login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Sep 23, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(241)

vložiť obrázok do galérie

Ja, posledná z púpavových víl

@ :: Poviedky ::     Jun 18 2018, 00:35 (UTC+0)

Miesto: Ježkovice, okres Vyškov, Česká republika
Čas: tridsiate a začiatok štyridsiatych rokov 13. storočia
Autor: Slavomír Szabó

       „Púpavy sú tie najkrajšie kvety na svete! Sú ako malé slniečka rastúce z trávy. Žlté ako žiarivé slnko! Tiež ako šperky princezien, s ktorými opeknie každé dievča. Lebo ak na ne lepšie pozrieš, ak si ich otočíš proti slnku, zistíš, že sú nielen žlté, ale rovno zlatkavé, priam zlaté. A my sme tie najkrajšie dievčatá na svete! My sme víly!“
       Až som sa sama čudovala, ako zo mňa lezú všetky tie slová, akoby samé od seba. A možno to bolo tým, že nešli z úst, len nimi prechádzali, ale pramenili priamo zo srdca. My, teda Andělka, Boženka a ja, sme stáli za Ježkovicami na lúke a v rukách sme držali vence uvité z púpav. A ako som rozprávala a snažila som sa, aby to vyzeralo slávnostne, priam ceremoniálne, kládli sme jedna druhej tie venčeky na hlavy a navrávali si, že od tejto chvíle sme púpavové víly. Boli sme presvedčené, že nás v živote čaká len hromada hier a radosti. Mali sme každá tak osem rokov, bosé nohy, obnosené šaty samá záplata, nevinné oči a bezstarostné úsmevy. Svet bol krásny.
        „Marie, na húsatá si zabudla! Aj tie sú žlté. Také ako slnko,“ pozrela blonďavá Andělka k potoku, kde sa okolo husí motali rozkošné mláďatá.
        „Ako to myslíš, že som zabudla? Veď som hovorila o venčekoch. Z húsat venčeky neupletieš, iba z púpav! A my sme sa korunovali venčekmi!“ bránila som sa ostro, hrdo dvíhajúc bradu dohora, lebo moja slávnostná reč nemala chybu. Možno som vyprskla až príliš, lebo hneď do toho vstúpila Boženka, nech zanecháme škriepky. Víly sa predsa medzi sebou nehádajú. Zato často spolu tancujú. Hneď nato natiahla ruky a chytila ako moju, tak aj Andělkinu. Usmiala sa na nás obe. Spod hustých čiernych vlasov a rovnako tmavého obočia si nás premeriavala a pohľadom vyzývala, nech sa konečne spojíme. Chvíľku som čakala, bolo v tom trochu zaváhania, ale nakoniec moja druhá dlaň našla Andělkinu a takto sme sa začali krútiť, spoločne spievajúc piesne o láske, ktorých význam sme ešte nechápali. Boli sme len hravé, na ničom inom nezáležalo. Pásli sme husi pri Drnůvke, do jej chladnej vody sme často skákali, nech si ovlažíme aspoň nohy a veľa, veľa sme snívali. Niekedy dokonca až natoľko, že sme na chvíľu zabudli na húsatá. Veľkej husi len tak niečo neublíži, zato na mláďatá prilietali vrany často a ak by niektoré uniesli, bitke by sme sa doma nevyhli.
       „Púpavy sú žlté, slnko je žlté, aj húsatá a čo ešte?“ Andělku reči o farbách neprešli. To sme už vytancované sedeli v tráve a ako naschvál sme si nevedeli na nič spomenúť. „Myslím, že všetko žlté musí byť pekné. Určite!“ kývala Andělka významne hlavou a my sme jej dali za pravdu.

