login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Sep 23, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(241)

vložiť obrázok do galérie

Podnikavé dievčatá

@ :: Poviedky ::     Jul 23 2018, 01:10 (UTC+0)

Kostol v Košickej Novej Vsi

Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: 1938 - 1945
Autor: Juraj Korpa

       Keby sa Verony niekto priamo spýtal, koho považuje za svoj vzor, či komu by sa chcela podobať, určite by okamžite odvetila: Jolane. Vlastne keby sa niekto kohokoľvek z tých, čo poznali Jolanu, spýtal, kto by sa dal považovať za stelesnenie cieľavedomosti, zodpovednosti, neúnavnosti, ale v prvom rade elegancie, okamžite by sa všetci zhodli: Jolana. A dokonca i tí, čo ju osobne nepoznali, už o nej pravdepodobne počuli a boli zvedaví, o kom presne idú také chýry. A to už ani nevravím, že všetci mládenci v podobnom veku boli do nej zamilovaní a snažili sa ju všelijako uloviť, ale ona zostávala k chlapcom ľahostajná. Kamarátila sa, a to slovo podčiarkujem, iba sa kamarátila – so všetkými rovnako, ale nič viac. Nemala totiž na nich čas. Nemala čas takmer na nič, ustavične čosi robila, kamsi mierila, plná energie, stroho učesaná, pekne oblečená a mierne usmiata. Verona mala šťastie, Jolana bola jej staršia sesternica a na ňu si čas vždy našla.
       „Ako to robíš, že si stále dokážeš zohnať tie najlepšie sukne, tie najkrajšie šaty?“ spýtala sa raz úprimne Verona, keď k nim Jolana na chvíľu zaskočila cestou z mesta a mala na sebe novú tmavú sukňu moderného strihu. Žiadne široké čipky starých mám, ale naopak, šedý tvíd najnovšej európskej módy, ktorý jej tesne obopínal boky a odhaľoval štíhle nohy v tmavohnedých pančuchách. Tá sa usmiala.
       „Na tom nie je nič záhadné,“ odvetila. „Musíš len dávať pozor a rozpoznať príležitosť, keď ide okolo. Alebo sa dobre dívať, kde ležia peniaze. Lebo tie niekedy naozaj ležia len tak na ulici a čakajú, kto ich pozbiera. No a hlavne nesmie byť človek lenivý, pretože lenivému ujde aj príležitosť, aj mu niekto všetky čerešničky vyzobe pred nosom. Ty nie si lenivá, či si?“
       „Ja nie som lenivá,“ zatiahla Verona. „Ja som iba ešte malá...“
       „Malá? No koľko máš rokov?“
       „Desať.“
       „Cha! Ja keď som mala desať, už dávno som vedela, čo a kde robiť!“
       „Čo si robila?“
       Verona okamžite nastražila uši.
       „Chodila som upratovať k doktorom. Dôverovali mi, lebo som sa dobre učila, a chodila som slušne oblečená a tiež som slušne hovorila. Žiadne škaredé slová, žiadne kňučanie. A keďže boli so mnou spokojní, odporúčali ma ďalej.“
       „Nepoznám žiadnych doktorov,“ posmutnela Verona.
       „Po svete nie sú len doktori. Aj u obchodníka sa dá vypomáhať, alebo u iných pánov. Všade sa niečo naučíš, všade sa môžeš zoznámiť – stačí sa len niekde chytiť a potom sa to už pohne samo.“
       Jolana sa zboku dotkla prstom nosa.
       „Alebo musíš vystriehnuť, kto čo potrebuje, a zohnať mu, čo chce. Ak niekto niečo chce, je ochotný pridať a spokojní sme obaja,“ usmiala sa a žmurkla.
       „Čo niečo, keď chce?“ nechápala Verona. Jolana sa zdvihla.
       „No, to ti niekedy vysvetlím. Vieš čo? Zoberiem ťa v sobotu do Košíc! Veď si tam ešte nebola, však? Pochodíme zopár ľudí, možno sa pre teba niečo nájde – a aspoň si pozrieš mesto, je tam veľa krásnych budov, obchodov a trh. Už je načase aspoň na chvíľu vytiahnuť päty z dediny, však?“
       „Hurá!“ vykríkla Verona, objala sesternicu a začala sa naozaj tešiť na koniec týždňa. Už aby tu bol!
       Nakoniec sa však tešila zbytočne. Náhoda tak chcela, že práve v ten týždeň obsadilo Maďarsko Košice, Košickú Novú Ves a mnohé ďalšie obce a na príchod admirála Horthyho si Jolana netrúfla vziať Veronu, išla len sama. A v ďalšie dni sa objavili iné starosti. Čakalo sa, či sa nezačne bojovať pri Slanci alebo na Zemplíne, vymieňali sa úradníci, učitelia, robil sa súpis obyvateľstva a najmä národností, doba bola neistá. No hlavne – za Košickou Novou Vsou vznikla nová hranica so Slovenským štátom; čosi nové, nečakané, nevídané. Verona mohla na návštevu mesta na dlho zabudnúť. A aj zabudla.

