login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Najväčší poklad

@ :: Poviedky ::     May 22 2017, 17:02 (UTC+0)

Juhomoravská obec Křtomil v roku 2014


Miesto: Křtomil, okres Přerov, Česká republika
Čas: údajne okolo roku 1917
Autor: Slavomír Szabó

       Nikdy ste netúžili nájsť poklad? Ťažkú debnu plnú zlatých mincí, do ktorých zaboríte ruky až po lakte, začnete sa v nich prehŕňať, vychutnávať si zvuk ich cingotu a žiarivý lesk? Prežívať pocit objaviteľa, ktorému sa v momente zmení život natoľko, že si to v danej chvíli ani nedokáže uvedomiť, takže sa iba bláznivo smeje a vyhadzuje zlaté dukáty nad hlavu? A čo prstene s diamantmi veľkými ako lieskové orechy, ozdobné reťaze z tých najdrahších kovov, spony do vlasov trblietajúce sa ako slnko, ktorých hodnotu ešte ani nepoznáte! Všetko, čo platilo do chvíle objavu, sa náhle zmení. Ťažoba života, drina od svitania do noci, prázdna špajza a lačný žalúdok, to je už minulosť. Bosé a od kameňov doráňané nohy? Už nikdy viac! Nasúkate si ich do čižiem z tej najjemnejšej kože, nech vás nebodaj neotlačia a nebudete sa predsa obťažovať chôdzou. Kúpite si koňa. Nie hocijakého, ale bujarého plnokrvníka, ktorého vám budú závidieť aj páni. Varenie tých najlepších pochúťok pre maškrtný jazyk a rozmaznaný žalúdok? Tak na to zabudnite! Boháč si predsa nebude variť sám, na to má slúžku! Ráno, len čo sa zobudíte a otvoríte okno, uvidíte, ako sa pod ním pretŕčajú tie najkrajšie slečinky a paničky, ako po vás hádžu veľavravné pohľady a ich lichotné pozdravy znejú ako rajská hudba. Tak toto chcem zažiť! Toto ma urobí šťastným!
       Presne takto som rozmýšľal, keď som sa vracal z tehelne za tmy domov. No nešiel som ako vždy. V ruke som držal starú motyku. Opäť som v robote celý deň vláčil čerstvo vypálené tehly a ukladal ich na kopy. Ruky ma boleli, najradšej by som si ich odtrhol, nech ich tak necítim. Aj na chrbte, tam kdesi medzi lopatkami, akoby som mal vrazený nôž a o únave v nohách ani nevravím. Toto je život?! Prečo som vlastne prišiel na tento svet a čo ma v ňom čaká? Rodičia sú v celej Křtomili známi ako domkaři, ale lepšie by bolo povedať rovno bezzemkovia, lebo nemajú ani kúska poľa. Tak býva zvykom, že domkařuv dom, čo je jeho jediný majetok, zdedí najstarší syn a ostatní sa musia o seba postarať sami. Zvyčajne odídu do sveta, nech nie sú všetkým na očiach, alebo vstúpia do armády či do kláštora. Do armády, to možno pôjdem. Ešte neviem, azda o rok. Nie preto, že by som chcel. Sú tam už obaja moji starší bratia, ba aj otec. Ani oni netúžili po uniforme. Povolali ich, vzali, či rovno odvliekli. Do sveta ísť nesmiem. Mama nemôže ostať sama a okrem toho, zúri tam vojna. Svetová. I keď, aspoň tak sa hovorí, že odkedy zomrel František Jozef, nový cisár Karol začína viac vyjednávať o mieri. Ak by vojnu ukončil, otec i bratia sa vrátia. Aspoň dúfam. Potom asi z Křtomile odídem. No do kláštora nie, na to mám ženy príliš rád. Nie, žeby som mal s nimi toľko skúseností. Len s Lidkou.