       Mýlili sme sa. Veľmi. Netrvalo dlho, kým sme na to prišli. Vlastne už na druhý deň šla s nami Andělka akási bez nálady. Vzduch bol prehriaty, ale triasla sa od chladu. Boleli ju nohy, potom i ruky, krk a nakoniec i brucho. Stačilo, aby sa napila vodu a všetko to z nej hneď vyšpľachlo z oboch strán. Sotva dočkala večera, veľa spala, hovorila málo. Na ďalší deň bola ešte slabšia a sotva sa vliekla. Hučalo jej v hlave a keď sme sa jej prizreli bližšie, zistili sme, že jej oči sú akési iné. Teda modré ako predtým, ale inak žlté. Veľmi žlté a takú farbu chytala aj jej tvár. Potom sa Andělka pár dní neukázala a nakoniec sme sa dozvedeli, že odišla. Za anjelmi. Navždy. Jej detské telo omotané v ľanovej plachte vložili do zeme a zasypali hlinou. Na hrob jej dali malý drevený kríž bez mena. Nebolo toho, kto by vedel písať. Kto ju mal rád, bude si pamätať, kam ju uložili. A ak by zabudol, nápis mu beztak nepomôže. To by tu najskôr niekto musel vedieť čítať.
       Myslím, že to bol môj prvý kontakt so smrťou a tiež koniec bezstarostného vnímania sveta. O pár dní sa nevoľnosť chytila aj nás, nič nám nechutilo, drvila nás zimnica a bolel každý pohyb. No po nejakom čase nás to našťastie obe prešlo. Tak sme husi pásli ďalej, ale už nikdy nie tak veselo. Vracať sa k tančekom s vencami púpav na hlavách sa nám naraz zdalo hlúpe.

       Prešlo asi desať rokov. Spomienky na Andělku ostávali stále hmlistejšie, už som si ani nevedela poriadne vybaviť jej tvár. S Boženkou sme však boli stále najlepšie kamarátky, no husi sme už nepásli. To bola práca pre malé deti, ale ešte nie pre naše. Z nás zatiaľ vyrástli len dievky na vydaj. Nič iné než mladosť a krásu sme nemali. Nemysleli sme na to, že nám neostanú nastálo. Nepočítali sme, ako s nimi naložiť, nech nám prinesú úžitok. Konali sme len tak, ako sme cítili. A občas sme z toho mali v hlavách i v srdciach poriadny zmätok. Hoci sa mi to priznávalo ťažko, Boženka bola vždy krajšia ako ja. Mňa si zatiaľ nikto nevšímal a bolo mi z toho často nanič. Ale ju? Vysokú a pevnú v bokoch i prsiach, s hustým čiernym vrkočom a priamym pohľadom, tak pri nej muži priam šaleli. Aj Jenda a Karel. A zatiaľ čo Jenda bol synom rodičov s kusom poľa i niekoľkými kravami, Karel sa márne snažil zmyť z tela chudobu a špinu uhliarskeho remesla. Napriek tomu si Boženkine srdce získal práve on. Často sa nevídali. Uhliari stavali svoje miliere hlbšie v lesoch, ďaleko za dedinou. Jenda to využíval, krúžil okolo Boženky, zaliečal sa jej, hoc dobre vedel, že ľúbi iného. No bol jej skôr na obtiaž. Karla mala rada dokonca natoľko, že občas nevydržala a bežala za ním na noc do lesa. Bolo to tajomstvo, o ktorom vedela len ona, Karel a ja. A neskôr celá dedina. To keď Boženke začalo rásť brucho a viac nedokázala utajiť, že sa do požehnaného stavu dostala skôr, než jej s Karlom farár požehnal. Karel si ju nikdy nevzal. Nemohol. Raz v noci zaspal pri dymiacom milieri a rozfúkal sa vietor. Milier vzplanul a zvalil sa nabok. Rovno na Karla. Uhorel. Ak by sa to stalo po plánovanej svadbe, Boženka by bola vdovou, všetci by ju ľutovali a pomáhali jej. Ale, že sa tak stalo pred svadbou, Boženka ostala prespankou a takou hriešnicou každý opovrhoval. Najviac Jenda.

