login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Pupíkov Kubíček

@ :: Poviedky ::     Nov 18 2017, 07:54 (UTC+0)

Juhomoravská krajina

Miesto: Bousín, okres Prostějov, Česká republika
Čas: začiatok 19. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       Neznášam Pupíka! Ten jeho večne nastrojený úsmev! A oči? Také malé, ale stále živé, vždy si každého prezerá, akoby ho videl prvý krát a voľačomu nemohol uveriť. Nikdy sa ani na chvíľočku nezastavia, gúľa nimi dookola, hľadí vám do tváre, potom na nohy, na ruky, na krk, zasa do tváre, opäť na ruky, a to všetko vo chvíli kratšej než jediný nádych. Aj pohyby má také divné, neisté, trhavé. Nikto ho nikdy nevidel čoby len na chvíľku na pokoji. A keby to bol aspoň nejaký poriadny chlap! Lenže je malý, mne nesiaha asi po plece, ruky a nohy tenké ako decko, zato brucho mu vyčnieva poriadne. A možno sa hýbe tak trhane, lebo zatiaľ čo každý normálny muž kráča plynule, Pupík musí dávať pri každom kroku pozor, aby ho brucho neprevážilo. A čo mu tak chutí? Čoho si môže dopriať toľko, ako iní nie? Veď je len furman! Obyčajný furman, čo chodí do lesa, občas na Kuteřov, občas až na Smilák, vezme drevo na voz a vezie ho do Prostějova. Vlastne, keby ho aspoň vzal. On si ho nechá naložiť! S tými svojimi ručičkami a nožičkami by nás len zdržiaval. A tak zatiaľ čo sa lopotíme, Pupík chodí okolo nás a hľadí raz na jedného, potom na druhého, tretieho, siedmeho, na všetkých naraz, vzápätí kamsi na vrcholky stromov, potom dolu svahom a zasa na nás. A my stonáme pod ťažkými kmeňmi, ktoré dvíhame s poslednými silami, kým on si cupitá okolo svojho voza a hádže po nás tie svoje prihlúple úsmevy. Občas, keď na chvíľku prižmúrim viečka, zdá sa mi, ako ho držím okolo krku, ako stláčam prsty a dvíham ho do výšky, zatiaľ čo on sa mece a chrčí, márne lapajúc po dychu.
       Netreba ho ospravedlňovať, že je slabý a takú drinu ako naloženie voza by nezvládol. Dohodol sa v pánmi v Plumlove, že vozy nakladajú drevorubači a tak to musíme poslúchnuť. Človek by mu všetko odpustil a možno ho i poľutoval, ale to nejde. Už aj preto, akým je človekom. Skúpim. Veľmi. Spomínam si, keď krivého Josefa seklo v krížoch a nemohol prísť do roboty. Vlastne ešte nebol krivý, tak ho voláme až teraz, lebo odvtedy chodí dáko naklonený. Lenže v tom čase to s ním vyzeralo ozaj nedobre, dlho sa neukázal, vraj ani nedokázal zliezť z postele. A po dvoch týždňoch, ako nám páni poslali peniaze na výplatu, keď tu boli všetci drevorubači i furmani, namiesto Josefa došla jeho žena. Bola nešťastná a smutná, najmä po tom ako za muža vzala len polovicu zvyčajnej pláce. Nerobil, nezarobil, ale rodinu živiť treba. Vtedy sme jej všetci chlapi niečo dali. Nie veľa, každý len pár mincí, ale nazbieralo sa a veľmi ju to potešilo. Iba Pupík sa vykrúcal, že sám má málo, ale aby to vraj neostalo tak, že od neho nedostane nič, tak že Josefovi posiela aspoň úprimné pozdravy a prianie skorého uzdravenia. Už vtedy som ho mal chuť ovaliť! Vlastne, priznávam, aj predtým. Či ako tak nad tým rozmýšľam, mal som ho chuť zahlušiť, odkedy ho poznám. Jeho, Pupíka, hlúpo sa usmievajúceho čudáka, čo nemal kamarátov, ani keď bol ešte deckom.

