login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Škoda preveliká

@ :: Poviedky ::     Aug 25 2017, 08:52 (UTC+0)

Miesto: Vyšný Medzev, časť Baňa Lucia, okres Košice-okolie
Čas: štyridsiate roky 20.storočia
Autorka: Silvia Bolčová

       Keby som nepozeral z okna, asi by som zošalel. Aj vy by ste zošaleli, keby ste boli na mojom mieste. Nedeľa, celkom pokojná, keď konečne nemusím nič robiť, rodičia mi nič nekážu, dokonca vravia, že v tento posvätný deň sa nesmie pracovať, ale namiesto toho, aby som len tak vylihoval a šprtal sa v nose, musím počúvať detský krik malej Manciky. Ešteže vidím z okna na Terku, ako seká trávu zajacom. Ona robí aj v nedeľu. Mama vraví, že to preto, lebo je z bosoráckej rodiny. Ale keby všetky bosorky boli také pekné ako ona, neviem, či by sa mi ešte chcelo do kostola. Vlastne, mne sa tam nechce ani tak, ale nechodiť do kostola je hriech a mne sa to nejako takto javí, že radšej byť pobožným, v nedeľu navštíviť kostol a nepracovať, než naopak.
       Aha! Teraz sa Terka predklonila a vidno jej nohy až nad kolená! Bože, keby som bol rytierom! Už dávno si predstavujem, že som rytier a zachraňujem Terku. Jej otec je pijan a často na ňu kričí. Ja by som tam prišiel v brnení a na koni. Ani by som ho nemusel seknúť, stačilo by, ak by som zamával mečom a on by od strachu pustil do nohavíc a utekal až k potoku umyť si zadok. To by na mňa pozerala celá kolónia! Všetci v Bani Lucii by nehovorili o nikom inom, len o mne a Terka by sa na mňa lepila, aby mi mohla dať bozk. Taký naozajstný, nie ako od sestry na narodeniny. Lenže ja nie som rytier, Terka je odo mňa o pol hlavy vyššia a som pre ňu len zasran. Nemám dosť odvahy ani na to, aby som išiel za ňou a opýtal sa jej, či nepotrebuje pomôcť. Nedeľa - nenedeľa, s ňou by som sekal trávu aj dnes.
       Bože, to decko kričí! Vraj anjelik, tak malej Mancike hovorí moja mama i moja sestra Mária. Už sa vydala, lebo jej rástlo brucho a teraz prišla k nám na návštevu, nech Mancika neplače doma, ale u nás. Ak takto ryčia všetci anjeli, tak to musí byť v nebi na nevydržanie.
       „Takže si stretla starú Martu?“ pozerala mama na Máriu a tá prikývla.
       „Aj sa ťa niečo pýtala?“
       „Nie, nič.“
       „Hľadela na Manciku?“
       „To hej.“
       „Tak to stačí!“ Mamine ruky sa zvoľna zatvorili v päste a potom začala s tými svojimi rečami. S tými, čo nesmie vravieť, keď je otec doma, lebo on sa potom zlostí a búcha do stola, že to sa nedá počúvať. Minule tak rozbil tanier a keď som povedal, že črepy prinášajú šťastie, ešte mi naložil na chrbát, lebo vraj tiež verím na povery. Mamy sa nedotkol, na ňu len kričal.
       „Keď bosorka vezme decku z očí, nič nepomôže lepšie, ako sliny. Napľuj si do dlaní a potri Mancike viečka. Uvidíš, že sa jej uľaví,“ mama to vravela hlasom, ktorý nezniesol odpor. Teda ak nepočítam za odpor ten rykot, ktorým nás častovala Mancika. Zdalo sa mi, akoby to bolo stále hlasnejšie a hlasnejšie. Až sa celá triasla, jednu ruku vytiahla z perinky, hoc bola pevne zošnurovaná a metala ňou na všetky strany, akoby odháňala neviditeľné muchy. Alebo mátohy. Neviem, mátohu som ešte nevidel. Raz som si myslel, že áno, dokonca za mnou bežala a dostihla ma, ale potom sa ukázalo, že je to opitý železničiar, čo hľadá cestu do Medzeva.
       „Ja decku do očí pľuť nebudem!“ Mária sa nadula, ale hlas sa jej trochu triasol.
       „To musia byť sliny milujúcej matky! Tak si jej milujúca matka, alebo nie si?“
       No čo mala Mária povedať? Mama šla na ňu prefíkane. Ale pozerať sa, ako moja sestra pľuje na svoje urevané decko, sa mi ozaj nechcelo. Radšej zájdem ku potoku, či tam nie sú kamaráti. Ak nič iné, bude tam aspoň ticho.
