login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Sep 23, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(241)

vložiť obrázok do galérie

Kráska z kaštieľa

@ :: Poviedky ::     Aug 06 2018, 02:56 (UTC+0)

Miesto: Chminianska Nová Ves, okres Prešov
Čas: január 1939
Autorka: Zuzana Kratyinová

       Berty sa zobudil zarovno s kotkodákajúcimi sliepkami a hneď si spomenul, že bude na kermeši dvíhaný za parobka. V živote chlapca nie je dôležitejší deň ako ten, v ktorý je pasovaný za chlapa. Tým končí detstvo a začína dobrodružstvo zvané dospelosť. Nebude viac posmechu, odstrkávania, zaúch od starých parobkov, ani úškrnov od dievčat. Skončí detinské nakukovanie do okien krčmy či tanečnej sály. Po pasovaní sa stane z decka chlap so všetkým, čo k tomu patrí. Aj s miestom pri krčmovom stole. V kostole už neostane medzi deťmi, ale zaradí sa dozadu medzi mládencov, na tancovačke prestane len čumieť, ale vytancuje dievky do sýtosti. Nebude viac musieť čušať a držať ústa. Keď bude chcieť, dá si zahrať sólo a popýta najkrajšie a hoci aj najpyšnejšie dievča z dediny. Žiadna ho nemôže odmietnuť. Parobka už nie.
       Pocítil príval energie a svižne vyskočil z postele. Kútiky úst mu vykrútilo nahor a radostný úsmev mu neschádzal z tváre ani pri raňajkách. Starší bratia ho privítali s radostným pokrikom, rodičia a dve mladšie sestry sa chápavo pousmiali.
       Trojdňová odpustová zábava sa začínala vždy v nedeľu. Muzika hrala hlavne pre cezpoľných, domáci mali len dozor, nanajvýš sa prizerali. No na utorok sa tešili mladí z celej dediny aj okolia. Ale medzi tým je ešte pondelok, nezabudnuteľný pre mladé uchá, lebo v ten deň ráno ich dvíhajú za parobkov a čas potom ostáva vyhradený mladým nevestám. Na kermeš v Chminianskej Novej Vsi sa tešili všetci.

       V januárový pondelok sa Berty ponáhľal ulicou a premýšľal, či na niečo nezabudol. Vo vrecku mu zvonili mince pre cigánov, ale hlavne na fľašu dačoho dobrého, tvrdého. Ešte pred odchodom z domu váhal, či nepôjde najprv po kamarátov Janyho a Imreho, aby sa s nimi poradil, akú esenciu prikúpiť do pálenky, ale potom mávol rukou. O pár hodín bude z neho chlap, o takej veci musí rozhodnúť sám. Keď bude v obchode, uvidí, čo kúpi. Ešte dobre, že už majú potravinové družstvo, tam je všetko oveľa lacnejšie ako u Židov.
       Myšlienky sa mu prevaľovali jedna cez druhú. Predtým zbytočne nepremýšľal, bral veci ako sú, ale teraz to bude iné. Panebože, ako dlho na to čakal. Túžba byť konečne pasovaným za parobka mu utkvela v spomienkach už od detstva. A teraz je tu ten deň. Lenže tá, pre ktorú tak veľmi chcel byť kedysi chlapom, tak tá tu chýba. Veľmi by si želal, aby videla, že už viac nie je decko, no čo z toho? On je z dvora plného blata a sliepok, ona z kaštieľa.
       Podvedome si vybral dlhšiu cestu a keď pred sebou zazrel kaštieľ veľkostatkára Ghillányiho, zastal. Prešiel pohľadom po múroch, vysokých oknách, dvore, skleníku, bráne i čerstvým snehom zapadanej cestičke, bez stôp po kočiari. Vedel, že panská rodina v zime nechodí do kaštieľa, no aj tak mu to ubralo na nálade. Mal by už ísť a neumárať sa krásnym preludom, no zaváhal a jeho srdce i duša sa zaborili do spomienok.

