login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Dec 10, 2017

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(226)

vložiť obrázok do galérie

Kým sa skončí vojna

@ :: Poviedky ::     Dec 04 2017, 07:25 (UTC+0)

Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: zima 1944 a 1945
Autor: Zuzana Kratyinová

       Bolo to veľmi zvláštne obdobie. Hoci v celom svete zúrila vojna, u nás v dedine bol pokoj. Nepadali bomby, nestrieľalo sa. Keby sme tu nemali nemeckých vojakov, čo sa na jeseň dotrepali aj k nám do Gánoviec a Filíc, či lietadiel, čo prelietavali ponad naše hlavy, historkám o veľkej vojne vo svete by sme hádam ani neuverili.
       Väčšina tej hávede v hnedozelených mundúroch sa nasťahovala do kaštieľa statkára Alexyho a poniektorí aj do našich chalúp. Prebývali s nami spolu v izbách, sedeli s nami za jedným stolom, spali v našich posteliach, jedli naše jedlo, pili našu vodu a vedno sme sa modlili v našich kostoloch. Mávala som z toho zmiešané pocity. Niektoré dni som bola do kostí vystrašená počúvaním o skutkoch, čo napáchali. Inokedy som si tie reči tak veľmi nepripúšťala. Rodičia nám neprestajne opakovali, aby sme boli opatrní, aby sme sa príliš neukazovali, aby sme boli ticho. Spočiatku sme skoro nikde nechodili, ale dlho sa tak žiť nedá. Bolo treba robiť, chceli sme sa stretávať s kamarátmi, zájsť do kostola, zasmiať sa, zabaviť. Boli sme mladí a napriek vojne sme veľmi chceli žiť ďalej...

       Zašla som do kostola. Snažila som sa sústrediť na slová farára, na modlitby, na kázeň, no myseľ bola ako splašená kobyla. Hnala sa bez prestávky, raz tu a potom tam, neschopná spomaliť, či postáť. Neustále som sa vracala k rozhovoru s otcom. Prišiel domov a povedal nám, že aj s mamou budeme prať pre nemeckých vojakov, čo bývajú v kaštieli u statkára Alexyho. V kaštieli sme neboli nikdy. Túžila som vedieť, ako si žije bohatý statkár. Magda, moja kamarátka tvrdila, že Alexy je bohatý ako sám Krézus. Nevedela som, kto je to ten Krézus, ani kde býva, a ani som naň nebola zvedavá, ale kaštieľ ma lákal nesmierne. Zároveň sa ma chytali obavy. Celé dni sme kvôli príchodu Nemcov nikam nechodili a teraz máme vstúpiť rovno na ich veliteľstvo.
       „V kaštieli je ich najviac,“ šepla mi Magda, akoby čítala moje myšlienky a kývla smerom ku skupinke vojakov, čo so sklonenými hlavami odriekali modlitby. Vyzerali neškodne, skoro mierumilovne. Nemohla som to pochopiť. Ako by to ani neboli tí istí, čo po zuby ozbrojení ťažkými čižmami drvili naše ulice.
       „Sú skoro v každej chalupe. Aj ku nám sa nasťahovali dvaja. Jeden je doktor a je celkom milý. Vravel, že mi dá čokoládu. Druhý je učiteľ. Ten sa mi nepáči. Ale obaja sú čistí, vyvoňaní, do hladka oholení. Čižmy sa im lesknú ako sklo, ani čo by nechodili po zemi.“
       Magda bola proste nezastaviteľná, takže som jej o svojej zajtrajšej návšteve kaštieľa ani nepovedala. Veď jej to poviem neskôr. Určite otvorí oči doširoka a už možno prestane ľapotať. Potom si svoje poviem i ja.
       Bohoslužby skončili a my sme sa stočili k východu. Tetky do nás štuchali, strkali sa dopredu, akoby horelo a ony museli ísť hasiť. Nedbali by aj na chrbát vyliezť, len aby boli prvé. Ani neviem kedy, vypadla mi v tej tlačenici modlitebná knižka. Zvykla som ju zastoknúť pod pazuchu, no naraz som len pocítila, že jej niet. Rýchlo som sa obrátila, že si ju podvihnem, ale predbehol ma. Odrazu len jeden z tých vojakov stál proti mne, tie ľadovo modré oči uprené na mňa, s úsmevom, či úškrnom na hladkých vyholených lícach a natiahnutou rukou mi ju podával. Jeho vôňa sa vznášala okolo mňa, tlačila do nosa, prebúdzala zmysly. Magda mala pravdu. Sú navoňaní. Obaja sme ticho stáli proti sebe, len pery sa mu pohli, no napokon ani on nič nepovedal, iba sa uklonil a ústa sa mu zvlnili v milom úsmeve, keď som si knižku napokon zobrala.
       Dohnala som Magdu, no vtedy už ma prešla chuť jej čokoľvek hovoriť. Tentoraz by som sa k slovu možno aj dostala, akiste už všetko povedala v kostole, lenže mne sa nechcelo. Nemohla som. Akoby ma čosi príjemné no zároveň neprípustné naplnilo, zväzovalo a bránilo mi voľne hovoriť, myslieť a cítiť. Zapĺňali ma zmätené otázky a pocity, ktoré som nechápala. Mlčky sme prešli cestu domov. Pred našou bránkou som sa k nej otočila a len tak na pol úst som vypustila: „Zajtra ideme do kaštieľa, budeme s mamou pre nich prať.“
       Nechala som prekvapenú Magdu stáť a vbehla domov. Nech sa teraz rozpráva sama so sebou, keď je taká.