       Lidka, Lidka, Lidka... Usmievala sa na mňa často, hovorila so mnou ako so seberovným, hoc polí majú jej rodičia dosť a ja som pre nich len chudák. Ale ona na to nepozerala. Raz sa dokonca nechala aj pobozkať. Lenže potom, keď sme sa ako vždy stretli za dedinou, keď som si ju pritisol, až mi srdce búšilo a netúžil som po ničom inom, než s ňou prežiť chvíle vášnivej rozkoše, nechcela si ľahnúť do trávy. Musel som ju zvaliť. Spadla, až sa jej vyhrnula sukňa a len čo ucítila moju dlaň na svojom dlhom stehne, strelila mi facku. V prekvapení som sa ani nestačil nadýchnuť, a už vstala, bežala a ja som za ňou volal, nech nerobí hlúposti.
       „Zmizni, ty prasa! Už ťa viac nechcem vidieť!“ odpovedala.
       Možno by som ju aj dobehol, ale na lúku vyšiel akýsi voz s dvoma koňmi a na ňom chlapi. Nechcel som, aby ma videli. Odvtedy ma Lidka obchádza, akoby som bol vzduch. Vie vôbec, čo chce?
       Poklad by všetko zmenil. Určite. Na kolenách by ma prosila, aby som si ju ešte pritúlil! A že mi to nenapadlo skôr, oveľa skôr! Bol som ešte malý chlapec s tenkými rukami a strapatými vlasmi, keď k nám chodil strýko Matej. Často v Křtomili nebýval, skôr na cestách. Zarábal si trhaním zubov. Predtým býval kováč, sily mal dosť. Stačilo mu, ak nejakému ubolenému nešťastníkovi nakázal otvoriť ústa, jednou rukou ho chytil za sánku a druhou medzi prsty ulapil boľavý zub. Len ho trochu pokýval a potom ťahal. Ľudia ho chceli, vraj bol dobrý, že sa pri ňom tak netrápili, lebo zub držal v dlani už o krátku chvíľu. Nevyhodil ho. Nikdy. Vždy ho umyl a odložil do tašky. Potom, keď šiel ďalej a prišiel do ďalšej dediny, tašku otvoril a ukázal zuby. Kde ho nepoznali, bol to jediný dôkaz toho, čím sa živí a ľudia mu verili. Ba neskôr, keď tých zubov bolo tak veľa, že ich vláčil v koženom mechu na chrbte svojho koňa, požíval aj výraznú úctu. Čím viac zubov ukázal, tým bol uznávanejší. Od starých báb sa naučil robiť kadejaké liečivé tinktúry na zapálené ďasná a iné choroby, zarábal si aj tým. A i keď by ho kováčske remeslo uživilo, radšej sa túlal.
       „Vašku,“ prihovoril sa mi vtedy, „Křtomil nie je dedina ako iné. Vraj ešte kedysi v dávnych dobách, keď ľudia verili na Svaroga, Peruna a Morenu, tu žil ich veľkňaz. Bol veľmi bohatý, a keď zomrel, ľudia mu postavili mohylu. Do hrobu s jeho telom uložili poklad, lebo vtedy to takto bývalo zvykom. Neskôr sa na nich zabudlo, mohyla zarástla trávou a krovím. Vyzerá ako obyčajný pahorok, a to je ten kopček nad Čechovými, ako sa ide k poliam.“
       Otec a mama sa vtedy smiali, nech ma nekŕmi rozprávkami a tak na mňa len významne žmurkol a viac sa k tomu nevracal. Nie, strýko Matej poklad nehľadal, pretože nebol taký zúfalý, aby riskoval výsmech celej dediny. Lenže ja nemám čo stratiť. A bol to muž, ktorému sa dalo veriť!