       Malá grófka, tak ju volali medzi deťmi. Chlapcom bola ukradnutá: „Pff, dievča!“, ale dievčence sa zvyčajne nevedeli dočkať, ktoré z nich pozve pani Ghillányiová k nim do ich panského príbytku tu, v Chminianskej Novej Vsi. Nie tak celkom dnu, do majestátneho kaštieľa, čo deťom pripadal ako dáky palác, ale do skleníka plného zeleniny i nádherných pestrofarebných kvetov, z ktorých vôní sa zakrútila hlava. Medzi zakvitnutými rastlinkami, aké by ste v lese či na lúke isto nenašli, stál stôl a stoličky. Pre dievčatá bola takáto návšteva ako prijatie u princeznej. Na stole ich čakala plná kanvica čaju so sušeným ovocím a koláčiky. Nie kysnuté, ako doma na sviatky. Také tvrdšie, ale sladké, čo chrumkali medzi zubami a volali ich keksy. Spočiatku boli všetky deti strnulé a snažili sa správať podľa prísnych pokynov svojich rodičov, no neskôr zvíťazila ich hravosť. Vtedy dvor prekypoval smiechom, krikom, spevom a šantením.
       Keď pozvali aj jeho sestry Máriu a Aničku, Berty šiel s nimi. Dúfal, že ochutná z tých čudesných koláčikov a čaju, takého nie z lipy, ale vraj dovezeného rovno z Indie.
       „Len dievčatá,“ prísne povedal strážnik a zavrel mu bráničku pred nosom.
       „Pff, dievčatá! Samé dievčatá,“ zašomral vtedy sklamaný Berty a vyfľusol slinu, ako to videl u otca a starších bratov. No nešikovne. Slina mu nepodarene dopadla na bosú nohu, ale nevšímal si to. Strčil nos do medzery v jednom z kovových ornamentov, aké zdobili plot a sledoval, čo sa bude diať. Vtedy ju uvidel obkolesenú dedinskými dievčatami. Žiarila ako princezná. Oblečená v mušelínových bledomodrých šatách, obrúbených bielou čipkou, na nohách lakované čierne topánočky, z jemne ružovej tváre jej vykúkali orieškovo hnedé oči. Svetlohnedé vlasy upnuté vzadu kovovou sponou jej padali na chrbát.
       Keď zbadala Bertyho do plota vtlačenú tvár, vykročila k nemu.
       „Ja sa s chlapcami nehrám,“ povedala prísnym tónom. „Sú škaredí a smrdia!“
       Berty, celý zarazený aj urazený týmto nezvyčajným vyhlásením, čušal. Čo jej mal na to povedať? Nič, len si zasa odpľul. Ani si dobre nepremyslel, čo práve robí, takže vyfľusol tú guču slín pomedzi plot tak nešikovne, že väčšina pristála na jemnej modrej látke. A než sa malá slečinka spamätala zo šoku a začala naň chrliť urážky, on už bol ďaleko.
       Doma sa dobrým zásahom nepochválil. Akosi tušil, že by ho za to nepochválili. Zato sa celý týždeň triasol, že príde samotný pán Ghillányi a natrieska mu palicou na zadok.
       Ako magnetom priťahovaný sa však ku kaštieľu po týždni vrátil opäť. Presne na rovnakom mieste a s pohľadom upreným na rovnakú časť dvora strávil dlhé chvíle a potom aj tie ďalšie. No malá slečinka už za ním neprišla. Možno sa ho bála. Ale nemusela. Už by ju neopľul, veď nie je oplan. Rád by jej to povedal. Ale ten rok už na to nedostal príležitosť. Začiatkom jesene sa pán Ghillányi vraj odsťahoval s rodinou až do Budína, kde mali ďalšie majetky. Kaštieľ osirel a do Bertyho duše sa nasťahovala clivota. Tú potom liečili kamaráti i povinnosti v škole. Až do leta. Lebo v lete prišla Dórika – jeho krásna princeznička, do kaštieľa znova.

