login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

Tanec na celý život

@ :: Poviedky ::     Mar 19 2018, 02:04 (UTC+0)

Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: štyridsiate roky 20. storočia
Autori: Silvia Bolčová, Slavomír Szabó

       Ledva som stačila schovať čerstvo vyžehlenú sukňu do zadnej izby. Ešte šťastie, že som cez kuchynské okno zbadala, ako k nám kráča Kata. Dúfala som, že sa sukňa nedokrkve, ale nemohla som ju nechať len tak na očiach. Kata by si ju isto všimla a čo ju poznám, začala by vyzvedať, načo ju žehlím, kam v nej chcem ísť, prečo a s kým. Vždy mala naporúdzi stovky otázok. Hlavne vtedy, keď sa človeku nechcelo nič vysvetľovať. Niežeby som Katu nemala rada. To naozaj nie. Je to moja kamarátka. Vlastne nie len taká obyčajná. Je to moja najlepšia kamarátka, ale v šestnástich rokoch má už dievča nárok na tajnosti. Tak veľmi tajné, že sa o ne nemôže podeliť s nikým. Aspoň nie ihneď. Teraz, ak by mala Kata chuť zasadnúť na dlhšie, musím sa jej zbaviť. Nenápadne a, samozrejme, bez toho, aby som prezradila to, čo nesmie vedieť. Nikto to nesmie vedieť. Zatiaľ...
        „Rýchlo sa vyfinti a poď!“ vyhŕkla bez pozdravu ešte vo dverách. Vtrhla tu ako veľká voda na jar a bolo zrejmé, že má niečo dôležité na srdci.
        „Kam?“
        „No kam asi? Na Nemecký dvor. Na tancovačku. Či si zabudla? Potrebujeme sa ukázať. My obe. Však vieš.“
       No áno, v Gánovciach bola hodnota dievky určená počtom tancov na poslednej zábave. Ani jedna z nás sa nemala čím chváliť. Kate naposledy v Budajovej krčme zahrali marš. Niet divu, prišiel po ňu Kubo, ani len ruky z vreciek nevybral, iba na ňu hlúpo zízal. „Hej Kata, dáme jeden?“ popýtal ju o tanec s pohľadom vola na šťavnatú trávu.
       Hoci som stála stranou, zápach z jeho úst ma takmer omráčil a nenápadne som cúvla k stene, aby som sa mohla nadýchnuť. To bolo veľké šťastie, lebo Kata sa bez slova otočila a odkráčala hrdo ako páv k dverám, ešte skôr, ako zaznel marš na jej počesť. Či skôr na jej hanbu. Lebo keď dá mládenec dievčaťu zahrať marš, dievča musí z tancovačky odísť. Kubo potom ťahal do tanca ďalšiu, už ani nepamätám, ktorá dievka nebola dosť rýchla a nestihla sa mu včas spratať z cesty.
       Nebolo to jednoduché. V Gánovciach bolo pár tanečníkov, kvôli ktorým by si dievky možno aj do vlasov skočili, len aby si ich uchmatli. Napríklad Ondo. Tancovať s ním, to bolo ako vyznamenanie. Dievka, ktorú vyzvŕtal, stúpla na cene. A s ktorou tancoval viackrát, taká už spyšnela. Každá snívala iba o ňom. Bol vysoký hádam ako Jakubov rebrík. Urastený, ramenatý, vtipný, s očami ako uhlíky. Veľkými a hnedými, s tancujúcimi plamienkami radosti, života a vášne. S takým by to bola radosť. No ale ak neprišiel Ondo, bol dobrý hocikto, kto vedel aspoň prekladať nohami. Teda hocikto okrem Kuba a ešte... No, horší od neho bol iba vyšinutý Jano, čo sa furt škeril s hubou nakrivo a keď si vypil, tak len skackal a prisahala by som, že pri tom chrochtal. A samozrejme, zavše aj dievke postúpal nohy. Ale aj to som si vytrpela, aby ma nevyhnali maršom. Lebo i keď sa mládenci občas pohádali, na tancovačke boli súdržní. Ak dievka odmietla jedného z nich, akoby dala košom každému.
       Kata sa dotkla žehličky.
        „Ešte je horúca. Nože si dones blúzu a sukňu a chytro žehli, nech môžeme ísť.“
        „Nejdem žehliť. Nejdem na žiadnu zábavu.“
       Kata zdvihla neveriacky obočie.
