login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Oct 13, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(219)

vložiť obrázok do galérie

Kráľovský pôžitok

@ :: Poviedky ::     Oct 12 2017, 06:14 (UTC+0)

Na Silickej planine

Miesto: Silica, okres Rožňava
Čas: rok 1241
Autor: Silvia Bolčová

       Nedarilo sa mi celú tú hrôzu boja vytrieť z pamäte. Bolesť, pri ktorej ide i najsilnejší muž zošalieť, keď sa vám zdá, že aj ten najmenší pohyb je utrpenie horšie pekelných múk, by zlomila aj vás. Zranená noha mi bránila v behu, v skákaní, v čomkoľvek, no je otázne, či by som dokázal čosi viac než utiecť z bojiska aj bez rany na stehne. Opantala ma jediná túžba, tá prirodzená každému stvoreniu, túžba prežiť. Bol som vyhladovaný, ubitý a neuveriteľne smädný, ale to som si uvedomil až vo chvíli, keď doznel bojový krik a odrazu krajinu naplnilo ticho, v ktorom sa ozýval len večerný spev drozdov. Bolo to taká silná zmena, až som jej nechcel uveriť. Znamenala iba toľko, a chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomil, že boj naozaj skončil a ja žijem.
       Pravda, v časoch pokoja by som radšej popíjal víno, ten nápoj, čo šľachtí telo i myseľ a voda by bola dobrá nanajvýš tak na umytie slúžky, nech nesmrdí, keď si ju priviniem. Ale zmenilo sa všetko, najmä moje túžby. Prahol som po obyčajnej vode zo studne, z potoka či rybníka. A možno by som sa napil aj z mláky, ak by som na nejakú naďabil. Alebo by som si na jazyku nechal roztopiť sneh, čo sa ešte pred mesiacom držal na poliach. Veru, nikdy by som si nebol myslel, že ja, Lajoš, hrnčiarsky majster, sa raz ocitnem v takomto úbohom stave. Napoly kráčajúc, napoly kľačiac, opierajúc sa o meč ako o barlu, sa snažím spasiť svoj holý život, zatiaľ čo ma v hlave ako žeravé železo pália desivé spomienky.