       Opantaný myšlienkami, v ktorých sa chaoticky miešali spomienky, plány a nádeje, som prešiel dedinou až k onému pahorku a pocítil som akési zvláštne mravenčenie v končekoch prstov. Žeby znamenie? Rozhliadol som sa navôkol. V oknách okolitých domov sliepňalo slabé svetlo, obloha bola zatiahnutá hustými mrakmi, neukázala sa ani jedna hviezda a všetko navôkol, domy, stajne, ba aj ten pahorok pokryla čerň noci. Človeka som však nezbadal žiadneho a veril som, že nikto nevidí ani mňa. Takto som niekoľkými rýchlymi krokmi vybehol hore, kde rástol jalovec. Mal som akési tušenie, že možno práve tam by som mal začať kopať. Neváhal som. Motyka preťala trávnatý koberec, vnárala sa do hliny, no našťastie nenarazila na kameň a znelo to akosi tichšie, než som predpokladal. To je iba moja výhoda! Všetka únava z tehelne zrazu opadla, kopal som ďalej, s každým kúskom pôdy, čo odkryla vnútro zeme, akoby mi sily pribúdali. Ruky stláčali porisko stále pevnejšie, očami som sa snažil prebodnúť tmu, hoc stále hustla, ale naraz prišiel ten zvuk, ktorého som sa obával. Motyka zazvonila o kameň a zlomila sa. Kľakol som si, prsty vnáral do hliny, uvoľňoval kameň, čo to všetko spôsobil. Keď som sa poriadne napol a vložil silu do ramien, kameň povolil a pod ním sa ukázalo niečo biele. Opäť som sa snažil uvoľniť okolitú zem, dychtivo, no opatrne, kúsok po kúsku a naraz som to vytiahol. Cítil som, ako ma ovanul chlad a pocity radosti vystriedali rozpaky. V rukách som držal ľudskú lebku. Pozeral som do čiernych jamôk, čo ostali na mieste, odkiaľ by na mňa voľakedy hľadel pár ľudských očí. Namiesto nosa len diera a zuby, tie boli veľké a silné. Ak je to hlava veľkňaza, musí tu byť aj poklad! Vo chvíli, keď som si to uvedomil, sa ma až chytila triaška. Prsty som si rozodral do krvava, keď som jamu prehlboval stále viac a viac. Zišla by sa nová motyka. Ba lepšia by bola lopata. Ale kde ich teraz vziať? V tej zmesi nadšenia a horúčky hľadača šťastia som sa snažil zachovať posledné zvyšky triezveho rozumu. Ak tu budem robiť len s holými rukami, k pokladu sa neprehrabem skôr ako začne svitať. Potom ma uvidia ľudia a bude po všetkom. Keby som niečo našiel, zamieša sa do toho richtár, majiteľ pozemku, páni z vyšších úradov a bolo by zle. Avšak ak teraz opäť všetko zahrabem, zdola to nezbadajú a tu hore beztak nikto nechodí. Ďalšiu noc prídem rovno s lopatou, možno si zoženiem aj čakan a dáky vozík, aby som všetko mohol ľahšie odniesť domov.
       Nebolo jednoduché prestať hľadať, keď už som cítil, že objav je tak blízko. Rozum však zvíťazil. Vo chvíli, keď som do jamy ukladal lebku, dostal som nápad. Pre istotu, ak by som tu v zajtrajšiu noc predsa len nič nenašiel, zídu sa mi aspoň tie zuby. Možno by som mohol skúsiť šťastie a raz sa vybrať niekam do iného kraja, kde ma nik nepozná. Ukazoval by som zuby, tvrdil, že ich viem trhať a isto by som to aj niekde skúsil. Možno by mi to aj šlo, veď sily mám dosť. Aj strýko Matej nejako začínal, všetko je raz prvýkrát. Netrvalo to krátko, vylamoval som ich jeden za druhým, všetky boli pevné a veľké. Nakoniec som ich však mal za plnú hrsť, lebku som dal späť do zeme, jamu zahrabal a ukrytý rúškom noci bežal domov.

