login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Ja, znovuzrodený

@ :: Poviedky ::     May 13 2017, 15:39 (UTC+0)

Obec Drahany mala na naše pomery pomerne netradičné postavenie. Žili tam predovšetkým krajčíri, ktorí šili pre podnikateľov z Prostějova.

Miesto: Drahany, okres Prostějov, Česká republika
Čas: medzivojnové obdobie
Autor: Zuzana Kratyinová

       „Zlez!“
       „Nezleziem.“
       „Tonda, zlez dolu! Nič ti neurobím.“
       „Nie! Nezleziem. Ty ma zbiješ.“
       „Zlez a nezbijem ťa. Prisahám,“ doniesol sa mi prísažný sľub od otca, čo stál pod orechom a lákal ma z neho dolu. Neviem, prečo som mu uveril. Remeň mal už odpásaný, krk mu zdobila nervná červeň a jeho nepokojné ruky podčiarkovali každé slovo. Lenže bolel ma zadok, nohy, vlastne ma bolelo všetko. Na strome som sedel dva dlhé dni. Bol som hladný, smädný, unavený a vedel som, že keď strávim na konári ešte o minútu viac, odpadnem dolu ako hnilička. A tak som zliezol. Otec ma okamžite zdrapil, prehol cez koleno a hoci mi vlani minulo pätnásť, vyšvácal mi tým remeňom cez zadok. No a to bol záver učňovských rokov u obuvníka a začiatok kariéry krajčíra.
       Jedno sa mu musí uznať, otec sa nepára s ničím. Keď sa do niečoho pustí, tak to nepustí, kým to nie je hotové. Tri dni som na ten zadok nesadol. Aj potom len opatrne. Ale, aj keď to bolelo ako sviňa, bol som presvedčený o svojej pravde. Keby cigánčaťa z neba padali, obuvník zo mňa nebude! A basta!
       Otec ma posadil za rodinnú singerku, do ruky strčil kúsok ostrapkanej látky, nasmeroval moju nohu na pedál, rozkrútil koleso a... Najprv som si dopichal prsty, potom som rozlámal zopár ihiel, nato som vyfasoval zo dve facky, ale ani celé to zúfalstvo nepresvedčilo otca a naďalej zo mňa uvzato kresal krajčíra. Do dnešných dní nepochopím, prečo sa tak veľmi usiloval. Prečo som sa nemohol stať kováčom, vyučiť za farára, či ísť za vojaka... Prečo vo svojom myslení nezašiel ďalej ako po šijací stroj či obuvnícke kladivo?!
       Nie som sprostý. Za krátku dobu som sa naučil štafírovať okraje, obšívať gombíky, rozkrútiť šijací stroj a zošívať diely. Keď mi to hučali do hlavy od rána do večera, tak sa to na mňa proste nalepilo.
       Ani najmenej ma to nebavilo, ale stále lepšie ako zametanie kuchyne, rajbanie okadených plienok, opatrovanie majstrových deciek alebo vynášanie nočníkov plných smradľavých šťaniek. Nie som mestský panák, čo sa bojí priložiť ruky k poriadnej drine, ale čo je veľa, to je moc. Za dva roky, čo som sa učil u majstra v Brne, som sa k obuvníckej robote nedostal. Najbližšie som k nej mal, keď po mne opitý majster hodil kopyto.
       Môj otec šil vesty a nohavice odkedy ho poznám. Moja mama šila tiež. Aj moja babka a dokonca aj moji strýkovia a tety boli krajčíri. Na našej ulici bol v každom dome šijací stroj a asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že v celej dedine šili. Drahany bola jedna manufaktúra a všetci dodávali vesty, nohavice, saká, či kabáty Židom do Prostějova alebo Brna.
       My sme šili pre Žida Zborovica. Aj som sa potešil, keď ma otec zobral do Prostějova. Niesli sme hotové vesty. Židova parádna sekretárka s čiernovlasým drdolom, z ktorého sa ani jeden vlas neopovážil ísť iným smerom, nás usadila v chodbe a čakali sme. Čakali. A čakali. Po chvíli som mal toho dosť. Otec si pískal, asi sa tešil na plácu. Ja som zrátaval bordové a biele kachličky a okopával drobiacu sa omietku zo steny.