       Bolo že to nadšenia, chlapských slov, povzbudzovania, ako zlomíme tatárskym psom väzy. Ako poženieme tú hordu divochov až za hranice kráľovstva, alebo ich rozmliaždime ako šváby, nech ich krvou nasiakne pôda, aby si ten zvyšok, čo prežije, navždy rozprával o sile uhorskej zeme. O jej kráľovi Belovi, o jeho mužoch, čo sa stavajú k nepriateľom čelom, pretože sú si vždy a za každých okolností istí svojim víťazstvom. Sila presvedčenia sa odplavila v prúde Slanej. Rieka, pri ktorej sa rúbali obe vojská, sa sfarbila viac našou krvou.
       Mali sme kopec odhodlania a pramálo skúseností. Chybou bolo, že v deň boja nedal Belo zničiť most, len ho prikázal strážiť. Tábor sme postavili na pravom brehu a stany boli rozložené tak tesne, že sa medzi nimi takmer nedalo ani pohnúť. Kráľ ešte vyčkával, dúfajúc, že prídu ďalšie posily. Chytili sme tatárskeho zbeha, čo isto dostal strach a túžil sa zachrániť. Hlupák, padol rovno do našich rúk. Tak sme si mysleli, lebo nikdy by nám nenapadlo, že to tie pohanské psiská urobili naschvál; chceli aby sme tomu uverili a tak i bolo. Zajatec sa triasol, pľul pred nami na svojho vodcu Batua a prisahal na svoje deti, že sa Tatári chystajú zaútočiť na most. Jeho slová sa potvrdili, tak sa i stalo, ale útok sa nám podarilo ľahko odraziť. Od nadšenia sme kričali z plných hrdiel a na krátky čas uverili v naše víťazstvo. Ale Batu nebol taký prostý, ako sme dúfali. Presne toto chcel, aby sme sa tak cítili. Potom rozdelil armádu a ešte tej noci zaútočil zo severu, z juhu i zo stredu, kde sme už most ubrániť nedokázali. Zmätok, ten najväčší nepriateľ a strašiak vojenských stratégov nás načisto opantal, pohltil, nestačili sme zaujať obranné postavenie a už na nás začali dopadať státisíce šípov, gule z katapultov a potom i priamy úder jazdy. Hoc sme bojovali statočne, nezmohli sme nič. Tatári vedeli využiť svoju divokosť. Udreli na nás zúrivo, s ukrutným besom. S vreskotom, z ktorého mi ešte teraz behá mráz po chrbte. Urodzení i neurodzení padali na zem s krvavými ranami od zakrivených mečov, s hanbou, že nedokážu ochrániť kráľa, našu zem, jej ľud, svoje rodiny, ba ani seba. Tatárovi je jedno, koho hubí. Nešetrili ani vysokú šľachtu – markgófov, grófov, ba ani knieža či duchovných. Ak by sa dostali priamo ku kráľovi – radšej ani nemyslieť...
       Je hanbou každého muža, ak považuje za šťastie to, že sa mu podarí z boja utiecť. Ale nech na nás pľujú iba tí, čo vedia, ako sa pozerá z blízka do tváre smrti, ako dokáže človeka opantať túžba prežiť, keď hrdosť padla na kolená a jedinou možnosťou je obrátiť sa nepriateľovi chrbtom, bežať, zmiznúť, stratiť sa v krajine.
       Časti nášho vojska sa podarilo uniknúť na západ. Medzi šťastlivcami som bola aj ja. Zatiaľ. Nebola to len voda, čo mi chýbala. Rana na stehne krvácala a naviac, každú chvíľu sa mohli objaviť Tatári. To sa takto stáva, že boj sa mení na poľovačku, keď porazení utekajú a víťazi v radostnom ošiali dorážajú bezbranných. Nechcel som ležať mŕtvy napospas dravcom, bez posledného pomazania a bez pohrebu. A vôbec – chcem žiť! Túžim sa ešte raz hlboko zadívať do Julkiných očí a povedať jej nahlas to, čo moje srdce bez prestania šepká mojej duši: „Jula, milujem ťa. Milujem ťa viac ako svoj život. Nechcem nič iné, len byť s tebou.“
       Ani keby láske tak čistej, akú v sebe nosím, prialo samo nebo. Som presvedčený, že z bojiska ma viedol akýsi vnútorný hlas. Tábor som opúšťal koňmo, mal som šťastie, že nablízku bol voľný žrebec. Splašený, ale dal sa chytiť. Ako pešiak by som nebol dosť rýchly. Neviem ani, ako dlho som cválal. Musel som zaspať v sedle, alebo na chvíľu stratiť vedomie. Keď som sa prebral, ležiac v kríkoch s mečom v ruke, koňa už nebolo. Neviem, ako sa to stalo, ale ďalej budem musieť putovať pešo.
       Čo teraz? Nikdy som sa necítil tak sám, nikdy v živote som tak nepotreboval pomoc. Zúfalo som si prial stretnúť priateľskú dušu, túžil po akomkoľvek prejave ľudskosti.
       Žalúdok mi zovrel ďalší hladový kŕč. Pripomenul mi, ako som sa často posmieval Hane, bratovej sestre, ktorá bývala vedno s nami, keď trpela tehotenskými nevoľnosťami. Ráno nevedela zožuť ani suchú kôrku, len vodu pila a tesne pred poludním aj tak vyvrátila úplne prázdny žalúdok. A ja som jej neveril. Až teraz mi vlastná skúsenosť umožnila pochopiť, že vracať od hladu je stonásobne horšie ako vracať z prežratosti či opitia. No hlad je iba hlad, keď telo viacej mučí smäd. Snažil som sa ho oklamať tým, že som zbieral v ústach sliny, ktoré som potom naraz prehltol. Dúfal som, že keď začnem znovu putovať, čoskoro sa dostanem do nejakej dediny. Tam by mi mohli pomôcť. Veď Tatári nemohli spustošiť celý svet. Striehol som na každý pohyb a na každý zvuk vediac, že od mojich zmyslov závisí môj osud. A od Boha.

