login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Aug 13, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(240)

vložiť obrázok do galérie

Pozitívny príklad

@ :: Poviedky ::     Jun 24 2018, 23:38 (UTC+0)

Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: šesťdesiate roky 20. storočia
Autor: Juraj Korpa

       Príslušník Zboru národnej bezpečnosti zasalutoval, zvrtol sa na päte a oddupotal cez bránku až na ulicu. Sprevádzal som ho zachmúreným pohľadom. V skutočnosti som sa však nechmúril naňho, ale na svojho syna Michala, ktorý s potuteľným úsmevom drzo zazeral spod plavej štice na odchádzajúceho esenbáka a ani sa nesnažil predstierať nejaké zahanbenie alebo ľútosť. Takže z môjho syna vyrastá takýto bitang a živáň? Svrbela ma dlaň, ale namiesto toho, aby som mu bez rečí strihol dve-tri výchovné zauchá, prinútil som sa pedagogicky zamyslieť nad situáciou a riešiť ju nejako po novom, mierumilovne, komplexne, ako si to terajšia doba žiadala. Ako teda začať? Najlepšie vraj príkladom. Pozitívnym príkladom. Zalovil som v pamäti a rozhodol sa zapôsobiť výchovne.
       „Choď si sadnúť tam pod hrozno, do tieňa,“ ukázal som Michalovi prstom na lavičku. Sám som sa posadil na stolík oproti nemu. Chvíľu som sa naňho mlčky díval, až kým neprestal uhýbať očami a pohľad mi opätoval.
       „Tak ty si myslíš, že je to ktovieaká zábava,“ začal som s pôsobením. „Nabiť klince do dosky, počkať si na nejaké auto a povrázkom dosku tesne pred ním vytiahnuť na cestu, čo? Spolu s Albínom a Ondrom, tými dvoma lumpami... Prederaviť tri duše okresnému výboru, nechať sa pri tom navyše chytiť a dať sa doviesť domov esenbákom, čo? Ako ti to vôbec napadlo, prosím ťa?“
       Michal mlčal a díval sa na stôl.
       „Ja viem, že sa vám, chlapcom, stále zdá podobná vylomenina ako dobrý nápad a skvelá zábava. Ale nemusíte svoje schopnosti a fantáziu zneužívať na to, aby ste niekomu ublížili a spôsobili škodu, ktorú potom ja musím zaplatiť. Mimochodom, tri nové pneumatiky budú dosť mastné a teba to bude stáť narodeninový darček, to si teda píš... Chcem povedať, že sa môžete hrať aj tak nejak užitočne. Napríklad ako náš dedo! Dedo Milan, môj otec, veď si ho možno ešte pamätáš... Ten, keď bol v tvojom veku, sa tiež hral pri ceste s kamarátmi, ale tí nad cestou stavali slávobrány a nie pasce, vieš?“
       Pozrel sa na mňa s takým zvláštnym úškrnom.
       „Stavali slávobrány z konárov a chvojiny, zdobili hradskú. Autá, vlastne vozy, si popod ne jazdili ako na Prvého mája,“ pokračoval som. „Skrášľovali tým dedinu a povozníkom cestu.“
       „Ale strýko Štefan vraveli, že keď pod tú bránu išlo auto alebo voz, dedo s kamarátmi potiahli za povraz a tá brána sa aj s chvojinou zrútila presne naňho,“ povedal znenazdajky Michal. „A že takto dobehli pekných pár vozov, že na nich strašne nadávali a že vždy bezpečne ušli, až ich nakoniec chytili žandári a poriadne vybili.“
       Do kelu! Naozaj! Na to som úplne zabudol. Tak nejak to bolo, teraz si spomínam, takto to dedko kedysi rozprávali a mne to nejako vypadlo... Asi som nezvolil najlepší príklad na úvod.
       „No áno, možno. To bol ešte malý. Ešte nevedel, čo robí. Ale náš dedo boli v neskoršom veku vzorom. A ty by si si z neho mal zobrať čo najviac. Ja viem, že máš bujnú fantáziu a podnikavého ducha, ale musíš ich nastaviť správnym smerom. Len potom sa v živote niekam dostaneš. Pred prvou vojnou, keď ešte boli všade statkári, sa náš dedo vypracovali na správcu sýpky a najlepšieho dôverníka u pani grófky, čo bývala kedysi v kaštieli, a nechýbalo veľa, aby sa stal aj majordómom, záhradníckym majstrom a dokonca šoférom na prvom aute, ktoré vtedy naširoko - naďaleko bolo!“
       Zdalo sa mi, že som vzbudil synovu pozornosť a posmelený som pokračoval.