       V jeden deň šimlica, na druhý deň zasa šimlica a na tretí deň jáhlí. Takto to ide u nás stále dookola. Jedlá tých najchudobnejších, ba priam možno povedať, že zúfalcov. Mliečna polievka s trnkami, čiže šimlica, mi už liezla hore krkom. Aj dnes sme ju mali. Jáhlí, tá prosná kaša so sušeným ovocím by mi padla lepšie, ale na rad príde až zajtra. Nakoniec, vzrušenie, ktorá ma opantalo, mi beztak nedovolilo vložiť si niečo do úst. Doma som len vypil dva hrnčeky vody a šiel si ľahnúť. Mama už spala. Dobre tak. Aspoň sa ma na nič nepýtala. Asi by jej neušlo, že sa so mnou niečo deje. Ráno musím vstať a ísť do tehelne. Ako tam vydržím celý deň? Pre mňa to podstatné začne až večer a verím, že skončí šťastne.
       Možno poznáte ten pocit, keď sa cítite taký unavený, až neviete zaspať. Ležal som, tenká perina mi sotva prikryla nohy a chytal sa ma čudný pocit. Bolo to, akoby ma volal niekto z diaľky. Nie, hlas som nepočul, ale jasne som cítil, že sa niekde niekto chce som mnou stretnúť, potrebuje, aby som za ním išiel, chce ma vidieť stoj čo stoj. Spánok dlho neprichádzal, a keď som konečne privrel viečka, nepadol som do slastného stavu prázdnoty. Práve naopak. Stalo sa niečo nevídané. Sen? Bol to sen? Videl som celú našu dedinu, našu Křtomil pohľadom vtáka. Vznášal som sa vysoko nad strechami, podo mnou tiekla Bystřička a odkiaľsi z južnej strany znel hlas: „Vašku, Vašku, vráť sa! Už ťa čakám!“
       Nikdy som si nemyslel, že je možné hýbať sa len silou myšlienky. Naraz som z tej výšky klesol doprostred dediny ku tehelni, letel som pár metrov nad cestou, ponad záhrady a domy rovno k malému pahorku, na vrchu ktorého rástol veľký jalovec. Pri ňom stál muž. Zvláštny muž. Oblečený v šatách z bieleho plátna s vyšívanými obrubami na košeli, s dlhými plavými vlasmi a jasným pohľadom, ktorý sa do mňa vpíjal, akoby videl až kamsi na dno mojej duše. Napriek mladosti a sile mal v ústach len prázdne ďasná a z pier mu na zem kvapkala krv.
       „Vašku, vráť mi zuby!“
       „Vrátim ti ich,“ zajachtal som, „ale povedz mi, kam si ukryl poklad.“
       Neviem, kde sa vo mne nabrala tá odvaha. Kdesi tam vo vnútri som si uvedomoval, že napriek všetkému nevysvetliteľnému, ba až neuveriteľnému, sa nemusím báť a môžem zjednávať.
       „V mojom hrobe niet takého bohatstva, ako hľadáš. Načo by mi bolo zlato? Skutočný poklad máme v sebe.“
       „To je tvoj hrob? Takže si duch! Načo je duchovi poklad? Daj mi ho a ja ti vrátim zuby!“
       Neznámy roztiahol ruky a pozrel k oblohe. Mraky nad pahorkom sa roztiahli a guľatý mesiac svojim svitom ožiaril celú dedinu.
