login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Stojanova osada

@ :: Poviedky ::     May 27 2018, 23:59 (UTC+0)

Miesto: Gánovce, okres Poprad
Čas: 9. až 13. storočie
Autor: Slavomír Szabó

       Obraz prvý: Slovania


       „Aj k vám už čoskoro prídu šíritelia novej viery. Priamo od tých dvoch byzantských vyslancov, čo ich pozval Rastislav. Veď vieš, ak nechceme padnúť do poroby Frankov, ostáva len spojenectvo s Byzanciou,“ Horan hovoril pomaly, vážne, sledujúc každý záchvev na Stojanovej tvári. Obaja muži sedeli na drevenej lavici pri osade plnej zemníc, tých domov spolovice vsadených do zeme a spolovice trčiacich von, aké obývali oddávna. Od osady sa tiahla dlhá lúka, na ktorej sa páslo stádo kráv a nejaké kozy, odkiaľsi znel brechot psa a vysoko v povetrí krúžil pár sokolov. Horan hovoril úmyselne opatrne, slovo po slove, pretože ho už varovali pred Stojanovou náturou.
       „Ktovie, keby sa Rastislav toľko nebratal s Karolmanom, ak by s ním nebojoval proti Ľudovítovi, Frankovia by si nás nevšímali,“ kývol Stojan plecom, akoby nešlo o nič. Šlo však o veľa, a on to dobre vedel. Možno len skúšal takýmto povrchným a predstieraným nezáujmom skryť všetko to búrlivé, čo sa v jeho duši premieľalo už dlhé mesiace a nedalo mu spať. Kým bol mladší, neváhal buchnúť päsťou všade tam, kde mu chceli vnútiť niečo proti jeho vôli. Do nejednej bitky sa vrhal s vytaseným mečom, ktorý sa mu však teraz zdal v jeho stareckej dlani oveľa ťažší. Horan, mladý posol, čo niesol po osadách správy až z Nitry a Moravy, mal vopred určenú trasu, kde a ako má tlmočiť zvesť o tom, že od tejto chvíle musia Slovania zabudnúť na vieru svojich predkov.
       „Ak sa nič nezmení, Frankovia nás budú napádať ďalej. Vieš, aké silné je ich vojsko a dokonalá zbroj? Neubránime sa. Bohatstva majú veľa, viac než dosť, postavia proti nám toľko bojovníkov, koľko len chcú. Sú spojencami Ríma. Aspoň v otázke vyznania. A Rím prijíma každú armádu, čo útočí na ľud inej viery. Chváli ich ako šíriteľov kresťanstva. Proti takým bohatým a mocným veľa nezmôžeme.“
       „Viem, viem, viem!“ Stojan zatriasol hlavou a hlasno skočil do Horanovej reči. „A myslíš, že to pomôže? Rastislav už žiadal pápeža o poslov viery a Rím mlčal. Prečo? Toto nemá s vierou nič! Rozumieš? Nič! Im vyhovuje, ak nás napadajú, drancujú a delia sa o korisť!“
       „Rím nie je jediným centrom. Preto Rastislav požiadal o pomoc Byzanciu. A poslali dvoch vzdelaných bratov. Na ich učení nie je nič zlé. Naopak. Oni sa bohov neboja, vlastne Boha, lebo majú len jedného. Oni ho milujú. Ba čo viac, Rím si netrúfne pohnevať Byzanciu, a tak prijatím kresťanstva na nás prestanú Frankovia útočiť. Kresťan s kresťanom neskrížia zbrane,“ skúšal Horan tlmočiť svoje posolstvo až do konca. Ba rozhovoril sa viac o Bohu, čo prichádza s byzantskými učencami. Stojan vedel, že jeho vzdor je ako dupanie malého dieťaťa, ktoré veľkí a silní nemôžu brať vážne. Že skôr či neskôr sa podrobí, ich vieru príjme, ak nechce voviesť svoj ľud do otroctva. Len čo by mu povedal jeho otec, keby ešte žil. Tak Stojan radšej viac nehovoril, len sedel, mlčal a počúval rozprávanie o tom, ako Boh stvoril zem, ako na ňu priviedol svojho syna, čo vzal na seba hriechy človeka, aby ho očistil, ba nechal sa i ukrižovať a potom vstal z mŕtvych, čím dal všetkým nádej vzkriesenia. „Ale viac ti povedia poslovia vierozvestcov. Možno ťa pozvú aj za nimi, za tým Konštantínom a Metodom a pochopíš, že nás čakajú lepšie časy.“