        „To však až neskôr, keď už bol mládencom a čerstvým ženáčom. Keď bol ešte taký ako ty, hral sa poctivo a vzorne s ostatnými deťmi, aj dievčatami, najviac zo všetkých vymýšľal nové hry a dával pozor na ostatných, aby sa im pri hre nič nestalo. Skákali do diaľky, do výšky, súťažili v behu, gúľali sa zo svahu... Robili si vlastnú olympiádu. A keď bolo leto, chodievali do lesa na huby alebo sa kúpali v potoku popri tom, ako na brehu bielili plátno, čím pomáhali rodičom.“
       „Strýko Štefan rozprávali, že keď dievčatá polievali plátno a kúpali sa iba v spodničkách, chlapci sa za panskou kúpeľňou vyzliekli úplne, pod vodou priplávali k nim a chytali ich za nohy alebo až pod sukňami,“ povedal Michal a zdalo sa, že ho moje rozprávanie začína naozaj zaujímať. Poškrabal som sa za uchom.
       „Nooo, vieš, všeličo sa vtedy vyparatí, keď deti vystrájajú,“ uvádzal som veci na pravú mieru. „Väčšinou sa s dievčatami spolu hrali pekne.“
       „Ja som o tých dievčatách počul niečo iné,“ Michal sa nedal.
       „Odkiaľ môžeš vedieť také veci?´ pomyslel som si a potom som to aj nahlas povedal. „Zase strýko Štefan rozprávali?“
       „Nielen strýko Štefan – všetci rozprávajú...“ odbil ma sucho Michal.
       „Nemôžeš veriť všetkému, čo strýko Štefan vykladá. To je taký všelijaký, nie celkom pravdovravný človek. Často si aj vymýšľa. A kde môže, snaží sa voľačo si uchmatnúť. To ty ani nevieš, ale keď nás oslobodili Rusi, strýko Štefan aj s kumpánom sa s nimi okamžite skamarátil a naučili sa od nich vyrábať lavórovicu, pálenku z lavóra, no potom aj z ovocia, z džemu, z ruže aj zo zemiakov. Predávali ju načierno aj u nás do krčmy, aj do iných dedín, no najmä ruskému vojenskému zásobovaniu. Prišili si na celkom dobré peniaze a skazili si nadobro povesť. Takže radšej nepočúvaj Štefana, ale mňa, ja ti lepšie poviem, čo a ako bolo, jasné?“
       „A s kým to strýko Štefan pálili pálenku?“ spýtal sa naoko nevinne syn, ale prisahal by som, že cielil veľmi presne.
       „No... s naším dedom. Ale to nie je dôležité!“ vybuchol som. Hneď som sa však spamätal. Musím pokračovať v pozitívnej výchove.
       „Dôležité je, že dedo bol vzorným správcom u pani grófky, mal sa stať šoférom, a len ľudská zloba a závisť mu zabránili v tom, aby dosiahol svoj cieľ, svoj vrchol.“ Prisadol som si bližšie k synovi a objal ho okolo pliec. „Vieš, v tom čase bol u grófky takisto jeden človek, ktorý sa usiloval o to miesto. Aj on chcel byť správcom a šoférom. Videl, že náš dedo je šikovný, všeobecne obľúbený a rešpektovaný, že má grófkinu dôveru, a dobre chápal, že ak sa niečo okamžite nestane, nič už nezabráni tomu, aby sa tým hlavným šoférom a dôverníkom stal. Narafičil naňho pascu. V tom čase sa veľmi prísne kontrolovalo, či si zamestnanci v sýpke alebo v záhrade alebo v sade nič neberú, či nekradnú. Nesmelo sa stratiť ani semienko, ani jedno jabĺčko – ak niekoho prichytili povedzme s tým jablkom, musel zaňho odpracovať jeden celý deň zadarmo. No a ten zlý človek to práve v jednom skleníku narafičil na nášho deda tak, aby to vyzeralo, že ukradol kilo uhoriek. No a keď ho s nimi naozaj prichytili, stratil grófkinu dôveru a už sa šoférom nikdy nestal. Ba čo viac, musel zo statku úplne odísť.“
       „A ako to ten zlý ujo na deda narafičil, s tými uhorkami?“ spýtal sa so záujmom Michal.