       Často sme sledovali, ako sa vojaci presúvali. Dunenie čižiem sa ozývalo aj zrána, aj za hlbokej noci. Nedal sa nepočuť hluk ich nákladných áut, ako si zvážali proviant, zbrane, muníciu a prichádzali ďalší. Stačilo vyjsť pred náš dom a dovideli sme na Alexyho dvor i na všetok ten zhon. No iné je hľadieť na nich z diaľky a iné predierať sa zástupmi vojakov, že sa ich skoro dotýkam. Ešte včera som premýšľala, aké je to vo vnútri kaštieľa. Predstavovala som si veľké mramorom vykladané podlahy, skrine z ebenového dreva, hodvábne závesy, pavučinkové záclony na vysokých oknách, na stenách drahé obrazy s krásnymi krajinkami, či vypchané hlavy zastrelených jeleňov. Predstavy sa mi vzápätí miešali s obavami z množstva cudzích chlapov, ale upokojovala som sa myšlienkou, že tam idem s mamou. Srdce mi búšilo ako kladivo na nákove, horúčava sa striedala so zimomriavkami. Som tu doma! To oni sú v cudzej krajine! Lenže to ja som mala strach a rozpaky a oni sa usmievali, robili srandičky a pomaly, ako som šla s mamou ruka v ruke, sa nám rozostupovali. Už mi ani nenapadlo rozmýšľať nad nábytkom, či všímať si obrazy. A vedela som, že ani mame nie je všetko jedno. Tuho mi stískala ruku a pustila ju, až keď sme stáli pred správcom, ktorý nám odovzdal plné ťažké batohy vojenských košieľ a bielizne na vypratie.