       Nastalo poludnie. Horan už dávno odišiel do ďalších osád šíriť svoju správu, nech poslov všade prijmú s úctou, poskytnú im, čo budú žiadať a načúvajú im. Stojan teraz kráčal sám širokými lúkami až k miestu, ktoré vždy prechovával v úcte. K prameňu snov, čo radil ako riešiť neriešiteľné a ukazoval cestu aj tam, kde vraj žiadnej nebolo. Rozmýšľal, ako príjme ľud správu, že vládkyňa zimy Morena a bohyňa jari Vesna majú upadnúť do zabudnutia. Že tvrdý ale spravodlivý Perún už nesmie prijímať ich obety. Pastieri si majú poradiť aj bez boha ochrany stád Velesa a rodiny privádzajúce na svet nových potomkov nesmú velebiť za zrodenie Ladu. Kresťanský Boh a jeho syn? Aká podobnosť! Veď Zem stvoril Svarog a dal jej svojho syna Svarožiča. Ten každé ráno sprevádza slnko po oblohe. Vozí ho vo veľkom voze, ktorý tiahne jeho slncový kôň. Bude zem plodiť zrno, ak zabudnú na bohyňu úrody Mokošu? A čo Svantovít, ktorý chráni osady, aby ich nepostihli choroby a nevymreli? Tomu sa majú tiež otočiť chrbtom? Nemali by pevne stáť a brániť svoje korene, hoc za cenu smrti?
       Stojan prišiel na miesto. Zázračné miesto, aspoň tak v to veril, rovnako ako všetci pred ním, čo tu už boli a vyskúšali ho. Prameň medzi skalami, ktorého voda nie je ako iné. Chutí inak. Treba sa z nej napiť, potom si ľahnúť na zem, tvár vystaviť slnku a zaspať. Sen, čo príde, ukáže ako prekonať i tie najväčšie prekážky. Tak si pokľakol, napil sa, ľahol na chrbát a privrel viečka. Spánok sa dostavil. A keď slnko prešlo svoju púť oblohou, pohasínalo a skláňalo sa za horizont hôr, Stojan otvoril oči. Odrážali sa v nich večerné zore, horeli ako plameň a z jeho tváre sa dalo vyčítať jasné presvedčenie. Nevedno, čo sa mu snívalo, ale odkaz snenia bol jasný. Nepôjdeš proti vôli svojho vládcu, nevženieš svoj ľud do záhuby. Najväčšou hodnotou života je život samotný. Ak chceme prežiť, neodmietneme to, čo ponúka nádej. Poslov si vypočuje a ak v ich reči nenájde nič zlého, podrobí sa vôli kniežaťa Rastislava. Ak bude treba, postaví aj chrám. Kresťania to tak vraj robia. Nerozjímajú osamote v posvätných hájoch, ale modlia sa spoločne v príbytkoch postavených Bohu.

