login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Odpustová tancovačka

@ :: Poviedky ::     Apr 02 2018, 13:01 (UTC+0)

Kostol sv. Kataríny vo Vyšnej Šebastovej

Miesto: Vyšná Šebastová, okres Prešov
Čas: pravdepodobne 1943
Autor: Slavomír Szabó

       Ráno som vstal ešte pred svitaním. Teda nevstal, ale zobudil som sa, ležal, pozeral do tmy a premýšľal. Obloha za oknom zatiaľ nevybledla, posledné hviezdy sliepňavo žmúrili na Vyšný Šebeš a v mojej hlave vírili obavy i radosť z dnešného dňa. Ani vy by ste na mojom mieste dlhšie nespali. Ani nikto iný. Pripraviť odpustovú tancovačku nie je len tak. Už dlho som o tom premýšľal, aj minulý rok som to chcel skúsiť, ale bál som sa, že to nezvládnem. Tak som to vzdal a vlani mal tanečnú zábavu na starosti štrbavý Fero. A že práve on! Nesiaha mi ani po päty, ani r nevie povedať, hovorí si Fevo a sotva dokončil školu! Hneď potom som svoje váhanie oľutoval a rozhodol som sa, že tento rok mi to už nesmie ujsť. Je to už skoro mesiac, ako som sa vybral za komisárom obce, aby som tam prišiel skôr než Fero. Že reku, pán komisár Sabol, chcel by som si prenajať sálu v kulturáku. A on súhlasil. Vypýtal si za to stopäťdesiat korún, ale všetko, čo vyberiem na vstupnom, mi ostane. Konečne! Konečne som sa cítil ako niekto, koho tu berú ľudia vážne. Fero môže prskať a ak všetko vyjde, možno sa konečne prihovorím Agnese. Už dávno som sa jej chcel prihovoriť. Neviem prečo, ale ak s ňou niekedy tancujem, som ticho ako taký drúk a neviem zo seba dostať žiadne slovo ani potom, keď muzikanti dohrajú a ona na mňa pozerá, čo ďalej. No čo, no nič... Všetky pekné slová mi napadajú, až keď som doma. Lenže teraz to bude iné! A ako organizátor tancovačky isto zapôsobím i na otca. Pre neho som ešte len zasran, stále so mnou hovorí ako s malým chlapcom, ale možno aj on sa už bude na mňa pozerať inak, keď zistí, že si viem zarobiť. Niečo dám Mišovi, lebo mi pomáha, ale i tak mi ostane dosť. A celý Šebeš bude vedieť, že som zábavu na odpust svätej Kataríny pripravil ja!
        „A keby sa dačo rozbilo? Čo vravel komisár?“ pýtal sa ma včera Mišo, keď ešte prišiel, aby sme dohodli posledné detaily.
        „Však nestraš! Lebo povedal, že ak vznikne dajaká škoda, tak to musím zaplatiť z vlastného.“
        „A cigáni si koľko vypýtali?“ prezvedal ďalej.
        „Nič! Príde primáš Grunza z Kapušian. On a ešte štyria. Basa, bubon, saxofón a dvoje husle. Budú hrať až do noci a chcú za to iba jedno. Už od rána budú chodiť z domu do domu a vyhrávať ľuďom na odpuste. Tam vraj dostanú dosť. A potom prídu zahrať nám. Ale ja mám dávať pozor a nedovoliť, aby tu okrem nich chodili vinšovať aj nejakí iní muzikanti. I to som povedal komisárovi a sľúbil mi, že ak by bol problém, tak mi pomôže,“ nadchýnal som sa a potom som otvoril truhlicu, z ktorej som vytiahol olovienku. „A ak by im nestačilo dohovoriť, tak použijem toto!“ natiahol som ruku nahor, akoby som sa chystal tresnúť po hlave neviditeľnému protivníkovi.
       Olovienku mal v dedine každý. Kus dreva do ruky, na konci ktorého bola olovená guľa. To už bol taký rituál, že ak sa z chlapca stal parobok, vyrobil si olovienku doma, aby ju nosil na tancovačky v sáre čižmy. Niekedy len tak z frajeriny, ale často sa i zišla. Najmä ak prišli parobkovia z Nižného Šebeša, Podhradíka či Kapušian a lepili sa na naše dievky.
        „Ja olovienku neberiem,“ kývol Mišo plecom.
        „Lebo?“ prekvapil som sa.
        „Lebo mám toto,“ siahol do vrecka a vytiahol oringľu, či ako to volajú v Prešove - boxerku.
        „Odkiaľ to máš?“ vzal som mu ju a nasadil si ju na ruku. Sedela presne, akoby ju vyrobili pre mňa. V dlani netlačila a okolo prstov som mal kovové kruhy, ktorými by som jediným úderom rozbil sánku komukoľvek.
        „Zo železiarstva. V Prešove. Tam ich majú. Veď keď pôjdeš do mesta, kúp si.“
        „Nekúpim,“ vracal som mu ju sklamane. „Otec ma do Prešova občas zoberie, ale nesmiem sa od neho pohnúť ani na krok. Nieto ešte ísť sám do obchodu.“
        „Tak choď do železiarstva s otcom.“
        „Nepôjdem. Do obchodov, kde otec nechce nič kúpiť, nechodíme. Vraj škoda jeho času.“
       Spomienka na včerajší rozhovor ma trochu rozladila. Vystrčil som nohy spod periny a po chladnej dlážke som sa prešiel napiť do kuchyne. Vonku práve začalo svitať a ja, naberajúc hrnčekom vodu z vedra, som dúfal, že dnes olovienku ani oringľu potrebovať nebudem.