       „No, strčil mu ich do vrecka, asi,“ povedal som, ale keď som si to predstavil, to kilo uhoriek, sám som tomu akosi nechcel veriť. Dedo to vždy rozprávali tak presvedčivo, že som sa až dodnes nad tým akosi nezamýšľal, ale ak by to mala byť pravda... Rozhodol som sa, že radšej budem veriť aj naďalej, v rámci pozitívneho prístupu.
       „A čo robil dedo ďalej po tom, čo musel zo statku odísť?“ vyzvedal Michal zaujato.
       Nadýchol som sa na odpoveď, ale zháčil som sa uvedomiac si, čo robil dedo naozaj. Nejaký čas bol totiž pytliakom. V tých istých grófkiných lesoch, kde bol predtým správcom. Ba vlastne pytliakom sa stal už skôr, ešte kým tam pracoval. Vedel, kedy lesy strážia, kde presne číhajú, a keď bol vzduch čistý, mohol sa bezpečne po nich potulovať a loviť zajace. Aj so Štefanom. Mali na to dokonca vlastnoručne vyrobené krátke pušky, čo sa dali schovať pod kabát alebo aj do čižmy. Pod Škverkami, ako vtedy volali panský les, sa nocou len tak rozliehali výstrely. Lapali ich veľakrát, ale nikdy neulapili. Keď nad tým tak rozmýšľam, bolo vlastne viac než ironické, že deda nachytali s nejakými uhorkami, keď to mohlo byť aj vrece zajacov. Len raz mal namále – u grófky si najali viac pomocných strážcov, o čom nevedel, a takmer sa im podarilo obkľúčiť ich, a došlo dokonca aj na streľbu. Odniesol si to Štefan, trafilo ho zopár brokov, našťastie z veľkej diaľky. Broky vyškrabali nožíkom, Štefan bol pár dní doma a dedo chodil na statok, akoby sa nič nestalo, dokonca sa aj zúčastnil na následnom pátraní sám po sebe a zabezpečil, aby stopovanie obišlo Štefanov i jeho dom. Nejaký čas tak zajace živili celú rodinu a bolo by to azda aj pokračovalo, nebyť babky – tá sa po Štefanovom postrelení a veľkom pátraní veľmi bála, že u nich nájdu pušku, a na vlastnú päsť ju ukryla najprv medzi cudzie stodoly, potom dokonca na pole, do stohu. Na tretí deň však stohy pozbierali, pušku našli, a majiteľ poľa ju odovzdal úradom. Dedo tak bez pušky musel s pytliactvom nedobrovoľne prestať.
       Nuž, túto epizódu jeho života som sa rozhodol zatiaľ preskočiť.
       „Dedo potom odišli do Ameriky,“ pokračoval som namiesto toho. „No neboli tam dlho, iba rok či dva. Vraj museli odísť, lebo sa mu cnelo za domovom a nepodarilo sa im tam nájsť dobrú prácu. Bol vlastne jedným z mála chlapov z našej dediny, čo sa vrátil. Veľa ich tam zostalo. Poniektorí si tam našli nové ženy, založili rodiny, obzvlášť vtedy, ak sa dozvedeli, že sa im tu doma rodia deti a pritom oni sú už roky tam... Ale to nie je dôležité. A ty len buď rád, že sa vrátil k babke, inak by som sa napríklad ja nemusel narodiť vôbec, alebo by som bol, a vlastne aj ty, Amerikán!“
       Predstava, že by bol Michal Američanom, mu na ufúľanej tvári vykúzlila zasnený úsme.
       „Dedo v Amerike pracoval v nejakej takej dielni s bicyklami. A keď prišiel sem, vyrobil si svoj! Síce z dreva, ale bicykel, a dalo sa na ňom jazdiť. Prvý drevený bicykel v našej obci a všetci deda veľmi chválili!“
       „Strýko Štefan hovorili, že sa dal povoziť len tomu, kto mu štedro zaplatil,“ poznamenal Michal.
       „Lebo mal podnikavého ducha! Vtedy sa ešte muselo za všetko platiť, tak čo? A neprerušuj ma s tým svojím Štefanom stále... Počúvaj, čo bolo ďalej,“ zavrčal som.