       Neprešiel dlhý čas a Verona pochopila, čo Jolana myslela tým hľadať, čo chcú iní. Jedného dňa sa z čista jasna zjavila u nich doma.
       „Poď, pôjdeme na huby,“ povedala vo dverách prekvapenej Verone. Bolo to čudné, pretože doteraz ešte spolu na hubách neboli, a ešte čudnejší bol Jolanin zjav – bola oblečená tak staromódne, priam babičkovsky, až to bolo smiešne. Široké sukne až po zem, na hlave pestrofarebná šatka obrovských rozmerov, košieľka s nazberkanými rukávmi, vestička, a namiesto obvyklých topánok riadne čižmy. Verona však neprotestovala; tušila, že má čosi za lubom, čosi zaujímavé a možno aj výnosné. Bez slova schmatla košík a už ich nebolo.
       Zamierili do lesa nad Lingovom a čoskoro vošli medzi stromy. Huby veľmi nerástli, ale čo-to predsa len našli. Cestou niekoľkokrát videli strážcov hraníc a vždy sa im úctivo pozdravili. Po nejakej chvíli Jolana zastala.
       „Nehľadaj už. Poznám jedno miesto, kde je toho viac, pôjdeme tam,“ povedala a ráznym krokom sa vybrala hlbšie do lesa. Verona jej ledva stačila. Niekoľkokrát zabočili, niekoľkokrát zastali a načúvali, niekoľkokrát sa pritajili v húští, keď sa im zdalo, že niekto ide, až nakoniec vyšli z lesa a prišli až k Hrašovíku. Hranica šla rovno cez dedinu a Verona si uvedomila, že ju už nevdojak museli prejsť– boli na Slovensku!
       „Poď,“ chytila jej Jolana ruku, „nech sa nezdržiavame. Máme málo času!“
       Viedla ju popri stromoch priamo do domu na kraji dediny, kde ju už očakávali miestni. Verona ich poznala z videnia, často chodievali do Novej Vsi po mäso, pravda, keď tam ešte nebola čiara. Milo ich privítali a hneď vytiahli balík, z ktorého vybalili všelijaké zaujímavé vecičky: farebné nite, rôzne látky, pančuchy, drobné šijacie a manikúrové nožničky a iné potreby, mydlo, voňavky a aj nejaké listy. Jolana, a trochu aj Verona, si tie veci všelijako poobmotávali po tele, vopchali do vreciek, do rukávov, do čižmy, svoju obdratú šatku podložila úplne novou, na štvoro preloženou látkou a nejaké špuľky nití skryli do košíka pod huby. Listy schovala Jolana do záhrenia, úplne k srdcu.
       „A nie aby ste rozprávali, odkiaľ to máte,“ smiali sa domáci pri rozlúčke.
       „Akože by nie? Našli sme to v lese, pri ceste. Asi to niekomu vypadlo z voza,“ odpovedala im Jolana s najnevinnejšou tvárou. „Našli sme huby a hneď vedľa nich to ležalo.“
       „Tak len sa nimi neotrávte, aby ste o týždeň mohli prísť zas!“
       Keď vošli znovu do lesa, museli sa krovím predierať o poznanie ťažšie, tak boli obťažkané. Verona si uvedomovala, že im hrozí nebezpečenstvo odhalenia, a dostala strach. Nahlas to aj povedala.
       „Neboj sa nič, pôjdeme odskúšanou cestou. Už som ňou párkrát išla. Budeme opatrné.“ chlácholila ju Jolana. Trochu to pomohlo.
       Opäť párkrát zabočili, opäť manévrovali cez húštiny, stúpali do kopca a keď sa už zdalo, že sú blízko, lebo prostredie začínalo byť veľmi známe, sadli si na chvíľu pred čistinkou, aby si oddýchli. Na Veronino obrovské zdesenie však v tej chvíli zbadali dvoch strážnikov v uniformách, ani nie tridsať metrov ďaleko, ktorí sa pomalým krokom blížili priamo k nim. Na útek bolo neskoro, i na čokoľvek iné – bolo otázkou niekoľkých sekúnd, kým ich zbadajú. Jolana však nestratila nervy. Chladnokrvne, pokojným pohybom, nenápadne vybrala z košíka všetky špuľky nití, zasunula ich do neďalekého chrastia a zakryla lístím a trávou. Potom odkiaľsi vytiahla kúsok klobásy a krajec chleba, pretrhla ich na dvoje a podala diel Verone. Tá ani nedýchala a nedokázala sa skoro ani pohnúť, ale Jolana jej s nehlasným zasyčaním naznačila, nech žuje – a tak, s úplne suchými ústami a búšiacim srdcom, žula.
        „Hej, čo tu robíte?“ zbadali ich konečne strážnici a pribehli bližšie. Boli to tí, čo ich už dnes videli, pravda, úplne inde.
       „Ej, ale som sa zľakla!“ zahrala Jolana prekvapenie. „Veď stále huby zbierame! A teraz akurát olovrantujeme,“ ukázala košík a klobásu.
       „Tu ste blízko hranice, tu nesmiete zbierať!“ zahrmel jeden z nich a rukou ich vyzval, aby vstali. Poslúchli. Verona sa kútikom oka dívala, či nevidno špuľky v tráve – a veru, kúsok farebnej nite trčal! Jolana však pri vstávaní urobila zopár krokov od úkrytu a teraz priťahovala pozornosť stráže tým, že sa prehnane oprašovala. Tí dvaja boli v podstate domáci, z Eršiku, kde v dome po vysťahovalcoch urobili finančnú kontrolu, poznali miestne pomery a poznali aj Jolanu – dobre vedeli, že je to pekná žena, a tak sa so záľubou dívali na ňu.
       „Ach, ani sme si to neuvedomili. Ešte stále je to pre nás nové, tá hranica, ani vlastne nevieme, kadiaľ vedie. Prepáčte. Pôjdeme inam.“
       Strážnik sa s jedným zdvihnutým obočím díval do košíka.
       „Tie vaše úlovky, nič moc...“ poznamenal. „Tamto som videl nejaké hríby,“ ukázal na druhý koniec čistiny. „Tam sa pozrite. A týmto smerom radšej nechoďte...“
       „Tam?“ ukázala tým smerom aj Jolana a s poďakovaním a smiechom sa tým smerom vybrala. Verona cupitala za ňou. Špuľky zostali v kroví. A strážnici sa ešte dlho dívali za nimi. Keď sa však konečne pohli preč, nevedno ako, začala sa Jolana s pohľadom upretým na zem nenápadne približovať k predchádzajúcemu miestu, sledujúc jedným očkom, kde sú strážnici, a Verona si zrazu všimla, že namiesto húb kladie do košíka zväzky farebných nití. Musela v duchu sňať klobúk a hlboko sa pokloniť pred Jolaniným hereckým a taktickým talentom, pred pokojom a prirodzenosťou, s akými si drzo a za bieleho dňa brala späť už stratený kontraband a strážnici jej ešte aj kývali. Bola to rodená pašeráčka, čempisáčka, ako vraveli ľudia v Košickej Novej Vsi. Opäť v jej očiach podrástla – ach, keby raz mohla byť ako ona.
       „Tak čo, rastú?“ zakričal strážnik, keď sa opäť míňali o hodnú chvíľu cestou domov. Jolana namiesto odpovede siahla do košíka a na Veronino ohromné prekvapenie zdvihla nad hlavu obrovský hríb, že sa jej noha ledva vošla do dlane. Verona ani len netušila, kde ho Jolana vzala...

