login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 07, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(212)

vložiť obrázok do galérie

Bosorkina dcéra

@ :: Poviedky ::     May 29 2017, 08:16 (UTC+0)

Ramogotický kostolík sv. Anny

Miesto: Jablonov nad Turňou, okres Rožňava
Čas: tridsiate roky 20. storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       Sedel som na Veľkom Pakláne, vyštveral som sa na jeho vrchol, ale nehľadel som na okolie. Pozeral som sa na nakrájané prúžky slaninky a krúžky červenej cibule, ktoré úhľadne zoradené do šíkov čakali na svoj osud. Sliny sa mi zbiehali a ja som odďaľoval tú chvíľu, až pocítim ich lahodnú chuť. Darmo, nik nedokáže údiť tak dobre ako ujo Šándor. Bosorákom ho nenazývajú len tak pre nič za nič. Mne je vlastne jedno, čo sa o ňom hovorí, dôležitá je chuť slaniny. V nej nemôže byť nič nečisté. Práve naopak, musí byť Božím dielom, tým som si istý. Keď prvý kúsok ukončil svoj život v mojich ústach, nedokázal som viac premýšľať. Vybral som z torby čerstvý chlieb a samozrejme aj soľ v plátennom vrecúšku. Solil som si všetko: chlieb, slaninu, ba i cibuľu. Mama sa občas pýtala, či si posolím aj soľ. Nuž, soľ nie, ale všetko ostatné hej. Hádam až na lekvárové buchty. Soľ dá jedlu ešte onakvejšiu chuť a ktovie, čo ešte. Soľ je vraj nad zlato. Soľ je ako láska a láska je soľou života.
       Veľký Paklán zbožňujem. Nepamätám sa ani, koľko som mal rokov, keď ma naň starý otec prvýkrát zobral. Nie je to vysoký kopec, no pohľad, ktorý sa mi naskytol, bol v tej chvíli jedinečný. Prežil som tu veľa dobrodružstiev, premohol mnoho drakov, vyhral veľa rytierskych turnajov i bitiek a zachraňoval som kráľa s celou družinou. Pravda, iba v predstavách. Boli to krásne časy, keď stačilo prižmúriť oči a mohol som sa stať čímkoľvek. Ale teraz, keď mi už rašia fúzy, čo potrebujú britvu, menia sa aj moje sny. Tie o hrdinstve pomaly ustupujú. Do predstáv sa mi tlačí Juliška, dcéra maminej kamarátky Žuži. Vídam, počujem, rozprávam sa s ňou, občas vezmem medzi prsty pramienok jej vlasov farby ohňa. Juliškine vlasy voňajú rannou rosou, harmančekom i kvetmi agátu po daždi. A nielen to. Objímem ju okolo drieku či ramien a pobozkám. Neviem ešte, ako chutí bozk a to ma prekvapuje. Ako môžem túžiť po niečom, čo som nikdy neokúsil? Alebo je láska taká silná, že presahuje naše zmysly? Možno je to ako s hladom či smädom. Veď také dieťa – o živote nič nevie, no len čo sa narodí, raz-dva spozná, kedy má prázdny žalúdok a ohlási to plačom. Možno, keď prídu naše roky, v túžbe po nehe plačú naša srdcia. Plačú za láskou, lebo tá je potravou duše. A ak už niekto musí žiť bez lásky, tak ho nič neteší. Taký človek len živorí, premárni svoj čas, deň za dňom, v smútku, v trápení a v samote. Ako ujo Šándor. Za mlada bol vraj veselým človekom, nechýbal ani na jednej zábave, no keď mu žena pri pôrode zomrela spolu so synom, zmenil sa. Uzavrel sa pred svetom, vyhýba sa radostiam, nevníma krásu, len robí od svitania do noci, lebo práca vraj zaháňa všetky smútky. I tak nie je veselý. Možno preto tvrdia, že je bosorák. Takto ja žiť nechcem a nebudem. A o Juliške nesmiem iba snívať! Odteraz budú objatia, bozky i milovanie skutočné. A ani rodičia nám nebudú brániť, veď moja mama sa s tetou Žuži navštevujú, i keď v Jablonove každý vraví, že nielen ujo Šándor, ale aj Žuži je bosorka. Po nociach ju vraj vídať na krížnych cestách. Tam sa bosorky radia s diablami. No moja mama na ňu nedá dopustiť. Ani na Julišku. Niekedy sa mi zdá, akoby ma priam posmeľovala, nech si ju viac všímam. Áno, osud mi praje.