       „Konečne zmizol,“ precedil som cez zuby, keď sa s naloženým vozom pohol a kone schádzali lesnou cestou za zákrutu. A zatiaľ čo my budeme ďalej rúbať, prstami zvierať poriská sekier, až nám z bolestí v predlaktí začnú tŕpnuť ruky, on sa prejde vozom cez Lichtenštajnov les Brněnka nadol a cez Žárovice do Plumlova a Prostějova. Krásna cesta na oddych, na jej konci si ešte popozerá ženičky v uliciach mesta a my tu budeme drieť a rúbať!
       „Prečo vravíte, že konečne zmizol? Veď je s ním zábava, nie? Je taký milý, večne usmievavý,“ fľochol Ferda, mladý chlapec, ktorý medzi nami skúšal robotu len od leta. Pokrútil som hlavou a hodil naň pohľad, čo mu azda objasnil všetko. Aspoň som si to myslel, ale zmýlil som sa. Ferda, hoc dobre videl, akú mám náladu, spustil ďalšie chválorečenie Pupíka.
       „Kto má kone a voz, žije inak ako my. Furmančina je dobrá robota. Pánskejšia. Minule mi ujko Pupík rozprával, že odviezol kus cesty chlapa, čo šiel až z Prahy! No nie je to úžasné? On hovoril s človekom, ktorý videl všetky tie paláce aj Karlov most!“
       Ferda, ako mi to rozprával a ústa sa mu rozťahovali do úsmevu, žiaril nepochopiteľným nadšením. Tým sa dostal hneď na druhé miesto zoznamu tých, ktorých by som rád pridlávil padajúcim stromom. Asi som mal naň nakričať, nech mlčí a robí, lebo plumlovskí páni ho nevzali do práce na to, aby tu ostatných otravoval zbytočnými rečami. Ale nekričal som, a to bola chyba, lebo len čo padol ďalší strom a my sme potrebovali trochu oddychu, začal znova.
       „Videl som ho, aj ako raz viezol dievčatá. To mal voz inak prázdny a boli tam štyri. Jedna krajšia ako druhá,“ zasa sa rozplýval, ale už aspoň vravel o čomsi, čo ma zaujalo.
       „A?“ čakal som pokračovanie.
       „No nič. Len, že ich viezol. A mohol sa s nimi po celý čas rozprávať. My sa tu v hore veľmi so ženami nerozprávame,“ dodal smutne.
       „My sa tu zbytočne nerozprávame ani medzi sebou!“ zdvihol som poriadne hlas a Ferda hneď stiahol hlavu medzi ramená. „Ber sekeru a odrúb z toho padnutého stromu všetky konáre!“ dodal som rázne, on prikývol a poslúchol.
       „Robí problémy?“ prihovoril sa mi Jarolín. Dobrý chlap, ale už dávnejšie som si všimol, že sa Ferdu často a zbytočne zastáva. Tak som povedal, že som vcelku rád, keď nám Pupík konečne zmizol z očí, ale Ferda ďalej rozpráva len o ňom.
       „Teda, ak by sa dalo, ja by som toho Pupíka...“ všimol som si, že Jarolín mimovoľne zatvoril ruku v päsť.
       „Aj ja,“ prikývol som, že mu rozumiem.
       „Nielen drevorubači, ale aj furmani, všetci máme domy drevené. A Pupík? Kamenný. Strechu mám ako ty. Slamenú. A Pupík? Šindľovú! Keď vlani viedol povoz strminou cez Žbánovský žľab, jeden kôň nejako zle stúpil a zlomil si nohu. Musel ho utratiť. No hneď si kúpil nového! A vôbec sa pritom nezadlžil! Počul si ty, že by si naň Pupík od niekoho požičal?“
       Pokrútil som hlavou a hneď som dodal: „Mali by sme mu niečo urobiť. Len tak, zo zábavy. Teda, aby sme sa na tom zabavili my, nie on. Že keď tu už nabudúce príde, nech sa aspoň tak sprosto neusmieva!“
       „Hm,“ Jarolín nahodil výraz, akoby rozmýšľal, „a napadá ti niečo? Vieš, ale len niečo také, aby sme Pupíkovi neublížili.“
       „Hm, aby sme mu neublížili,“ skúsil som podobný výraz nahodiť aj ja. „To bude ťažké. Ale popremýšľam.“

