login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 20, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(224)

vložiť obrázok do galérie

Džad

@ :: Poviedky ::     Oct 27 2017, 06:38 (UTC+0)

Miesto: Ždaňa, okres Košice-okolie
Čas: rok 1926
Autor: Slavomír Szabó

       „Bežka je krásna. Bežka je milá. Bežka je usmievavá. A ja som len taký trubiroh, o ktorého nezavadí ani pohľadom! Som obyčajný somár, truľo a neohrabané teľa! Ako by ma mohla mať rada? Nie, ona môže mať takých ako ja za plný voz. Ani si ma nevšimne! Prečo by aj? Na tancovačkách sa zvŕta s inými. So staršími. Najmä s tým Janom, ktorého som neznášal už ako malé decko. Vždy sa nafukoval. Keby som mohol...“
       Šiel som za dedinu. Chcel som byť sám. Vlastne nechcel. Chcel som byť s Bežkou, ale nedalo sa. A to sme kedysi boli takí dobrí kamaráti! Hej, kedysi sa tešila, keď ma videla a ja by som pre ňu urobil čokoľvek. Napríklad ešte pred dvoma rokmi, keď raz chcela jablká a ja som jej ich išiel nakradnúť. Kradnuté chutia najlepšie. Voňajú dobrodružstvom. U starého Franca som vyliezol na strom a strkal si ich za košeľu. Netušil som, že má doma ženu. A tá, keď ma uvidela, vybehla von, že ma zdrapí sa vlasy. Keď som skočil zo stromu, nohy sa mi podlomili a rozbil som si koleno. Ale jeho žene by som ušiel, aj keby som kríval na obe nohy. Tak som bežal za dedinu, kde ma čakala Bežka. Potom sme spoločne prišli k rieke. Sem, presne na to isté miesto, kam som sa vybral i teraz. Ku Olšave. Hrýzli sme jablká, šťava nám stekala po bradách a potom mi Bežka povedala, vraj si musím to koleno umyť. Mávol som rukou, že netreba, ale ona na tom trvala. Tak som vošiel do vody a zmyl špinu. Keď som sa vrátil, chcela, aby som si sadol na zem. Kľakla si ku mne, nahla sa a fúkala mi naň. Vraj, nech sa zahojí. Nikdy som nič krajšie nezažil a túžil som, nech to trvá večne. Ale večne asi netrvá nič.
       „Som obyčajný babrák, ktorý....“
       „Prosím ťa, prestaň už nadávať, lebo sa nevyspím,“ ozval sa odrazu hlas a obďaleč sa z trávy zdvihla sivá strapatá hlava. Bol to džad Pišta! Chlap, čo z času na čas príde do Ždane a žobre o jedlo a nocľah.
       „Ja nenadávam, ja len...“
       „Akože nenadávaš? Však ťa počúvam, odkedy si tu prišiel. A veľmi zle robíš! Čím viac si budeš nadávať, tým skôr uveríš, že si ozaj nanič. Potom sa začneš aj tak správať, ako taký nanič súci chlapec a nakoniec sa i takým staneš. Komu ťa potom bude treba? Nielen tá Božka, ale žiadne iné dievča o teba ani nezavadí.“
       „Nie Božka, ale Bežka,“ opravil som ho a on sa na mňa usmial. Bolo v tom niečo zvláštne. Niečo, čo som si v tej chvíli ani nedokázal celkom uvedomiť, ale naraz sa mi ten žobrák zdal veľmi priateľský a mal som ho chuť počúvať. Veď každý iný by sa zo mňa smial. Ale medzi výsmechom a úsmevom je rozdiel. Často veľký, až priepastný, asi ako medzi žiaľom a radosťou. Hľadel som na neho, na jeho chudú tvár plnú vrások, živé oči, v ktorých sa trblietalo niečo pre mňa ešte neznáme, ale i na jeho zamastený klobúk a poplátané šaty, ktoré by už neboli dobré ani na handry. Napriek tomu som cítil, že mu teraz môžem veriť a povedať čokoľvek.