       „Zázrak! Stal sa zázrak! Boží hnev zmietol pohanov, presvätá Bohorodička ochránila Hostýn!“ chlap v dotrhanej košeli, s mečom v rukách a s pološialeným výrazom chytal za ramená najskôr mňa, potom Boženku. Tá sa od neho rýchlo odtiahla, pretože v náručí držala malého Karlíka, svojho syna. „Najčistejšia panna nám požehnala svojim milosrdenstvom! Tatár obliehal Hostýn, Tatár sa driapal na Hostýn, ale hora pukla a vyrazil z nej mohutný prameň, čo zmietol celú polovicu vojska! Pohanov odnášal prúd vody, topili sa v ňom ako krysy! A zatiaľ, čo sme sa modlili k Panne Márii, oblohu pokryli čierne mraky. Metali blesky do zvyškov tatárskej jazdy, škvarili tých neznabohov zaživa a potom sa strhol víchor a s ním búrka, čo zostávajúcu hordu zmietla ako špinu zo stola. Boh je na našej strane! Tatári ušli a prichádza kráľovstvo nebeské!“
       Akýsi muž, azda vojak či aspoň obranca svojho domova, prišiel k nám prašnou cestou do dediny. Šalel v náboženskom vytržení, smial sa na plné hrdlo, žehnal nám ako kňaz, kázal ako prorok, vykrikoval ako úplný chumaj. Práve teraz, keď sme sa všetci v tichosti balili, tak rýchlo ako sa len dalo. Od rána už touto cestou prišlo viacero ľudí, zvyčajne vystrašení, strhaní a náhlili sa preč. Všetci do jedného nás varovali, aby sme sa ukryli v lesoch, lebo tatárske hordy čochvíľa dorazia aj k nám do Ježkovic. Na Moravu vtrhli od severu. Od Odry a Otmuchova. Holasovice padli. Tiež Kravařsko, Místek, Příbor, Přerov, Hustopeče, Rokytnice, Bruntál, Litovel, Tišnov, Kojetín a ešte veľa dedín i miest. Niektorí hovoria, vraj sem prišli naplniť posledné želanie akéhosi svojho dávneho vodcu, čo si to prial tesne pred smrťou. Akéhosi Džingischána. Iní vravia, že je to pomsta za smrť ich princeznej. Že ju olúpili a zabili dáki Nemci a Tatári teda tiahnu na západ. V Poľsku rozmetali armádu Jindřicha Pobožného. V Uhorsku rozdrvili kráľovské vojsko, kráľ Belo si ledva zachránil život, kamsi zutekal a teraz sa skrýva. Tatári už drancujú Moravu, no kráľ Václav proti nim ešte nikoho neposlal. Postaví sa im na odpor azda až pri Prahe. No Tatári vraj už nie sú takí silní ako v Uhorsku. Na Morave ich porazili markrabskí vojaci pri hrade Štramberk. A potom na Hostýne, hoc tam nebolo veľa našich bojovníkov, skôr muži a ženy z celého okolia. A to nie je žiaden hrad, len vrch a na ňom opustené keltské oppidum! Ale strhla sa vraj búrka, akú dovtedy nikto nevidel. Tatári v panike ustúpili. Ľudia veria, že sa stal zázrak. No nie každého pochytil náboženský amok.
        „Stiahnite sa do lesov a mlčte! Berte zrno, sušené ovocie i všetko ostatné jedlo! Ale statok a hydinu nie! Tie vypustite do lesov. Čo neroztrhajú líšky a vlky, to sa neskôr do dediny vráti samo. Len dediny už nebude,“ hovoril ešte skoro ráno akýsi chlap, jeho reč bola rozvážna, dával pozor na každé slovo. Vlasy mal dlhé, zlepené potom a prachom, rovnako tak i bradu, len jeho oči dali znať, že je ešte mladý. Stáli sme okolo neho v skupinke asi desiati, potom už všetci z dediny.
