login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Istota nikdy, iba viera

@ :: Poviedky ::     Jul 08 2017, 20:54 (UTC+0)

Kostol sv. Anny v Ťahanovciach

Miesto: Ťahanovce, dnes mestská časť Košice-Ťahanovce
Čas: jar 1945
Autor: Silvia Bolčová


       Svadobný deň je svadobný deň a má svoje dôležité miesto aj čaro v každom veku. Ľudia sa sobášia, keď je mier, sobášia sa počas vojny a celkom isto sa sobášili aj vtedy, keď tu v dávnych časoch vyčíňal šialený mor. Láske sú dejiny sveta i rôzne ľudské pohromy ľahostajné.
       Štefan a Marína sa rozhodli, že sa vezmú trinásteho mája. Je to výročie zjavenia Panny Márie vo Fatime, a zároveň aj deň narodenia Maríny. Štefan sám nevedel prečo, ale považoval to za dobré znamenie. V nedeľu večer pred svadbou, keď iní hýria na staromládeneckých rozlúčkach, bol v dome Maríniných rodičov a pomáhal s prípravami na zajtrajší sobáš. Bolo to preň dôležitejšie, ako bujará pitka, lebo chcel, aby všetko do seba presne zapadalo bez chyby a jeho milovaná žiarila šťastím.
       Marína sa vymanila z jeho objatia a v duchu spočítala perečká, ktorými sa spoľahlivo odlíšia svadobčania pozvaní k svadobnému stolu od tých ostatných, čo sa prídu iba pozrieť. Na rozdiel od Štefana nemusela rátať nahlas, ukazujúc na každé prstom. Bola bystrá a múdra hlavička s obdivuhodnou pamäťou. Bývala obľúbencom každého učiteľa. Už od malička, od prvého dňa, ktorý strávila v škole, túžila raz stáť pred tabuľou a vyučovať i ona. Nestalo sa. Otec to nedovolil. Darmo bol za ním prosiť aj pán učiteľ, aby ju pustil ďalej do škôl. Rozhodnutie bolo nemenné, otec sa zaťal a mama jej nepomohla. Nemohla. Zomrela, keď mala Marína iba dva roky. Možno na to všetko hľadela zhora, odkiaľsi z oblakov, kam Marína často pozerala, keď s ňou v duchu hovorila. To však bolo málo platné. Marína ostala doma a pomáhala otcovej novej žene, ich deťom; tiež s poľom a s predajom zeleniny bolo dosť oštary. Neboli chudobní a otec vravieval, že ak to tak má i ostať, učiteľka z nej nebude a hotovo.
       „Áno, sú všetky,“ povedala, keď pierka spočítala a uvedomila si, že Štefan čaká na jej verdikt. „A sú prekrásne,“ vzala do ruky najbližšie perečko z postele, kde ležali uložené na bielom škrobenom obruse. Bolo ich presne stodvadsať.
       „Bude to veľká svadba. Ale otec si to môže dovoliť,“ vzdychla si, akoby sa netešila. Napadlo jej, že za tie peniaze, čo sa pominú v jediný deň, by mohli nejaký čas bezstarostne žiť. Napokon jej padol pohľad na svadobný veniec. Konečne sa usmiala. Áno, teraz je už všetko jedno. Po svadbe príde materstvo, aspoň v to verila, a s ním aj nové poslanie, ktoré je isto prekrásne.
       „Ste nesmierne šikovné. Ty i Jolana,“ pochválil Štefan i Maríninu sesternicu, hoc tu nebola. „V živote som nevidel viac prepracovaný svadobný veniec. Nevyskúšaš si ho?“
       Marína vystrela ruku, ale náhle ju spustila. „Nie, až vo svadobný deň. Skôr ma v ňom neuvidíš.“
       Neušiel jej tieň Štefanovho sklamania. Zvláštne, akoby za každým odmietnutím akejkoľvek maličkosti zostarol. Nebol starý, ale odkedy sa vrátil z vojny, a myslel si, že sa na neho nikto nedíva, zmenil výraz tváre a vyzeral zrazu... Skľúčený, sklamaný, mrzutý? Ťažko povedať. Zrejme sa zmes zážitkov a protichodných pocitov inak prejaviť ani nemôže. Život je nevyspytateľný. Štefan bol vo vojne, kde sa strieľalo. Ktovie, koľkokrát mu šlo o život. Ktovie, koľkých ľudí zabil i on... A teraz je tu, v Ťahanovciach, hoci ešte pred niekoľkými rokmi utekal kdesi na fronte v cudzej zemi pred nenávisťou a pred smrťou. Azda je lepšie, že mu vojenčina skončila skôr, ako začali záverečné kruté boje a on sa nejako dostal domov. Zvláštne, ale pustili ho. Na konci, keď sa počítal každý vojak, čo dokáže udržať zbraň, on sa už mohol točiť okolo Maríny. Zajtra sa žení. A berie si ju. Ju - svoju sesternicu. Láska si nevyberá, vyberavý je len rozum. A svadby tohto druhu bývali pomerne časté.