       Po dvoch hodinách nás konečne zavolali dnu. Malý, bledý, neduživý, na sivých vlasoch čierne ledačo, s očami utekajúcimi do strán, až som sa bál, že sa mu dúhovky vylejú po tých sinavých lícach a zvráskavenom krku - tak taký chlapík si nás premeral, a bez slova vychmatol otcovi z ruky vrece. Vysypal vesty na stôl, založil si okuliare a začal ich skúmať. Centimeter po centimetri, ako moja mati, keď mi hľadá vši.
       Aj ich našiel. Nie vši, ale chyby. Tu krivý šev, tam nesúmerne spojené diely, hentam slabo prišitý gombík. Dosť na to, aby tatovi nedal celú dohodnutú plácu. Len ma tak dvihlo od jedu. Celú noc nad tými vestami presedeli rodičia aj s babkou, nad ránom som im pomáhal aj ja. Mamu s babkou boleli oči, otcovi sa k ránu od únavy triasli ruky a ja som mal dopichané prsty. A tá kreatúra ešte hľadá kadejaké švy či vši, aby nám nemusel zaplatiť. Juj, ja by ho...
       Otec však nepovedal nič. Mlčal, sklonil hlavu, trasúce sa ruky natiahol k vestám, aby si ich obzrel a súhlasne prikývol. Len som tak oči vypleštil. Nemohol som uveriť. Otec, prísny, nekompromisný, vždy ochotný vyvliecť remeň a vyplieskať nás, aby z nás vytesal správnych chlapov, ako tomu hovoril, teraz mlčí a nechá sa sekírovať. V duši ma zabolelo. Najradšej by som skočil na toho židovského paskudníka a vytrieskal z neho peniaze, čo sľúbil. Strčil som si ruky do vreciek a tuho zovrel, až mi puklo v kĺboch. Keby ste ma radšej za vojaka... - pomyslel som si nahnevane.
       Po príchode domov sme šili opäť. V kuchyni vládla stiesnená nálada. Zazeral som na vlnenú látku, pred očami sa mi mihali husté stehy, jeden ako druhý, po chvíli sa mi ako koľajnice zlievali v jeden rad, gombíkové dierky úhľadne obšité, biele nite sa hadili skrz ako odporné červy zo zeme... Začal sa vo mne vzmáhať vzdor. Nikdy si nezvyknem na túto únavnú otročinu. Najradšej by som to vyšmaril a utekal preč. No tentoraz sme šili pre seba. Otec si vypýtal látku namiesto pláce, hotové vesty predáme sami. Naši dúfali, že im to prinesie viac peňazí ako od toho vydriducha.
       Na priedomí zadupali dunivé kroky, na dverách búchanie a dnu vpadli Arnošt a Tomáš, moji kamaráti. Nadvihol som sa na stoličke.
       „Kam ideš,“ zastavil ma otcov hlas. Znel prísne, hoci vyčerpane.
       „Nikam.“
       „To je dobre. Ani nikam nepôjdeš, kým nedošiješ ten kus, čo držíš v rukách,“ povedal.
       Bezmocne som švihol pohľadom po chlapcoch a prevrátil oči. Sadol som si. Oni tiež. Nepovedali ani slova, len čumeli na otca. Dusno hustlo a stúpalo až po krovie.
       Prvý nevydržal otec. Vyskočil zo stoličky ako pichnutý sršňom a zrúkol na mňa: „Dobre, kto to má vydržať?! Choď. Choď sa zabávať, kým tvoj zrobený otec drie. Zmizni!“
       Tak som šiel. Nebolo mi treba dvakrát hovoriť. Pustil som nedošitú vestu z ruky akoby pálila a upaľoval z domu v obave, aby si to otec nerozmyslel.