       Obraz druhý: Tatári

       „Nechytíš ma, nechytíš!“ bežala Mária a so smiechom sa tu a tam obzrela, aby Andrejovi naozaj neušla. Ponáhľal sa za ňou. Hľadel na jej biele lýtka, krásne vykrojené boky a podskakujúci vrkoč. Ak by trochu pridal, chytil by ju okolo pása ihneď. Ale nechal ju, nech si beží. Až tam na okraji lúky, ako sa začína les, pod tým vysokým smrekom ju schmatne, objíme a hoc a mu teraz vysmieva, naraz zmĺkne, pozrie mu do očí a ľahko, poddajne klesne do trávy. Bude načúvať jej zrýchlenému dychu, celým telom vpíjať teplo jej dlaní a vdychovať vôňu jej vlasov. Tak ako včera, predvčerom, vlastne už od chvíle, keď ju na rovnakom mieste požiadal, aby sa stala jeho ženou. O pár dní si ju odvedie do drevenice. Nie do svojej, vlastný dom ešte nemá. Zatiaľ len k rodičom. Ale už hneď ráno po tom, ako ich zväzok posvätí kňaz, začne stavať. A na strop vytesá trám práve z tohto stromu, ktorý sa stal svedkom ich vášnivých stretnutí. Každý večer i každé ráno, skôr než prižmúria oči, alebo keď ich otvoria, budú naň hľadieť a i po dlhých rokoch im bude pripomínať chvíle, keď boli neskonale šťastní. Aspoň tak si to Andrej predstavoval. Lenže nie teraz. Teraz nemyslel na nič. Rozum sa stal zbytočný, práve bezvýznamný a hnala ho len túžba po nežnostiach. Áno, stalo sa presne to, čo očakával. Natiahol ruku, dotkol sa jej chrbta len končekmi prstov a ona spomalila, zastala, otočila sa a so zaklonenou hlavou čakala na objatie.
       „Belo prehral! Krajina je bez kráľa! Uteč pred Tatárom, kto môžeš!“ ozval sa zrazu hlas, silné zvolanie, čo neprehlušil ani dupot kopýt. To akýsi jazdec vo vojenskej zbroji zrazu vycválal lesnou cestou tesne popri nich a hnal sa ďalej až do dediny.
       Hlúpy vojak! Alebo posol? Čo to vlastne kričal? Výčitky i otázky sa hrnuli z nemých pohľadov oboch zaľúbencov. A že musel tadiaľ precválať práve teraz!
       „Začula som niečo o Tatároch. Andrej, ja sa bojím. Vráťme sa!“ šepla Mária. Ani mu nevtisla na pery bozk, ani raz nevzdychla, že svet nemôže byť krajší ako teraz, skôr naopak. Vyzerala ako vyplašená srna, trochu sa chvela a jemne odsunula Andrejove žiadostivé ruky. Vykročila k dedine. Už z diaľky bolo vidieť, že jazdec na jej okraji zastal a začali sa okolo neho zhromažďovať všetci, čo ho zhliadli, či aspoň začuli jeho volanie, a tak vyšli z domov.
       „Tatár sa hrnie ako pohroma! Pri rieke Slaná, tam Belo rozprestrel svoj tábor, že dá odpočinúť vojsku a potom tých pohanov zničí. Mala to byť odplata za smrť palatína Dionýza, lebo aj toho i s jeho vojakmi už Tatári poslali na onen svet. Kráľ Belo mal väčšie vojsko ako nepriateľ, tak sa rozhodol, že všetko vsadí na jediný úder. Vyzeralo to rozumnejšie ako trieštiť sily, ale...“ vojak, čo práve pricválal do dediny, na chvíľku zmĺkol. Ktosi mu podal krčah s vodou, čo si vypýtal a teraz hltavo pil, až mu stekalo po brade. Nevyzeral dobre. Jeho reč bola rýchla, sálal z nej strach, ale vedel, čo má robiť. Neutekať domov, ani sa neskrývať v lesoch. Po prehratom boji, v ktorom sa stratil i samotný kráľ, celé dni jazdil krajinou, hľadal ho a varoval ľudí. Odev mal od krvi, rovnako i pošvu meča, čo sa mu hompáľal po ľavom boku a prsteň na ruke dával vedieť, že to nie je žiaden chudák. Možno to bol i šľachtic, čo by sa v čase mieru v takejto dedine ani nezastavil. Teraz áno, najmä ak pri rytierskom pasovaní zložil sľub ochrany.
       Dopil a hovoril ďalej. Vravel, že po kráľovom boku šiel do boja aj knieža Koloman, tiež veľmajster rádu templárskych rytierov Rembald de Viczon a arcibiskup Ugrín. Keď s príchodom noci Tatári zaútočili na tábor, kráľ si bol istý, že vďaka hradbám z vozov ich odrazia. Navyše, cez rieku viedol jediný most a to Tatárov zdržiavalo. Prichádzali po skupinkách, išli ako na jatky. Belo však netušil, že je to iba časť pohanského vojska. Druhá časť prekročila rieku na inom mieste, tábor obišla a zaútočila zo severu. Najskôr odtiaľ prišiel dážď ostrých šípov. Bol taký hustý, že sa nedalo vyhnúť. Na tých, čo prežili, vtrhla jazda a nadránom, len čo začalo svitať, sa kráľove vojsko dalo na útek. Teda zvyšok kráľovského vojska, lebo veľa z neho neostalo. Utiekol i kráľ a teraz nevedno, či ešte žije, kde je, kde sa skrýva. Posledné slová vravel neznámy bojovník ťažko. Bolo cítiť, že ho bolia v duši.
       „Tatári sú teraz kde? Ktorým smerom sa vybrali?“ pýtal sa niekto z davu vo chvíli, keď Mária s Andrejom dobehli a skúšali zistiť, čo sa to tu vlastne deje.
       „Tatári sa rozdelili do väčších i menších skupín. Smerujú na západ. A zúria. Ich vodca Batu zúri. Hľadajú kráľa, vypaľujú polia, dediny a zabíjajú všetkých. Teraz už neberú otrokov. Každý jazdec má na koni vrece. Viete na čo? Na uši. Batu ich odmeňuje podľa toho, kto ich koľko prinesie. Zabíjajú mužov, ženy, starcov, stareny i deti. Potom im odrežú uši a idú ďalej. Berte dobytok, vrecia so zrnom naložte na vozy a utečte do hôr na čas, kým tadiaľ prejdú, lebo...“
       Vojak svoju reč opäť nedokončil. Z cesty pod lesom na lúke, odkiaľ pricválal a odkiaľ pribehli i Andrej s Máriou, sa naraz začal dvíhať prach a ozval sa dupot koní. Tatárskych koní. A znel bojový pokrik ako znamenie blížiacej sa smrti. Kam teraz? Pohľady dedinčanov smerovali na všetky strany, bezhlavý útek nedával šance.
       „Poď do kostola! Mária, prosím, keď je to koniec, tak nech príde v chráme božom!“ vykríkol zrazu Andrej, on, ktorého myšlienky sa ešte pred chvíľkou uberali viac cestou vášne než bohabojnosti.