       „Nemáš oči, abo čo? Pozri, čo si urobil!“ spustila na mňa Terka a ja som sa cítil ako hlupák. Z domu som vybehol ako strela a na ulici narazil rovno do nej. V zajde mala nasekanú trávu a tá sa teraz vysypala na cestu.
       „Čo si myslíš, že to naschvál?“ trochu som sa odul, nech vie, že nie som decko.
       „Tak mi aspoň pomôž!“ zohla sa Terka a začala nakladať naspäť do zajdy.
       Nič lepšie som si nemohol želať. Ako sa predkláňala a zbierala a ako som sa i ja predkláňal a zbieral, hľadel som jej pod blúzku, až si to všimla. No nepovedala nič, iba sa začervenala. Potom mi strčila zajdu do rúk a zavelila: „Vezmi, odnesieme!“ A tak sme šli. Ale nie cez stred osady, ale poza domky. To ja som tak chcel, nech ma otec nevidí, keď sa bude vracať domov. Nemôžem robiť, je predsa nedeľa.
       „Otec šiel až do Moldavy. Za Bandi báčim. Krava sa nám zdula alebo čo, tak šiel po rady a byliny. Že včera ani mlieko nedala, iba krv.“
       „Bylinky pomáhajú. Aj teta Marta ich zbiera. Veď sa mohol opýtať aj jej a nemusel by merať takú dlhú cestu,“ Terka sa dokonca trochu usmiala a to ma povzbudilo.
       „Ale veď stará Marta je bosorka, nie?“ začal som priamo.
       „Nie! Je to sestra mojej mamy. To by som potom bola bosorka aj ja. A vyzerám ako bosorka?“ nečakane sa predo mnou otočila, akoby v tanci a sukňa sa jej trochu zavlnila. Cítil som, že teraz sa červenám ja.
       „Boh príšeru poznačil! Kdekto hovorí, že preto tetka Marta kríva a škaredá je ako, ako, ako....“
       „Ako čo? Ani sám nevieš? A ty si aký krásavec? Parádny, prenádherný, že ti niet rovného? Alebo nie? Nie si aj ty bosorák?“ smiala sa a mňa to kdesi vo vnútri zabolelo. To som mal radšej ostať doma počúvať Mancikin vreskot, než si nechať takto zo seba uťahovať. Dosť! Hodil som zajdu s trávou na zem, otočil sa a bežal bez slova domov. Cítil som sa tak hlúpo, že by som sa najradšej prepadol pod zem.

       „Kde si bol?“ vyhúkol na mňa otec, keď ma zbadal tesne pred domom. Práve sa vracal z Moldavy. Nevedel som narýchlo čo povedať.
       „Iba tak,“ kývol som plecom.
       „Si pracoval?“
       „Božechráň!“ zdvihol som ruku s prstami zloženými ako pri prísahe.
       „Tak prečo máš na nohaviciach tie steblá? Pokosená tráva!“
       „Však presne na takej som sa váľal,“ upokojil som otca, že som ozaj nerobil, a potom sme už vošli do domu.
       Bol som prekvapený, že v kuchyni je ticho. Ryčiaci anjelik Mancika kamsi zmizol a s ním aj moja sestra. Zato mama vyzerala vystrašene.
       „Ako v Moldave? Čo ti povedal?“
       „Bandi?“ pýtal sa otec, akoby tam mal navštíviť prinajmenšom polovicu sveta.
       „Hej, on, veď už hovor!“
       „A Mancika je kde? Mária s ňou neprišla?“ otec naschvál naťahoval. Tak mama len prehodila, že tu už boli, ale malá plakala, a keď konečne zaspala, išli nazad.
       „Prečo?“ otec stále naťahoval. „Veď mohla spať aj tu. Nie je chorá?“
       „Mama vravela, že jej zišlo z očí,“ povedal som, ani sám neviem prečo. Možno ma mrzelo, že som pred chvíľkou s tým ničnerobením klamal.
       „A čo? A čo?“ mama zrazu zmenila tón, azda aby sa otec nerozkričal ako prvý. „Dobre som jej poradila! Len čo si napľula do dlane a potrela Mancikine viečka, dieťa prestalo plakať. A teda, že to nebol len taký hocijaký plač. Dve hodiny tu rumázgala!“
       „No veď dobre, veď ja len tak...“ otec nepochopiteľne zmäkol, odtiahol stoličku od stola a sadol si, hľadiac na mamu už mlčky, bez slova.