       Na Drahany padala tma. Jedno po druhom sa rozsvecovali svetlá v domoch. Elektrické svetlo, jasné, ako za bieleho dňa, prúdilo z okien a fascinovalo roje múch. S úľavou som si ponaťahoval stŕpnuté prsty i chrbát. Nadýchal som sa čerstvého vzduchu. Sloboda - zapišťalo moje srdce. Od radosti, by som tancoval, spieval, vyliezol na najvyššiu jedľu. Štuchol som lakťom do Arnošta, lenže ten bol nejaký mĺkvy. Hlava sklonená, bez záujmu kopal do plánky, dokonca si nevšimol ani Anču a Betu, kráčajúce po druhej strane ulice. Len čo nás zbadali, sklonili hlavy k sebe. Strčil som prsty do úst a zahvízdal, ako sa na slušne vychovaného chlapa patrí. Dievky sa piskľavo zasmiali a pustili do behu. Keď ich kvietkované barchetové sukne zmizli za rohom, obrátil som sa k chlapcom. Ponad Arnoštovu sklonenú hlavu som si vymenil pohľad s Tomom.
       „Čo mu je?“ šepol som do vzduchu.
       „Dora,“ doniesol mi vánok späť.
       Zastavil som. Dora bola Arnoštova láska od detstva. Hádam som ho ani nevidel kurizovať inej.
       „Čo je s ňou?“
       Arnošt pozrel na mňa zbedačným pohľadom: „Nechala ma. Jej otec ma už ani nechcel pustiť dnu, že nech neotravujem. Že on ju nevychoval pre domkára, čo majú len biednu chalupu, dve kozy a žiadne pole!“
       Čo na to povedať? To sa stáva. Často. Ale nemalo by! Pre majetok! Zamyslene som kopal do kameňov. Odlietavali na všetky strany , do priekopy, do plota, pomedzi diery v plote do záhrad, do suda s dažďovou vodou, čo mal sused Vojáček na dvore. Ledabolo som sa obzrel po zvuku, keď zasiahol svoj cieľ a už som napriamoval nohu k ďalšiemu kameňu, keď mi napadla ohromná myšlienka. Tľapol som sa po čele a hovorím: „Arnošt, Tomíku, nechcete sa zabaviť?“
       Jasne, že sa chceli. Veď kto by sa nechcel? V duši nuda - v duši smútok. Požičali sme si ten susedov plechový sud i vedro k nemu a tiahli sme krytý tmou, čo ľahla na Drahanovskú vrchovinu, až k domu Arnoštovej frajerky. Nuda sa kamsi rozplynula a na jej miesto sa vrútilo vzrušenie a nadšenie.
       Navláčili sme vodu z drahanovského rybníka, čo sa rozlievala uprostred dediny. Nie je práve najčistejšia, furmani i sedliaci cez neho prechádzajú, aby očistili kolesá vozov i kopytá koní. Srdce mi búšilo až kdesi v hrdle, akoby sa chcelo vytrieskať von, keď sme tú sud vytláčali na schody, až hore k dverám, o ktoré sme ho opreli vrchom. Sud sa naklonil, voda sa preliala k okraju. Chvíľu som ani nedýchal. Premkla ma obava, že sa to celé vykydne. No sud to ustál.
       „Uf,“ vyhŕkol som z úľavou, hoci som si celý čas dával pozor na ústa. „Poďme preč,“ zašepkal som a vzápätí sme brali schody, dvor, plot rýchlo a schovali sme sa za roh susedného domu. Nadýchol som sa a kukol na chlapcov. Tomík si utieral spotené čelo. Arnošt vypliešťal oči, sťahoval vyhrnuté rukávy späť. Narobili som sa statočne. Už bolo treba iba čakať. Šťastena nám priala. Už po chvíli sme začuli škrípavý zvuk, keď sa otvárali dvere, nato špľachot vody, ako sa vrútila do chalupy. A gazdove nadávky. Ak by tak rozprával v kostole, tak opadá omietka.