        „Ty nejdeš? Ty chudera, čo si ukradomky švitoríš len s tým Paľom? Akurát s Paľom, ktorého jakživ nik nevidel tancovať? Nielen tancovať. Veď ako keby v sebe nemal ani štipku života. Ani srandy, ani zábavy. Taký nemastný, neslaný. Len mlčí a vždy nad niečím dume. Možno má aj gamby zrastené. A moce sa len okolo stavieb a roboty.“
       Myslím, že som sa dobre odula. Mala som jej chuť niečo zakričať do tváre, ale radšej som sa zdržala. Viem si predstaviť, čo by o mne ostatným porozprávala. Nie, Paľa sa zastávať nebudem. To by som jej priliala olej do ohňa.
        „Ty ale vyzeráš. Takú grimasu som dlho nevidela,“ prehodila po chvíľke priateľsky, s úsmevom, akoby sa nič nestalo. „Tak hybaj po sukňu a obliekaj sa. Už isto hrajú!“
        „Nejdem, dnes nie,“ opakovala som jej ako malému decku.
        „Nebudem sa s tebou hašteriť. Keď ti nie som dosť dobrá, sadni si do kúta s tým svojim ťuťmákom. Ale potom, keď ťa nik nebude chcieť a ostaneš na ocot, tak za mnou nechoď revať,“ teraz sa odúvala ona. No po chvíľke sa zasa cítila, že je jej určené, aby mi radila. „Paľo je čudák, to vravia všetci, mala by si od neho bočiť. A i teraz, keď som vošla, videla som, ako klipkáš očami. Vyzerá to síce, že ti dačo spadlo do oka, ale klipkáš tak vždy, keď sa bojíš. A čoho sa bojíš? Že dačo zistím? Tak mi povedz, kam ideš a už sa nemusíš báť. A ak nie, poď so mnou. Ideš?“ skúšala tretí raz.
        „Nejdem.“
       Stisla pery, mykla plecom a už som len videla, ako sa jej pri odchode zavlnila sukňa. Buchla dverami a v kuchyni zavládlo ticho. Uvedomila som si, že mala v niečom pravdu. Vedela veľa, aj keď jej nikto nič nepovedal. Ako keby to cítila. Bola trochu zvláštna, ale hovorilo sa, že všetci, čo sa narodili koncom mája, akoby mali dve tváre. I Kata sa vedela rýchlo zduť, no potom ju to rovnako rýchlo prešlo a neudržala v sebe hnev nadlho. A dobre robila. Hnev ľudí ničí zvnútra a podľa mňa i navonok. V tvárach starých ľudí je vpísané, ako žili. Všímala som si, aké majú vrásky a podľa nich som vedela, či to bol človek veselý, či sa rád smial, či iba soptil, hromžil a nadával na svet.
       Starostlivo som usporiadala záhyby na sukni, aby ani jeden nebočil z radu. Golier na blúzke, ktorú mi ušila teta Žofka, bol naškrobený tak, aby stál, akoby bol z kartónu. Natiahla som si hnedé štrimfle a stiahla som ich na stehnách štropandľami. Hoci sme my, komenciášske dievčatá boli chudobnejšie, ako tie gazdovské, chodievali sme krajšie oblečené. Nie nadarmo sa hovorí, že gazdovia sú bohatší preto, lebo nič nedožičia sebe ani svojim deťom. Moja mama občas kúpila v Poprade látku a dala ušiť, čo bolo treba. Pekne vystrojené dievča si skôr nájde ženícha. No gazdovské dievky zasa mali majetky, čo bol veľmi dobrý dôvod na sobáš a o svadbe beztak rozhodovali ich rodičia. Najlepší ženích je ten, čo dostane najväčšie pole a najviac kráv. Nevesta je iba ďalšia z nich. A ak má dostať i koňa, hoc by bol škaredší čerta, dobre sa oň nepobijú.
       Pozrela som sa do zrkadla. Všetko bolo, ako má byť. Ešte som si starostlivo zaplietla dva vrkoče, ako sa práve nosilo a ozdobila som ich modrou mašľou z rovnakej látky, ako bola sukňa. Konečne som sa mohla vybrať za svojim tajomstvom. Vlastne musela, lebo čas pokročil. A tak som i ja vykročila tam, kde som sa mala stretnúť s Paľom. Nemohla som ísť prednou bránou, aby ma Kata a ostatní na tancovačke nezbadali. Tak som sa vytratila zozadu poza plot.