       „A čo bolo v Moldave?“
       Otec začal hovoriť akosi ticho a pomaly. Vraj naň len Bandi báči pozrel a už hovoril, že mu niekto chce poškodiť. Vraj mu to z očí vyčítal. Ale ako mu otec vyrozprával, čo sa stalo s kravou, Bandi trval na svojom. To bosorka! Bola to bosorka, jej zloba, moc a sila, lebo tvoju rodinu nemá niekto rád. Ktosi závidí, alebo len tak pre vlastnú škodoradosť chce ublížiť tým, čo sa možno nikdy ničím neprevinili.
       „Vraj mám v noci dávať pozor. Že keď krava dojí krv ešte len prvý deň, bosorka sa vráti. Ba bude sa vracať, až kým nezdochne.“
       „Bosorka zdochne? U nás na dvore?“ cítil som, že sa blíži niečo mimoriadne.
       „Čuš! Otec to tak myslel, že bosorka bude chodiť čarovať, kým krava nezdochne!“ vyrútila sa na mňa aj mama a zahnala sa rukou. Našťastie iba naznačila, ale nebuchla ma. Neviem prečo, keď inokedy zvykne. Možno preto, že je nedeľa.
       „A čo urobíme, ak niekto ozaj príde?“ mama sa od zvedavosti priam triasla.
       „No veď to! Bandi hovoril, že potom mám tu bosorku zbiť. Ale nie len tak, že trochu po papuli, ale poriadne ju otĺcť nejakým hrubým drúkom, až sa sotva odplazí z dvora. Vraj ju neľutovať, aj keby žobronila, alebo sľubovala hory doly. Že beztak by zo sľubu nič nebolo.“
       „A ešte?“ mama hltala každé slovo a aj mne sa to začínalo páčiť.
       „Vraj sa nemám zľutovať a zbiť, nech už v noci k maštali príde ktokoľvek. Hoc stará baba, alebo čierna mačka, alebo mladá dievčinka, čo začne núkať najväčšie rozkoše, aké si chlap dokáže predstaviť.“
       „Otec, môžem tam čakať na bosorku s tebou?“ hneď som sa hlásil, ale pozrel na mňa tak, až mi vyschlo v hrdle.
       „A čo? Veď dobré ti chce!“ mama sa ma napodiv zastala. „Však ty vždy zaspíš skôr, než sa zotmí! A chrápanie? Myslíš, že ťa bosorka nezačuje, keď ja sa na to v noci i zo dva razy zobudím?“
       „Otec, prosím, môžem?“ skúšal som znova.
        „Uvidíme,“ odsekol otec a viac nevravel nič. Mama mu naložila pučené zemiaky a potom sa zberali pozrieť kravu. Zdvihol som sa zo stoličky, že idem s nimi, ale mama mi vrazila do rúk bibliu. Nedeľné čítanie. Tak som si sadol za stôl a začal som v nej listovať. Prichytil som sa, že tú istú vetu čítam asi tretíkrát a stále som nevedel, čo sa tam píše. Raz darmo, moja myseľ lietala inde. S nádejou som sa postavil k oknu. Hádam ešte zazriem Terku. Zvierajúc v ruke svätú knihu som si v duchu znova a znova nadával do somárov. Prečo som od nej tak odišiel? Veď sme tam boli len my dvaja spolu a bola taká krásna a taká živá a nebojácna. A taká, taká, taká... Taká aká vie byť len ona.
       Ledva som stihol skočiť za stôl a tváriť sa, že usilovne hlcem slová apoštolov, keď vošli rodičia do kuchyne.
       „A čo treba urobiť, keď v noci nikto nepríde?“
       „Bandi vravel, že príde určite. A potom, keď ju zmlátim, ešte musím zajtra zájsť nazad k nemu po bylinky, čo mi dnes namieša.“
       „A ak nič nezaberie?“
       „Tak to neviem,“ vravel otec, škrabkajúc si krk. „Možno budeme musieť zájsť na bitúnok.“
       Videl som, ako sa mama zhlboka nadýchla a prehltla len tak naprázdno. Aj mne bolo ťažko. Neviem ani prečo. Veď je to krava, nie človek. Ale našu kravu mám rád, aj keď jazdiť sa na nej nedá. Ale aj keby sa dalo - videli ste už niekedy rytiera na krave? Ja nie. Škoda, že nemáme koňa.
       „Keď bude najhoršie, zavoláme Jenőho,“ mama sa pousmiala, keď si utrela slzu. Ba dokonca aj otec roztiahol pery do úsmevu. „Nože, povedz ešte raz, ako Jenő predal kravu,“ požiadala ho.