       O pár dní neskôr, keď už napätie a strach úplne opadli, šatky a látky a nite boli rozdané a rozpredané, Verona dostala od Jolany pár grošov ako svoj podiel. S úľubou ich obracala na dlani a usmievala sa.
       „A čo sa stalo s tými listami, ktoré si mala schované?“ spýtala sa zvedavo.
       „Tie listy nech ťa netrápia,“ zachmúrila sa Jolana. „Radšej na nich úplne zabudni.“ Sklonila sa k sesternici. „Držala si sa veľmi dobre,“ povedala potom vľúdne. „Za to ťa zoberiem budúcu nedeľu do mesta, aby si tie grošíky utratila za niečo pekné.“
       „Kúpim si na trhu krepové šaty, alebo také biele, andelkové!“ nadchla sa tou predstavou Verona a začala sa veľmi tešiť.
       „A možno sa aj zoznámime s niekým obchodne zaujímavým,“ zasmiala sa na dôvažok Jolana a obe sa objali.
       Ako sa však napokon ukázalo, Verona sa zase tešila zbytočne. V nadchádzajúcu nedeľu, keď boli tesne pred mestom, už za Slivníkom, sa zrazu rozozvučali sirény, uličný ruch sa zastavil a vtáky stíchli – nad Košicami sa rozliehal hrozivý zvuk leteckých motorov, ktorý čoskoro nasledovali ostré výbuchy. Nad mestskými zvonicami pomaly krúžilo niekoľko bombardérov, ktoré rozosievali smrť a skazu, dole duneli bomby a vypukla panika. Veronu s Jolanou stiahol akýsi vojak do priekopy pri ceste, kde prečkali bombardovanie, a keď lietadlá odleteli a oblohu zakryl tmavý dym požiarov, z mesta začali utekať vystrašení trhovníci i cezpoľní a rozozneli sa hasičské zvonce. Rozhodli sa radšej vrátiť. Svoju návštevu musela Verona zase odložiť. Na mesto ju nadlho prešla chuť.