        „Fräulein,“ ozvalo sa za nami, keď sme vychádzali z brány kaštieľa. Ruky sa mi opäť spotili a mamke navrela hrubá vráska medzi očami. Otočila som sa a div som sa aj s tým batohom nezvalila na toho Nemca z kostola. Usmieval sa a z vrecka nohavíc vyťahoval hnedú škatuľku.
        „Für dich,“ povedal a strčil mi ju do dlane. „Norbert. Mein Name ist Norbert.“
Všetko sa vo mne plietlo. Prečo mi to dáva? Prečo je ku mne milý? Je veľmi pekný, upravený, všetko je na ňom také dokonalé. Nosí sa ako páni v meste. Je úplne iný, ako tí naši mládenci. Ale predsa, je to nemecký vojak.
        „Norbert,“ opakoval usmievavo a vystrčenou pravicou ukazoval na seba, div si ukazovákom neprevŕtal dieru do brucha.
       Veď ja chápem! Myslíš si azda, že tu sme takí hlúpi? Viem. Voláš sa Norbert! Nepovedala som však nič, len som si to pomyslela.
        „Mein Name ist Norbert,“ opakoval ďalej, akoby sa zasekol.
        „Anka,“ kývla som hlavou, viac mi nenapadlo. Strčila som tú škatuľku do vrecka a zutekala som. Pred ním? Či pred sebou?
       Keď sme došli domov, otec nás už čakal. Bol spokojný, že správca dodržal slovo. Chvíľu nás počúval, ale keď začul, ako ku mne vybehol vojak, pozorne sa na mňa zadíval a stiahol obočie.
        „Nevieme, čo nás čaká. Musíme brať robotu, aká sa núka. Ale inak od nich ruky preč!“ riekol a pohľadom sa mi vpíjal do tváre.
       Prikývla som bez váhania. Váhanie by bolo znakom, že rozmýšľam nad tým, či má pravdu. To by nezniesol. V mojom vnútri však vládol zmätok. Čo sa to so mnou deje? Ešte včera som mala jasno vo všetkom A dnes?
       Na dvere zaklopala Magda. Vraj, či môžem zájsť k nim. Aspoň na malú chvíľu. Otec súhlasil. Okamžite som vstala z lavice, schmatla hrubý vlniak a zmizla som vo dverách prv, než si to rozmyslí. Oči jej až svietili od zvedavosti. Tentoraz ma neprerušovala. Nechala ma rozprávať a to ma tak udivilo, že som jej povedala aj to, čo som si chcela uchovať a v noci nad tým premýšľať. Ale zase, čo tu navymýšľam? Napokon som siahla do vrecka po balíček. Magda horela zvedavosťou. Skoro mi ho vychmatla z ruky, taká bola nedočkavá. Neobratnými rukami som ho napokon otvorila.
        „Čokoláda,“ zakričala Magda. „Je to určite čokoláda! Niektoré dievčatá ju dostali tiež. Nemci sú pozorní. Ale ani jedna mi nedala ochutnať. Ale ty si lepšia, však?“ opýtala sa a v očiach sa jej zaleskla detská nádej. Nemohla som ju sklamať.