       „Nepočúvaš ma, možno mi nerozumieš. Poď som mnou a pozeraj sa,“ mávol rukou a celé okolie náhle pohltila biela hmla. Vzniesli sme sa nad ňu, leteli, a keď sa hmla rozostúpila, naraz som namiesto Křtomile videl akúsi starú osadu. Malé drevené domy pokryté slamou, mužov kráčajúcich za volským záprahom a orajúcich zem, ženy tkajúce plátno, malé deti, ktoré sa naháňali a potom bežali k svojim matkám, aby si ich privinuli a poskytli im trochu nehy. Všetko sa dialo akosi naraz. Obilie rástlo priamo pred mojimi očami, dozrievalo, muži i ženy s malými kosákmi ho zbierali, viazali snopy, mlátili cepmi a mleli zrno na múku. Piekli chlieb, varili medovinu, pásli dobytok, lovili zver a držali spolu. V každom z domov vládlo šťastie, deti spali s jemným úsmevom na perách a ich rodičia sa milovali, oslavovali čas lásky a pokojného bytia. Hmla, ktorá tiekla ako čas pomedzi ich polia, ohrady a chyže, naraz sčervenala a odkiaľsi z diaľky sa hnali divoké hordy bojovníkov. Muži sa chopili mečov, ženy s deťmi utekali do lesov, okolie naplnilo rinčanie zbraní a desivý krik. Začal sa boj. Videl som chlapov, ktorí pri obrane svojich rodín krvácali. Odťaté ruky sa váľali v blate, prepichnuté srdcia dotĺkli a domy zachvátil žiar plameňov.
       „Zlato! Kde máte zlato?“ kričal vodca divokej hordy na konci boja, keď pred neho zhodili na zem muža zviazaného hrubým povrazom.
       Muž ležal a mlčal.
       „Kde je zlato?“ chlapovi na koni od zlosti až preskakoval hlas.
       „Pod stromom,“ zviazaný muž ukázal bradou k veľkému dubu.
       Bojovníci sa tam hneď rozbehli, hľadali skrýšu s pokladom, ale márne.
       „Musíte kopať!“ hlesol zviazaný zajatec.
       Bojovníci hľadali, kopali, no keď opäť nič nenašli, pýtali sa ho na zlato znovu.
       „Nemáme ho. Načo by nám bolo? Len som potreboval získať čas, aby ženy s deťmi ušli čo najďalej!“
       Veliteľ divej hordy kývol rukou a v tej chvíli niekoľkí bojovníci natiahli luky. Vzduchom zasvišťali šípy a všetky zasiahli cieľ. Zajatec padol na zem vyrovnaný so svojim osudom. Vydýchol, zomrel. Bojovníci odtiahli a dedinu opäť zaliala biela hmla.
       „Už si pochopil?“ opýtal sa ma duch muža s krvavými ústami.
       „Čo?“ vyzvedal som. „Mal si na mysli, že nikto mi nikdy nevyzradí, kde ste ten poklad ukryli? Že sa kvôli tomu oplatí aj zomrieť? Ale veď ty už si mŕtvy, či nie?“
       „Vašku, pozeraj sa znova,“ dedinu opäť zaliala hmla a keď sa rozostúpila, naraz som tam všetko poznal. Obraz, ktorý sa mi naskytol, bol zo súčasnosti. Ba videl som aj samého seba, ako vychádzam z tehelne a ako stretávam Anežku. Presne tak sa to stalo predvčerom. Anežka sa vrátila z ciest. Chudobná ako ja, doma bolo priveľa prázdnych žalúdkov, tak sa vybrala hľadať si robotu. Dva roky o nej nikto ani nepočul. Veď to mám ešte v čerstvej pamäti, ako mi pri návrate hovorila, že bola až v Ústí nad Labem a tam sa učila u mlynárov. Rozprávala, že už vie, ako sa melie, ak chceš otruby, krupicu, hrubú i hladkú múku a čo ako skladovať, nech sa nič nepokazí. Teraz vraj dostala prácu v našom mlyne a už bude len lepšie. Všetko som si vypočul nanovo, opäť, slovo po slove. No navyše som si všimol, aká je pekná. Ako sa vánok pohráva s pramienkom vlasov, ktorý sa jej uvoľnil z vrkoča. Ako sa na mňa usmieva, ako sa za mnou obzerá, keď odchádzam a nechávam ju samú uprostred ulice. Anežka! Už ako dieťa sa mi páčila. Vtedy som ju ľúbil čistou, no tajnou chlapčenskou láskou; raz som pre ňu dokonca vzal z domu potajme pár sušených sliviek. Ako som mohol na ňu zabudnúť? Ba horšie, ako som si mohol na to všetko nespomenúť, keď opäť stála vedľa mňa, ale moju myseľ začala zatemňovať túžba po bohatstve?
