login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Posledný večer

@ :: Poviedky ::     Jun 05 2017, 14:42 (UTC+0)

Kaplnka v centre Nových Sadov

Miesto: Nové Sady, okres Vyškov, Česká republika
Čas: päťdesiate roky 20 storočia
Autor: Zuzana Kratyinová

       Venca bol môj sused, spolužiak, kamarát. Žili sme v jednej dedine, sedávali spolu v jednotriedke v Nových Sadoch a neskôr každé ráno kráčali lesnou cestičkou do školy do Drahan. Trávili sme spolu celé dni, brázdili lúky, kradli jablká zo susedových záhrad, zakrádali sa do zakázaných lesov na huby, spúšťali na saniach po zasnežených chodníkoch.
       Ani neviem, odkedy sme sa kamarátili. Odjakživa bol po mojom boku. Nemusela som ho prosiť, nahovárať, pýtať sa. Proste stačilo vyjsť z domu a kým som zavrela za sebou bráničku, bol tam a čakal.
       Čas v hrách ubiehal rýchlo, ani sme sa nenazdali, mali sme dvanásť a leto pred sebou. Práve na rozmedzí medzi detstvom a dospelosťou, keď detské hry sa už zdajú smiešne a dospelé ešte nie sú dovolené, nám napadol ten skvelý nápad.
       Stačilo povedať, natiahnuť ruku a už sme voľní ako vtáci tiahli do cvičného pásma československej armády, do prísne stráženej oblasti, kde vybuchovali granáty, strieľalo sa z pušiek i tankov, preháňali sa vojaci, kde nás mohli čapnúť a našich rodičov pokutovať.
       Ale slovo zákaz získalo v našich očiach lesk. Nedalo sa tomu odolať. A tak sme sa za zvukov škovránkov a vyplašených lúčnych koníkov, čo sa v ľaku predháňali pred našimi nohami, brodili nekosenou trávou a smerovali k betónovému bunkru, ktorý tu postavili nemeckí vojaci za druhej svetovej vojny. Bez slova, s tlčúcimi srdcami sme sa držali spotenými rukami a navzájom si dodávali odvahu. Pravdaže, mohli sme sa vrátiť, ale ani jednému to vtedy nenapadlo.
       Priblížili sme sa a váhajúc sme sa chytili betónovej steny. V tej chvíli som čakala všeličo. Nebol by ma prekvapil blesk z jasného neba, štekot vojenských psov, cielená streľba, ani výbuch míny. Ak nás za našu odvahu, za prekročenie zákazu majú potrestať, nech sa stane! Toto je skúška odvahy, prekročenie Rubikonu, brána do tajomnej dospelosti, kde sa veľa smie a už mnoho nemusí. Ak má dopadnúť na naše hlavy trest, tak nech príde...
       Nestalo sa nič. Vtáci naďalej spievali, hmyz neprestával poletovať a koníky skákať ponad steblá. Opreli sme sa do oceľových pancierových dverí a pokúšali ich otvoriť. Asi by nás aj prekvapilo, keby sa náhle pootvorili. Boli ťažké a nepoddajné. Ani len nevrzli. Napokon sme to celí zmorení vzdali. Skúška sa zavŕšila, môžeme ísť. Sprvu vyplašení, stiesnení, či nás to predsa nedochytí, no vzďaľujúc sa voľnejší a slobodnejší sme napokon vykročili po chodníku ku dedine.
       Zhlboka som sa nadýchla, uvoľnená a akási dospelejšia o skúšku, ktorú sme prekonali a pozrela som na Vencu. V jeho očiach som vzhliadla tie isté iskričky úľavy i radosti a znenazdajky nás pochytil búrlivý smiech, čo nám nahnal slzy do očí. Keď sme sa utíšili, pocítila som takú zvláštnu zmenu. Deň bol stále ten istý, vzduch nezmenený, lúka voňala rovnako ako predtým a predsa bolo niečo iné. Akoby sa pred mojimi očami otvorili ďalšie dvere, odhrnul ťažký záves, zdvihla hmla a ja som uvidela iného chlapca, už nie dieťa, nie kamaráta, ale niekoho iného, koho by som mohla a chcela...
       „Jindřiška, “ Vencov hlas bol roztrasený, modré oči vážne a jeho ústa hebké a vlhké. Vyplašene som sa strhla. Utrela som si rukou pery a pustila do behu. Rovnaká a predsa iná.

