jasné,“ ukázala som jej dlhý nos a už ma nebolo.

       Šla som domov a sneh mi vŕzgal pod čižmami. Cestou ku kostolu som prechádzala okolo prameňa, keď som zbadala, že sa v kríkoch čosi hýbe. Šialený Pišta alebo zviera? Trochu som sa aj bála. Napokon z kríkov vyliezol račkujúci Feri. Bože, vyťahoval si nohavice. Hovädo jedno. To nemohol vydržať až domov?
        „Čo tu robíš takto sama potme? Aj ty si prišla striehnuť na kačku?“
        „Akú kačku? My v zime kačky nepasieme!“
        „Veď nik nepasie kačky na snehu. Ja čakám na tú zázračnú. Vieš, na tú, čo na svätú Luciu vypláva z vyvieračky. A vieš čo? Počkaj tu so mnou. Ak vyplávajú dve, jedna môže byť tvoja.“
       To je deň! Vylovila som si nejakého Olivera, tá hnusná sviňa mi zachrochtala trikrát – to iste ju tak Margit vycvičila a ako naschvál ešte stretnem račkujúceho Feriho! Čo som komu urobila? Mám počúvať somariny o tajomných kačkách z podzemia? Kedy už konečne stretnem skutočného chlapa? Zdvihla som pyšne bradu a odišla. Feri sa ešte chvíľu rozhodoval, či bežať za mnou alebo čakať na tú kačku, ale kačka napokon zvíťazila.

       Až do Vianoc som sa modlila s prosbou, aby mi nebo poslalo frajera. Pekného, bohatého, ale hlavne skôr, než si nejakého nájde Margit. A potom som už len čakala. Do Vianoc, do Nového roku, do fašiangov...
       S Margit sme sa zase udobrili, aspoň naoko. Veď čo iné nám ostávalo. Aj vo fašiangovom sprievode sme kráčali vedľa seba. Ustrojila som sa za bosorku a Margit šla ako kráľovná. Mala sukňu až po zem, asi aby schovala svoje tučné lýtka. Nemala som ju na to upozorniť, teraz ich už schováva! Niektoré masky sme obdivovali, z niektorých sme sa smiali, keď mi ktosi položil zozadu ruky na plecia: „Spoznal som ťa, Eržíbet, i keď si mi počarovala, ty krásna bosorka!“
       Nemusela som sa ani obzrieť. Podľa račkovania bolo jasné, že je to Feri. Obišiel ma a keď som ho uvidela, skoro ma obarilo. Bol prezlečený za koňa. Darmo som sa modlila. Tá hnusná Margit mala pravdu, už na Ondreja bolo všetko rozhodnuté! Vyliala som si z olova koňa, nuž sa za koňa aj vydám.
        „Pekná maska,“ chcela som mu zalichotiť.
        „To je kôň,“ usmial sa hrdo.
        „A ako sa volá?“ páčilo sa mi, že sa usmial.
        „Oliver,“ oči mu až zasvietili, ale pred tie moje sa navalila tma.

       V nedeľu ma nevytancoval nik, iba Feri. Dlho mu trvalo, kým nabral odvahu, no napokon ma predsa len požiadal, nech s ním idem na čardáš. Mala som ho za sprosté decko, ale bol milý. Ba dokonca tancoval lepšie ako ja. Lebo ja viem len ten čardáš, nič iné. Viedol ma pri valčíku i pri foxtrote, poznal všetky kroky i otočky. Vraj sa učí v tanečnej škole Schellovcov v Plešivci. Vlastne som mala toho najlepšieho tanečníka. No odmietla som, aby ma odprevadil domov, hoci o povolenie zdvorilo popýtal moju mamu. Nechcela som, aby sa mi Margit posmievala.
       Pravda napokon vyšla najavo. Ani Margit, ani ja sme si nenašli frajera, ktorého by nám závideli. Tak som sa rozhodla, že kým sa nepritrafí nik lepší, budem sa držať Feriho.        V nedeľu, keď bude halušková slávnosť, svojich halušiek sa ani nedotknem a keď sa všetky minú, ponúknem mu svoj plný tanier. Halušky sú výborné a isto im ani jeden chlap neodolá.
       Veru, ani Feri neodmietol. Kým mizlo jedlo z taniera, dohodli sme sa, že i ja začnem chodiť do tanečnej. Tešila som sa. Aj preto, lebo i Margit začala chodiť ku Schellovcom, no ona nemala tanečníka. Musela na hanbu sveta tancovať s ďalším dievčaťom, ktoré bolo tiež bez frajera. No hlavne preto, že počas tanca sme sa s Ferim veľa rozprávali. Račkovanie mi prestalo prekážať, ba vlastne som si ho už ani neuvedomovala. Dušu i srdce som mala plné príjemných pocitov. Tešili ma jeho dotyky, jeho detská úprimnosť, jeho prostota. Páčilo sa mi, že bol zdvorilý, nepáchlo mu z úst a nebol dotieravý, ani sprostý. Dovolila som mu, aby ma odprevádzal až domov a ledva som sa vedela dočkať prvého bozku. Bol jemný, nežný, vyvolal vo mne pocit slasti, radosti a očakávania. Nikdy mi nenapadlo, že bozk je taký nádherný. Nebesá napokon moje prosby vyslyšali. Vlastne ich splnili oveľa skôr, to len ja som bola k darom, ktorých sa mi dostalo, úplne slepá. Až láska mi otvorila oči. Veru, často nám pred očami leží poklad, no nevidíme ho.


Poznámka autorky:

Prameň v obci – ktorý sa v poviedke spomína, je krasovou vyvieračkou. Predpokladá sa, že z neho vyteká voda, ktorá sa stráca v podzemí pri kamennom moste za obcou. Potok sa tam prepadá pod zem a podľa tvrdenia niektorých ľudí, kedysi miestni obyvatelia urobili skúšku. Do podzemia vhodili kačicu a tá vraj vyplávala z prameňa v dedine. Podľa informácií od ďalších obyvateľov sa to vraj stávalo častejšie, keď potok do podzemia vtiahol husi či kačice.


čitateľov: 1525