       „Jediný skutočný poklad nosíš v sebe. Nič z majetkov, čo si nahonobíš na zemi, si so sebou nevezmeš. Keď duša opustí telo, veľkosť tvojho bohatstva spočinie v tom, koľkých ľudí si urobil šťastnými, koľkým si pomohol, koľkých si rozosmial, koľkých si nezištne obdaril,“ vravel duch a krv z jeho úst už nekvapkala, ale rovno tiekla v niekoľkých červených pramienkoch.
       „Lenže ja žijem tu a teraz!“
       „Veríš v nesmrteľnosť duše? A čo je čas života na zemi oproti večnosti? Čo si vezmeš so sebou, keď nahromadené statky ostanú tu? Iba sa budeš prizerať, ako sa z tvojho pohrebu tešia dediči. Ako sa hádajú, naťahujú o majetky, o polia, o kone, o dom, o strieborný príbor, o staré skrine i o poličku v kuchyni. Budeš cítiť prázdnotu, márnosť, ktorou si premrhal čas pozemskej púte a ľutovať každú chvíľu, ktorú si nenaplnil láskou. Ba možno to budeš ľutovať aj za života, lebo človek je už taký, že s blížiacim sa koncom pozemskej púte sa mu dostáva poznania a v spomienkach ľutuje mnohé skutky, ktorých sa dopustil. Len nemnohí si to dokážu priznať. Ostatní zatrpknú a do ich duší nevidí nik. Vieš, čo sa v nich odohráva? Pozeraj sa!“
       Dedina naraz kamsi zmizla, vlastne zmizlo všetko a pred mojimi očami sa začali mihať obrazy. Videl som ľudí, na výzor krásnych a bohatých, ktorí vo svojej nadutosti nevšímavo prechádzali okolo trpiacich hladom, chorých, čo nemali peniaze na lekárov, nešťastníkov, ktorým zhoreli domovy, ale nepomohli im. Boháčov rátajúcich peniaze, veľa peňazí, omnoho viac, než budú po celý život potrebovať, a ktoré sa snažili ukrývať pred svetom. Cítil som ich strach, aby ich niekto neokradol. Cítil som aj ich pohŕdanie voči každému, kto sa im majetkom nevyrovnal. Ale ako sa tieto obrazy menili, ľudia starli, postupne ich opúšťala sila, tváre im prerývali vrásky a nohy slabli. Cítil som, že im čosi chýba. Ako pozerajú z okien na mladých, ako im závidia, ako sa priam zadúšajú, keď vidia ľudí, ktorí si prejavujú lásku nežnými dotykmi a pohľadmi. Zatrpknuto zízali na tvár mladej dievčiny, ktorá sa rozžiarila len preto, že jej milý priniesol kyticu lúčnych kvetov. Vyvolávalo to v nich túžbu, no nie po žene ako takej, ale aby sa aj na nich niekto usmial, tešil sa, že ich vidí, mal ich rád. Mal rád ich, nie ich peniaze! Videl som, ako bohatí pozerajú na chudobné stareny, čo prechádzajú ulicami a okolo nich pobehujú vnúčatá, chytajú ich za ruky a nechajú sa hladiť po hlávkach. Ako sa v tých boháčoch čosi láme, ale hrdosť im nedovolí priznať pred inými, že trpia. Nedokázali by odhaliť svoju ľútosť nad životom, v ktorom nemali nezištných priateľov, nad tým ako im chýba dotyk dlane kohosi, kto vie pohladiť bez toho, aby za to niečo očakával. Jednoducho preto, že ich má rád. Zmes ľútosti, trpkosti a závisti naplnila ich duše a to bol ich jediný majetok, čo si odniesli po opustení tela, keď v dedine vyzváňal umieračik, oznamujúci ich večný odchod.