       Pozrel na ňu prekvapene, ale hneď som začal žobroniť aj ja, lebo mi bolo jasné, že ak ho budem počúvať, nemusím čítať bibliu.
       „Nuž, to vám bolo tak,“ mama i ja sme naraz vybuchli od smiechu. Otec napodobnil nielen Jenőho postoj, hlavou jemne kolísal doprava a pravé plece mal hádam o dva palce nižšie ako ľavé, ale i jeho čudný, trochu chrapľavý hlas. „Bol som na trhu v Moldave. Zobudil som sa nadránom pred treťou, aby som došiel aj s kravou zavčasu. Postával som tam celé hodiny a sotva sa pri mne niekto pristavil. Hladný som bol, aj smädný a chcel som ešte i ja voľačo kúpiť. No čo robiť, aby som sa tej kravy zbavil? Tak som začal kričať: Kúpte kravu, kúpte kravu. Lebo kto kúpi túto kravu, kúpi aj mlieko.“
       „A kúpil ju niekto?“ bol som zvedavý.
       „Veru kúpil. Taký gazda z Poproča. No netrvalo dlho a ten gazda prišiel ku nám do Lucie. Tvár mal červenú od zlosti a podopieral sa takou bakuľou, že ňou by jedným šmahom vybil dvere i s pántmi. Chcel nazad peniaze. Načo mu je vraj krava, keď nenadojí ani za krčah mlieka a ďalšie musí kupovať. No Jenő sa nedal. Nevrátil mu ani halier. Vraj, že on je ten najpoctivejší predavač na svete. Veď to museli počuť všetci na moldavskom trhu, keď kričal, že kto kúpi kravu, kúpi aj mlieko. Kravu má od neho a mlieko nech si kupuje od koho chce.“
       „Kto kravu kúpi, kúpi aj mlieko,“ opakoval som, snažiac sa napodobniť otca. Vlastne ujka Jenőho. Tešil som sa, že je trochu veselšie. A trochu som dúfal, že ak sa zasmejeme, otec ma skôr vezme so sebou, aby sme v noci dobili bosorku. Mám drevený meč. Občas, keď ma nik nevidí, ním obíjam zo stromov zelené jablká. Teraz ho konečne vyskúšam naozaj.
       „Keď predal kravu, ktorá nedojí skoro vôbec, môže predať i tú našu, čo dojí krv. A možno by ju mohol predať upírom. Majú upíri v Moldave svoj trh?“
       „Čuš už a čítaj Bibliu!“ schladila ma mama. „O takých veciach sa nežartuje!“

       Na Baňu Luciu padla tma. Nerád chodím spať a nerád ráno vstávam. Tento večer bol však výnimočný. Spať som nemusel, vlastne ani nesmel. Otec nakoniec súhlasil, aby som s ním išiel strážiť maštaľ. Nemyslím si, že bol tomu rád, ale asi sa mu nechcelo hádať s mamou. Vzali sme dve stoličky, dali ich medzi maštaľ a chliev, aby nás z dvora nebolo vidieť a sadli sme si. Drevený meč som tam skryl ešte za súmraku, lebo otec by mi ho asi nedovolil zobrať.
       „A čo presne budeme robiť, keď bosorka príde? Budem si môcť udrieť aj ja? A tušíš, kto vlastne príde?“
       „Som vravel, že neviem. To nevedel ani Bandi. Ale nech už je ako je, mlátiť budem ja, ty nie! Iba keby bolo veľmi zle, krič a bež po mamu. Ale už buď ticho!“
       Bol som z toho smutný, ale otca sa oplatí poslúchnuť. Neraz som nosil na tvári obtlačok jeho ruky alebo hurky na zadku. Pre istotu som sa pomodlil otčenáš a ponoril som sa do ticha a tmy, čo padli na celú kolóniu. Moju modlitbu zakončilo húkanie kuvika. Zaujímavé, to ticho ani nebolo tichom. Naopak, pôsobilo ako lupa na uši. Zosilňovalo tie zvuky, ktoré som počas dňa vôbec nevnímal: zurčanie potoka, praskot vetvičiek, ševelenie listov, či občasný kašeľ z okna suseda, o ktorom sa šepká, že má tuberu. A keď som otvoril oči, zistil som, že ani tma nie je úplne tmúca. Mesiac bol práve v splne a hviezdy vyzdobili oblohu. Rozoznal som Veľký voz a prvýkrát som ľutoval, že som lepšie nepočúval učiteľku. Bol by som poznal i ďalšie súhvezdia. A tak som si krátil chvíľu tým, že som hviezdy spájal do nových obrazcov. Videl som nad sebou kosák, ktorým Terka sekala trávu, Terkinu tvár, ako sa na mňa usmieva, Terkinu dlaň i s piatimi prstami a potom ešte rytiera s mečom. Cítil som sa hrdinsky, ako on, a bol som odhodlaný, nech už sa zjaví ktokoľvek, nepomočím sa. Lebo raz sa stalo, že v noci cez okno na mňa skočila mačka a vtedy som sa od strachu došťal.