       Ak chlapi držia pohromade, je to pekné. Ale Ferdu netreba ťahať do všetkého! Presne tak som to vravel Jarolínovi, keď som mu predstavil svoj nápad a on na to, že dobre, ale treba tam viac mužských rúk. Chvíľku som váhal, ale potom som súhlasil. Plán bol jednoduchý. V noci rozoberieme Pupíkov furmanský voz a postavíme mu ho na streche. Nie na dome, ale na stajni, nech ho buchot v noci nezobudí. Ba zavolali sme aj zopár ďalších chlapov, čo najskôr krútili hlavami, že v noci treba spať, ale keď som im pripomenul srdečné pozdravy pre krivého Josefa, stará zlosť v nich ožila a súhlasili. A tak sme šli. Nespravili sme síce nič mimoriadne, nič nové, veď rozobrať voz a poskladať na streche, to už vyviedol kde kto kdekomu. Ale urobiť tak Pupíkovi, to nám prinieslo skutočnú radosť! Keď sme v noci skončili, tma sa rozplývala a pomaly sa blížilo svitanie. Ani sa nemalo cenu vracať domov. Len sme ešte raz pozreli, ako sa furmanský voz vyníma proti oblohe a šli do lesa. Bez poriadneho spánku to bude ťažký deň. Ale nie zbytočný.
       „Vieš, čo by som rád videl? Ako sa Pupík zatvári, keď pôjde zapriahať,“ zaškeril som sa, ako i ostatní chlapi a do toho vstúpil Ferda.
       „Nebojte sa, všetko sa dozviem. Od Merciny.“
       „Čože?“ začal som tušiť dáku zradu.
       „Ona mi to vyrozpráva. Ale ja sa budem tváriť, akože neviem, kto to urobil,“ zadúšal sa Ferda a vtedy mi to došlo. Mercina, Pupíkova dcéra, najstaršia z jeho piatich detí, je asi Ferdova frajerka. Alebo by aspoň chcel, aby bola. Veď aj nedávno som ich videl, ako si hrkútajú, a to na očiach všetkých priamo pri novej zvonici. Pozrel som nasrdene na Jarolína, ale ten sa tváril, že ma nevidí. Snažil som sa na to viac nemyslieť. Dôležitejšie bolo, že Pupík za nami do lesov neprišiel a ja som sa tešil, že dostal, čo si zaslúžil.