       Mali veľa spoločného. Štefan sa tiež chcel ďalej učiť. Mal viac šťastia ako ona, pravda, iba o trochu viac. Tri roky študoval na gymnáziu v Košiciach. Ale pretože jeho otec bol mäsiar, rozhodli sa napokon aj jeho rodičia, že lepšie bude, ak sa aj on vyučí za mäsiara, aby jedného dňa mohol prevziať remeslo. Gymnáziu zabuchol bránu a šiel za učňa k majstrovi Moserovi na Dominikánsky pľac.
       „Odkedy si sa vrátil, si akýsi iný. Celkom určite si mlčanlivejší. Spočiatku som to chápala a myslela, že to prejde. Ale neprešlo. A dodnes neviem, prečo si sa neprišiel ani rozlúčiť, keď ťa odvelili z mesta.“
       Výčitka v jej hlase bola jemná, no badateľná.
       „Mlčanlivejší? Všetko chce čas. Prežiť vojnu nie je len tak. Najmä keď slúžiš pod Maďarmi. Čokoľvek sa kde dialo, od bombardovania Košíc, okamžitého odchodu na front až po vysadenie v ruských lesoch, bolo celkom mimo nás. Radový vojak sa nerozhoduje, len počúva rozkazy. Nebolo času na rozlúčky. Nemal som možnosť o sebe rozhodnúť.“
       „O tom viem svoje!“ prerušila ho Marína.
       „Čo ty vieš?“
       „Viem, aké to je, nemôcť rozhodnúť o svojom živote.“
       Pozrel na ňu a ďalším mlčaním vlastne len potvrdil, čo povedal pred chvíľkou. Akoby chcel všetko vyjadriť iba pohľadom, lenže ženy chcú počuť aj slová. Deň pred svadbou býva výnimočný a vyznania o kráse a láske v ňom majú svoje miesto. Krása? Áno, Maríne krása nechýbala. Počas školských rokov, ale aj neskôr, hrávala v ochotníckom divadle. Takmer vždy dostala hlavnú rolu. Vyžarovala z nej dôstojnosť, prísnosť, láskavosť a zároveň hrdosť a akási zvláštna istota.
       Štefanovou mysľou sa mihla spomienka na detstvo. Nevedel, kedy sa to presne stalo, ani to, koľko mal rokov, ale pamätal sa, že sa stretli s Marínou u jej starej mamy práve vtedy, keď sa varil na dvore lekvár. Deti sa už ledva vedeli dočkať, kedy konečne vychladne a potom si pochutnávali na hrubo natrených krajcoch chleba, zvrchu ešte pocukrovaných. Bola to lahôdka. Marína mala lekvárové fúzy okolo úst cez polku tváre a kučierky, ktoré sa jej počas pobehovania okolo kotla vytriasli z vrkočov a tancovali vo vánku. Občas sa pramienok vlasov namočil do lekváru na jej tvári a on, Štefan, jej ich pomáhal odlepiť a utrieť. Nastal okamih, keď na tanieri ležal už len posledný krajec. Marína i Štefan po ňom siahli naraz.
       Prásk! Nečakane zúrivo ho Marína švihla po ruke: „Nedotýkaj sa ho! Už aj tak si dosť tučný!“
       Tučný teda Štefan nebol. Práve naopak. V poslednom čase sa natiahol a mama mu vravievala, že vyzerá ako Jakubov rebrík, ktorý trčí až do neba. Bol chudý, takmer kosť a koža, takže ešte trochu a počas chôdze by hrkotal ako starý voz.
       „Ja aspoň nemám fúzy,“ zaškeril sa Štefan.
       „Ani nikdy mať nebudeš, lebo ostaneš večné decko!“ prorokovala, ale stiahla sa.
       O krajec s lekvárom sa nakoniec podelili po bratsky. Alebo po sestersky? Či po bratransky? Či po sesternicovsky? Smiali sa na tom dlho a lekvárovo lepkavé jazyky sa im lámali v krkolomných slovách.
       Možno sa už vtedy Štefan zamiloval. Možno to bola prvá iskra, z ktorej ešte nevyšľahli plamene. Boli len deti. Ale kdesi čosi tlelo, čakalo na vietor, víchor citov, ktorý rozfúka dušu na žeravo.