       „Toto sú najhoršie roky. Aspoň Joži mi tak povedal. To je môj brat. Starší. Vraví, že dievčatá sú už dievky, ale chlapci sa medzi parobkov dostanú až o pár rokov. Nemôžu ani chodiť na tancovačky a naše kamarátky sa tam stanú frajerkami starších,“ vytasil som sa s tým, čo som považoval za prameň mojej krivdy, ba možno i zdroj krivdy všetkých mojich rovesníkov z dediny.
       „A koľko máš rokov?“ džad Pišta sa zdvihol z trávy, vzal do rúk svoju bakuľu i prázdnu tornu a prišiel bližšie.
       „Pätnásť. Teda, budem mať pätnásť. Ale už pätnásteho augusta. Narodil som sa presne vtedy, keď do veže kalvínskeho kostola tresol blesk,“ trochu som napäl hruď, lebo doposiaľ táto správa o výnimočnosti dňa môjho zrodu zabrala na každého.
       „Hm, ale to nič neznamená, pokiaľ ty sám nebudeš mať chuť byť tým bleskom, čo naruší ten zatuchnutý a iba zdanlivý poriadok. Taký, akému sa ľudia podrobujú už len zo zvyku. Alebo preto, že ten poriadok vyhovuje tým, čo majú moc,“ džad Pišta pomaly prešiel až na breh Olšavy, sadol si na zem a začal si zobúvať bagandže.
       „To ako myslíte?“ naozaj ma zaujal, a tak som si sadol vedľa neho. Zatiaľ, čo mňa išlo kvôli Bežke priam roztrhnúť a mal som chuť niečo rozbiť, či aspoň kričať z plného hrdla, on pokojne pozoroval vlnky na hladine rieky.
       „Jednoducho,“ povedal po chvíli ticha. „Dôležité veci nikdy nie sú zložité. Si zlostný, lebo nemôžeš chodiť na tancovačky a byť s tou, ktorú ľúbiš. Taký je zákon, či už písaný alebo nepísaný, ale platí. Platí, lebo vyhovuje mocným. A mocnými sú teraz tí parobkovia. Ak by si sa tlačil medzi nich, ihneď by sa spojili, poriadne ti naložili a vyhnali ťa kade ľahšie. Cítiš nespravodlivosť a bezmocnosť. Ľudia sa riadia zákonmi, ale túžia po spravodlivosti. A záleží len na človeku, či sa podrobí zákonu, alebo postaví na stranu spravodlivých. Veľa zákonov ti ponúkne istotu, no i porobu. Spravodlivosť ťa naplní pocitom šťastia. Čo je dôležitejšie?“
       Hľadel som na toho starého muža a nechápal som vôbec nič. Čo sa deje v jeho hlave? Nad čím zvyčajne premýšľa? Nie, toto nie je nejaký obyčajný chudák, ktorý hľadí na svet z jeho úplného dna.
        „Raz budeš starý aj ty. A čo myslíš, na čo budeš spomínať? Na chvíle, keď si bol rozumný, alebo na chvíle, keď si bol šťastný?“ dodal Pišta, lebo mu došlo, že mi to nepáli.
        „A čo mám robiť?“ rozhodil som bezmocne rukami, ale nie v zlom. Hoc to bol džad, bol som rád, že sa so mnou rozpráva ako so seberovným a nie ako s deckom.
        „Už som povedal. Dôležité veci nie sú zložité. Choď rovno za tou svojou Bežkou, povedz jej čo cítiš a potom uvidíš.“
        „Čo uvidím?“
        „Neviem. To predsa nezáleží na mne. Ale ak to neskúsiš, nikdy to nezistíš a budeš sa trápiť naďalej,“ usmial sa, ale tentoraz ma svojim úsmevom neokúzlil.