       Niektoré dni sa podobajú ako vajce vajcu. Alebo sa tak podobajú aspoň niektoré ich časti. Napríklad rána, keď odchádzame robiť. Cez ramená laná, v rukách sekery, na boku kapsy s trochou jedla. Tá istá cesta, tie isté tváre, vlastne všetko. Chlapi sú zvyčajne mĺkvi, každý by radšej ešte spal, každý si potrebuje v hlave upratať myšlienky a plány, ako naloží s dnešným večerom, keď sa vráti domov. Ďalší deň na tiché hĺbanie času nebolo. Ferda mal sólo. Kráčali sme trochu bokom od ostatných, teda Jarolín, Ferda a ja a on rozprával. Vraj Pupík má už voz zo strechy dolu, dokonca aj poskladaný, ale trasie sa strachom. Mercina priznala, že jej otec je veľmi poverčivý. Bojí sa všetkého. Vodníkov, hejkalov, divožienok, raráškov, duchov, ba občas sa vyľaká aj čiernej mačky. Napadlo mi, že azda preto sa stále tak pozerá na všetko dookola a trhá ním pri každom kroku, akoby sa chcel rozbehnúť, či rovno zutekať.
       „Ujko Pupík doma vravel, že ho máta. Cíti sa byť prenasledovaný a ten voz na streche mu vraj dáva zapravdu, že je to ozaj tak.“
       „Hej? A kto ho akože prenasleduje?“ nevedel som, či sa mám smiať, alebo si pľasnúť po čele, aký je to hlupák.
       „Ohnivý prízrak. Že sa mu o ňom každú noc sníva. Vraj kedysi, už je to asi dávno, šiel nejaký chlapec z Drahan do Bousína a v údolí medzi lesmi, tam ako to volajú Chrasť, sa mu zrazu zjavil horiaci sud. A to, že to bolo práve tam, nie je len tak. Ľudia vravia, že keď zúril mor, bolo toľko mŕtvych, až ich nemali kam pochovať. Cintoríny sa naraz stali príliš malými, nebožtíci sa vŕšili na kopách, nemal ani kto kopať hroby. Tak ich nahádzali do jednej jamy. Ak sa tam teraz zjavuje ohnivý sud, je to isto dáke znamenie. Vraj sa od neho chytila tráva. Teda nemohol to byť len prelud, ten trávu nepodpáli. A ujko Pupík to teraz vidí vo sne noc čo noc. Že mu od toho nepomáha ani Kubíček.“
       „Kubíček? A to je zasa kto?“ už sa mi z tých rečí začalo motať v hlave. Ba vlastne, len som sa utvrdzoval v názore, že Pupík to má v hlave pomotané a ak si Ferda nedá s Mercinou pokoj, dopadne rovnako. Ďalšie slová ma v tomto dokonale utvrdili. Ferda je možno ešte prílišným deckom, ale možno i hotovým géniom, lebo podľa toho čo som pochopil, svoj čas s Mercinou nezameral na to, ako sa jej vtlačil medzi kolená, ale na odhalenie, odkiaľ má Pupík svoj majetok. Lenže to dievča si z neho alebo robilo hlupáka, alebo je hlúpe ono a uverilo otcovým táraninám.
„Kubíček sa vyliahol z vajca čiernej sliepky. Kedysi, keď bol ujo Pupík ešte mladý, si vraj zadovážil také vajce a potom ho držal pod pazuchou tri týždne. Po celý ten čas ležal v teple na peci, ani nezliezal dole, dokonca sa ani neumýval. Ani Mercina nevie, ako Kubíček vyzerá, vraj jej ho nesmie ukázať. Ona si myslí, že to bude nejaké malé kura, alebo možno aj malý, malinký človiečik. Taký, ktorého Pupík tajne živí a on mu za to radí. Vďaka nemu vraj Pupík vie, kedy čo urobiť, čo radšej nerobiť, kam má ísť, aby všetko, čo potrebuje, nakúpil veľmi lacno. Možno mu radí, aj kde sa čo stratené nachádza. Niečo, čo stačí zdvihnúť zo zeme a je jeho. Možno tak našiel aj peniaze, možno i,“ a tu sa Ferda na chvíľku odmlčal, „možno i stratené šperky či zlato. Isto celý poklad nie, to by už furmana nerobil, ale aspoň dáke vytratené mince, ozaj veľa mincí, možno i starý prsteň.“
       Druhé miesto zoznamu tých, ktorým by som rád pridlávil kmeňom padajúceho stromu, už Ferdovi nepatrilo. Práve sa presunul na miesto prvé po boku Pupíka. Hľadel som do tej rozjarenej tváre a jeho jediným šťastím bolo, že vedľa nás kráčal Jarolín. Počúvať takéto sprostosti, to už bolo na mňa priveľa. Chytala sa ma zlosť, ale Jarolín to bral inak. Začal vtipkovať. Vraj kto vie, kde Pupík toho Kubíčka ukrýva. Že ak je malý, naozaj malilinký, má ho azda v uchu. Tam mu radí, čo urobiť a možno hovorí veľmi rýchlo, keď Pupík pozerá vždy na všetky strany.
       „Dosť!“ zakričal som hlasnejšie, než som chcel a chlapi kráčajúci kus cesty pred nami sa obzreli. Kývol som im rukou, že sa nič nedeje a ďalej som vravel skoro šeptom. „Ferda, nebuď sprostý a never na žiadnych Kubíčkov či iné nezmysly, lebo skončíš ako Pupík.“
       „V kamennom dome s párom koní a furmanským vozom?“
       „Nie! Ako chlap, čo je každému na smiech a nemá žiadnych priateľov.“
       Ferda sa zatváril neisto a viac už nevravel nič. Azda začal o všetkom premýšľať. Azda...