       Čo robí muža mužom? To, že vie dobre krepčiť, dvíhať v tanci ruky nad hlavu, nadúvať široký hrudník a šepkať do uší slová, ktoré chcú dievčatá počuť? Isto, nič z toho nie je na zahodenie, Paľo nebýval veľmi zábavný, ale vedel mi naslúchať. A to je čo povedať, keďže väčšina mužov počúva najradšej len seba. Keď rozprával, nezvykol si z ničoho robiť vtipy, pri ktorých by sa mi rozťahovali pery do úsmevu, ale jeho slová prinášali niečo, nad čím som potom mohla dlho premýšľať. A niekedy mi došlo až po čase, že i keď svet vidí inak ako väčšina ostatných z dediny, má vlastne pravdu. Lenže človek, ktorý má často pravdu, je zvyčajne samotár. Či už chce, alebo nie. I to mi povedal on. Teraz som bola nedočkavá, náhlila som sa vzrušená a zvedavá. Paľo nepatril k tým, ktorí veľa premýšľajú len preto, že od nich všetci bočia. Vlastne bol pekný, a to isto nielen v mojich očiach. Vysoký a silný. Veď murárčina spraví z decka poriadneho chlapa. A jeho modré oči, no, nemal v nich oheň vášne ako Ondo, to nie. Ale z jeho pohľadu sa šíril nebeský pokoj a to ma priťahovalo. Mládenci si ho vážili. Vždy, keď ešte ako žiaci v popradskej meštianke niečo vyviedli, čo rozzúrilo riaditeľa a prišiel na rad trest, Paľo sa postavil pred neho ako prvý a vydržal aj štyri ozaj silné zauchá. Riaditeľ si na ňom vybil zlosť a tie ďalšie facky dával iným už len také slabé, ako keď sa medzi sebou mlátia malé mačatá. Možno sa nehrnul do zábavy, do prázdnych rečí, ale bol vždy tam, kde potrebovali jeho pomoc. Čo viac si človek môže želať?
       Keď sme sa stretli prvý raz, bolo to náhodou na ulici. Ponúkol sa, že ma odprevadí domov. Skoro som spadla z nôh. Ale súhlasila som. Vtedy sa jeho mlčanie prelomilo. Zaujal ma. Na ďalších stretnutiach rozprával stále viac, ale vždy menej ako iní. A naposledy sa ma opýtal, či rada tancujem. Zvedavo som mu prikývla. Myslela som, že bude chcieť, aby som ho to naučila. Mýlila som sa však.
        „Tancovačka nie je všetko. Bola si už niekedy v kine?“
        „V kine?“ prekvapil ma, ani som nemyslela na to, že by som tam niekedy mohla len tak ísť. „Nie, ešte nikdy,“ priznala som.
        „Tak pôjdeme. Ak chceš. Uvidíš svet alebo aspoň kus sveta. Krajiny, do ktorých sa možno nikdy nedostaneš. Ale vďaka filmu zistíš, ako žijú ľudia inde, uvidíš možno hory vyššie než Tatry, možno krásne domy, oblečenie, aké nosia napríklad v Amerike, spoznáš zvyky ľudí, čo rozmýšľajú inak ako gazdovia či baníci. Lebo nie všade sa žije tak, ako tu. Na každom kúsku zeme sú iné obyčaje, iná móda, možno sa ti podarí aj hľadieť na mrakodrapy. To záleží na tom, aký ide film. No len potom, keď spoznáš niečo nové, sa budeš vedieť rozhodnúť, ako chceš stráviť svoj život. My tu žijeme stále tak, ako naši rodičia a preto sa nič nemení. Možno sme ani nerozmýšľali nad tým, či je to ozaj dobré.“
       Myslím, že vtedy som ho začala vnímať inak. Žiaden ťuťmák, ale dospelý, zrelý, skúsený.
        „Vieš, čo mi teraz napadá? Že ma nevoláš len tak. S kamarátkami som si totiž veštila z karát.“
        „Z cigánskych?“
        „Nie, doma si samé vystrihneme z papiera a napíšeme buď čísla – to keď si veštíme koľko budeme mať detí, alebo koľko rokov nám ešte chýba do sobáša, alebo si napíšeme mená, keď chceme zistiť, kto si nás vezme za ženy. A či uhádneš, kto vyšiel mne?“
       Neodpovedal, iba sa usmial.
        „Teba som si vyveštila. Síce netancuješ, ale čo nie je, môže byť. Raz, jedného dňa, ma v tanci povykrúcaš.“
        „To nesľubujem. Ale určite viem, že ti kúpim v meste štolverky. Už si ich jedla?“
        „Štolverky? Nie, ale chcela by som,“ povedala som, lebo jasné, že by som neodmietla, keď mi to núka. To by som bola hlúpa.