       Verona s Jolanou si ešte raz - dvakrát vyšli na huby s odskokom za hranicu, potom však prišli na lepší spôsob „zháňania, čo chcú iní“ – chodili cez hraničný priechod legálne, na návštevu príbuzných a známych. Pravdaže, vždy si čo-to schovali, aj cestou tam, aj cestou späť, ale strážnikom to pri kontrole nikdy nebolo podozrivé. Alebo sa aspoň tvárili, že nie je. Predsa len, boli vlastne domáci. A Jolana im, starým mládencom, ako výpomoc prala šaty. Zadarmo.
       Ako sa však neskôr ukázalo, časté prechody zaujali aj kontrolné orgány v meste a slučka sa predsa len začala sťahovať. V obci sa ukázali neznámi ľudia, čo sa na hranicu, príbuzných a priateľov a hlavne na Jolanu začali vypytovať. Známych financov z Eršiku zrazu nahradili noví, cudzí, čo ani po slovensky nevedeli, zrejme odkiaľsi zďaleka. Tí začali kontrolovať všetkých prechádzajúcich oveľa dôkladnejšie – špuľky, šatky a niekedy aj väčšiu sumu peňazí často našli a zabavili. Sesternice tak prestali chodiť úplne, ale Verona sa dopočula, v rámci dedinskej šepkandy, že Jolana, spolu s niekoľkými mládencami, začala cez hranicu chodievať v noci, úplne načierno. Začali nosiť aj väčšie veci, vraj petrolej, a dokonca začali zo Slovenska pašovať aj mäso, ktorého bol v Maďarsku nedostatok. Raz sa im dokonca podarilo cez hranice prehnať niekoľko živých prasiat, ktoré šli potom do klobás. Verona sa na to Jolany chcela opýtať a prípadne sa aj pridať, už bola predsa len väčšie dievča. Ale nestihla.
       Jednej noci totiž prišli do dediny vojaci a v kožených kabátoch oblečení muži a zatkli štyroch podozrivých, o ktorých šli – okrem pašovania – aj oveľa horšie chýry. Vraj odboj! A podvratná činnosť! Naložili ich na korby nákladiakov a odviezli bez ďalších rečí. Vtrhli aj ku Jolane domov, ale tam ju nenašli. Zmizla. Akoby sa do zeme prepadla. A nikto z dediny nevedel, kde je.
       Isté je len to, že Verona stratila v Jolane svoju učiteľku, obchodnú partnerku, sesternicu i najlepšiu kamarátku. Bola nútená robiť na vlastnú päsť. Predsa len medzitým podrástla – začala chodievať upratovať k bohatším gazdom, pomáhať na poliach, sem-tam niekde kúpila a niekde predala nejaké látky, šatky, drobnosti, samozrejme, chodila aj do školy a dobre sa učila, pretože už pochopila, že na sebe sa pracovať musí, ak chce byť človek úspešný. Akosi pomimo nej išla vojna, politické udalosti a zmeny – keď prišli na jeseň Nemci, proste to len zobrala na vedomie, keď sa kopali zákopy a pripravovala obrana, kopala i ona, ale viac ju to nezaujímalo, a keď už bolo v diaľke počuť delá, pravda, znepokojovala sa, ako aj ostatní, ale vedela, že čo prísť má, príde, a potom bude zase treba pracovať a zarábať si. A definitívne sa rozhodla konečne navštíviť Košice, nečakať na Jolanu ani na nikoho, jednoducho sa zobrať a ísť, veď čo sa už môže stať? A tak sa tam aj v jeden januárový deň sama vybrala.
       Nuž, napokon videla Dóm. Videla aj fontány. Videla poschodové paláce, široké ulice, drahé obchody, pestrofarebné výklady, rôzne trhy a trhoviská, videla mestských ľudí, švihákov a paničky, autá a autobusy, aj si konečne kúpila pekné moderné šaty, topánky, tašku i zákusky, aké ešte nikdy nejedla – avšak najviac, na celý život, sa jej do pamäti vrylo hrozné predstavenie, keď štátna moc dala verejne povešať tucet odbojárov na stromy na hlavnej ulici, aby aj v poslednej chvíli zastrašili obyvateľstvo a dokázali im svoju nadradenosť. Pod strom zacúval nákladiak s otvorenou korbou, odsúdencovi, ktorý mal ruky zviazané za chrbtom, dali slučku na krk, prečítali nejaké vyhlásenie a auto sa trhlo dopredu. Ešte dlhé roky mala Verona nutkanie dať si ruky pred oči, kedykoľvek si na tie strašné výjavy spomenula. A vždy, aj potom, zo všetkého najviac ďakovala bohu, že medzi popravenými nebol nikto z jej známych.