       Ferdu nemá zmysel nikam volať. Je neistý. S Mercinou som ho za ostatné dni videl niekoľkokrát, možno jej už aj vytáral, kto urobil Pupíkovi na zlosť. Zato s Jarolínom som naplánoval ďalšiu zábavku. Stalo sa asi tak po týždni. To už Pupík chodil po drevo zasa pravidelne. O voze na streche sa nezmienil ani slovkom, ale zdalo sa mi, že očami švihá po všetkých ešte rýchlejšie ako doteraz a drží si od nás stále väčší odstup. Nikdy nebol veľmi výrečný, ale dnes sa rozhovoril, ako už dlho nie. Ktorýsi z chlapov, po tom ako sme naložili voz, len tak riekol, že nech to zavezie na to miesto, kam treba.
       „Áno, áno,“ začal Pupík akosi mentorsky a ešte si pritom pokyvoval chudými rúčkami, „to je asi tá vaša predstava o práci furmana. Odviezť na jedno miesto. Rúbete drevo za radom a všetko naložíte, pomiešate, ale azda ani nemáte potuchy, koľko s tým mám ešte práce. O jedle majú záujem stavbári domov, ale duby idú inakším remeselníkom. Tie sú vhodné na všetko, čo neskôr bude obmývať voda. Napríklad na mlynské kolesá. Ale dubové drevo chcú aj údenári, lebo dáva dobrý dym, klobásy dlhšie vydržia a viac voňajú. Zato pekári chcú buk, lebo lepšie a dlhšie horí a z jeho plameňov sála viac tepla. Nepopieram, isto rozlišujete drevo podľa toho, ktoré je ako tvrdé, ako ťažko či ľahko sa rúbe a píli, lenže drevo, chlapi, drevo je oveľa viac! Aj dnes musím ísť na štyri miesta a domov prídem azda až za tmy.“
       Ešte šťastie, že už sa vyštveral na kozlík a popohnal kone. Inak by som ho zdrapil, dal mu do ruky sekeru a nepustil by som ho, kým by nezoťal poriadny buk. Nezvládol by to ani do rána, vypustil by dušu skôr, než by sa presekal do polovice kmeňa! On bude drevorubačom kázať o dreve?! Že ani nemáme potuchy, aká je jeho práca ťažká? Takže mu to všetko nestačilo, z voza na maštali sa nepoučil... Dobre, skúsime inak.
       „Mali by sme využiť, že sa bojí strašidiel a vyľakať ho na smrť,“ cekol len tak na pol úst Jarolín, akoby mi čítal myšlienky.
       „Vravel, že sa vráti možno až za tmy,“ pozrel som naň významne.
       „Začiernime si tvár uhlíkmi z pahreby a navlečieme sa do vriec. Urobíme na nich len diery na ruky a hlavu. Dve zničené vrecia za to stoja. A keď sa vyľaká, keď pustí do gatí a bude sa nám plaziť pri nohách, aby sme ho nechali nažive, dobre mu naložíme,“ búchal si Jarolín päsťou do otvorenej dlane ľavice a musím povedať, že sme si veľmi dobre porozumeli.

       Bol večer. Nie teplý, babie leto skončilo a jeseň už trochu viac pootvorila dvere chladným vetrom severu, ale aspoňže nepršalo. Z komínov bousínskych domov sa statočne dymilo, chlapi z lesa už isto doma obracali svoje ženy, alebo si hladili bruchá po večeri, či hasili smäd čímsi dobrým, len ja som s Jarolínom čakal na obecnej lúke, kedy sa zjaví Pupík. Obicka, ako tomu miestu hovoríme, bola na to priam stvorená. Na kraji lesa, neďaleko od prvých domov, takže ak sa v dedine sa rozšíri, že Pupíka strašilo práve tu, kadiaľ chodí denne veľa ľudí, aj deti sa tu hrávajú a nikdy nikoho nemátalo, nik mu neuverí, bude na smiech a isto mu to dajú i najavo. Tak mu to patrí, nafúkancovi!
       Šero hustlo, prerástlo v tmu, no Pupík stále neprichádzal. Už som si aj myslel, že sa na to vykašlem, vystrašíme ho inokedy, možno zajtra, keď sme naraz začuli dupot kopýt a hrkot voza. Ešte chvíľu sme čakali ukrytí za veľkým pňom, keď konečne vyšiel cestou z lesa na lúku a mali sme ho na dosah. Jeho, Pupíka! Ani som netušil, aký hlasitý je môj hrdelný škrekot. Zaznel tmou nečakane, rázne ako povel na vykonanie posledného ortieľa, keď som aj s Jarolínom vyskočil a z našich začiernených tvárí svietili len oči. Voz práve prechádzal popri nás, stačili dva kroky a sme na ňom. Na voze a potom i na Pupíkovi. Len s jedným sme nerátali. Vzduchom presvišťal kameň a takmer ma trafil. Len tak tak som sa uhol, ani neviem, odkiaľ ho Pupík vzal. Ba mal ich viac, azda naukladané pri nohách, no leteli jeden, druhý a možno aj tretí, to už neviem. Druhý ma totiž zasiahol rovno do hrude, padol som na kolená a vyrazilo mi dych. Lapal som po vzduchu, cítil strašný tlak, bolesť a zlosť. Jarolín prekvapením zastal. Zato Pupík nie. Švihal opratami, kone zrýchlili a zatiaľ, čo som sa zviechal zo zeme, hľadel som už len na miznúci voz.
       „Toto mu neprejde!“ precedil som cez zaťaté zuby, keď som sa konečne znova rozdýchal a potom už vlastne nebolo nič. Len sme poza domy a stajne, tak aby naše čierne tváre nikto nevidel, išli domov.