       Na Viliju sme šli ako každý rok na polnočnú omšu do Šváboviec. Rodiny vo sviatočných odevoch sa nahrnuli do kostola a zaplnili ho do posledného miestečka. Po chvíli nás obklopil vlhký pach kapcov a nevyvetraných kožuchov, ktorý neprerazila ani vôňa kadidla, no tiež zvláštne dusivé napätie. Magda bola ako nepokojný sršeň, vrtela sa, šklbala mi rukáv, robila grimasy a kládla hlúpe otázky. Neviem, čo čakala. Stáli sme s dievkami pred oltárom, za nami plný kostol, vpredu nás videl pán farár a ona sa chcela rozprávať. Potrebujem ja, žeby po nás tetky šľahali pohľadmi ako blesky?
       Keď sme vychádzali von, chytila sa ma pod pazuchu ako kliešť a nedala pokoj. Len chcela vedieť, čo ja s tým mojím Norbertom.
        „Nič. Nie je môj!“ odvrkla som jej drsnejšie, ako som chcela. No pravda bola taká, že som naňho myslela častejšie ako na iných. A on, akoby to tušil. Ukazoval sa v kostole, pred našim domom, na ulici, akoby náhodne. Veľa nerozprával, len sa usmieval. Postupne, pomaly sa môj odpor roztápal ako tatranský sneh na jarných úbočiach. Jeho malé pozornosti a jeho tajné pohladenia narušili moju istotu a ja som začala snívať za dňa a ešte viac v noci. Nesmelo, potajomky som spriadala farbisté sny. Keby tak Norbert vkročil do našej chalupy a požiadal otca a mamu o požehnanie a spolu by sme si mohli spokojní a usmiati sadnúť za stôl a spriadať plány o spoločnom živote. V duchu som sa videla, ako s mamkou a sestrami plníme truhlicu výbavou. Ako ideme za farárom, aby pripravil ohlášky. A potom ako si obliekam svadobné šaty a zakladajú mi čepiec. Ach, keby len on nebol vojak a Nemec!
       Zastali sme do polkruhu k ostatným mladým pred švábovský kostol. Tmavou nocou sa niesli naše hlasy do ulíc, ponad strechy, do diaľav a dovysoka, až tam hore k nebesiam. Svojím spôsobom ma to očistilo. Vyhnalo mi z mysle všetky znepokojujúce myšlienky a nedalo mi premýšľať. Dušu mi zaplavila blaženosť a spokojnosť.
       Ani neviem, čo ma prv vychýlilo z môjho pokoja, či Magdino štuchnutie, alebo dunivý zvuk, čo sa z útrob ulice vo vlnách približoval a silnel. Zmätene som dvihla hlavu do temnomodrej noci skúpo osvetlenej svetlom tečúcim z okien kostola. Na tvári a rukách som zacítila vlhké, studené pohladenia. Začalo snežiť. Rovnomerný dupot čižiem sa priblížil a vzápätí pred nami zastala rota nemeckých vojakov. Pozerali sme si navzájom do očí. Pieseň sa ešte tichučko z ktorýchsi úst ťahala ďalej ako detský vláčik na kľúčik, no väčšina z nás už len mlčky stála.
       Norbert! Srdce mi radosťou poskočilo, na pery naskočil nesmelý úsmev. Nevidela som jeho prísne zovreté pery, strnulé zovretie rúk, v ktorých držal samopal s hlavňou otočenou proti nám. To až neskôr. Po chvíli sa moje zmätené srdce prestalo radovať a roztriaslo sa strachom a sklamaním.
        „Ruhe!“ zvrieskol ktorýsi vojak a hoci ani jeden z nás nerozumel, všetci sme ihneď pochopili.
       Ktorési z dievčat potichu zafňukalo. Ďalej sme stáli, nepohli sme sa, ani nie zo vzdoru, či nejakého pochybného hrdinstva, skôr preto, že nik nevedel, čo máme robiť.
       Čím sme sa previnili? Na čo boli tie darčeky, úsmevy, pohladenia? Koho si chcel oklamať tým svojím uhladeným panským správaním? Hej, ja viem, si vojak a keď rozkážu, musíš poslúchať. Ale mal si byť chlap a nepliesť hlavu dievčaťu, na ktoré potom namieriš zbraň! Čo z tvojho panského správania, uhladených spôsobov, vyvoňaného kabáta, keď si vo vnútri prehnitý a nectíš si život! Koľkých si už zastrelil, keď ti zavelili? Koľkým si život zmárnil, rodinu rozvrátil, domovinu zničil? Hej, potom si umyješ ruky a pofŕkaš voňavkou. A myslíš, že sú čisté? Ešte to nevieš, ale už nikdy nebudú, ani tie, ani tvoja duša!
       Hnev a bôľ sa vo mne miesili s plačom. Dvihla som vzdorovito hlavu. Či ma videl? Či sa na mňa pozrel? Neviem. Pohľad som mala zaliaty slzami.
        „Weg! Alle weg!“ zakričal veliteľ a vzápätí sa tichá polnočná noc zmenila na čistú hrôzu. Vojaci sa vrhli k nám a rozháňali nás. Poniektorých zasiahli päste, niektorých hlavne samopalov, daktorým uštedrili kopance. Nemecké povely, krik, plač a rýdzi strach sa tiahol vianočnou nocou. Rozbehli sme sa cestou do Gánoviec.