       Nikdy sme o tom bozku nehovorili. No zmenil veľa. Naďalej ma čakával pred domom, brával aktovku z rúk a celú cestu mi ju niesol. Decká, ktoré s nami chodili do školy, sa pochechtávali, robili narážky, no Venca len mykol hlavou a posmešky nechal nepovšimnuté. Odvtedy mi nedovolil nikam liezť, sám skočil cez plot a nazbieral čerešní alebo jabĺk. Cestou do Drahan, keď sme kráčali za rannej hmly a často za tmy cez les, nás bavil strašidelnými historkami, až sme sa neraz krikom rozbehli a neutíšili sa až v škole.
       Často sme sa však pristavili pri jednej jedli. Bola vysoká, podľa suchých vetiev sme hádali, že pamätá už veľa rokov, no najzvláštnejší na nej bol obrázok panny Márii, ktorý ktosi zavesil na jej vetvu.
       „Je to magické miesto. Tajomné a zároveň tragické,“ vyhlásil Venca. „Môj dedo mi rozprával, že jeden chlapec, ktorý pracoval ako pomocník v krčme v Drahanoch, behával cez prestávku až sem do lesov. Jedného dňa, keď prechádzal povedľa jedli, vtedy ešte musela byť celá zelená a vetvy nižšie, sa uprostred rozostúpila a v dutine stromu sa zatrblietala ženská postava. Dobre, že z nôh nespadol, keď v nej spoznal pannu Máriu. Smutnú tvár mala zmáčanú slzami, presne ako ju vídaval v kostole svätého Jána Krstiteľa.
       Chlapec sa vraj nemohol ani pohnúť z miesta, taký bol ohromený. Len tam stál a díval sa, až kým sa postava nevyparila ako v hmlách kamsi nad lesy. Hneď na druhý deň sa tam vrátil. Jedľa bola ako prv, zelená a tichá. No chlapec na ten výjav nemohol zabudnúť. Vypytoval sa v dedine a starí ľudia mu povedali, že na tom mieste musela prebiehať strašlivá bitka, v ktorej švédske vojská zabili a zmučili mnohých našich ľudí a panna Mária iste plakala nad tými zničenými životmi.“
       Všetci čušali, keď Venca rozprával, s doširoka roztvorenými očami mu viseli na perách a vo mne sa vzmáhal obdiv a ... a... láska?
       „A čo ten obrázok?“ opýtal sa Kuba.
       „Ako prvý ho tam zavesil ten chlapec. Keď obrázok zničili vietor, dážd a mráz, ďalší po ňom zavesili ľudia z okolia,“ dokončil Venca a my sme sa pohli ďalej.
       Decká sa ďalej náhlili, akoby ich naháňalo, no mne sa nechcelo. Ostali sme stáť. Venca ma chytil za ruku a jeho dlaň bola horúca. Tá páľava mi prešla do srdca, do nôh, do hlavy. Nechcelo sa mi do školy, chcela som ostať a neviem, čo ma to zrazu pochytilo, len som chytila Vencovu hlavu a priložila ústa na jeho. Obliala nás žiadostivá horúčava a nevedeli sme sa nasýtiť jeden druhého. Ach, môcť tak ostať a nemusieť ísť do školy, domov, ani nikam...
       „Frajeri, frajeeeri!“ dostalo sa mi zrazu do uší. Celá červená som sa odtrhla od Vencu a skrútila hlavu k Julči. Stála na kopci s prstom natiahnutým na nás a vykrikovala.
Nazlostená a prichytená, schmatla som aktovku zo zeme a utekala za ňou.
       „No počkaj! Keď ťa chytím, tak ti škuty vytrhám,“ vrieskala som po nej.
Julča sa zvrtla a začala utekať. Nebála sa, vedela, že by som jej, svojej najlepšej kamoške neublížila. Jasné, neublížila, ale aj tak ma štvalo, že sa nám posmievala.

       Škola pomaly končila. Detstvo tiež. Dorástli sme, dievčatá zženšteli a tak sa okolo nás začali krútiť mládenci, čo sa vracali z vojenčiny. Jeden večer sme boli pre nich nezaujímavé malé žubrienky, a na druhý po nás začali vypiskovať, skladať nám komplimenty a volať nás na tancovačku. Sprvu sme sa červenali a v rozpakoch nevedeli čo so sebou. Postávali sme obďaleč a hľadeli ako na hlúčik starších dievok a mládencov, stojacich v tieni lipy, čo mala po požiari v korune vypálený otvor v tvare obrovskej lebky. Cez ten otvor v noci svietil mesiac a lipa s jagavou gloriolou nás tu priťahovala ako magnet. Pod jej korunou sa viedli nekonečné rozhovory, nahovárali dievčatá na rande, pilo víno, chlapci fajčili doma potiahnuté cigarety. Tam sa žartovalo, spievalo, hádalo. Tomáš, mládenec s uhrančivým pohľadom, sedel na lavičke obklopený dievčatami a hral na harmonike.
       Keď sme boli mladšie, občas sme sa s Julčou schovali za zvoničku s kamenným krížom, čo stála oproti lipe a počúvali sme chytľavé melódie. Neraz nás odtiaľ vyhnali veľké dievčatá. Žiarlivky! No dnes nás už nemohli. Už sme neboli sopľane. Mohli sme ostať a pripojiť sa k zábave.