       „Keď som sa vrátil z vojny domov, nechcel som už nikdy spomínať. Načo aj. Minulosť nezmením, ale niekedy je silnejšia ako ja. Možno to chce ešte čas,“ snažil sa Štefan objasniť, čo sa v ňom odohráva, hoc dobre tušil, že toto je chvíľa stvorená skôr na lichôtky. „Vieš, čo je zvláštne? Že niekedy náš život riadia úplné náhody. Zdanlivé maličkosti ako jeden krok. Napríklad, keď človek ide pod strechou, z ktorej padá škridla. Spadne mu na hlavu a môže byť z neho kripel na celý život. Ak urobí o krok viac či menej, škridla padne vedľa a jemu sa nestane nič, iba sa vyľaká. Koľko krokov urobí človek za život? Ale stačí jeden jediný a osud sa odvíja inak.“
       „Čo tým myslíš?“ Marína nechápala.
       „Raz som mal na Ukrajine rozkaz sledovať zo strechy akéhosi domu okolie. Bola strašná zima, snehu vyše kolien a ostatní vojaci sa zohrievali dnu pri peci. Pamätám sa, že som práve pozeral na sever, kde to malo byť bezpečné. Nebolo. Najskôr sa mi zdalo, že vidím malé čierne bodky. Tie postupne rástli a odrazu bolo jasné, že sú to tanky. My sme mali len také slabé delá, tie tam dotiahli odkiaľsi ako vojnovú korisť, vraj až z Belgicka. Haraburdy, čo nám boli platné ako mŕtvemu kabát.
       Kričal som, čo sa deje a hľadal som svojho veliteľa, no nevedel som ho nájsť. Možno ušiel ako prvý. Hladovanie, zima, choroby, no najmä jasný útok, proti ktorému sa nedalo brániť, vytiahli na povrch túžbu zutekať a zachrániť sa. Nedokázal som ani sledovať, alebo si uvedomiť, čo sa naraz deje. Bol to zmätok, v ktorom muži bežali niekam, hocikam, do lesa, do hôr, pod zem, kdekoľvek, kde by mohli žiť ešte aspoň o hodinu dlhšie. Odrazu som zbadal sane ťahané koňom a na saniach kamaráta. Volal mi, nech si naskočím. Prefujazdil tesne okolo mňa, šiel strašne rýchlo, kôň cválal, stihol som sa zachytiť saní a už ma ťahal za sebou. Napol som ruky a dostal sa až ku kamarátovi, kde som si mohol sadnúť. Ale stačil krok. Jeden jediný krok, keď by som bol ďalej a skončil by som ako tí, čo nemali toľko šťastia. Ostali mŕtvi v akejsi krajine, kam ani nikdy nechceli ísť.“
       „Spoznal si vo vojne aj nejakých normálnych ľudí? Myslím takých, čo nemuseli bojovať. Napríklad nejaké ženy?“
       Hoci Marína nepoložila otázku celkom otvorene, Štefan cítil, čo by chcela vedieť. A bez jeho vedomia, súhlasu, či bez jeho vôle, úplne bez jeho pričinenia mu pamäť pohotovo ponúkla obraz Duše. Duša. Dvadsaťročná, svetlovlasá, štíhla, jemná, nežná Duša. Vždy premýšľal, ako mohla dostať takéto meno. A pritom bolo výstižné. Duša mala dušu na dlani. Prerušil niť spomienok, lebo cítil, že nesmie pridlho mlčať, aby Marína nemala pochybnosti.
       „Nuž, jasné, že som spoznal aj civilistov. Ako v bežnom živote. Raz sme asi tri mesiace strávili v jednom mestečku a... No, čakali sme na posily i zásoby a zároveň strážili vodáreň a železničnú stanicu. Železnica ma už odvtedy prenasledovala,“ usmial sa, pretože sa po návrate nestal mäsiarom, ale železničiarom.
       „A čo tam bolo?“
       „Asi tak, že nech sme boli kdekoľvek, domáci nás vždy nenávideli. To je osud vojakov, ktorí prídu do cudzej zeme. Ešte horšie pre vojakov maďarskej armády, lebo Maďari tam mali zlé meno. Dokonca sa o nás hovorilo, že sme ľudožrúti. A ja viem prečo. Nemci, ale aj maďarská armáda, pustošili ako barbari. Mučili a zabíjali, akoby boli dobytok a nie ľudia. Čo dobytok! Ani dobytok sa tak nespráva! Neraz sa na mŕtvolách našlo aj dvadsať bodných rán nožom, na telách zajatcov vyrezané ruské hviezdy, ranených rovno zasypávali do jám. A rabovali. Rabovali a znásilňovali. V jednej dedine vraj skoro päťdesiat mužov skántrili tak, že ich nahádzali do jamy na zemiaky, zasypali slamou a zapálili. A inde zas, keď dedinčania videli, že sa vojsko blíži, ušli do lesa. Prenasledovali ich, všetkých postrieľali a umučili. Vyše tristo ľudí! Tí, čo prežili pod telami mŕtvych, sa nemali kam vrátiť. Kde bola dedina, ostalo zhorenisko. V lesoch pri Brianskom bolo zabitých viac ako tisíc partizánov, jeden a pol tisíc partizánov bolo ranených a päťsto zajatých! Tak si vieš predstaviť, čo si o nás mohli myslieť.“
       O tom, že si s Dušou boli blízki, nepovedal nič. Zbytočne by sa trápila a predstavy, ktoré by ju prenasledovali azda i po celý život, nechcel poznať. Štefan žil v dome Dušiných rodičov celé tri mesiace. Tak ubytovávali vojakov, všade, kde bola nejaká voľná posteľ, niekoho pridelili k rodine. Duša spávala v izbe so svojou matkou, ale každý večer sa so Štefanom pobozkali na dobrú noc. A keď Štefan odchádzal, lebo ich prišli vystriedať ďalší vojaci, dostal od Duše list na rozlúčku. Krásne vyznanie plné nehy a citu. O tom, čo pre ňu znamenal a že navždy ostane v jej srdci. Aj v ňom bude žiť hrejivý pocit, to krásne puto, ktoré nikdy neprerástlo do otvoreného vyznania. Puto krehké a čisté, pretože súzvuk medzi nimi sa nikdy nezakalil nedorozumením či nebodaj hádkou. Je a bude na veky panenské a vždy ostane pokladom, z ktorého sa dá čerpať sila a pocit radosti.
       „Ale nemôžem sa sťažovať,“ pokračoval Štefan, „lebo rodina, u ktorej som žil, postupne zistila, že nie som Maďar, len som bol povolaný do ich armády. Tak sme sa navzájom spoznávali a napokon po troch mesiacoch sme sa lúčili, akoby sme boli príbuzní. Ale nehovorme o minulosti! Tá sa už nedá zmeniť. Ale od zajtra, dievča zlaté, od zajtra nás čaká spoločný život. Takže vravíš, že perečiek je dosť?“
       „Všetkého je dosť. Len my sme nejakí čudní, akoby sme sa zajtra ani nemali brať. Veď tie reči, čo vedieme... Prečo spomíname na všetko zlé? Neviem, je s nami všetko v poriadku?“
       Je s nami všetko v poriadku? – znelo v Štefanovej hlave, ale odpoveď nepoznal. Čo vlastne znamená byť v poriadku? Medzi rovnakými iný je blázon a jemu sa zdalo, že všetko čo sa deje, vnímajú rovnako. Áno, oni sú v poriadku, to len svet sa zbláznil.
       „Štefan, no len poď na pohárik! Chcem sa s tebou porozprávať. Osamote,“ zaznelo z kuchyne. Volal Marínin otec. Ak svokor, hoc len budúci, zavolá, že chce rozhovor osamote, vždy to znie ako malá či väčšia výstraha. Štefan prešiel dverami, zatvoril ich a Marína osamela.