        „Zbaviť sa statku?“ nedalo Jendovi pokoja, ale ten muž len kývol ramenami.
        „Musíte sa sami rozhodnúť, či je vám prednejší život kravy alebo človeka. Ak pohania začujú dobytok a sliepky, ľahko vás nájdu. Už nemáte čas zabíjať a spracovať mäso. A museli by ste ho ukryť, piecť by ste nemohli, dym by vás vyzradil. Choďte do lesov čo najhlbšie!“
        „Možno by sme sa mohli ukryť do oppida aj my!“ vyšlo mi z úst a potom som sa ešte pokúsila dodať trochu nádeje. „Keď sa tu Tatári ukážu a nenájdu ľudí ani jedla, načo by sa zdržiavali zapaľovaním dediny? Možno tadiaľ iba prejdú a hotovo.“
        „Čuš, hlupaňa!“ oboril sa na mňa neznámy. „Žena musí mlčať, keď hovorí muž! Čo ty vieš o Tatároch? Myslíš, že potrebujú vaše obilie? Každý Tatár má na koni dva mechy. V jednom, čo používa namiesto sedla, má vlastné zrno. Také, čo si len vezme do dlaní, nasype do úst a dlho žuje. Čudné zrno z tej ich čudnej krajiny, jedna hrsť človeka zasýti. Po mŕtvych a utopených na Hostýne sa pár vriec našlo, ľudia sa o to ich pohanské obilie skoro pobili. Tak ho i volajú. Pohánka. Takže preto, aby tu úmorne hľadali niečo pod zub, sa tu nezastavia. Odpoveď na to, prečo vás neobídu, prečo začnú okolo opustenej dediny snoriť a hľadať vašu skrýš, by si našla v druhom vreci. Tatársky bojovník je vyplácaný podľa toho, ako to vrece naplní. A vieš, čo doň dáva?“
       V doposiaľ rozvážnej reči toho muža som naraz zachytila chvenie hlasu i neskrývanú zlosť.
        „Nie, neviem,“ iba som šepla.
        „Odrezané ľudské uši. A nik si ich nenechá odrezať len tak, takže každého najskôr zabijú. Mužov, starcov, ženy, deti, aj takého ako tento tu,“ ukázal prstom na malého Karlíka v Boženkinom náručí.
       Keď neznámy odišiel, začali prichádzať ďalší a ďalší. Skutočne, Ježkovicami sa naraz premlelo toľko ľudí, ako som inokedy nevidela ani za celé leto. Všetci putovali len ďalej na západ, len bližšie ku kráľovi, schovať sa pri ňom pred hordami, hoc ktosi hovoril i to, že časť Tatárov netiahne na západ, ale severne na Olomouc. Iní zasa, že ich hordy sú už všade.
       Jenda, a to som si na ňom všimla už dávnejšie, sa naraz postavil do stredu dediny a začal tu všetko organizovať, akoby bol richtárom či šoltýsom. Pýtal sa ľudí, kam sa vybrať. Či na Rakovecké údolie do Černovského oppida, alebo severnejšie k menšiemu oppidu v lesoch. Či je lepšie dobytok voľne vypustiť, alebo ho niekam hlboko zaviesť do hory, ale opačným smerom ako sa pôjdeme ukryť my, a tam ho priviazať k stromom. A ako bežal čas, ako slnko stúpalo stále vyššie, rozhliadali sme sa po našich domoch tak, ako hľadíme na miesta, kam sme kedysi zavítali, kde nám bolo dobre a chceme si to ešte zapamätať, pretože vieme, že tento pohľad sa nám už viackrát nenaskytne.
       Už to aj vyzeralo, že sme sa pobalili a konečne sa pohneme, keď medzi nás prišiel ten pomätenec s vierou v zázrak na Hostýne. Stále mlel dookola o milosrdenstve božom, zatiaľ čo nám na krk dýchala smrť. Na Hostýne sa mali na Tatárov čas pripraviť. Mali tam i zbrane, bojovníkov, čo učili používať kópie a meče aj obyčajných roľníkov, ale my tu? My môžeme len zaliezť za valy oppida a najlepšie ani nedýchať, nech nás neodhalia.