       O týždeň neskôr, keď sa Nemci urýchlene stiahli z Košíc a okolia, a teda aj z Košickej Novej Vsi, sovietski vojaci prehľadali domy a pohli sa za nimi. Onedlho po nich prišla vo vojenskom voze a v hnedej uniforme s levíčkom na vojenskej lodičke do obce Jolana. Padli si s Veronou do náruče – Verona bola rada, že žije, a že ju znovu vidí, Jolana tiež, že vidí živú a zdravú Veronu, a že je konečne doma, pravda, len na chvíľu, ako vysvetľovala.
       „A budeme spolu zase chodiť za kšeftom?“ pýtala sa s nádejou Verona. „Veď vieš, zháňať, čo potrebujú iní.“
       Jolana sa zasmiala.
       „To neviem. Ale tak skoro určite nie. Vieš, ja teraz mám prácu v meste, som poverená byť styčným prvkom s našou armádou a československými štátnymi orgánmi, ktoré hneď preberú moc. A musím postupovať za frontom – do Prahy a do Berlína je ešte ďaleko. Ale potom, keď sa vrátim, keď vyzlečiem uniformu... A keď sa potom ešte vyplatí kšeftovať...“
       Zamyslene sa odmlčala. Verona nerozumela a bolo to na nej vidno.
       „Vieš, keď sa vojna skončí, nebude to tu všetko tak, ako bývalo predtým,“ vysvetľovala Jolana. „Snáď len hranica, tá naša obecná, konečne zmizne, a les bude ako býval. Ale čo sa týka zháňania vecí... Možno raz bude pre každého všetkého dosť. Nebude treba zháňať. Ale bude treba vymýšľať určite voľačo iné. A tam s tebou rátam – to si píš!“
       Brnkla Verone po nošteku.
       „Hádam si nemyslíš, že sa budeme nudiť – my, podnikavé dievčatá!“

































čitateľov: 1050