       Marínin otec bol i nebol chlap ako hora. Teda, mohutný bol dosť, ale nikdy neplatilo, že ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Mal svoju hlavu, a keď si niečo zaumienil, všetci naokolo sa mohli i rozkrájať, no jeho názor nezmenili. Málokto v tom mal tak jasno ako Marína. Netýkalo sa to len jej pokusu prehovoriť ho a študovať za učiteľku. Bola presvedčená, že jej svadba je tak trochu aj jeho víťazstvom. Mäsiarov syn bol v jeho predstavách prísľubom ak už nie bohatstva, tak aspoň istoty. Veď ostatných nápadníkov, a nebolo ich málo, od nej odháňal. Bola prekvapená, že otec nemal námietky ani vtedy, keď sa rozhodlo, že zo Štefana mäsiar nebude. Vraj nastali nové časy, keď štátna služba na železnici znamená ešte viac. Chcel vôbec, aby bola šťastná, alebo mu išlo iba o majetok? Vždy sa rozhodoval v prospech peňazí. Rozdupal jej celoživotný sen a využil ju ako varovkyňu svojich detí, čo splodil s novou ženou, len aby bol dobre zabezpečený. Môže mu vyčítať, že teraz chce zaopatriť aj ju? Neubližuje mu svojimi pochybnosťami? Veď otec vedel, že so Štefanom ich spája láska. Možno majetok vnímal len ako dar navyše.
       Zavŕzgali dvere a za nimi sa ukázala Jolanina tvár. Jolana bola jej sesternica i najlepšia priateľka zároveň.
       „Tak ako idú prípravy na svadbu s bratrancom?“ zašvitorila a už jej nebolo. Zvláštne, práve tým smerom sa uberali aj Marínine myšlienky. Viackrát počula, že manželom, ktorí sú spríbuznení, sa zvykli narodiť vadné deti. Kaliky. Odrazu jej vyhŕkla slza a padla na svadobný veniec. I ju samotnú to prekvapilo.