       Občas sa stáva, najmä tam, kde sú ľudia vystrašení, že ak niečo urobí jeden, ostatní to po ňom ihneď opakujú. Možno bez rozmyslu, podobne ako črieda, ktorá beží vždy za tým, čo sa splaší ako prvý. Lenže myšlienka, čo v tú chvíľa napadla Andrejovi, sa ukázala ako spásonosná. Nie, nemysleli na odpor. Holými rukami tatársku jazdu nezastavíš. Ľudia sa rozbehli. Všetci. Tí, čo mali to šťastie, že ich nezasiahli šípy hviždiace vzduchom, zakrátko padali v chráme na kolená a upierali oči ku krížu. Nech je to to posledné, na čom spočinie ich zrak skôr, než dovnútra vtrhnú divoké hordy s krivými šabľami, čo ukončia ich pozemskú púť. Modlili sa. Tu už nepomôže nič, len boží zásah.
       Niečo sa stalo. Niečo, čo nikto nečakal. Mária chytila Andreja za ruku a stláčala ju tak mocne ako nikdy predtým. Od strachu mu po spánkoch stekali kropaje potu, celý sa triasol, rovnako ako ostatní. Vlastne, triaslo sa všetko. Aj zem i kostol. Zvonku doliehali vydesené hlasy Tatárov. Práve vo chvíli, keď už takmer dorazili ku kostolnej bráne, sa celá krajina s veľkým rachotom pohla a začala chvieť. Praskala. Domy, či vlastne celá dedina mizla, rútila sa do neznámych hlbín, čo sa otvárali ako hlboké rany zeme. Ba padali tam aj vojaci, tí šikmookí pohania, ktorí sa už chystali rabovať, nivočiť, zabíjať. Ľudia v kostole kričali. Báli sa, že chrám padne, privalí ich a miesto, kde hľadali spásu, ukončí ich život. Veď sa rúcalo všetko naokolo, tá sila bola desivá.
       „Bol to zázrak?“ spýtal sa Andrej vo chvíli, keď celá tá pohroma prestala, okolie stíchlo, upokojilo sa a všetci ľudia, ktorí stihli utiecť pod ochranu kríža boli vystrašení, ale nažive.
       „Bol to zázrak!“ vykríkol ktosi a potom prešiel ku dverám. Otvoril ich. Už nič nebolo ako predtým. Dedina zmizla, ostalo len pár pováľaných domov. Zmizli i polia, zaplavila ich voda, čo prišla ktovie odkiaľ a vyzerali skôr ako močiar. Ale zmizla i hrozba smrti, čo pricválala na tatárskych koňoch. Stál len kostol. Ľudia vyšli von. Hľadeli na zem plnú hlbokých prasklín, čo sa vyškierali ako jazvy po víťaznom boji. Na popadané stromy lesa a lúku, ktorá už vlastne ani lúkou nebola, len miestom, kde sa ešte do hlbokých dier pomaly zosúvala pôda. Nie, tu sa už nedá žiť. Budú musieť odísť. No dôležitejšie bolo, že životy tých, čo verili v boží zásah, sa zachránili. Najväčšou hodnotou života je predsa život samotný.