       Katarína Alexandrijská je svätica! Panna a mučenica, čo odmietla kráľovský sobáš za to, že sa vzdá viery. Vrhli ju do väznice, ale i tam obrátila na kresťanstvo dvesto vojakov! Mučili ju na kolese s klincami, aby opustila Krista, ale ona vytrvala. Tak ju nakoniec sťali, lenže ona stále bdie nad svetom, je patrónkou dievčat i baníkov, a ku našej dedine patrí, lebo naši chlapi robia v lome ako baníci! Tak nejako som to musel počúvať už od rána, hneď ako sa babka zobudila a šuchtala sa po dome. V tvári žiarila, ona svätú Katarínu priam milovala a ja som mal rád katarínsky odpust tiež. Najmä ako chlapec, a to pre tie stánky, čo stoja vždy pred kostolom. Najmä Tuni Janko, taký chlapík, čo tu chodil každý rok, predával sladučké perníky s cukrovou polevou. V iných stánkoch zasa mali kadejaké cukríky, aké som dovtedy nepoznal. Vždy, keď sa otec nepozeral, či zbytočne nemíňame peniaze, mama mi pár cukríkov kúpila. V tej chvíli mi napadlo, že stánky už možno práve stavajú a ja mám ešte pár korún z toho, čo som chodil pomáhať zbierať zemiaky. Rýchle som sa obliekol a vybehol von. Bolo chladno. To už tak v novembrové rána býva. Aj hmlisto, ale ku kostolu by som trafil aj poslepiačky.

        „Dávaš si cukvíky? Mamka ti kúpila? Ocko sa nepozeval? Dievča nemáš, ktové by si potešil, tak to musíš zožvať sám, he?“ už z diaľky sa na mňa škeril štrbavý Fero a potom zastal tak blízko, akoby čakal, kedy ho chytím za krk a začne sa bitka.
        „To je taká spomienka. Na časy, keď sme boli deťmi. Na odpust si kúpim pár cukríkov a zaspomínam. Je na tom niečo zlé?“ snažil som sa držať hlavu priamo a nepozerať na zem, hoc mi bol jeho pohľad viac než nepríjemný. Štrbavý Fero, či skôr štvbavý Fevo, vlastne ani štrbavým nebol. Zuby mu nechýbali, ale rástli mu akosi nakrivo. Kedysi sme boli i kamaráti. Ešte v škole, keď som sa ho tu i tam pokúšal niečo doučiť, lebo mu to až tak nemyslelo. Lenže odvtedy prešlo zopár rokov a on sa zmenil, rád provokoval a navyše bol na mňa isto nahnevaný, že som mu vyfúkol tú tancovačku.
        „Ako myslíš. Nemám čas o tom hovoviť. Veď večev sa uvidíme. Olovienku som si už nachystal, bo isto pvídu aj z Nižného Šebeša. Aj Eštok pvíde a s ním mám ešte nevybavené účty. Aj ty si dávaj pozov,“ zamával zatvorenou päsťou, akoby sa mi vyhrážal, potom sa zvrtol a zmizol. Stál som pri stánkoch pred kostolom, v dedine začal ruch, ľudia sa pomaly schádzali, prichádzali aj hostia odinokiaľ, a to skoro do každého domu. Onedlho začne ulicami kráčať procesia s cirkevnými zástavami, potom omša a hody. Len ja si to neužijem. Cítil som, ako sa vo mne hromadí napätie. Veď na ktorú zábavu príde Eštok, tam je bitka. Fero tiež nebude na mojej strane. Do úst som si vložil posledný cukrík, ale už mi tak nechutnal. Bol som presladený. Alebo sa jeho cukor začal miešať s horkosťou a výčitkami, že som sa na to podujal a ak sa parobkovia pobijú, bude zle. Už otec mi rozprával, ako to kedysi bývalo. Že cigáni utekali cez okno, aj basu si cez neho podávali, chránili si ju, lebo na tancovačke sa bil každý s každým. Vlastne ani nevedeli, kto koho trepe, keďže všetko začalo tým, že rozbili petrolejky, aby nebolo dosť svetla a ak by sa stalo najhoršie, nebolo by na koho žalovať. Teraz by to už mohlo byť iné. Bol by som rád, ak by to bolo iné. Hádam sme odvtedy trochu zmúdreli.