       „Ujka Pupíka prepadol hejkal! Nie jeden, ale hneď dvaja, a to rovno na Obicke. Stál som s Mercinou pred ich domom, keď prišiel celý vyľakaný. Vraj nebyť Kubíčka, čo mu už pred lúkou našepkal, aby dal na voz kamene, chytili by ho a bolo by po ňom!“ Ferda sa priam triasol od vzrušenia, keď sme sa na ďalšie ráno stretli v lese na rúbanisku.
       „Aha, a to s Kubíčkom, to ti povedal priamo Pupík?“ pozrel som naň tak výsmešne, až urobil krok vzad.
       „Mercina mi to povedala. Šla s ním do stajne a potom sa vrátila.“
       „Takže ona je rovnako šialená ako jej otec?“ vychutnával som si, ako Ferda pri mojich slovách potláča zlosť.
       „Už vám nič nepoviem! Vôbec nič! A viete čo? Ja končím! Už tu s vami robiť nebudem!“ Ferda vyprskol, toto som nečakal. Ba čo viac, zahnal sa sekerou, sekol ňou do kmeňa jedle a nechal ju tak. Vraj ju už nepotrebuje. Že taký život pre neho nie je. To boli posledné slová, ktoré mi chrstol do tváre. Potom sa už len obrátil na Jarolíma a opýtal sa ho, či nevie, kto na okolí chová čiernu sliepku a mohol by mu dať jej vajce. Ďalšie tri týždne som Ferdu nikde nevidel. A neskôr, ak sme sa náhodou videli v Bousíne, len sklopil hlavu a bez slov ma obišiel.

       Prešiel rok. Lesom sa ozýval praskot padajúceho stromu a potom výkrik, nech chlapi na chvíľu prestanú rúbať a začnú nakladať na vozy. Práve prišli furmani. Hneď dvaja. Pupík a Ferda. Ferda, najmladší furman v kraji, sedel hrdo na svojom novom voze s krásnymi silnými koňmi. Nebol taký ako Pupík. Očami po nás síce švihal rovnako, no neusmieval sa a hlas mal silnejší a prísnejší. Nech sa vraj ponáhľame, nemôže tu trčať celý deň. Potrebuje odviezť fúru do Prostějova, ale potom musí do lomu, aby priniesol kameň. Stavia si nový dom. Veľký. Veľmi veľký. Na taký treba veľa kameňa. A ako tak kričal, ako pozeral raz na jedného, potom na druhého, tretieho, siedmeho, potom na všetkých naraz a náhle do korún stromov, dole svahom a opäť na nás, skúšal som sa dostať k nemu čo najbližšie. Chcel som sa mu pozrieť do ucha, ale nedalo sa. Jeho pohyby už boli ako Pupíkove. Krátke, trhané. A ja by som pritom tak rád videl, či v uchu niečo nemá. Niečo také, ako je Pupíkov Kubíček.








čitateľov: 701