        „Na dome bezbožného kliatba Pánova, ale príbytok spravodlivých požehnáva,“ vykrikoval ten muž a opäť nám žehnal, až odrazu padol na zem. Isto vysilením, ktoré si vo svojom vytržení nedokázal uvedomiť. Na Jendov pokyn ho chlapi oliali vedrom vody a keď sa prebral, vyzeral ako celkom iný človek. Akoby ani nevedel kto je, kde je a čo sa dialo doposiaľ. Vstal a rozbehol sa kamsi preč. Konečne v ten deň zaznel i smiech, i keď to bolo zasa ďalšie zdržanie. Potom ešte odviesť dobytok, naložiť tých pár mechov na plecia a vyraziť. Prešli sme cez polia a potom na okraj lesa. Odtiaľ pomedzi stromy tam, kde už blízko tečie Malá Haná. Vtedy Boženin Karlík spustil krik. Plakal srdcervúco, akoby chcel vykričať celému svetu, že toto náhlenie sa mu nepáči a potrebuje pokoj a spánok.
        „Nakoniec nás prezradí prespankin pankhart!“ precedila ktorási zo žien cez zuby, ale ja som sa tvárila, že ju nepočujem. Aj Boženka sa tak tvárila. Povedať čokoľvek, čo vyvolá zvadu, v tejto chvíli nemalo význam.
        „Umlč ho, lebo ho umlčím ja!“ zaznel ďalší ženský hlas, taký prísny a panovačný, až sa malý Karlík rozplakal ešte viac. Zamračene som sa pozrela v tú stranu, odkiaľ sa ozývalo ďalšie šomranie.
        „Mária, nechaj tak. Boja sa, preto sú zlostné,“ zašepkala Boženka a začala malého čičíkať. Ale nepomáhalo to. Možno malé a nevinné dieťa vycíti napätie a strach, čo sa tu dali priam krájať. Možno ním to napätie a strach priamo presiaknu a ono sa bráni jediným spôsobom, ktorým vie. Plačom. Lenže v tej chvíli to bola obrana nanajvýš hlučná a teda zlá. Nespokojnosť žien rástla, prešla v krik, oveľa hlučnejší než ten Karlíkov, a hoc to bolo to, čo sme tu chceli najmenej, Jenda nezačal kárať ostatné ženy, ale Boženku.
        „Ak ho neutíšiš, musíš odísť!“ prišiel k nej a povedal to hlasom, ktorý neznesie odpor.
        „Kam odísť?“ pozrela naň prestrašene.
        „Čo najďalej. Tam, kde kvôli decku prespanky nevyvraždia celú dedinu!“
        „On sa upokojí, isto sa upokojí, uvidíš! Len dôjdeme na miesto a sadneme si, nakojím ho a on zaspí.“
        „Odíď!“ Jendove rysy náhle stvrdli, najmä potom, ako sa ozvali ďalšie zlostné ženy a malý Karlík zaplakal tak nahlas, až to zarezalo v ušiach.
        „Jenda, to hádam nemôžeš, veď je to nevinné...“ vstúpila som do ich rozhovoru, ale Jenda ma prudko zastavil.