       Tak a je to tu. Dnes uzriem nové svety a ochutnám štolverky. A možno ochutnám oveľa viac, než len cukríky. Veď život má veľa chutí, no nie?
       Paľo ma už čakal. Bol čistý a voňavý a... A tichý. Asi preto, lebo ešte nemal frajerku. Teda raz už spomínal, že kohosi miloval, ale vraj to nemalo budúcnosť. Kto je zamilovaný a namiesto vychutnávania si prítomnosti myslí na budúcnosť? Asi nikto. Vlastne iba on. Vraj bola staršia. A prvá láska, tá sa rozvíja len pomaly, pozvoľna, ako kvet na začiatku jari. Mal by vyrastať v tôni, aby ho slnko nespálilo a treba mu dať čas. Presne takto som premýšľala.

       Nad mrakodrapmi svitalo. Slnečné lúče si prerezali cestu cez husté mračná a osvetlili domy siahajúce do neba. Nemali strechy pokryté slamou ani šindľom. Boli celé kamenné. Hneď za nimi začínalo more. Nekonečná voda s rannou oblohou, na ktorej krúžili vtáky, aké som doposiaľ nevidela. Ulicami prúdili davy ľudí. Vyobliekaní ako na pánsky ples, len sa kamsi náhlili a nikto z nich nezastal v úžase nad tou krásou, čo prinášal nový deň. A černosi! Videla som aj černochov! Normálne, boli takí ako my, ale čierni ako vyleštené čižmy, ešte sa tak aj leskli! Nikdy som si nemyslela, že uvidím černocha inak, ako na obrázku. A títo sa na tom veľkom plátne kina normálne hýbali a rozprávali, akoby sme boli niekde spolu. Neskutočné! Videla už niekedy Kata černocha? Nie, určite nikdy! Ani Ondo, nech sa na tancovačkách naparuje ako chce!
        „Môžete mi zapáliť?“ zmyselná žena, nádherná v tvári a oblečená tak, že by jej závideli celé Gánovce, sa jemne nahla ponad stôl k akémusi fičúrovi. Normálne si vložila do úst cigaretu ako chlap a on jej vyhovel. Potiahla a vyfúkla obláčik dymu, potom sa zvodne usmiala a usadila znova na stoličke, preložiac nohu cez nohu. Bol to príbeh akejsi novinárky a jej lásky. Tej lásky tam bolo viac ako o novinách a dobre urobili, že ten film tak nakrútili. Sledovala som, ako sa s tým mužom zahráva. Ako ho zvádza, ale zároveň sa tvári ako nevinné dievčatko, čo nevie nič o živote. Ako si vychutnáva, keď drží toho pánka v napätí, dáva mu šancu, ale ešte nehovorí áno. Len sa tajomne a šibalsky usmeje, alebo namiesto áno povie iba možno. Naťahuje ho a v mužovi jeho zaľúbenosť len narastá. A čím viac sa to stupňuje, tým skôr by bol pre ňu ochotný urobiť čokoľvek. Ak by mu povedala, nech zapáli mrakodrap, mesto alebo celú Ameriku, urobil by to bez váhania. Kvôli nej, len kvôli nej, kvôli láske. A pritom bola taká nešikovná! Ešte aj koláč jej zhorel v rúre, tak to v tom filme ukázali. Čudovala som sa. No načo to filmovali? Prečo nevypli kameru, keď sa jej koláč nepodaril? Teraz na to bude pozerať celý svet a smiať sa, že nevie nič upiecť. Ale čo ma po tom. Už som na to ani nemyslela, keď ukázali loď. No nie taký člnok, ale veľkú. Ešte väčšiu, než bola najväčšia loď v mojich predstavách. Konečne som pochopila, o čom hovorili ujkovia, čo boli v Amerike. Že sa viezli na lodi, do ktorej by sa zmestil aj celý náš kostol a ešte by tam bolo dosť miesta. Vždy som si myslela, že preháňajú. Lenže nie. Také lode sú naozaj.
        „Ochutnaj,“ nahol sa v tme Paľo a ponúkol ma štolverkami. Boli úžasné. Nie ako karamel, čo mi občas dovolí urobiť mama. Celkom sa v ústach rozpúšťali a nelepili sa na zuby. Ozaj som sa cítila ako v inom svete. Už keď sme prišli do Popradu a Paľo ma viedol inými ulicami, než tými na trh. Nepoznala som ich, ale on sa tu vyznal ako doma. Keď v kine zhaslo svetlo, smutne som vzdychla, že sa dačo pokazilo, ale on ma upokojil, že to takto má byť. A potom začal ten film. Paľo vie toho ozaj veľa. Cítila som sa naraz taká malá. Lebo svet okolo mňa sa ukázal omnoho väčší, ako doteraz. Keď sa opäť rozsvietilo svetlo, bolo mi ľúto, že sa príbeh skončil.
        „Páčilo sa ti?“
        „Že či. Už sa nečudujem, čo si mi hovoril o kine. Ale i tak. Toto musí človek vidieť, aby pochopil. Je to, no, je to nádherné. Pôjdeme ešte niekedy? Prosím. Ešte sem musíme prísť.“
        „Čo sa ti páčilo najviac?“
        „Všetko. Stále som si myslela, že žiť v Poprade je najväčším šťastím na svete. A teraz som videla ešte viac. Bože môj, vieš si predstaviť, že si niekde v ďalekej krajine a staviaš tie vysoké domy?“
        „Mrakodrapy?“
        „Hej. Ako sa dá postaviť taký vysoký dom, že by sa nerozsypal?“
        „Nič sa neboj, to už vedeli dávno, a nielen tam. Napríklad pyramídy v Egypte.“
        „Videl si pyramídy?“ ostala som ohromená.
        „Hej, vlani bol film z púšte.“
       Paľo nie je taký, ako sa vraví. Len netára do vetra. Chytila som ho za ruku. Ja jeho. A naraz prestal rozprávať. Mlčal ako decko, ktoré len pozerá, čo sa deje. Trochu som sa hanbila, že som kedysi o ňom rozmýšľala ako o tichom ťuťmákovi. Ťuťmák by začal slintať alebo sa hlúpo usmievať.
        „Nemal som tak chytiť ja teba?“ opýtal sa po chvíli. Ľudia už vychádzali z kina von, ale my sme ešte sedeli uprostred radu, akoby sme tu chceli ostať naveky.
        „Možno,“ odpovedala som ako tá Američanka vo filme, aby som ho trochu natiahla.
        „Čo by si urobila, keby som ti dal svoju ruku?“ opýtal sa.
        „Ako dal? Však ruky murár potrebuje! Či si to myslel, že čo by som urobila, keby si ma chytil za ruku?“ skúšala som ho naťahovať ďalej.
        „Čo by si urobila, keby som ti dal svoje srdce?“ odpovedal otázkou a vo mne sa niečo pohlo. Veľmi. Naraz som túžila, aby ma poriadne objal.