       Celé upachtené sme sa s Magdou zastavili až pred našim domom. Držali sme sa za ruky, plecia sa nám triasli. Líca som mala zmáčané slzami a vlhkým snehom, čo sa sypal z oblohy. Objali sme sa. Magda mi čosi drmolila do vlasov.
        „Myslíš, že by nás zastrelili, keby sme ich neposlúchli?“ započula som napokon.
        „Neviem,“ povedala som pravdivo.
        „Otec hovoril, že Rusi sa blížia, preto sú Nemci nervózni. Ale Rusi sú vraj ešte horšie ohavy. Smrdia, z uší a úst sa im neprestajne dymí, na hlave majú rohy a uprostred hlavy jedno oko. Ten učiteľ, ten Nemec, čo u nás býva, tak hovoril.“
        „Magda, takí ľudia nie sú. Si sprostá?“
        „Tak ja už idem domov, keď si taká,“ odula sa a odtiahla. „Nechcem aby sa naši strachovali.“
       Vošla som dnu. Túžila som zaliezť do postele, urovnať si všetko v hlave a vyhnať čierne myšlienky, ale nebolo mi to dopriate. V kuchyni, v prítmí slabnúcej petrolejky postávala celá rodina. Naši pri peci, všetkých šesť súrodencov okolo stola, a pri ňom usadený jediný človek, nemecký vojak. Ešte chlapec. Keby nemal natiahnutú uniformu, nehádala by som mu viac ako štrnásť či pätnásť rokov. S naklonenou blonďavou hlavou s rukami na stole, spojenými ako pri modlitbe, pozeral na vyloženú fotografiu v mosadznom ráme a z očí mu stekali slzy ako hrachy. Netuším, prečo k nám prišiel.
        „Meine Familie,“ zašepkal po chvíli. „Das ist meine Mutti, mein Vater, diese sind meine Schwestern und meine Brüdern,“ prstom tancoval po fotografii a telo mu natriasalo od plačlivých kŕčov.
       V tichosti som zastala a v mysli sa mi vynárali nesúrodé obrázky: nemeckí vojaci ako psi trhajúci na čo naďabia, plačúci vojak s tvárou dieťaťa, dupot vyleštených čižiem na cudzích uliciach, upravené uniformy a vyholené tváre s úsmevmi. Kto sa v tom má vyznať?
       Otec kývol hlavou a zavelil: „Poďme sa pomodliť.“
       Tej noci sme už nespali. Skoro ráno sa s nami nemecké decko v mundúre rozlúčilo a naposledy sme ho videli na korbe nákladného auta. Spolu s ním v skupine vojakov odchádzal z Gánoviec aj Norbert.
       Keď ma zazrel stáť pred domom, zakýval mi. Cuklo mi pravicou, vytiahla som ju pred seba, no potom som ju zlostne strčila do vrecka a zavrela dlaň do päste, až sa mi nechty bolestivo zaryli do kože. Nech ide preč. Nech ho skántri! Nech ich všetkých, a čím skôr! Otočila som sa a vošla do domu.