       Vracali sme sa domov z posledného školského dňa a už z diaľky nás vítal ťahavý zvuk Tomášovej harmoniky. Mladšie deti šli domov, roztatárené z nastávajúcich veľkých prázdnin. Chalani zastali, rozpačito si strčili ruky do nohavíc, no Julči, Markéte, Francke, Nore a Albe vystúpil na pery zasnívaný úsmev. Odtrhli sa od nás a pomalým krokom, akoby priťahované kúzlom harmoniky a jej clivej melódie, kráčali k lavičke, na ktorej sedel Tomáš. Otočil hlavu a usmial sa. Na mňa! V rozpakoch som začala žmoliť fialový kosatec, čo Venca pre mňa šlohol cestou zo školy z nejakej záhrady v Drahanoch.
       „No poď, čo tam stojíš,“ volala na mňa Julča a robila grimasy.
       Inokedy by som sa zasmiala, ale teraz som bola ako primrazená. Na chrbát mi dýchal sklamaný, nešťastný Venca a spredu ma lákali tmavohnedé oči s charizmou svetaskúseného mladého muža. Cítila som sa rozpoltená ako medzi dvoma svetmi, ani dieťa, ani dospelá. Lenže, ja som si ešte nechcela vybrať, chcela som mať oboje! Ale inak sa nedalo, musela som sa rozhodnúť, niečo obetovať, aby som iné získala.
       Obzrela som sa za Vencom a mlčky ho prosila o odpustenie. Zaťal zuby, ruky strčil do vreciek a modré oči mi vracali ľadový pohľad. Lukáš a Janek ho ťapli po chrbte, Kuba sa k nemu nahol, niečo povedal a potom sa všetci chalani, spolupútnici detstvom, spolužiaci, naši rovesníci otočili a pomalým krokom odchádzali preč. Stislo mi srdce. Neodpustí mi. Určite mi to nikdy neodpustí, ľútostivo som si pomyslela a pohla sa za dievčatami a zvukom harmoniky.
       Tomášova opálená tvár sa spokojne usmiala. „Tak tu si. Už som sa obával, že neprídeš,“ povedal tónom svetáka, ktorý vie, že mu žiadna neodolá. Zachmúrila som sa. Ešte trochu a zvrtnem sa na opätku preč.
       „Veď sa nemrač,“ povedal a prestal hrať. Posunul sa na kraj lavičky: „Sadni si tu ku mne, dievčatá ťa iste pustia,“ pozrel na ne.
       Lena a Julča po mne vrhli hnevlivé pohľady ako hladné levice, neochotne sa pomkli na kraj lavičky a ja som si sadla. Tomáš mi vybral kosatec z ruky, zahodil ho niekam za seba a hral.

       Posledné letné prázdniny boli v plnom prúde. Slnko hrialo, zreli maliny a čučoriedky. Stála som ako uhranutá pred obsypaným malinčím a pozerala na červenajúce sa plody. Spomínala som na časy, keď Venca nešanoval svoju kožu a celý dopichaný od tŕnia mi ich vždy nazbieral za plné hrste. Chutili výborne, pahltne som ich jedla z jeho rúk, nemyté, aj s mravcami, čo nestihli utiecť. Smial sa mojim malinovým ústam a ja som sa smiala s ním. Len tak, že bol bezstarostný čas leta, tepla, prázdnin.
       Lenže všetko sa zmenilo. Vzdychla som si a natiahla ruku cez dieru v plote v snahe zachytiť červenú bobuľu.
       „Kradneš?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Myklo ma od ľaku a stiahla som ruku späť.
       „Au,“ vyšlo mi z úst a otočila som sa. „Ahoj Julča.“
       „Ahoj,“ povedala a mne sa uľavilo. Tentoraz sa netvárila zachmúrene.
       V poslednom čase sa mi vyhýbala. Dlho mi to nedochádzalo, ale jedného večera som na to prišla. Stačilo sa raz omeškať, a potom už len z diaľky sledovať ako nadbieha Tomášovi, ako sa k nemu nakláňa, smeje, ako sa naňho zaľúbene díva a tiež, ako ju opúšťa dobrá nálada, len čo ma zbadá prichádzať k nim. Cítila som sa ako decko, ktoré sa musí vzdať hračky. Nechce sa s ňou hrať, ale ani ju posunúť inému decku. Presne tak som sa cítila, no predsa som sa prekonala a prestala som chodiť večerami k lavičke pod lipou.