       Komisár Sabol sa zasmial, že máme malý kulturák a bolo by treba väčší. Jediná miestnosť na tancovačku mala tak desať metrov na dĺžku, na šírku ani toľko a ľudí došlo veľa. Viac, než som čakal. Dohrnuli sa tu aj zo Sengetova, aj z Podhradíku prišli. Ešte ani cigáni nezačali hrať a bolo tu toľko hluku, až som sa bál, či bude muziku vôbec počuť. S Miškom sme vyberali peniaze do škatuľky od margarínu a potom presypávali do plátenného vrecka, ktoré už bolo ozaj ťažké. Spočiatku som počítal, koľko tam toho je, ale potom sa to nedalo. Najmä keď prichádzali dievčatá a naraz sa každá chcela rozprávať. Malá Haľa, čo si ma doteraz nevšímala, ma pozdravila po mene. Julka si dokonca všimla, že som sa dal ostrihať a usmiala sa na mňa tak, že sa mi o tom isto bude i snívať. Aj Haľa mi niečo pekné povedala, ale zozadu išiel taký hluk, že som jej dobre nerozumel. Tak som sa len usmial a pekne si ju prezrel, ako sa vyparádila, ako dozrela, hoc niekedy bola len také vychudnuté decko, ale teraz je azda najkrajšia v dedine. Vlastne nie. To som si uvedomil ihneď, keď sa ukázala Agnesa. Jej vrkoč je najhrubší, oči modré ako obloha, malý noštek, taký milý a ústa, na ktoré by som vtlačil bozk, aj keby ma mali obesiť. Hej, presne tak, ak by som bol odsúdený na smrť a mal posledné prianie, bol by to bozk od Agnesy. Čudné nie? Také myšlienky mi prichádzali na rozum. Keď naťahovala ruku, že zaplatí, chytil som ju jemne za rameno a naklonil sa. Povedal som jej rovno do ucha, že ona mi platiť nemusí. Usmiala sa a pre mňa to bolo, akoby ma pohladila po duši. Dnes ju musím vytancovať. Určite ju vytancujem, zbytočné boli obavy, však všetko bude dobre, keď sa Eštok neobjaví. A neobjavil sa. Aspoň zatiaľ.