       Zdvihol som sa, chcel som odísť. Tie reči do mojej duše vnášali akurát zmätok. Ale i tak na ňom bolo niečo zvláštne. Vyzeral ako muž, ktorému sa trasie brada, keď mu niekto prináša na stôl hoc i pôstnu polievku, ale jeho reč znela ako z úst filozofa. Aspoň si myslím, lebo žiadneho filozofa som zatiaľ nestretol. Ale keď nám o nich hovorili v škole, tak som si ich predstavoval nejako takto. Načo by som šiel za Bežkou? Iba čo by som sa zosmiešnil. Ona je krásna, milá, usmievavá a točia sa okolo nej parobkovia, čo by ma šmahom ruky zhodili na zem. A ja som len...
        „Ty ma opúšťaš?“ zakričal za mnou Pišta.
       Neodpovedal som.
        „Veď sa vráť a poviem ti príbeh!“ zavolal ešte.
       Vrátiť sa? A načo? Počúvať človeka, ktorý sa za celý život nezmohol ani na vlastný dom? Začal som sa na seba hnevať, čo som si vlastne myslel. Chytal som sa jeho pekných slov iba ako ten topiaci, čo vidí slamku. No potom som sa zamyslel. Ak prídem domov, čo budem robiť? Iba sa zasa zožierať, že som Bežke ukradnutý a viac nič. Otočil som sa teda a vrátil sa. Pišta si zatiaľ ponoril bosé nohy do prúdu Olšavy a začal hovoriť. Vravel mi príbeh o tom, ako vraj kedysi pomohol nejakej žene. Že táto žena žila na okraji nejakej dediny a hoc bola chudobná, keď sa u nej zastavil, vždy mu dala trochu jedla. Raz horekovala, že rovno pod jej domom je brloh vreteníc. Tam zimovali. Môžu ju uhryznúť a bude po nej. Vraj, či ten brloh nerozkope a nepozabíja ich. On jej však namiesto toho ponúkol, nech sa s hadmi spriatelí. Povedal jej, aby každý deň dala k hniezdu misku s trochou mlieka. Žena si myslela, že hady budú piť mlieko a jej dajú pokoj, tak poslúchla. Ale všetko sa vyvinulo inak. Na mlieko chodili mačky. Bolo to pre ne jednoduchšie, ako chytať myši. Mnohé z tých mačiek potom uštipli hady. Keď to trvalo dlho, v dedine už nebolo dosť mačiek a rozmnožili sa myši. Na tých si hady vždy pochutnajú. A pretože myší býva najviac tam, kde sú plné sýpky, hady sa odsťahovali od chudobného domu k bohatým gazdom.
        „To ste jej dobre poradili. Fajne ste to vymysleli. A čo to má spoločné so mnou?“ nechápal som.
        „Nič. Ale dnes už viem, že nie všetko, čo vyzerá dobre, je dobré naozaj. Ja som to vymyslel celkom zle. Musím povedať, že vtedy som bol ešte mladý a hlúpy. Mal som tie vretenice pozabíjať, ale ja som radšej špekuloval. Preto vydochli mačky, myši vyžierali sypance i špajze a ešte sa aj všade rozliezli hady. Ak chceš niečo urobiť, choď, urob to a nešpekuluj! Rovno, priamo. Nekľučkuj! Urob to úprimne!“
       Opäť som len zavrtel hlavou, ale radšej som už ozaj išiel preč. Prebehol som poľom, kde práve kráčal ujo Gergely s pluhom za koňom. Len som ho tak letmo pozdravil a potom som sa rozbehol. Džad Pišta do mňa vniesol väčší zmätok, než ten, čo ma mučil, keď som šiel k rieke. Myšlienka, ako sa náhlim za Bežkou a vyznávam sa jej zo svojich citov, bola pre mňa nepredstaviteľná. Veď sa okolo nej točia ďaleko starší, ako ja. Ja som len taký...