       Neodolali sme a vystrčili hlavu. Zazreli sme chlapské ruky, ako dvíhajú plechový sud a hádžu ho do dvora. Na viac sme už nečakali a zutekali sme domov. Kríže ma boleli viac ako pri šití, v bagančiach mi ločkala studená voda, prsty mi už oziabalo, ale v duši ma hrialo teplo škodoradosti.

       Prešli dva dlhé roky a nestal sa zázrak. Naďalej som sa krčil nad vlneným súknom a obšíval, zašíval, stehoval, prišíval do zblbnutia. Tých pár drobných, čo mi za tú nezáživnú drinu vydelil otec, som s radosťou nechával v krčme u Hořavu. Malé svetielko života po hodinách trpného prežívania v sprievode výsmešného klepotu starého šijacieho stroja. Ako som len neznášal ten zvuk! Zato v krčme bol úplne iný život. Pivo i víno tiekli prúdom, občas nejaký ten frťan starorežnej, či rumu. Vytiahla sa harmonika, zatiahlo pár našich moravských, človek hneď pookrial. Chlapi hrali mariáš. Najprv som sa prizeral len tak jedným očkom, no čím ďalej, tým viac ma to lákalo a ja som sa presúval bližšie, až som ostal stáť za stolom a civel bez pohnutia.
       Vždy, keď som s ihlou v ruke skapínal od nudy, spomenul som si na mariáš a nemohol som sa dočkať. Nebola to len obyčajná hra, bolo to divadlo s tajným scenárom, nemohra, bábkohra bez motúzov. Chlapi začínali ako mímovia s kamennými ksichtmi, no už po vyhlásení farby a tromfu obživli, ich hlasy silneli, gestá sa stupňovali, a ku koncu hry, keď sa odkryli karty a nastalo počítanie, prepuklo nadšenie u jedného, a krik, nadávky a nesúhlas u jeho protivníkov.
       Klampiar Verner, sedliak Pořízek a Crhonek boli zohratá partia, nezobrali medzi seba hocikoho. Nemohol som sa dočkať, kedy si k nim sadnem a chytím karty do ruky i ja. Prizeral som sa hre, počúval ich naťahovanie, cingot mincí. Pravidlá aj niektoré finty som už ovládal.
       Dopíjal som štvrté pivo. Arnošt s Tomíkom odišli, tak som si opäť prisadol bližšie k hráčom. Keď skončili, kôpka korún zmenila majiteľa. Klampiar Verner sa usmieval, sedliak Pořízek nadával, starý Crhonek vyskočil od stola a rozkričal sa, že je to posledný krát, čo hrá s tou bandou podvodníkov.
       Len čo za ním buchli dvere, Verner sa zobzeral po celej krčme až napokon zapichol bodavý pohľad do mňa. Krv sa vo mne na moment zastavila. Ani som nedýchal. Ostrým pohľadom si ma premeral, čelo sa mu od premýšľania zošúverilo do harmoniky a konečne kývol na mňa prstom: „No čo mladý, chceš sa pridať?“
       Kývol som hlavou, neschopný slova. Vzrušenie ma zaplavilo. A je to tu! Konečne nastala moja chvíľa. Nahodil som ľadovú masku a spotenými rukami som zobral karty do rúk.

       „Len starosti mi robíš,“ vrieskal po mne otec. Rozháňal sa rukami, jeho hlas dunel do všetkých kútov a udieral mi do uší ako kladivo. Po celodennej šichte za singerkou, siedmych pivách, dvoch pohárikov starorežnej a štyroch hodinách mariášu ma únava lámala napoly. Stál som uprostred rozsvietenej kuchyne, kymácal sa zo strany na stranu a moja oťapená myseľ sa bezradne potácala medzi snahou udržať sa rovnováhe a pochopením jeho slov.
       „Bol tu Japonec,“ vrieskal otec. „Vraj hráš o peniaze...“
       „A? Veď vyhrávam. Aj dnes som vyhral stodvadsať korún,“ vybľabotal som a vytriasol som celú výhru z vrecák. Nech vidí, akého má šikovného syna.