       Grunza je dobrý primáš. Husle bral do rúk s úctou ako kňaz monštranciu. Priložil si ich pod bradu a jemne potiahol slákom. Ozval sa tón. Jeden, jediný, jemný, clivý, taký, čo rozochvel každú dušu a hneď po ňom ďalší, už hlasnejší, ale rovnako nežný. Jeho úvod bol tichý, ale i tak umlčal celú sálu a každý ho sledoval, ako majstrovsky kúzli melódiu, takú krehkú a silnú zároveň, až sa vo mne niečo pohlo a všetky starosti, ktorými som sa kedy vôbec v živote trápil, náhle upadli do zabudnutia. Nejestvovalo nič, len hudba, ktorá sa vznášala nad našimi hlavami, prenikala našimi srdcami a dávala tejto chvíli pocit výnimočnosti. Grunza bol týmito úvodmi povestný. Potom však zrýchlil, pridával na tempe, aby opäť spomalil, kývol na ostatných cigánov a odrazu to zaznelo, ako keď lúkou beží stádo vraných koní, či črieda mohutných jeleňov. Zadunela basa, chytila rytmus, k husliam sa pridala i kontra, úder na bubon a saxofón zakvílil tak, že by zobudil i mŕtveho. Pokračovali rezko, svižne, čardášovo. A začal tanec. Stál som pri vchode a pozeral, ako sa dievčatá usmiali, všetky naraz ako na povel a krútili sa ako vír živej vody, zatiaľ čo parobkovia začali čapáš s hrdo zdvihnutými hlavami, prepletaním nôh a plieskaním po stehnách. Čardáš je krv i život, týmto cigáni začali a ak i príde na polku či valčík, nebude v nich nikdy toľko ohňa ako v tomto tanci. Naraz som sa usmieval aj ja a mal som už len jedinú starosť. Kam odložiť peniaze, aby som pri najbližšej piesni mohol ísť po Agnesu. Nemusel som sa až tak ponáhľať, lebo Grunzovci dokázali hrať jeden čardáš aj vyše pol hodiny. Často až do chvíle, kým niekto nezačal kričať, že dosť, že to už stačí, že už nikto nevládze. Napadlo mi, že peniaze odnesiem domov, veď je to len kúsok a hneď sa vrátim. Tak som vyšiel ku dverám, ale skôr než som na ne siahol, otvorili sa a stál v nich Eštok. Vyšší, než ktokoľvek iný, so sebaistým pohľadom, ktorým si všetko prezeral, akoby mu to patrilo a s dychom po pálenke. Hneď som mu povedal, že ak tu chce byť, musí platiť. Zaplatil. Bez slova. Potom mi dal ruku na rameno a odtisol ma nabok, nech mu nezavadziam.

       Eštok tancoval. Divoko, ale iba tancoval a nerobil nikomu natruc. Keď kývol na malú Haľu, šla s ním rada. Aspoň som si to myslel, keď som videl, ako sa na neho smiala. Každý sa už zabával, iba ja som stál s vreckom peňazí, ako strážca pokladu, ktorý sa nevie rozhodnúť, čo urobiť. Tak som bežal. Domov, kde ma otec držal, nepustil, až kým som mu nevyrozprával, ako to tam vyzerá a že sa nemusí báť a potom som utekal z domu nazad, aby som mohol za Agnesou.
        „Pvebačenu! Pvebačenu!“ začul som kričať štrbavého Fera, keď prvý tanec skončil. Akurát som sa stihol vrátiť a zbadal som, ako sa Fero tlačí k cigánom a strká primášovi bankovku za struny.
        „Čo to?“ zvolal Eštok.
        „Prebačenu chcel povedať,“ zavolal ktosi z davu a aj mne z toho prišlo smiešno.
        „Tak nech to tak povie. A akú prebačenu? Vari sa Fevo oženil?“ smial sa Eštok a zasa sa tváril, akoby tu bol doma, či akoby sme boli o niečo menej, než on. Bolo nám jasné, čo sa pýtal. Ak slobodný chlapec zaplatil muzikantom a vyhlásil prebačenu, mal sólo tanec a mohol tancovať s tým dievčaťom, s ktorým chcel. Žiadna ho nesmela odmietnuť. Občas prišli na tancovačku aj ženatí a ak ženatý chlap zaplatil a vyhlásil prebačenu, vtedy mohli tancovať len ženatí so slobodnými dievkami, ktoré si vybrali.
       Fero Eštokovi neodpovedal. Namiesto toho pošepkal primášovi, čo má zahrať a postavil sa do stredu sály. Všetci okolo neho urobili kruh. A keď sa ozvala muzika, kývol na malú Haľu. Prekvapila sa. Všetci sa prekvapili, lebo to bolo, ako keď picháte nožnicami do otvorenej rany. Alebo do Eštoka. Ten však len neveriacky pokýval hlavou a kamsi odišiel. Malá Haľa pribehla, aj sa radostne usmievala, že je dnes o ňu taký záujem, štrbavý Fero na ňu žmurkol a chytil ju okolo pása, ale sotva urobili pár krokov, kdesi vzadu zarinčalo sklo. Ktosi rozbil okno. Do riti! Zahrešil som v duchu a hneď som sa tam tlačil, ale to sa už od okna ozvali aj nejaké výkriky. Cigáni ešte hrali, neprestávali, teda aspoň do chvíle, keď už bolo jasné, že sa tam strhla bitka. Dúfal som, veril, že to len taká malá, medzi nejakými dvoma, čo jeden druhému stúpil na nohu, či nechtiac doň drgol, ale moje nádeje boli zbytočné. Keď zaznelo tých výkrikov viac, cigáni prestali hrať.
        „Fevo, už netancuj, už nehvajú!“ začul som ešte Eštokov posmešný hlas a naraz sa to strhlo všade. Fero sa k Eštokovi rozbehol s olovienkou v rukách. Dievčatá pišťali a bežali von. Voľaktorá do mňa pri tom drgla a skoro som spadol. Ak by tam nestál jeden parobok zo Sengetova, tak už som na zemi.
        „Sa drgáš?“ vysoptil na mňa, keď som sa mu chcel ospravedlniť a naraz sa mi zahmlilo pred očami. Oboma rukami som si chytil tvár a keď som sa pozrel do dlaní, mal som v nich krv. Tiekla mi z nosa. To sa už naokolo bili všetci a ja, ľahko omráčený, som sa zohol k čižme po olovienku. Niekto sa asi potešil mojej predklonenej hlave, lebo odrazu som pocítil strašný úder v zátylku a viac nič. Vôbec nič. Prišli len tma a ticho. Vlastne ani na tie si nespomínam. Iba jedno bolo isté. Stratil som vedomie a pre mňa deň skončil.