       Pišta mal namierené k nám. Teda nie rovno ku nám domov, ale do Ždane. Taký bol poriadok, že keď džad prišiel, musel sa nahlásiť u richtára. Ten si ho vypočul a džad sa musel zaviazať, že nikde nič neukradne. Potom mu richtár povolil zdržať sa v dedine dva či tri dni a džad tu mohol žobrať. Navyše, richtár mu aj dohodol, u koho môže džad bývať. Rodina, ktorá sa ho ujala, mu dala každý deň aspoň jedno jedlo, zvyčajne polievku, a tiež miesto na spanie. Niekedy na pôjde v slame, niekedy v maštali a keď bola zima, dovolili mu prespať aj u nich v kuchyni. Džad sa však nesmel túlať v noci po vonku, ak by ho chytil nočný vartaš, odviedol by ho hneď do berecinca, čiže do väznice a na druhý deň by ho žandári vypočúvali, prečo neposlúchol rozkaz. Taký džad by sa už nesmel nikdy vrátiť do Ždane. Ale ak poslúchol všetko, na čom sa s richtárom dohodli a po dvoch či troch dňoch odišiel, mohol sa do Ždane vrátiť najskôr o rok. Boli džadi, ktorí tu chodili načierno a často sa o nich tvrdilo, že kradnú. Boli i takí, čo prichádzali pravidelne a nikdy žiadnu galibu neurobili. Medzi nich patril aj Pišta. Možno, že pri rieke čakal na to, kedy prejde rok, aby sa k nám mohol vrátiť. Možno tam len pospával, oddychoval, náhliť sa nemal kam. Každopádne, nech som robil čokoľvek, musel som myslieť na to, čo mi povedal. A keď sa znova ukázal v dedine, poriadne som si ho všimol iba ja. Ostatní nie. Celá Ždaňa totiž hovorila o tom, že ujo Gergely včera na svojom poli vyoral poklad!
        „Že mu vraj nejako nešla brázda, tak pritlačil pluh a spod zeme naraz vyhrabol tri meče! Krásne, isto kráľovské a vykladané drahokamami!“ nadchýnal sa doma môj brat Joži s tým, že mu to povedal Jano. A zasa Jano! Nie dosť, že na neho myslím, ako sa obšmieta okolo Bežky, ako jej kurizuje, ešte o ňom budem počúvať i doma! I keď, popravde, teraz ma až tak veľmi nezaujímal. Skôr som sa nechal unášať predstavou, čo by bolo, keby som taký poklad našiel ja. Keby som zbohatol a chodil hore dole po dedine na vlastnom koni, prezeral si domy, aby som sa rozhodol, aký si nechám postaviť a zavolal by som si cigánov, nech mi vyhrávajú pre radosť. Iba mne a dievčatám, čo by si chceli zatancovať. Jana by som hnal preč svinským krokom, že toto je moja tancovačka a nemá tam čo robiť! V duchu som ujovi Gergelyovi závidel, ale aj som mu to prial. Vždy lepšie, akoby poklad našli nejakí parobkovia.
        „No čo, ten už orať nebude. Už si na to zavolá komenciášov,“ pokračoval Joži nadšene, na čo som len tak do vetra šplechol, že ktovie čo je na tom pravdy, keď to vravel Jano. A aj sa ukázalo, že mám pravdu. Ujko Gergely síce našiel tri meče, ale nie kráľovské. Boli také menšie, vraj bronzové, veľmi staré a už zelené od toho, ako dlho ležali v zemi. Neskôr sa ešte ukázalo, že ani neboli tri, ale dva a z tretieho iba kus čepele. Každopádne, chcel som ich vidieť. Nevedel som, či mi ich ukáže, ale veď ak má dobrú náladu, možno ich bude ukazovať všetkým. Tak som bežal pred jeho dom. Tam, na moje veľké prekvapenie, stálo zopár chlapov i parobkov a žandári.
        „Zoberú mu ich! Zoberú! Zbytočne sa chválil,“ hovoril ktosi a iní pridávali, že mal byť radšej ticho a zaniesť ich niekam predať. Lenže on ich cestou domov ukazoval komu prišlo, až sa to dostalo do uší kapitánovi žandárov Bárthymu. A Ján Bárthy mudroval, že pole je síce uja Gergelya, ale meče nie. Neviem prečo, to mi nejako nešlo do hlavy. A tak kapitán zariadil, že ujkovi meče vezmú a odnesú ich do Košíc. Vraj do múzea. A ujo Gergely im ich odovzdal dobrovoľne.
        „No hej, dal im ich, nemuseli brať nasilu. Taký je zákon. No isto je zlostný, lebo cíti nespravodlivosť. Pamätáš sa, čo som ti povedal? Ľudia sa riadia zákonmi, ale túžia po spravodlivosti,“ ozval sa zrazu známy hlas a ja som sa obzrel, odkiaľ prichádza. Džad Pišta stál za mnou, ani som nevedel, kedy prišiel.
        „Dajú mu za ne niečo?“ spýtal som sa, ale džad zavrtel hlavou, že to predsa nie je dôležité. Iba sa vraj potvrdilo pravidlo, o ktorom mi hovoril. Zákony, či už písané alebo len vžité, prinášajú istotu, no i porobu. Začal som to trochu chápať. Aj som mu povedal, že zákony asi vymýšľajú mocní, aby boli ešte mocnejší, ale vravel som skôr pošepky, nech na mňa iní nepozerajú, ako mudrujem.
        „Presne tak, chlapče. Dobre si to pochopil. Ale pochopil si aj to, že iba spravodlivosť ťa naplní pocitom šťastia? Že za šťastím treba ísť priamo?“
       Hľadel som na toho muža a nevedel som, čo mám povedať.