        „Ukáž, Juliška, pomôžem ti,“ ponúkol som sa. Usmiala sa a pohladila ma očami. Ešte aj slnko začalo viac svietiť.
        „Nemusíš, nie je ťažké. To je len kozie mlieko. Teta Ilona kašle, nuž mama ma poslala, nech jej zanesiem mlieko aj bylinky.“
        „I tak daj sem. Čo by si vláčila, keď som tu ja.“
       Neprezradil som, že som na ňu čakal. Tváril som sa, že je naše stretnutie náhodné. Vedel som, že za posledné dni chodí do nášho domu s džbánom a plátenným vrecúškom. Dnes som sa konečne osmelil. Keď som jej bral mlieko, ruky sa nám dotkli a pohľady stretli. Mala tie úplne najkrajšie oči na svete. Zelené, hlboké, usmiate. Pehy okolo nosa pôsobili veselo, až figliarsky. Bola pri mne tak blízko, až som cítil na tvári jej dych. Až sa vo mne voľačo pohlo.
        „Pôjdeš so mnou na Paklán? Na Veľký Paklán?“ vyjachtal som neisto.
        „Prečo práve tam?“
        „Prznili sa tam dievky, “ cítil som, že som očervenel ako rak vo vriacej vode. Ty somár, čo to trepeš – pýtal som sa sám seba. To akoby som jej vravel, že ju volám, aby som ju tam priľahol. Aj sa mi zdalo, že zbledla. Hneď na to sa zapýrila. Ako jej to teraz vysvetlím? Ja nemehlo.
        „Teraz sa tam už neprzní. Ja... Ja.. ja neviem,“ koktal som bezmocne. „Nie toto som chcel povedať. Len som nevedel, ako mám začať. Pozvať som ťa chcel. Na výlet. So slaninou a cibuľou a....“
        „Pozvať na výlet? “ Juliška sa opäť usmiala a mne sa uľavilo. Keď sa jej roztiahli pery, ukázala krásne biele zuby. Až sa trblietali na slnku. „Nuž tak ma pozvi – na Paklán.“
        „Všetko ti poukazujem, krásne z neho vidno vinice, rybník v Hrhove, strechu nášho kostola, všetky domčeky. Uvidíš, bude sa ti páčiť, je tam tak krásne! Človek akoby bol bližšie k Bohu. Ševelenie listov na stromoch znie takmer ako hudba, vánok ťa hladí po lícach a ten vzduch, akoby sa v ňom človek kúpal a ten kúpeľ zmyje všetku ťažobu či smútok a ..“
        „A na takom krásnom mieste sa prznilo?“ prerušila ma so smiechom.
        „Neboj sa, Juliška. To bolo dávno, veľmi dávno. Aspoň starý otec mi tak vravel, že na Veľkom Pakláne stál kláštor. Žili v ňom mnísi a vieš, keď chlapi nemajú čo robiť, i keď sú to mnísi, tak...“ pozrel som sa na ňu a premýšľal som, či mám pokračovať. Nechcel som ju znova vystrašiť.
        „Hej, počula som. Do kláštora chodili robiť mladé devy. Cez deň varili, starali sa o záhradu a dobytok a v noci ich priľahli mnísi,“ dodala. „A potom, nevedno ako, celý kláštor aj s mníchmi vyhorel. Lebo bol prekliaty. Nielen kláštor, mnísi a Paklán, ale kliatba prešla na celé okolie. Ale o tom ty iste vieš.“
        „Neviem. Starý otec mi viac nepovedal.“
        „Nepovedal? Ozaj nie?“ čudovala sa. „Nuž celý Jablonov bol prekliaty, lebo ľudia vedeli, čo sa na Pakláne deje, ale nezasiahli. Netuším, na koľko rodov siaha kliatba, ale možno jedného dňa celý Jablonov vymrie. Kliatba sa vybíja na malých deťoch. Na novorodencoch. Tak ako na tebe.“
        „Na mne sa vybila kliatba? Ako? Chceš povedať, že som prekliaty?“ hľadel som na ňu s nedôverou. Prečo namiesto sladkých slovíčok rozpráva o tomto?
        „Všimol si si, že ženy, keď chodia okopávať, berú aj deti? No nemôžu ich mať stále pri sebe, nuž ich, zavinuté v perinke, dajú do veľkej šatky ako do kolísky a zavesia na strom. Aby boli v bezpečí pred zverou. Raz za čas sa idú pozrieť, či je dieťa v poriadku, prebalia ho a nakŕmia.“
        „No a?“
        „I tak veľa detí, kým ich mater okopáva zeleninu, zomrie. Keď je dieťa nestrážené, zabije ho had, prilákaný vôňou neviniatka. Cez ústa, alebo možno cez uši či nos mu vojde do hlavy a tam žije, tam sa kŕmi krvou i telom. Neraz videli, že keď decko zomrie, ako sa mu vyplazí z úst.“
       Prehltol som. Zakrútila sa mi hlava a pocítil som slabosť v žalúdku.
        „Jednému decku vraj raz pukla hlava a okrem hada v nej už nemalo ničoho. Inému zožral polovicu tváre.“
        „Had nedokáže hrýzť!“ napadlo mi odrazu.
        „Nik asi nevie, čo sa presne stalo. Isté je len to, že dieťa našli mŕtve a takto zohavené.“
        „Čo to všetko má so mnou?“
        „Ozaj si nič nepočul?“
        „Nepočul, ako vidíš.“
        „Ale vieš, čo sa o mojej mame hovorí?“
        „Počul som čosi, ale...“
        „A nebolo ti čudné, že napriek všetkým rečiam o tom, že moja mama je bosorka, sa s ňou tvoja mama kamaráti? Ako jediná v dedine? A nielen potajme?“
        „Nerozmýšľal som o tom. Ale netočme sa na mieste a povedz, čo si myslela o tých hadoch a deťoch ako ja!“ hlas mi trochu stvrdol, azda viac, než som chcel.
        „Dobre, ale nevyzraď ma.“
        „Nevyzradím,“ sľúbil som a myslel som to vážne. Julišku predsa nikdy v ničom neoklamem.
        „Nuž aj teba tak mama povesila na strom v šatke a keď došla za tebou, že ťa nadojčí, všimla si, že sa ti v tele pod kožou zvíja had. Našťastie moja mama šla spolu s ňou a zachránila ťa. Had po jej slovách vyšiel z tvojich úst a hneď ho zabili. Odvtedy sú kamarátky. “
       Až ma striaslo, keď som si to predstavil. Vlastne som si to ani nevedel predstaviť, no myslím, že vtedy som prvýkrát pocítil skutočný strach zo smrti. Rozumel som všetkému, i tomu, že sa moja mama kamaráti s bosorkou. Bosorka – nebosorka, veď jej zachránila dieťa. Jediné dieťa. Zrazu som tetu Žuži vnímal inak ako doteraz.
        „Čo mlčíš?“ prerušila ma Juliška.
        „Rozmýšľam. Nič som o tom nevedel.“
       Chytila ma za ruku. Pocit, ktorý Juliškin dotyk vyvolal, bol nádherný. Možno ešte krajší ako v mojich snoch. Stisol som jej dlaň a chvíľu sme stáli oproti sebe, hľadiac si do očí. V tej chvíli sa niečo stalo. Ako keď sa náhle objaví dúha alebo keď sa dívate na jazero tam, kde sa v diaľke hladina vody spája s oblohou, všetky myšlienky sa kamsi vytratia a vy cítite len to, že ste súčasťou tohto sveta a že tento svet je nádherný. A podobný pocit zaplavil nás oboch. Juliška mi povedala, že keď zanesieme mlieko, musí ísť domov. Ale podvečer zvykne chodievať na prechádzky. Až za Hrušov do lesíka na lúku ku kostolíku Svätej Anny. Maličký krásny kostolík, kedysi k nemu smerovali púte veriacich, no to bolo už dávno. Teraz stojí opustený aj otvorený.
        „Príď,“ povedala prosto a ja som mal pocit, že ak by som roztiahol ruky, vzlietnem až k nebesám.