       Obraz tretí: Nemci

       „Fridrich, musíme ísť inam. Toto miesto je prekliate!“ mladý Otto mlel stále dookola jedno a to isté. On mohol. Bol predsa Fridrichov synovec, ba bol mu skoro ako syn a tak vravel, čo mu priniesla slina na jazyk. Ostatní, hoc zmýšľali rovnako, radšej mlčali.
       „Prestaň tárať! Vidíš ten kostol? Musela tu byť dedina! Isto ju vypálili Tatári. Tu sa môžeme usadiť, tak čo!“ Fridrich nerád menil svoje rozhodnutia a nemal to v pláne ani teraz. Sám však pritom chodil spávať s obavami a budil sa ešte pred svitaním, aby si pozrel, čo priniesla noc. Ale zakaždým to bolo rovnaké.
       „Čo v jeden deň postavíme, to za tmy padne. Akoby tu poletovali démoni! Ak by dedinu ozaj vypálili Tatári, nechali by kostol stáť? Neznášali kostoly, ničili ich, tak prečo by mal byť práve tento výnimkou?“ trval Otto na svojom, bol stále hlasnejší. Za iných okolností by už dostal po hlave, aby vedel, kde je jeho miesto. Takto sa stavať voči Fridrichovi neprináleží nikomu! Mladosť je krásna, ale hlúpa. Nemá rešpekt tam, kde sa jej skúsenosti starších núkajú ako na podnose. Ale teraz to bolo trochu iné. Na Ottovu stranu sa pridal aj Fridrichov priateľ Henrich. No nie tak, aby svojimi rečami burcoval. Práve naopak. Vyčkal na chvíľu, kým s ním bude sám.
       „Fridrich, pozri, ty vedieš kolóniu a isto nechceš, aby ľudia strácali čas stavaním domov. Ani jeden z nich nedokončili, lebo nemohli. Každý deň tá istá práca odznova. Ak by si netrval, že nás kráľ povolal osídliť najmä zaniknuté dediny, už sme mohli kopať. Načo sme tu prišli? Stavať domy, či hĺbiť bane? Nakoniec, odtiaľ máme k horám ďaleko. Síce nie veľmi, ale aj priamo pod svahmi sú pekné miesta. Postavme tam dedinu novú. Veď si len spočítaj, koľko času strávime tým, kým sa každý deň presunieme k baniam a späť. Tam ich budeme mať rovno pod nosom. Viem, môžeš namietať, že najskôr musíme raziť prieskumné štôlne a ak v zemi nič nenájdeme, beztak sa presťahujeme inam. Lenže ak nájdeme rudu, lepšie nám bude tam, ako tu. A blízko tých svahov sú pramene. Nie hocijaké. Voda z nich chutí inak. Tak ako tam, kde je ruda. Povedz teda ľuďom, že je lepšie presťahovať sa bližšie k tým prameňom a nikto nebude vravieť, že si to miesto opustil kvôli nejakej povere,“ Henrich takmer šepkal a robil dobre. Dobre vedel, že Fridrich neznáša, keď mu niekto radí pred inými.
       „Aké pramene?“ Fridrich ostal prekvapený. Možno ho to naozaj zaujalo a možno chcel iba všetko uhrať tak, aby si aj Henrich myslel, že sa nesťahujú kvôli večne padajúcim domom.
       „Sadnime na kone, zavediem ťa tam,“ Henrich už chytal sedlo.