       Došlo mi to až o pár dní. Aj to nie hneď zrána, ale až poobede. Za iných okolností by bola tancovačka, ale práve sme mali čas pôstu. Popolcová streda pominula a do Veľkej noci sa nielenže nesmelo jesť mäso, ale neboli povolené ani hudba a tanec. Prechádzal som sa dedinou, ako vždy naschvál blízko ich domu, keď som si všimol, že oproti mne kráča Bežka. Odrazu som musel hlbšie dýchať, srdce sa mi rozbúšilo a cítil som mravčenie v končekoch prstov. Myslel som na to, že najlepšie by bolo, keby som sa otočil a niekam zmizol.
        „Kam ideš?“ ozvala sa Bežka ako prvá. Hľadela na mňa tými krásnymi čiernymi očami a ja som sa chcel vykrúcať, že vlastne nikam, iba sa tak táram po okolí, ale už sa chystám domov. Lenže potom som si spomenul, ako ma džad povzbudzoval a povedal som si, že nemám čo stratiť.
        „To je predsa celkom jedno, kam idem. Keby si chcela, otočím sa a pôjdem tam, kam aj ty.“
       Namiesto odpovede sa zasmiala. „A čo by sme tam robili?“
        „Čo by si chcela. Čokoľvek. Mne by stačilo, že som s tebou. Chýbaš mi. Veľmi.“
       Stačilo pár slov a jej oči už nehľadeli na mňa. Sklonila hlavu, pozrela na zem a líca sa jej naplnili červeňou.
        „Aj ty mi chýbaš. Nepôjdeme ešte niekedy ku Olšave?“
       Mal som pocit, že ak by som poskočil, dotknem sa oblakov. Ak by som dupol, zem sa zachveje a ak by som zahvízdal, počuli by to až v Košiciach. „Išla by si?“
        „Rada,“ placho sa usmiala a pridala do kroku. Otočil som sa a kráčal vedľa nej. Vtedy, i neskôr, celý život. Lebo o pár rokov sa stala mojou ženou. Potom matkou mojich detí a babkou mojich vnúčat.
       A džad Pišta? Jeden rok vo svoj zvyčajný čas do Ždane neprišiel. Pýtal som sa na neho a všetci sa čudovali, či mi vraj chýba. Áno, chýbal mi. Každému by na mojom mieste chýbal. Až neskôr som sa dozvedel, že už vypustil svoju dušu. Niektorí hovorili, že v Myšli, iní, že niekde pri Malej Ide, iní že až kdesi v Ruskove. Neviem, kde je pochovaný. Ale ak spravodlivosť robí človeka šťastný, verím, že usnul spánkom spravodlivých a šťastne sa na tento svet smeje z nebeských výšin.

čitateľov: 474