       Voľačo som začul. Bol som si istý, že to nebolo ševelenie lístia, ani vtáci. Isto ľudská vrava. Tlmená, ale vedel som, že je dôležité zistiť jedinú vec. Zhovárajú sa tam Tatári či ďalší utečenci z kráľovskej družiny? Snažil som sa nenápadne priplaziť sa k nim natoľko, aby som rozoznal jednotlivé hlasy. Napokon som si vydýchol. Uzrel som mužov, ktorých som síce nepoznal podľa mena, no tváre som si pamätal z nášho tábora. V skupinke bolo niekoľko jednoduchých vojakov ako ja, ale súdiac podľa odevu aj niekoľko šľachticov. Vzpriamil som sa, aby ma zbadali. Niektorí ma ihneď spoznali. Konečne som nebol sám. Pravda, hlad i smäd sme mali všetci. Ktosi znalý pomerov tvrdil, že v okolí je niekoľko jaskýň a pod planinou i zopár jazier a skôr či neskôr sa voda iste objaví.
       Napokon sme počas opatrného putovania planinou, čo nazývajú Silickou, narazili na pastiera s ovcami. Bola tu nádej, veď keď tu pasie, musí poznať krajinu. Možno vie aj čosi o tom, kam sa stiahli Tatári, ale určite i to, kde je dedina a voda. To dá rozum – tam, kde je pastier a ovce, sa iste nájde aj voda! Aj sa našla. Netiekla, no v dolnej časti zvlnenej lúky bola močarina. Pastier práve vyrezával z dreva naberačku, ale to ma teraz nezaujímalo. Hodil som sa na zem a chlípal špinavú brečku s hlinou. Rovnako i ostatní. Pastier pristúpil bližšie a mlčal. Potom sa zohol, opatrne namočil naberačku, ale len tak aby hladina jemne pretekala cez okraj a div sa svete, nabral ňou čistú vodu. Napil sa, utrel si spakruky ústa, nahlas odgrgol a ponúkol naberačku nám, vojakom.
       „Napite sa čistej. Aj naberačka je nová, z takej môže piť aj kráľ!“ zasmial sa, až odhalil rad žltých zubov.
       „Ako sa opovažuješ! Vieš vôbec, kto to stojí pred tebou? Pokľaknúť by si mal a sňať baranicu z hlavy!“ zakričal jeden z nás, strieborná spona na potrhanom plášti dávala tušiť, že doma je isto niekto, ktosi významný, bohatý, človek modrej krvi, ale tu bol rovnakým chudákom ako my.
       „Ja nevidím, kto stojí predo mnou, lebo ak ma oči neklamú, stojím len ja a vy ležíte, kľačíte a chlípete,“ ten chudák mal očividne dobrú náladu.
       Ťažko tomu môže porozumieť niekto, kto sám voľačo podobné neprežil. Bojovali sme po kráľovom boku, bol symbolom sily našej krajiny, odhodlania biť sa s pohanmi, čo drancujú a ničia náš domov. Boli sme ochotní zaň padnúť, ale teraz sme nevedeli, či žije. Len on môže rýchlo zjednotiť vojsko a bojovať ďalej, len za ním ľudia pôjdu, bez neho padne kráľovstvo ako nič. A naraz si oň obtiera jazyk akýsi chudák. Lenže ten chudák nám ponúkol vodu, keď sme odpadávali od smädu a od neho závisí, či sa dostaneme k ľuďom, čo nám pomôžu.
       „Nemusím si pred tebou kľakať pane. Ani pred tebou, ani pred kráľom!“ pastier sa škeril a ani nesklopil zrak, ale hľadel šľachticovi rovno do očí, čo bol jasný znak chýbajúcej úcty a pokory. I ja som podvedome siahol na rúčku meča, ale skôr, než sa čokoľvek stalo, z lesíka vyšla neveľká družina a v jej čele kráčal kráľ Belo. Hneď sme sa všetci hodili na kolená.
       „Koľkokrát za život má človek možnosť spasiť samotného kráľa?“ opýtal sa Belo, no my sme mlčali. Nebolo to mlčanie zo strachu, každý z nás sa radoval, ale bolo by hriechom teraz hovoriť, keď sme mohli počúvať jeho hlas.
       „Pastier, zabi zopár oviec, založ oheň a upeč ich. Neprikazujem ti to. Prosím ťa o to, lebo ten, čo prijíma pomoc záchrancu má o pomoc prosiť. Naozaj nehodno kľakať pred tým, koho zachraňuješ. Ani predo mnou. Tebe som to právo udelil a ostatní nech ho berú na vedomie!“

       Necítim už smäd a zohrievam sa pri ohni, vdychujúc vôňu pečeného mäsa. Koľkí z nás padli, kto je ranený a o kom nič nevieme? Ťažko povedať. No od nášho príchodu na toto miesto došli ďalší utečenci po jednom, po dvoch, zriedkakedy viacerí naraz. Už sa delíme do skupín. Na tých, čo môžu sprevádzať kráľa do bezpečia a tých, ktorí ostanú pri pastierovi, kým sa im nezhoja rany. I mne na stehno priložil poriadnu hrsť požutých bylín a stiahol ho kusom plátna, čo zrezal z môjho plášťa. Vraj mám vyčkať, kým sa mi rana scelí, teraz by som Belov pochod len zdržiaval.
       Cieľom bolo dostať kráľa do Viedne za jeho bratrancom Fridrichom, od ktorého očakával pomoc sebe i Uhorsku. Lenže to je dlhá cesta a Tatári sú všade navôkol.
       Rozmýšľal som, že život je naozaj nekonečne spravodlivý. Bol som svedkom, že hlad, smäd i bolesť sužuje nás, obyčajných remeselníkov či ľudí z poľa rovnako silno ako pomazaných a strach o život sa nevyhne ani kráľovi. Po jeho odchode sme na mieste, kde sme stretli pastiera, vyhĺbili studňu. Nazvali sme ju Kráľovou studňou. Nech napojí všetkých, čo majú radi túto zem. Nech z jej vody majú pôžitok. Kráľovský pôžitok.