       Nepochválil ma! Naopak, rozvrieskal sa ešte väčšmi. Že kartári sú najväčší odkundesi. Že je to hriech. Že neskončím dobre. Že sú to diablove peniaze. Že mám s tým prestať...
       „Teraz, keď sa mi darí?! Veď za hodinu vyhrám viac, ako dostanete vy za celý týždeň driny,“ vyhŕklo zo mňa a vzápätí mi otec uvalil po ústach takú pamätnú, že na ňu hádam do konca života nezabudnem. Ovládala ma zlosť. No počkaj, ty chudák mľandravý... šašo počmáraný... japončík dengľavý, odnechce sa ti žalovať!!!
       O tri dni sme ho vyhmatli s Arnoštom a Tomíkom, keď vychádzal z obecného domu. Tam býval. Japonec, pôvodne Janek, bojoval v prvej svetovej. Keď sa vrátil z tej paseky s pomätenou mysľou, všetkým hovoril, že sa dostal až do Japonska. Odvtedy ho nikto inak nenazval, ba väčšina v dedine ani netušila, aké má meno v matrike.
       Japonec s napätým výrazom v tvári a rukou na opasku nohavíc mal naponáhlo. Ani sme nestihli k nemu pribehnúť, nieto ho ešte zmastiť. Vbehol do latríny a zavrel za sebou dvere. Zbiť ho? A načo? V tej chvíli som dostal lepší nápad. Oprel som sa chrbtom o dvierka, aby nemohol von a hlavou mykol k neďalekému rybníku. Chlapci hneď pochopili, veď už máme nejednu akciu za sebou. Tomík odbehol a vrátil sa späť s kladivom, latami a klincami. Japončík sa vyhrážal a trieskal do dreva celý čas, čo sme pribíjali laty cez dvierka a dvíhali latrínu zo zeme. Keď sme ju niesli a posúvali k rybníčku reval ako tur a prosíkal, aby sme ho pustili von. Už bol isto vydesený ako chrobák v škatuľke. K všetkým svätým sa zaprisahával, keď sme latrínu aj s celým nákladom spúšťali doprostred rybníčka.
       „Nerev! Veď sa neutopíš, vody je tu ledva decku po pás,“ smial som sa.
       „Pustite ma von. Čo som vám urobil?!“ ozýval sa plačlivo.
       „Ešte sa pýtaj. Druhýkrát drž hubu a zbytočne ju neotváraj!“ poúčal ho Arnošt.
       „Máš tam súkromie. Čo sa sťažuješ?!“ pridal sa Tomík.
       Smejúc sa na podarenej zábave, sme sa brodili späť. A skoro mi zaskočilo, keď som zbadal, že nás z beru pozoruje doktor Řehulka.
       „Toníčku, to nie je pekné, čo ste urobili tomu chudákovi,“ káral ma ako sopľavého. Vôbec sa mi to nepáčilo. Čo sa stará - pomyslel som si hnevlivo a chcel som ho obísť. Už som sa tešil na pivo i karty.
       Chytil ma za rukáv a stiahol k sebe. Či som chcel, či nechcel, musel som zastať a pozrieť mu do tváre. Nebola prísna, skôr plná porozumenia.
       Kývol som chlapcom: „Choďte, dobehnem vás.“
       „Toníku, Toníku, zle skončíš, keď budeš takto pokračovať. Už nie si decko,“ poučoval ma. „Chcem ti pomôcť. Niečo navrhnúť. V divadle začíname s novou hrou. Perly panny Serafínky sa volá. Dievčat sa nám hlási viac než dosť. Ale chlapci by sa nám zišli. Nechcel by si to skúsiť? Hlavu máš dobrú, driečny si, bol by z teba pekný milovník. Ako z amerických filmov,“ lákal ma.
       A priznám sa, zaujalo ma to temer okamžite. V tom momente som si predstavil seba v hlavnej úlohe, ako mi každý tlieska, dievčatá sa predháňajú v návrhoch a chlapi závidia. Otec by ma prestal kárať a mamke by sa možno aj zaleskla slza v oku. Tak som sa tam šiel pozrieť. Napokon, ešte vždy sa môžem zvrtnúť do krčmy, keď sa mi tam nebude páčiť.