       Od toho dňa sme sa stretávali pravidelne. Čoskoro som zistil, že Juliškine pery sú sladké ako med, jej dotyk je jemnejší ako vánok a jej telo prenádherné. A milovanie, to ani nedokážem opísať. V takej chvíli sa zastavil čas. Minulosť i budúcnosť, celý môj i Juliškin život akoby existovali v prítomnom okamihu a zároveň večne. Cítil som, ako cez nás pulzovala akási sila. Divoká a nežná zároveň, stúpala našimi telami od prstov nôh cez brucho a hruď, prešla srdcom a prekračovala bránu rajských rozkoší. Možno preto, lebo sme sa milovali v opustenom kostolíku. Raz, keď sme sa s Juliškou objímali vo víre vášne, okrem jej sladkých vzlykov som začul krik.
        „Čo to tu do pekla robíte?“ zlostný hlas sa nedal s nikým pomýliť. Patril mojej mame. Rýchlo som vstal a naťahoval si nohavice.
        „Mama? Ako dlho si tu?“
        „Ako dlho? Dosť dlho, hoci stačil jediný pohľad. Že sa nehanbíš! A ty.... “ zlostne zavrčala na Julišku. „Ty pobehlica, s tebou sa tiež porátam!“
        „Mama, my sa máme radi!“ vyhŕkol som, ale jej hanlivé slová sa nedali zastaviť, ani prerušiť. Zrazu som si všimol, že obďaleč stojí aj teta Žuži. Bola ticho, ani ústa neotvorila a z jej očí som nedokázal nič vyčítať.
        „Že milujete!“ pokračovala mama a ruky jej tvrdli v päste. „Pelešíte sa. Tu, v dome pána! Hýb sa a domov!“ vrieskala, akoby od sily jej hlasu závisel prinajmenšom osud dediny alebo i celého ľudstva. Otočila sa, urobila pár krokov a zlostne sotila do tety Žuži. Tá spadla a asi si poranila nohu, lebo keď sa chcela postaviť, zvýskla od bolesti a znova sa sklátila na zem. „A ty, striga, čo tu vyvádzaš? Čo sa zvíjaš na zemi? Aj to je nejaké bezbožné zariekavanie? Ale tu pri kostole ti uctievanie diabla nepomôže! Tu končí jeho moc!“ Potom zas pozrela na Julišku. „Dcéra bosorky! Čo sa od takej dalo čakať?“
        „Mama, prestaň,“ snažil som sa, no márne.
        „Počarovala ti. Zmija! Diablovi sa klania ako jej mať. Už len podľa tých ryšavých vlasov vidieť, že peklom prebehla. Skončila som s vami. A ty Žuži, ty si dvojnásobne vinná. Ty si ju naučila, ako počarovať môjmu synovi!“
       Pozrel som na Julišku. Bledá v tvári, chvejúca sa na tele, ale pokojná. Iste. Mamine reči nikoho nemohli potešiť. Privinul som si jej hlavu k hrudi a krátko som ju pohladil.
        „Neboj sa,“ šepol som.
       Neodpovedala, len prikývla a šla pomôcť svojej matke.