       Mama mala pravdu. Otec zaspal aj posediačky a chrápal. A to mi hovoril, že mám byť ticho! Tak som pokračoval vo svojich predstavách. Ak sa otec nezobudí, možno budem proti bosorke sám. Riadne tej babe naložím a otcovi potom poviem, že som ho budil, ale zbytočne. Že som musel bojovať, lebo inak by bolo po krave a možno i po ňom. Potom sa už bude na mňa pozerať inak a sám sa bude hanbiť. No čo ak sa zjaví miesto starej bosorky mladá žena, možno ešte dievča? Napríklad taká ako Terka. Veď je bosorkinou neterou! To i ju mám zmlátiť? Dreveným mečom po hlave? No, veď po nohách by bolo škoda, tie má najkrajšie v celej kolónii. A môj otec? Zbil by ju? Nie, otca budiť nebudem!
       Mohol som čokoľvek plánovať, bolo to zbytočné. Otec sa prebral práve včas. Začuli sme kroky. Šmatlavé. Tiché, ale predsa jasné. Otec mi naznačil, aby som mlčal a ostal na mieste. Sám šiel za zvukom tam, kde sa mihli čierne obrysy neznámej postavy. Nemýlil som sa. Bola to stará Marta. Mala divnú chôdzu, knísala sa, rozhadzovala rukami a pravú nohu kládla dopredu oblúkom, akoby kosila. Potichu som vstal a napriek zákazu podišiel bližšie. Začul som vravu.
       „Veď každý, kto zbiera bylinky, vie, že ak sa trhajú v noci, a ešte k tomu keď je spln, majú väčšiu liečivú moc! Som už stará, noha ma bolí, však to musí každý vidieť. Len som si chcela skrátiť cestu cez váš dvor,“ Martin hlas znel vyľakane, priam prosebne.
       „Choďte! Ale nech vás tu už viac nevidím!“
       Otec pustil tetku Martu bez bitky. Hrdinský boj sa nekonal. A musím priznať, že som ho tak trochu chápal. Zmlátiť niekoho, koho už roky pozná, len tak, lebo Bandi báči to poradil?

       Neviem, či otec vedel spať, no ja dlho nie. Prevaľoval som sa na posteli z boka na bok a rozmýšľal, či sme tam ešte nemali ostať dlhšie. Zaspal som, až keď začali vonku spievať vtáky. Ešteže sme mali prázdniny a mama ma nebudila do školy. Keď som vstal, otec bol preč. Domov sa vrátil až dosť neskoro poobede a vyzeral vyplašene. Bandi báči vraj nevládne ležal pod perinou. V noci na neho sadla ťažoba. Striedavo ho oblieval pot, striedavo ním prebehla zimnica, v ústach mal sucho, v hlave mu ktosi mlátil do bubnov. Vypytoval sa otca, čo sa dialo a otec priznal, že starú Martu pustil bez bitky.
       „A vieš, čo mi potom povedal?“ vravel otec mame, keď sa nad tanierom polievky pokúšal všetko vysvetliť. „Vraj preto, že som bosorku nezbil a ešte sa s ňou i rozprával, vyčítala mi z očí, kto mi poradil strážiť maštaľ. Teraz uriekla jeho! Bandiho! Vraj sa z toho dostane, on pozná finty, ale pár týždňov to potrvá.“
       „A krava? Prídeme o ňu?“ mama sa prežehnala. Otec neodpovedal, len kývol plecom.

       Tak si to odniesol Bandi! To má za to, že chcel pomáhať a nestaral sa o seba. Ochorel, pretože otec bol slaboch a nenaložil tetke Marte, čo si zaslúži! Lenže v noci som nechcel zbiť tú krívajúcu chuderu ani ja! Ešteže krava sa nám uzdravila. Najskôr nadojila trochu mlieka, čistého, bez krvi a na druhý deň toľko, akoby ani nikdy nebola chorá. Zajtra ju mám ísť pásť. Možno tak stretnem aj Terku. Radšej sa budem tváriť, že ju nevidím. Je z bosoráckej rodiny. Škoda. Škoda preveliká.


čitateľov: 1013