       Boli to podivné časy. Krajina zívala prázdnotou. Z ľudí, čo tu voľakedy žili, mnoho neostalo. Čo nepadlo pod tatárskou šabľou, zašlo na hladomor. A je zvláštne, ako môže niekedy smrť jediného človeka zmeniť osud veľkej krajiny. Tatári tu už nemali nepriateľa, ktorý by sa im bol schopný postaviť na odpor. Mohli si poľahky podmaniť celé Uhorsko a ostať tu ako zvrchovaní páni naveky. Lenže v mongolských stepiach zomrel chán Ogedej. A Batu mal silné vojsko. Keď k nemu došla správa, že jeho krajina ostala bez panovníka, páčila sa mu viac myšlienka byť vladárom doma, než v cudzej zemi. Vedel dobre, že keď sa tam vráti v takejto sile, môže sa stať chánom on. Tak odišiel a tunajšia krajina ostala pustá. Kráľ Belo v bitke pri rieke Slaná nezahynul. Skrýval sa však. Doma by už vojsko nepostavil, šiel teda žiadať o pomoc do Nitry. Potom do Viedne, ale všade ho odmietli. Báli sa, lebo ak by sa rozniesla správa, že Belo je tam a chystá sa na ďalšie boje, Tatári si to zamieria rovno za ním. Tak sa kráľ dostal až na Jadran, kde ho zastihla správa, že Batu odišiel, aby sa stal chánom. A s ním aj celé tatárske vojsko. Musí sa teda vrátiť na trón! Po návrate do Uhorska však našiel obrovské územia takmer bez ľudí. Pozval teda Nemcov, aby ich osídlili.

       Fridrich urobil dobre, že vsadil na pramene, čo chutia inak. Tak ako tie, čo poznal z rudných hôr. A nakoniec sám presvedčil celú kolóniu, aby neobsadila starú zaniknutú dedinu, ale postavila novú. Vlastne po tom, ako im domy každú noc padali a ostával stáť len kostol, ich ani veľmi presviedčať nemusel. Jeho rozhodnutie prijali vďačne. Veď hory boli bohaté, v baniach sa odvtedy ťažilo celé stáročia. Aj ich nová dedina prežila stáročia. Dedina Gánovce. A dnes už len málokto vie, že po pravej strane cesty z Hozelca na Poprad sa nachádzajú akési zvyšky starého osídlenia, údajne miesto, kde kedysi založil slovanskú osadu muž menom Stojan.



čitateľov: 1897