* * *

Poznámky autorky

Batu
–– veliteľ tatárskeho vojska, ktoré pri rieke Slaná porazilo kráľa Bela IV.

Bitka pri rieke Slaná – sa odohrala na území súčasného Maďarska vedľa dnes už zašlej obce Mohi. Dňa 10. apríla 1241 tu dorazilo na pravý breh 60 tisícové vojsko vedené kráľom Belom IV. Tábor nechal obkolesiť vozmi. Chybou bolo, že nedal zničiť most, iba ho nechal strážiť. Na druhý deň dorazilo na ľavý breh približne rovnako početné tatárske vojsko vedené Batuchánom. Ten podnikol frontálny útok na most, kde sa sústredila pozornosť Uhrov. Za ten čas mimo ich dohľadu prekročili Tatári rieku Slaná a kráľa napadli zo severu i z juhu. V tom čase bolo uhorské vojsko vo výpade a dostalo pokyn stiahnuť sa do tábora. V úzkych priestoroch medzi vozmi nastal zmätok, vojaci nestačili zaujať obranné postavenie. Zo všetkých strán na nich padali státisíce šípov a potom i priamy tatársky úder. Kráľ sa s niekoľkými vernými zachránil len útekom.

Belo IV. – žil v rokoch 1206 až 1270, uhorským kráľom bol od roku 1235 (no korunovaný už v roku 1214) do roku 1270. Počas jeho vlády nastala expanzia tatárskych vojsk, ktoré však nikdy neporazil. Naopak, sám si iba zachránil život počas bitky pre rieke Slaná. Ušiel do Nitry, kde posilnený vojenským sprievodom šiel žiadať pomoc do Viedne a ďalej do Záhrebu a odtiaľ do Trogiru v Dalmácii. Tam ho zastihla správa o konci vojny. Po ukončení tatárskych nájazdov sa zaslúžil o rozvoj miest a hradov. Mestám udeľoval privilégiá, v rámci ktorých si mohli stavať kamenné hradby. Pohraničné územia Uhorska nechal priam posiať množstvom pevností, aby dokázali odraziť prípadné ďalšie nájazdy Tatárov. Aj z toho dôvodu máme na území súčasného Slovenska toľko hradov.

Fridrich II. Bebenberský – rakúsky vojvoda, ku ktorému po porážke pri rieke Slaná prišiel kráľ Belo IV. do Viedne so žiadosťou o vybudovanie nového vojska a oslobodenie Uhorska. Kráľove očakávania sa nenaplnili. Naopak, Fridrich II. zneužil bezmocnosť kráľa a začal od neho vymáhať starý dlh dvetisíc hrivien striebra. Keď to kráľ nevedel ihneď splatiť, odovzdal vojvodovi aspoň všetky cennosti, ktoré mal vo svojom sprievode a dal mu do zálohy tri kráľovské komitáty, konkrétne Bratislavský, Mošonský a Šopronský.


Tatárske vpády – zaplavili územie súčasného Slovenska niekoľkokrát. V príbehu opísaná expanzia začala v marci 1241 a už v apríli porazili kráľovské vojsko. Mierili sem v dvoch prúdoch – od Ukrajiny cez Karpaty a zo súčasných Čiech cez Hrozenkovský priesmyk. V rokoch 1921 až 1242 na území medzi Dunajom a Tisou zabili alebo odvliekli do otroctva až polovicu obyvateľov. Na území súčasného Slovenska boli straty o niečo menšie; našim predkom pomohli hory, kde sa často sťahovali celé dediny aj so svojim majetkom. Tento vpád nečakane skončil v lete 1942. V Mongolsku totiž zomrel veľký chán Ögedej a chán Batu stiahol svoje vojská z Uhorska, aby sa zapojili do bojov o jeho nástupníctvo na mongolský trón. Vzhľadom na vývin udalostí bolo možné, že ak by veľký chán Ögedej nezomrel, Tatári by si podmanili územie Uhorska a stredoveká história Európy by bola úplne iná, ako ju poznáme dnes.

Silická planina - jej rozloha je približne 150 štvorcových kilometrov a nachádza sa v južnej časti Slovenského krasu. Zo západnej strany ju od okolia oddeľuje rieka Slaná, zo severu potok Čremošné, horské sedlo Soroška a riečka Turňa. Z východnej strany cez planinu Dolný vrch prechádza do Turnianskej kotliny a z juhu ju pretína štátna hranica s Maďarskom, kde krasové územie pokračuje národným parkom Aggtelek.

Kráľova studňa - sa nachádza na Silickej planine medzi obcami Silica a Silická Brezová. Žiaľ, k danému miestu, ktoré je opradené touto povesťou, nevedie žiadna turistická značka.

čitateľov: 192