       Na pódiu zaznel Vendulkin zvonivý hlások a keď som vzhliadol jej štíhlu postavu v kvietkovanom barchete a plavé vrkoče, čo jej poskakovali na chrbte pri každom kroku, poskočilo mi srdce ako hladnému zajacovi pred zelenou lúkou. Vždy sa mi páčila... Temer okamžite mi z hlavy vyšumelo pivo aj mariáš. Zrazu som len pocítil nutkanie skočiť na pódium. Byť v jej blízkosti. Chcel som stáť byť po boku, držať ju za ruku, bozkať jej líčka. Ak je ona Serafínka, chcem byť jej perlový náhrdelník, čo ju ovíja okolo krku. Ak treba budem aj hrať!

       Skoro som skočil na Jaroslava, keď som uvidel, ako sa dotýka mojej Vendulky, ako jej objíma pás, hladká jej zlatisté vlásky a čosi šepká do uší. A ona sa tomu smeje! Som im za blázna?! Hnal som sa cez sálu, aby som skočil na pódium, keď ma ktosi odzadu schmatol.
       „Hej, Toníku, kam sa ženieš? Budeš dvojica s Lojzkou,“ povedal doktor Řehulka. Vedľa neho nejaké tučné, škaredé dievča, s ručiskami jak drevorubač a škeriace sa od ucha k uchu. Až sa mi vlasy zježili a zadúfal som, že to nie je tá Lojzka. Ale bola. Celá natešená sa na mňa vrhla, bľabotala o nejakom scenári a o kostýmoch. Vraj, aká je rada, že dostala túto úlohu a práve so mnou. Takým fešným mládencom. Aká je to pre nás skvelá príležitosť, zahrať si, aj keď zatiaľ len na našom javisku.
       Bolo to ako zlý sen. Chcel som hrať kvôli Vendulke. Kvôli nej som tu, nie kvôli tejto rozkysnutej ochechuli. Keby sa dalo, zdupkal by som. No nepustila sa ma. Lepila sa na mňa ako obuvnícke lepidlo na podrážku, pevne a neodbytne. Nedala mi vydýchnuť. Neustále chcela skúšať repliky, spev, kroky...
       A tak som spieval, tancoval, skúšal do nemoty a pritom jedným očkom hľadel na Vendulku, otáčajúc sa za ňou ako slnečnica za slnkom.

       Ani mi nedochádzalo, že sa zo mňa stal herec, len keď sme zrazu stáli na javisku a dolu v sále sedeli ľudia azda z celých Drahan. Herci nervózne pobehovali a v sále hučalo. Vtedy som si uvedomil, do čoho som sa dostal.
       Zrazu som len započul: „Ideme!“ a opona sa dvihla. Miestnosť plná zvedavých očí stíchla a uprela zrak na javisko. Stál som tam, v hrdle sucho, v hlave prázdno, len panika tam kdesi v hlave hrala lízaný mariáš. Lojzka zavrtela bokmi, usmiala sa a začala spievať. Tak som sa pridal.
       Odohral som to ako v sne. A zrazu bol koniec. Klaňali sme sa a ja som sa prvýkrát odvážil pozrieť na divákov. Postavili sa a začali tlieskať. A keď som zazrel radosť na tých tvárach, zahliadol otca ako sa usmieva a mamku ako vyťahuje vreckovku, premkla ma úľava, sebadôvera a ovládol opojný pocit, aký som v živote nezažil. Hrdosť na seba, že som niečo dokázal. Pocítil som istotu a ovládla ma túžba byť tu, v strede diania, na javisku, kde sa sny stávajú skutočnosťou, kde sa život stáva rozprávkou, aspoň na okamih, na pár minút, na pár hodín. Všetko, čomu som venoval čas predtým, sa mi zdalo natoľko nezmyselné, až som sa sám pred sebou hanbil. Pochopil som, kto v skutočnosti som. Ja, znovuzrodený.

čitateľov: 1037