       Aj nadávky sa nakoniec vyčerpali. Domov som vedľa mamy kráčal ticho, no každým pohybom, každým pohľadom akoby kropila svojou zlosťou okolitý svet. Ešte aj večeru spálila. Ani ja, ani otec sme sa neodvážili odporovať jej, nuž sme s nechuťou zjedli, čo nám šmarila na tanier. Chcel som ísť čím skôr do postele, aby som si mohol usporiadať myšlienky a premyslieť, čo ďalej. Sotva som si ľahol, cez pootvorené okno sa ozvalo bučanie. Nie hocijaké. Bolo hlasité, zlovestné, príšerné. Diabolské. O chvíľu sme všetci traja stáli pred maštaľou. Keď sme vstúpili dnu so zažatými petrolejkami, čakal nás podivný pohľad. Kravy nielenže bučali, boli nepokojné, ale – a tu sa mi, prosím, nesmejte – vyzerali akoby pripravené vyraziť a to rovno na nás a rozdupať nás s celým okolitým svetom. Okolo válovov na zemi sa leskla rozmazaná krv pomiešaná s výkalmi, zvratkami, slamou a blatom. Odporný smrad mi dvíhal žalúdok.
        „Toto si odpyká! Bosorka! Nemá pokoja. Veď počkaj! Šándor ťa ma už tak plné zuby!“ precedila mama pomedzi zlosťou zovreté pery. Zaťala päste a hoci už nič nevravela, vedel som, čo jej chodí po rozume. Keď vyšla z maštale, nasledoval som ju do kuchyne.
        „Čo sa moceš okolo mňa ako šteňa?“
        „Kam chceš ísť?“ pýtal som sa, hoci som dobre vedel odpoveď.
        „Vypadni do maštale! Pomôž otcovi ratovať kravy.“
        „Ratovať kravy? Ako?“
        „Ako?“ opýtala sa ako ozvena. „Nuž...“ sama nevedela, čo povedať. „Pomôž otcovi, on ti povie, čo treba,“ rozhodla. Cez nočnú košeľu si prehodila iba hrubú čiernu pletenú šatku so strapcami a už jej nebolo.