       Gazdovské svadby sa v Ťahanovciach konali od nepamäti v pondelok. Celý dom bol nasiaknutý vôňou pečených klobás, plnenej kapusty, silného vývaru i koláčov. Svadobčania s výrazom dedinskej noblesy sa už nahrnuli na dvor, aby si pozreli odpýtanie nevesty starejším. Potom rýchlo presun do kostola, čo najskôr, aby mali dobré miesto na sedenie a vychutnali si to divadlo, v ktorom by mal hrať každý hlavnú úlohu len raz v živote. Všetko išlo podľa plánu, starí si chválili tradície, mladé ženy hľadeli na nevestine šaty a muži, ktorým ešte nevyhasli plamienky v očiach, pozerali na Marínin zadok, ako kráčala k oltáru. Odrazu nastal šum. Nevesta nezastala po boku ženícha, ale podišla nabok a ešte ďalej, až tam, kam vedú dvere do sakristie. Otvorila ich a zmizla z dohľadu svadobčanov.
       Štefan ostal stáť pred oltárom a čakal. Čakal. Čakal. Dlho čakal. Keď šum za jeho chrbtom silnel, urobil niekoľko nerozhodných krokov ku sakristii aj on. Potom zastal až tesne pri dverách a ani na ne nemusel prikladať ucho, aby počul Marínin vzrušený hlas.
       „Nechcem ho raniť, ale bojím sa. Nebudú naše deti kaliky?“
       „Či bude vaše manželstvo požehnané deťmi a aké budú, to vie len Boh. Ale jedno ti ako kňaz musím povedať. Kým máš pochybnosti, nemala by si sa vydávať,“ počul aj farára a jedno mu to nebolo.
       Svadobčania sa pomaly trúsili z kostola na ulicu. Farár im tak prikázal, aby sa rozišli v tichosti. Štefanovi kamaráti nechápavo krútili hlavami a brýzgali na nevestu. Štefan mlčal, zo srdca ju vytrhnúť nedokázal. Šiel domov, chcel byť sám, a to v tento deň, na ktorý mal spomínať po celý život. Nakoniec, veď to ani inak nebude. Na toto ozaj nezabudne. Teraz sa však snažil nemyslieť na nič. Každá myšlienka by bola ako žeravý klinec vbíjaný do zmäteného srdca. Túžil len nemyslieť, nemyslieť, nemyslieť!

       Ani nie o mesiac ho navštívila Marína. Nemusela nič vravieť, jej pohľad vyjadril všetko. Od svadby - nesvadby trávila každý deň rozhovormi s farárom. Už bola rozhodnutá. Pravda, stále nemala istotu, či sa im narodia zdravé deti. Kde niet istoty, pomáha viera. Verila, že čokoľvek príde, spolu si s tým vždy poradia. Len toľko mu povedala. A šli k oltáru druhýkrát...


čitateľov: 1062