       „Keď sa vrátil, volali ho zase na statok, uhorky mu medzitým odpustili. Ale on sa nechcel vrátiť. Namiesto toho potom pracoval na železnici. Vďaka tomu ani nemusel narukovať do Československej armády. Ani strýko Štefan nemusel, ale ten si to zariadil inak – sekerou si odrúbal tri palce na ľavej nohe, aby sa vyhol odvodu. Vlastne ani nemusel, lebo mal aj tak ploché nohy... No. Dedovi sa medzitým rodili deti – ja, traja bratia, dve sestry, všetci naši. Na železnici bola práca dobrá a istá, žili sme si dobre, až potom, za vojny, sa to zhoršilo. Pribudlo armádnych transportov a to bola vážna vec, beda tomu, koho podozrievali zo spolupráce s partizánmi alebo sabotáží. Musel si dávať dobrý pozor! A aj tak sa mu podarilo občas Nemcom čosi vyparatiť. Veď ho aj nakoniec zobrali. Prišiel domov na obed a ani nedojedol polievku, keď ho takí dvaja v kožených kabátoch schmatli a hodili do čierneho auta. Nestihli sme ani poriadne zaplakať a už ich nebolo, len zvírený prach sa pomaly usádzal na ceste. A aj sme si mysleli, že je už navždy po ňom, že mu prišijú spoluprácu s partizánmi a zastrelia, až o pár dní sme sa dozvedeli, že ho iba odoslali do Nemecka ako železničného špecialistu, aby pomáhal v rozbombardovanom Reichsbahne. A až potom, dávno po vojne, sa napokon vrátil, ale zo Švajčiarska. Podarilo sa mu tam nejako ujsť. Čo tam pol roka robil, nechcel veľmi hovoriť, ale priniesol aj pekný peniaz a zase nejaké skúsenosti, vraj s horolezectvom. A potom už pracoval na družstve, skoro šiel do dôchodku, nádenníčil, fuškoval, pretože bol veľmi šikovný a vždy si vedel privyrobiť – tu pomáhal robiť šindle, tu vaľky, aj tehly pomáhal páliť, vyrezával z dreva úle, kríže, sošky, múry ťahal, omietky hádzal, ruky mal veľmi šikovné, ramená mocné a sily veľa, všade si ho za to vážili a všade ho chválili. Veru veru, taký bol tvoj dedo. Mal by si sa podať naňho!“
       „Ale strýko Štefan vraveli, že keď prišiel večer a bolo po práci, bol náš dedo vždy prvý v krčme a posledný, čo odchádzal domov. Že najhlasnejšie spieval, najlepšie sa bil, hovoril najlepšie historky, najlepšie hral futbal a keď si zlomil nohu, hral aj so zlomenou nohou a s tou dával góly. A vraj si ju aj zlomil dvakrát! A keď prišiel z krčmy domov, robil taký huriavk, že všetky psy brechali, a že ste museli aj s ujami a tetami a s babkou utekať do prababky alebo sa skrývať po humnách, aby vás všetkých nevybil! A že odkedy umrel, nebude už nikdy takého chlapa v dedine!“
       Michal sa na mňa víťazoslávne pozeral a ja som mu z očí hádal, čo sa mu asi tak preháňa hlavou. Zdalo sa mi, že presne vie, kto bol a čo robil môj otec, jeho dedo Milan, známa postava na okolí, že je naňho patrične hrdý a že sa naozaj úprimne chce naňho podobať. Že moje kázanie a osobný príklad padli na úrodnú pôdu.
       Bol teda najvyšší čas zasiahnuť.
       „Už mám toho tvojho strýka Štefana dosť!“ vyskočil som nahnevane. „Strýko Štefan sem, strýko Štefan tam, je to starý darebák, čo len po krčmách vykladá svoje vymyslené historky, ktoré si už aj tak nemôže pamätať, kazí mládež a hucká ju k vylomeninám, a pritom to bol rovnaký galgan a lump, ako aj náš dedo! Poď sem!“
       Schmatol som jednou rukou syna za košeľu a pritlačil som si ho ku kolenu, druhou rukou som mu stiahol gate a dal som sa mu sádzať na holý zadok riadnu výplatu.
       „Ja ti dám, lotor, ešte raz ťahať dosku s klincami po ceste a prepichovať pneumatiky okresnému národnému výboru! Ak ťa ešte raz uvidím motať sa okolo cesty, ani nebudem čakať, až ťa zase dovedú esenbáci, a zmašírujem ti zadok tak, že sa dva mesiace neposadíš! Tamto budeš doma drepieť a učiť sa a úlohy si písať, žiadne potulky a žiadni kamaráti odteraz! A veľmi dôrazne ti odporúčam zabudnúť na všetko, čo si kedy počul o našom dedovi; a nech ťa boh chráni použiť to ako návod, rozumieš? Zabudni radšej úplne, že si nejakého deda vôbec mal! Ja ti veru ukážem, brať si taký príklad!“



čitateľov: 500