       Triasol sa mi žalúdok od smradu, ale aj od toho čudesného napätia. Všetko akoby bolo zrazu v zovretí neznámej temnej sily. Cítil som sa stiesnene, trochu vystrašene, bezmocne a neschopne, asi ako mrzutý chrobák uprostred cesty. Porisko lopaty ma pálilo v ruke, keď som s otcom nahadzoval hnusnú brečku do vedier. Opatrne, aby sme neublížili dobytku a aby sme ho nebodaj nerozzúrili. Netuším ani, koľko času prešlo, keď sa dvere maštale znova otvorili. Stála v nich mama, držiac náš najväčší hrniec, v ktorom sa varievalo mlieko. Spočiatku som mal pocit, že sa pomiatla, lebo pobehovala von a dnu ako zmyslov zbavená.
        „Čo to?“ nevydržal som nemo pozerať.
        „Nechaj ma, mám robotu, čo nevidíš?“ odvrkla. Snažil som sa pochopiť, čo je to za robotu – klásť suché kravské lajno, čo doniesla odkiaľsi zo šianca, rovno do pripraveného hrnca. Ak je toto jej bežná obyčaj, tak ja sa už mlieka jakživ nenapijem. Kto je vlastne bosorka? Veď teta Žuži ma zachránila a pomáhala kadekomu v dedine, zatiaľ čo moja mať práve zapaľuje kravské lajno v hrnci a pechorí sa s ním na rebríku až na najvyšší trám maštale. Možno sa mi to zdá a ja som sa zbláznil. Naozaj? Pozrel som na otca. Mlčky stál a vypliešťal oči na svoju milovanú, obvykle pokojnú, láskavú a milujúcu ženu. Chvála Bohu, poďakoval som v duchu. Som normálny, otec očividne vidí to isté, čo ja. Keď mama zliezla z rebríka, postavila sa doprostred maštale a s rukami vbok hľadela na hrniec, z ktorého stúpal štipľavý smradľavý dym. Tak trochu zo zvedavosti som to sledoval i ja. Aj otec, ba aj kravy, vlastne všetko živé v miestnosti upieralo zrak na dymiace lajno, akoby to bol oltár.
        „Poďme nazad do izby. Teraz tu nemôžeme ostať,“ mamin hlas nezniesol odpor. Dvere, ktoré za nami zavrela, sa samé otvorili. A znova otvorili! Opäť samé, no takmer vyleteli z pántov. Počul som rachot, praskot, hukot, vrzgot, bučanie, ba stavil by som sa, že aj zlovestný rehot. Ponáhľal som sa do domu ako ešte nikdy. Podivné zvuky nás prenasledovali až do kuchyne. Tiež prapodivná sila. Najprv padol na zem obrázok Panny Márie. Z fľaše s vínom sama vyskočila zátka a víno vyšumelo, striekalo na steny i plafón, hrnce na polici začali poskakovať a našej mačke, ktorú sme kvôli jej tichej skromnej povahe volali Szerényke, sa zježila srsť. Oči jej plápolali neznámym divokým ohňom, zrazu vyskočila, no pretože bola práve pod stolom, narazila doň hlavou a rozpľaštila sa ako handra. A potom, ako keď som v rozprávkach čítal, napriek tme zakikiríkal kohút a všetko stíchlo. Takmer naraz sme bežali k maštali. Dvere sa opäť samé otvorili, no len čo sme vošli dnu, stála v nich moja sladká Juliška s materou. Práve dobehli. Žužine zadymené oči slzili a vyzerali vyhasnuto ako slepé. Juliška prosila moju mamu, aby zahasila lajno v hrnci. Inak vraj jej matka oslepne.
        „Myslela si si, že si tu jediná, čo mi vie poradiť, ako a čo robiť? Čo tu teraz chceš? Aby som prestala? A povedz, budú kravy v poriadku?“ spýtala sa mama tety Žuži.
       Tá kývla hlavou: „Budú, už sú.“ A potichu, sotva ju bolo počuť, dodala: „ Ak zomriem, moja sila prejde na Julišku.“
       Mama zahasila oheň.