       „Hej, Berty, a ty čo tu vystávaš?“ ozvali sa vedľa neho veselé hlasy, čo zahnali všetky spomienky a vrátili ho do prítomnosti. Boli to Imro, Janči a Žofka.
       Berty len pokrčil plecami. Mohol by sa ich spýtať to isté, veď tadiaľto nemal ani jeden kratšiu cestu. Ale potom si všimol Imreho, ako sa zľahka opiera o Žofkin kožuch, ako sa na ňu cerí a lepí a uvedomil si, že idú odprevadiť Žofku do služby. A možno je už ruka v rukáve. Veď nech.
       Žofka bola krásna ako čierna ruža. To ju tak Imre volal pre jej dlhé čierne vlasy a štíhly driek. Usmiala sa. V pootvorených plných perách sa zablysli biele zuby a hnedé oči uprela na Bertyho. Páčil sa jej. Rada by ho hoc i za muža. Aj tatko jej povedali, že by Bertyho bral do domu, že je z dobrej rodiny s neveľkým, ale predsa len gazdovstvom. Mali by sa dobre. Lenže on sa na ňu skoro ani nepozrie, slovka k nej neprehovorí. To by ho musela naháňať, aby si ju všimol. Nie ako Imre, ktorý je furt pri nej, stačí kývnuť prstom.
       Chlapci už vyklopávali opätkami čižiem po chodníku, celí nedočkaví, tak sa načiahla a otvorila bráničku. Ešte zacítila dotyk Imrovej ruky, čo sa ju úchytkom skúšal pohladiť po líci a vošla dnu. Ach, keby to tak Berty, pomyslela si túžobne, keď sa za nimi otočila.
       „No ako, Berty, tešíš sa, že budeš parobok?“ zaškeril sa Janči.
       „To vieš, že hej,“ uškrnul sa i Berty a nadobro pustil celý kaštieľ aj s osadenstvom z hlavy. Čaká ho nádherný kermešový pondelok.