       „Chalani chystajú večierok,“ povedala Julča.
       „Akí chalani?“
       „No predsa naši spolužiaci, Lukáš, Janek, Kuba a Venca. Mám sa ťa opýtať, či tu ešte budeš koncom augusta.“
       „Budem tu, veď kde by som bola?“
       „Čo ja viem, na intráku?“
       „V auguste?“
       „Poniektorí cestujú skôr, chalani, čo sa budú učiť až v Prahe môžu...“
       „Dobre vieš, že ostávam až do konca prázdnin doma a nikam sa nechystám, “ vyhŕklo zo mňa netrpezlivo a vtedy mi došlo, že nie chalani, ale ona sa chce ubezpečiť, že tu budem.
       V očiach jej zaiskrilo a rozjarene do mňa drgla. „Pôjdeme na ten večierok?“
       „Jasne, že pôjdeme, aj keby mala vypuknúť tretia svetová!“ vyhlásila som roztopašne a zodvihla pravačku: „Tak prisahám!“

       Jasné, že som mohla našim povedať, že sa chcem ísť so spolužiakmi rozlúčiť, ale už som videla otca, ako prekvapene dvihne obočie, aj mamu, ako mi to rovno zatrhne a ešte sa aj postaví pred dvere, aby som nikam nemohla. Lenže ja som tak veľmi chcela ísť. Do posledného dňa som však nevymyslela nič, až kým si mama nepovzdychla, že v Drahanoch budú mať v mäsiarni čerstvé hovädzie mäso, ale otec tam nestihne zájsť. V mihu ma nadvihlo a skočila som pred mamu, že ja jej po to mäso pôjdem. Rodina predsa nemôže ostať bez nedeľňajšej hovädzej polievky!
       Mama sa zasmiala, iste potešená, že má tak dobrú dcéru a bez štipky podozrenia prikývla. Troška ma ošľahol zlý pocit, že som jej nepovedala celú pravdu, ale veď len pre tento jediný raz...