       O pár dní sme sa s Juliškou opäť stretli. Na Veľkom Pakláne. Ležali sme vedľa seba, s prepletenými dlaňami sme sa držali, akoby sme chceli splynúť raz a navždy v jedinú bytosť.
        „Je to pravda, Juliška, aj ty budeš bosorka? Budeš škodiť ľuďom?“
       Chvíľu mlčala a potom zašepkala: „Na svete existuje iba jedna sila – a je na človeku, ako sa ju rozhodne použiť. Môže pomáhať a môže i škodiť. Ako uzná za vhodné. Ako ruka – môže trestať i hladiť.“
       Vedel som, že má pravdu a nebál som sa. Veď kto by škodil, keď môže robiť svet krajším?

Poznámky autorky:

Veľký Paklán – samostatne stojaci pahorok pri rieke Turňa medzi Jablonovom nad Turňou a Hrhovom. Má nadmorskú výšku iba 266 metrov. Napriek tomu je z lúky na jeho vrchole pekný výhľad na celú Turniansku kotlinu, čiže od Sorošky až po Turniansky hrad.

Kostol sv. Anny – kostolík zo 14. storočia. Pôvodne patril mníšskemu radu benediktínov, ktorý vlastnil okolité vinice. Stojí osamotene v lese na lúke neďaleko rezervácie Hrušovská lesostep. Architektonická prestavba sa ho nedotkla, vyznačuje sa čistotou pôvodného gotického slohu, ktorý ostal zachovaný. Pár rokov bol opustený a otvorený. Dnes je zrekonštruovaný, včítane pôvodnej šindľovej strechy.


čitateľov: 886