        „Kde to sme?“ len s ťažkosťami som otvoril viečka, lebo svetlo mi bolo veľmi nepríjemné a hlava strašne dunela. Bolo ráno alebo skôr už obed, lebo do izby plnej postelí svietilo jesenné slnko cez okennú tabuľu tak silno, až som cítil jeho teplo.
        „V nemocnici,“ ozval sa Mišo ležiaci hneď vedľa.
        „Čo sa stalo?“ snažil som sa spomenúť na včerajší večer, ale ľahko to nešlo.
        „Bol tu môj otec. Aj tvoj tu bol, ale ešte si spal a lekár mu hovoril, nech ťa nebudí. Včera nás priniesli. Na rebrináku. Som videl, ako si ležal na zemi, tak som šiel po teba. Ťahal som ťa von, držal ťa oboma rukami, a tak som sa nemohol brániť. Takú som schytal, že som tam ležal vedľa teba.“
        „Od koho? Od Fera?“ začali sa mi matne vybavovať spomienky.
        „Fero nás potom vyniesol von oboch. On tam skočil a pobil každého, čo mu stál v ceste. Že najskôr teba a potom mňa ťahal po podlahe až pred kulturák, kým sme neboli v bezpečí, lebo po nás kdekto šliapal, veď aha, aj ruku mám ofačovanú,“ zdvihol Mišo pravicu a ja som si chytil hlavu. Bola obviazaná, akoby som mal indický turban.
        „Fero nás ratoval?“ nechcelo sa mi veriť.
        „Hej, potom aj poslal Agnesu, nech beží po tvojho otca, aby vzal koňa a rebrinák, lebo zle je, že už možno nežijeme. Chvíľku jej trvalo, kým pochopila, čo chce, lebo nevedela, čo je to vebviňák.“
        „Agnesa ma ratovala?“ napriek bolesti som sa jemne usmial. No vzápätí ma premkol strach. „A sála? Ako to tam vyzerá? Všetko porozbíjané?“
        „Neviem. Zistíme neskôr. Lekár hovoril, že ak bude všetko dobre, zajtra nás pustí domov. Oboch. Tak sa tu dohodli, že po nás príde s vozom môj otec.“
        „A keď sa budeme vracať, nezastavíme sa v železiarstve?“ napadlo mi, akoby v tej chvíli nebolo nič dôležitejšie.
        „Zastavíme. Ja som svoju oringľu stratil, chcem novú. A ty jednu potrebuješ tiež. Inak môžeš iba sedieť doma a nezatancuješ si. A čím by bol život bez tanca?“
       Mišo dopovedal a ktosi zaklopal na dvere nemocničnej izby. Isto niekto z dediny, však na také dvere sa neklope, ale ide rovno dovnútra.
        „Ďalej!“ zakričal som.
       Ten ktosi stlačil kľučku a otvoril. Hneď mi prestalo hučať v hlave a ak by sa dalo, tancoval by som čardáš aj bez hudby. Teraz, ihneď. Na prahu stála Agnesa a neisto sa rozhliadala, či môže vojsť dnu...





čitateľov: 1841