        „Čuš, hlupaňa! Žena musí mlčať, keď hovorí muž! Mária, ak sa ti nepáči, choď s ňou!“
       Nohy mi naraz oťaželi. Akoby zarástli do zeme, zapustili korene, čo prenikali stále hlbšie a hlbšie ho pôdy, obvíjali sa v nej okolo veľkých balvanov a urobili ma nehybnou. Nebola som schopná ničomu uveriť, ani vykročiť, ani vyriecť slovo. Boženka sa s plačúcim Karlíkom v náručí otočila a vracala nazad. Ostatní z dediny išli do oppida. Len ja som ostala na jednom mieste a zdalo sa mi, že sa lámem na dvoje. To vo mne zápasila túžba prežiť s vôľou chrániť bezbranných a nevinných. Až keď zápas trval nejakú chvíľu, keď sa pomer síl jasne naklonil na jednu stranu, podarilo sa mi odlepiť nohy od zeme a bežala som za Boženkou. Cítila som sa, akoby sa mi v hrudi rozhoreli plamene, v spánkoch mi búšil tep srdca, jazyk sa mi lepil na podnebie, keď som márne hľadala svoju kamarátku. Až naraz som ju uvidela. Keď som prešla poľami takmer až do dediny, zbadala som, ako od potoka idú traja jazdci a pred nimi ona. Boženka. Hodila som sa na zem, hrýzla si pery, aby som nevykríkla a snažila sa nehýbať. I tak som sa triasla, až som mala pocit, že rozochvievam zem. Tí jazdci na koňoch boli Tatári. Nikdy som dovtedy ešte žiadneho nevidela, ale počula som o nich dosť. Špicaté čiapky, krivé šable a krátke luky. Zrazu jeden z nich vytrhol Boženke Karlíka z náručia. Ďalší ju schmatol za vlasy a popohnal koňa do klusu, až musela bežať vedľa neho, inak by jej ich všetky vytrhol. Keď sa potom vrátili k ostatným, voľačo ukazovali a Boženka, už uviazaná lanom ako zviera, s jedným jazdcom odišla. Bolo mi jasné kam. Cez polia do lesa smerom k Malej Hanej. Karlík ostal v rukách jazdcov, čo čakali na mieste. Čas sa mi zdal nekonečne dlhý, kým sa vrátili. Boženka, uviazaná za koňom, ešte žila. Dokonca jej vrátili dieťa a hneď si ho privinula. Iba nakrátko. Naraz sa blysla čepeľ krivej šable a zaznel výkrik. To Boženka padla na zem. Teraz zaplakalo dieťa. Opäť sa zaleskla šabľa a stíchlo i to. Jazdci zoskočili z koní a Boženke i Karlíkov odrezali uši.

       Nech sa už dialo čokoľvek, snažila som sa potláčať výkriky, plač i vzlyky. Ležala som takto ešte dlho. Aj vo chvíli, keď sa jeden z Tatárov oddelil a kamsi vytratil. Aj o pár hodín, keď sa už vrátil s hordou jazdcov, s ktorými spoločne vyrazili na oppidum, kde bola schovaná celá dedina. Ba ostala som tam ležať aj celú noc, hoc už pohania dávno odišli.
       Ráno vyšlo slnko, padla rosa a vtáci spievali, akoby sa nič výnimočné nestalo. Ale stalo sa. Nebol to deň ako každý iný. Keď som v sebe konečne našla silu a odvahu, aby som vstala, videla som obrazy, ktoré ma budú prenasledovať do smrti. Moju kamarátku a jej syna mŕtvych, dokonca preťatých napoly a bez uší, rovnako tak i všetkých z dediny, keď som došla k oppidu. Nevedela som, čo ďalej. Do dediny som sa vrátila ako v sne. Vlastne si to ani poriadne nepamätám. Nemyslela som na to, že v lesoch mám dobytok, v oppide hromadu zrna i jedla. Nemyslela som ani na to, že všade naokolo je veľa mŕtvych, ktorých by som mala pochovať. Skúšala som len odhadnúť, prečo sa to vlastne stalo. Čo je tomu príčinou a či má na tom vôbec niekto dáku vinu. Na dome bezbožného kliatba Pánova, ale príbytok spravodlivých požehnáva. To boli posledné slová, ktoré som zašepkala skôr, než som sa začala smiať. Šialene a nahlas. Zdalo sa mi, že som opäť malá, nevinná a Andělka s Boženkou stoja pri mne. Roztiahla som ruky a začala tancovať. Ja, posledná z púpavových víl.

čitateľov: 1698