       Prešlo zopár rokov. Rodičia súhlasili, kňaz nám požehnal, svadobný obed nebol ako hostiny v mnohých filmoch, ktoré sme už spolu videli, ale chutil nám prenáramne. Prišli aj cigáni zo Šváboviec a zahrali tak krásne, až som sa zavrtela. Primáš, nie taký čierny ako černoch z filmov, ale taký počerný, obchádzal s husličkami okolo nás, nôtil mi do uška, tak jemne a citlivo, potom urobil dva kroky dozadu a poriadne pritlačil slákom na struny. Zadunela aj basa, pridali sa i druhé husle, melódia zrýchľovala a ľudia na nás hľadeli. Jasné, prví by mali zatancovať ženích s nevestou. Čerta starého! Nie preto som sa rozhodla pre Paľa, aby im tu teraz poskakoval, lebo oni si to želajú! Tak im to aj poviem, nech si myslia, čo chcú!
        „Smiem prosiť?“ naklonil sa zrazu ku mne Paľo a ak by som už nesedela, musela by som od prekvapenia padnúť na zadok.
        „Ty ale netancuješ.“
        „Ktohovie. Možno, že hej. Ešte som to neskúšal.“
       Chytil ma za ruku a vyviedol do stredu dvora. Úchytkom som pozrela na Katu. Stála tam a zízala. A veru mala na čo. Paľo tancoval ako za troch. Teda ako americký švihák, egyptský faraón a africký černoch dovedna. Ale snažil sa. Kvôli mne. Pre mňa. Nedbal na ostatných. On, tanečné drevo, sa nechal unášať rytmom ako kus polena na vode, ktoré voľne pohadzujú vlny, potom sa naraz dostane do víru a točí sa, ako mu je to prirodzené. Lebo človeku je tanec prirodzený. To pochopil azda až v tejto chvíli. Zapáčilo sa mu to. Veľmi. A hoci od našej svadby už prešlo veľa desaťročí, ešte stále spolu tancujeme. Občas. Najmä, keď nás nikto nevidí. Niekedy je to čardáš, niekedy valčík alebo polka, mazúrka, čokoľvek. Dôležité je len to, že tancujeme spolu.




čitateľov: 1037