       Keď som vyšla z domu, stál pred bránkou. Srdce mi poskočilo radosťou. Pripomenulo mi to časy, keď ma takto čakával každé ráno.
       „Ahoj Jindřiško. Bál som sa, že neprídeš.“
       „Ahoj Venca. Prečo by som nemala? Julči som predsa sľúbila...“
       Bez slova prikývol. Kráčali sme pomalým krokom. Po chvíli som už bola presiaknutá zvedavosťou, ale ani Venca, ani chalani, čo sa cestou pridali, mi nechceli nič povedať. Len sa tajuplne usmiali, v rukách držali nejaké tašky, v ktorých to skleneno cinkalo. Zastali sme v Březine pred nejakou vyvýšeninou zahádzanou čečinou.
       „Čakajte!“ ozvalo sa od chodníka. Boli to dievčatá s Kubom.
       „Tradááá,“ odhrnul vetvy Kuba. „Ráčte vstúpiť do nášho kráľovstva. Celé stvorené našimi šikovnými ručičkami. Od nás, pre vás,“ vyhlásil, teatrálne zamával a obradne sa poklonil k zemi.
       „Ty šašo,“ zasmiala sa Julča. „Tak poďme,“ zavelila a zostúpila do zemľanky.
       Markéta, Francka, Nora a Alba ju nasledovali. Po nich sme do chalanského kráľovstva zostúpili aj my s Vencom. Obklopilo nás prítmie, chlad a vlhko. Museli sme si sadnúť na drevenú kladu, inak by sme neustále narážali do čečiny. Lukáš vytiahol fľašu vína: „Tak a teraz by sme si mohli pripiť na našu partiu. Tiahli sme to spolu dlho a zajtra, či onedlho sa všetci rozletíme v šíry svet...“
       „Ale veď zmĺkni a nechaj tie fľaše kolovať, lebo nás vysuší,“ prerušil ho Janek.        Neveľký priestor sa zaplnil smiechom. Pohárov bolo menej ako smädných úst. Tak sa pilo, nalievalo a opäť pilo. Pribúdalo smiechu, nezmyselných rečí, zmyselných objatí, sľubov, trhaných giest i lesku v očiach. Vo mne sa vzmáhal smútok. Venca bol na druhej strane a držal si odstup. Rozveseľoval ostatné dievčatá, no ku mne ani neprišiel, na moju stranu nezaželal prípitok, neposlal úsmev. Viem, zaslúžila som si to a nakoniec, zajtra už pocestuje do Prahy do učilišťa, ale aj tak mi bolo smutno, žalostne, akoby sa tým vínom prilieval iným smiech a mne bôľ.
       „Ja... ja už musím ísť,“ vykríkla som hlasnejšie, ako som chcela a malo to účinok ako výbuch granátu. Venca stuhol a obrátil sa ku mne.
       „Kam... Kam by si šla? Ponáhľaš sa za tým svojím chlapíkom s harmonikou?“
       „Za Tomášom? Ja? Nie...“
       „Tak pi! Vypi si so mnou! So mnou si ešte nepila!“ naklonil sa Venca ku mne.
       Tak som si pripila, nech nekváka somariny. Ale potom som vstala a povedala: „Ja fakt musím. Mame som sľúbila, že jej pôjdem kúpiť mäso do Drahan.“
       „Ale prečo?“ nechápala Julča.
       „Inak by ma nepustili za vami,“ stiahlo mi kútiky úst nadol.
       „Tak...hik...to hej. Tomu sa povie o...obeta,“ vypustil Kuba.
       „Jedna za všetkých a všetci za jednu,“ vykríkol Lukáš. „My ideme s tebou. Nepôjdeš cez les teraz sama! To...ti hik...ne...nedovolíme!“
       Nik neprotestoval a vyteperili sme sa von. Víno nám stúpalo do hláv, ovial nás teplý vzduch, oťapili posledné lúče, čo nám poslalo slnko na rozlúčku. Akoby čakalo len na túto chvíľu, aby sa vcuclo do každej bunky v mozgu. Ani neviem, ako sme v tomto stave našli silu na cestu do Drahan a späť.
       Celý čas som cítila Vencov pohľad. Ledva sa ku mne prihovoril, akoby hľadal slová či odvahu. Obchádzal ma smútok. Po tejto ceste takto ideme naposledy. Už iní, mladší budú merať lesnú štreku povedľa jedle s panenkou Máriou. Prekárať sa, pretekať sa, smiať sa, či báť sa, keď padne na les prítmie. My už budeme roztratení. Koľko spomienok, koľko radosti, celé detstvo a zrazu je to za nami. Už zajtra, či o pár dní sa naše kroky rozídu a už to nebude také bezstarostné ako doteraz.
       Vracali sme sa za prítmia. Inokedy by nás les zahalený do tmy mátožil, za každým stromom by sme videli príšeru, strhli by sme sa na každý zvuk, zahúkanie sovy, svetlo hmyzu. No dnes, potúžení alkoholom, smutní, či tak trochu dospelejší ako včera, sme na obavy ani nepomysleli.
       Utopená v myšlienkach som zacítila dotyk a nejaká dlaň sa chytila mojej. Nemusela som otočiť hlavu, ani sa opýtať, vedela som... Poznala ten dôverne známy dotyk. S úľavou som sa usmiala do tmy.
       Už z diaľky sme počuli ťahavé tóny Tomášovej harmoniky. V tme a večernom tichu sa rozliehal doďaleka. Pred štíhlou siluetou zvoničky Venca zastal a pustil sa ma. Zahliadla som dievčatá, čo obdivne hľadeli na Tomáša a pokrútila som hlavou: „Nie. Nejdem za ním. Má tam dosť obdivovateliek.“
       Vencovi v očiach zasvietilo a s nádejou v hlase zašepkal: „Budeme sa stretávať. Praha predsa nie je na konci sveta.“
       Srdce mi radosťou poskočilo. Tak predsa na mňa myslí a nezabudol na naše priateľstvo, lásku. Nemusí nič skončiť, aj keď sa už nebudeme stretávať každý deň, aj keď už nebudeme zdieľať spoločné starosti ani radosti. Nemusí nič skončiť...

       Ach, ako som sa mýlila. Listy, ktoré sme si vymieňali, po čase križovali republiku čoraz v dlhších intervaloch, až prestali chodiť úplne. Stretli sme sa až po rokoch, náhodne, v čase keď sme už obaja mali svoje rodiny. Naša nesmelá láska dávno vyprchala. No na spoločné detstvo a ten posledný večer spomíname dodnes.

čitateľov: 1410