       Obrazy zmizli, zmizla i hmla, dedina, všetko a ostal som kdesi vo vzduchoprázdne medzi hviezdami, len s neznámym duchom so žiarivým pohľadom a ústami plnými krvi.
       „Čo mám teraz robiť?“ pýtal som sa bezradne.
       „Vráť mi zuby a ži tak, aby si zo sveta odišiel vyrovnaný a plný lásky.“
       „Mám vyhľadať Anežku?“
       „Ak ju máš rád. Ona ťa miluje.“
       „Budeme šťastní?“
       „Dobre sa pýtaš. Ešte včera ťa zaujímalo len to, či budeš bohatý. Ľuďom s láskou stačí k šťastiu málo. Tých, ktorým láska chýba, neurobí šťastnými nič.“
       „A prečo chceš, aby som ti vrátil zuby, keď duša žije i bez tela? Načo sú ti a prečo krvácaš?“
       Asi nie som taký hlúpy, ako som si v týchto chvíľach pripadal, pretože moja otázka ducha zaskočila. Na chvíľku sa zamyslel, ale potom sa rozosmial a jeho smiech sa odrážal od hviezd, až sa zdalo, akoby ním naplnil celý vesmír. Napokon sa na mňa pozrel a na jeho ústach som nevidel už ani kvapku krvi.
       „Znovu sa dobre pýtaš. Nie, ja tie zuby nepotrebujem. To ty ich potrebuješ vrátiť, aby si sa raz nezaťažoval výčitkami, že si bral to, čo nie je tvoje.“
       „Tak prečo si ma potom volal?“
       „Nevolal som ťa. To tvoja duša volala mňa, aby sme sa stretli. Bol si ako slepý a hluchý a necítil si, čo chce. Preto som sa ozval.“
       „Takže, sme sa streli, aby si mi povedal len toľko, že najväčší poklad je láska? Že ňou by som mal napĺňať svoju dušu i duše všetkých, s ktorými sa kedykoľvek stretnem?“
       „Správne,“ odpovedal duch.
       „Ale čo ak sa mi iba snívaš? Čo ak je všetko inak? Ak budem celý život dávať navôkol lásku, ale po smrti sa nestane nič, lebo žiadna duša nejestvuje?“
       „To podstatné sa tým nezmení. Potom si i tak žil dobre.“

       Strhol som sa a pozeral do tmy. Ležal som doma na posteli, hľadel nahor a počúval, ako mama na druhom konci izby spokojne a pravidelne dýcha. Spala. Pomaly, potichu som vstal, obliekol som si nohavice a siahol som do vrecka. Boli v ňom zuby, ktoré som si včera priniesol z hrobu. Opatrne som vyšiel z domu na ulicu. Hviezdy sa postupne strácali, obloha začala blednúť a bolo zrejmé, že o chvíľu začne svitať. Rozbehol som sa. Bežal som rýchlo a zastal som až pri jalovci na vrchole neveľkého pahorku, kde som si kľakol na zem a začal rozhrabávať čerstvo navŕšenú hlinu. Keď som po chvíli našiel lebku, uložil som k nej zuby a opäť všetko zahrabal. Naraz som mal pocit, akoby som zhodil z ramien neviditeľné bremeno. Postavil som sa, hľadel na dedinu a chcelo sa mi smiať. Len tak, z čírej radosti. Možno ako človeku, ktorý práve našiel poklad. Pomaly som schádzal nadol a plánoval, ako strávim tento deň. Jasné, najskôr v tehelni, ale je dobré mať prácu. A potom pôjdem za dedinu natrhať kyticu lúčnych kvetov. Pre Anežku. Snáď ju poteším. To by bolo dobre, ak by som jej urobil radosť. Čo viac si priať?


čitateľov: 1498