       Čas napriek vojne odsýpal ďalej. Prišiel január a už nebolo pochýb, že sa ruské vojská blížia. Bolo vidieť, že Nemci, teda tí, čo tu ešte ostali, nie sú vo svojej koži. Dedinou sa šírilo, že Rusi prídu čoskoro a bude mier. Ale ešte predtým sa môže stať kadečo. Možno padnú na Gánovce bomby. Je jedno či ruské, či nemecké, lebo zabíjajú rovnako. Ľudia kopali pivnice, plnili ich jedlom, modlili sa a čakali. Nemecké autá sa presúvali čoraz viac. Napokon koncom januára odišli aj poslední vojaci a s nimi aj Gánovčania nemeckej národnosti. Na jednom z áut som zbadala celú rodinu statkára Alexyho. Nikdy by som si nepomyslela, že aj Nemci sa boja. Boja sa! Srdce mi poskočilo radosťou. Odídu a bude pokoj. V tú noc som spala pokojne, ako už dávno nie.
       Na druhý deň ráno nás prebudilo hlasné klopanie na okno. Bola to Magda. Jej tvár, vtlačená do skla, vyzerala vzrušene a nástojčivo. Keď sme jej otvorili dvere, vhupla dnu a ledva lapajúc dych, vypustila tú úžasnú novinu. „Rusi sú tu! V dedine. Rýchlo sa obleč, pôjdeme sa na nich kuknúť!“
        „Nikam nepôjde!“ zahrmel mi za chrbtom otcov hlas. „Čo ste rozum potratili? To sú vojaci, nie cirkusanti, na ktorých sa chodí pozerať! Anča, pakuj sa do izby k materi, nech tebe a dievčatám dá nejaké staré háby po babke a zamachlí tvár. Už namiešala masť so sadzou! A ty Magda utekaj chytro domov!“
       Ledva za ňou vrzla brána, na ulici narastal hluk a krik, tentoraz v inom jazyku. V ruskom. Mamka stihla zamazať tváre sestrám a práve z vedra opäť naberala masť aj pre mňa, keď sa rozrazili dvere a do chalupy sa vrútil ruský vojak so samopalom v ruke.
        „Germáni net?“
       Prešiel sa po oboch izbách a napokon sa vrátil k nám. Prebehol očami po mojich sestrách, nahodených v rozgajdaných háboch a s tvárami zamazanými, že vyzerali ako cigánky. Ústa sa mu roztiahli v širokom úsmeve, ktorým odhalil dva rady zažltnutých zubov. „Ó devušky, vy óčeň krasívije,“ vyhlásil posmešne. Potom sa obrátil ku mne a chytil ma za ruku. V očiach mu zaiskrilo, až ma striaslo. Ten muž prešiel peklom vojny, zobral život možno stovkám ľudí, čo je proti tomu ukradnúť dievčaťu nevinnosť? O tom hovorili otec a mama. Pred tým nás chceli ochrániť. Až teraz mi došlo, čo mi hrozí. Srdce sa mi bezmocne trepalo v hrudi ako lapená rybka v sieti. No ani som sa nepohla. Len som ticho stála a čakala na svoj ortieľ.
       Zvonka sa ozýval veľký rámus, krik, občasná streľba, aj bučanie kráv, erdžanie koní, iste z Alexyho statku. Vojak sa otočil. Mama využila krátky okamih a postavila sa predo mňa. Zozadu som ju objala a oprela si tvár o jej chrbát. Skoro som od hrôzy ani nedýchala. Čo teraz? Čo bude? Ach Pane Bože, Ježišu Kriste, ochráňte ma!
        „Serjóža, daváj sudá,“ zvolal nejaký hlas zvonka.
       Rus nám kývol na pozdrav a vyšiel z chalupy.
        „Zdes Germánov uže net,“ začuli sme ešte a potom akýsi smiech.
        „Otec, či sa to nikdy neskončí?“ rozplakala som sa. Aj sestrám nečujne tiekli slzy a razili si cestičky medzi sadzami. Mladší bratia, inokedy nezbední na nezastavenie, teraz nezvyčajne tichí, boli zarytí pod otcove pazuchy a starší Juraj sa kŕčovito držal stola, akoby sa bál, že ak sa pustí, spadne.
        „Ale skončí,“ povedal presvedčivo otec. „Aj títo odídu, ako odišli tamtí. A vtedy príde konečne mier,“ dodal a po dlhom čase som videla, ako sa usmieva.



čitateľov: 266