       S fľaškami v ruke vkročili dnu. Miestnosť už bola plná parobkov. Chlapci zhrčení v kope sa tvárili trochu vystrašene, netušili, ako zvládnu vstup do sveta dospelých a tí druhí si pohľadmi premeriavali mladých a sľubovali si skvelú zábavu. Zajtrajšia veľká tancovačka bude síce veselá záležitosť, ale tam si musia dávať pozor na reči, nespustiť frajerky z očí, vytancovať ich, sestry, prípadne aj blízke susedy, či bývalé spolužiačky, aj keby sa im nechcelo. Nemohli sa pobiť, ani poriadne opiť, aby ich neohovorili, lebo potom, spánombohom, budúce svokry by im to pri vohľadoch pripomenuli.
       Ale dvíhanie mladých za parobkov, to bolo čosi iné. Pálenka tiekla prúdom. Nemohli na nej šetriť. Nesmela byť doma pálená, že by im jazyk zdrevenel a oči vytlačilo z jamôk, alebo nebodaj oslepilo. Nie. Musela byť kúpená v obchode, či už zmiešaná s esenciou, čo predávali v malinkých fľaškách, alebo čistá.
       Cigáni z Chminian boli pripravení, sedeli na lavici a čakali na pokyn. Vyzerali trochu unavene, lebo deň predtým hrali cezpoľným do polnoci, ale inak mali dôvod na radosť. Aj zarobili, ani sa nenarobili, lebo mládenci sa pobili a kým dávali jeden druhému po papuli, oni mohli oddychovať. Stačilo dávať pozor, aby na nich nepadol nejaký opilec, či na ich hlavy nedopadla stolička a hlavne chrániť si nástroje.
       „Tak ako, uchá?“ buchol Joži zvesela Bertyho do chrbta a povýšenecky si premeral Imreho, Jančiho aj ďalších. „Pripravení?“
       Chlapci sa pozreli na seba a nepovedali nič.
       „Čo sa naparuje ten vyziabnutý usmrkanec?“ šepol Berty chlapcom. „Veď ho dvíhali za parobka len pred rokom. A aj tak sa mu dievčatá smejú a nechcú s ním tancovať.“
       Chlapci sa uchechtli a s veselými iskrami v očiach si premerali Jožiho.
       Mládenec nepobral veľa krásy. Pôsobil, akoby sa nenarodil v kolíske, ale medzi žabami v močiari. Bol nízky, chudý a akýsi dengľavý. S krátkym trupom, priveľkými chodidlami, dlhými rukami a trochu vypučenými očami pripomínal ropuchu a tak bol často zdrojom výsmechov. A hoci sa nádejal, posmechy neskončili ani keď už bol parobok. Nech sa ako usiloval, nikdy nezískal patričný rešpekt.
       Keď zachytil tie grimasy, zalial ho príval nevôle a nenávisti. Zovrel dlane v päste, až mu zapukali hánky a nechty sa vborili do kože. Pocítil priveľkú chuť niekomu z nich ublížiť, udrieť a konečne zavrieť tie výsmešné papule. No v tej chvíli chytili cigáni nástroje a keď sa miestnosťou rozniesli prvé tóny, otočili sa k nim všetci a najstarší Pali zavelil: „No chlapci, hybajte sem!“
       Starší mládenci sa postavili do kruhu a schmatli prvého mladého, ktorý sa k nim priblížil.
       Nástroje v zručných tmavých rukách ožili. V hlasitom súzvuku sa troje husle naplno rozozneli a basa zadunela ako o život. Z času na čas niektorý tón zabehol, stíchol, či sa na chvíľku úplne stratil, no na čistote melódie teraz nezáležalo. Beztak nik nevnímal, čo hrajú.
       Pali zdvihol ruku na povel a zvolal: „Tak chlapci, dočkali ste sa. Budete parobkami so všetkými právami a povinnosťami. Dvíhajte, mládenci!“
       V ten moment desiatky rúk vyhodili prvého až pod strop. Ruky, nohy, hlava zavírili vo vzduchu, aby vzápätí klesli späť do spletených rúk. A znova letel do vzduchu a aj tretíkrát, kým ho omilostili. Zmátožený sa ocitol na zemi, podišiel k cigánom, ktorí nelenili a prskali po ňom pálenku a krstili ho. Podľa zvyku počastovali chlapca tými najhanlivejšími a najvulgárnejšími prezývkami, aké im prišli na um a vôbec im to nepadlo ťažko. Bola to jediná príležitosť, keď mohli gadžom z plných pľúc vynadať a ešte si mohli zadarmo cucnúť z fľašky.
       Miestnosťou sa naplno niesli výkriky, smiech a hlavne dobrá nálada. Vzduchom leteli chlapci a na zem pristávali novoparobci. Medzi poslednými šiel Berty. V žalúdku mu zaločkala pálenka, čo doňho nasilu vliali a pocítil nevoľnosť. Telom mu prešiel mierny studený kŕč a dúfal, že sa to rýchlo skončí. Keď ho dvíhali, nechtiac zavadil pohľadom o Jožiho. Jediný sa nesmial a v očiach mu iskril zvláštny výraz. Nemal čas o tom rozmýšľať, musel sa sústrediť na telo a na to, aby všetko ostalo pokope, ako predtým, keď ešte stál nohami na pevnej zemi. Až keď sa spleť rúk náhle rozpojila a on v zmätku a v ohlušujúcom kriku prepadol cez ne na tvrdú, veľmi tvrdú podlahu, pochopil Jožiho výraz.
       Cigáni ustrnuli, muzika stíchla a ostatní tiež.
       „Berty, si v poriadku?“ pýtali sa ho. Naklonili sa nad neho a pomáhali mu na nohy.
       Dotlčený mlčky prikývol. Vyrazilo mu dych a mal pocit, že mu pád vrazil kostrč do zadku. Cítil si všetky kosti a vedel, že už nikdy viac nechce takto tvrdo dopadnúť. S premáhaním odstrčil všetky ruky, čo mu pomáhali vstať a podopierali ho. S trasúcimi sa nohami sa postavil čelom k cigánom, aby ho pokrstili. Na hlavu sa mu sypali tie najsprostejšie urážky a hanlivé slová, ale on nesmel dať najavo svoju nevôľu. Aj keď ho všetko bolelo, konečne sa stal parobkom!
       Novoparobci zakrepčili odzemok. Bertyho, čo už kríval a často sa chytal za boľavý zadok, z tejto milej povinnosti omilostili, no keď prišli dievky, vedel, že si musí zatancovať aspoň s jednou. Veď to bola výsada novoparobkov, že už môžu tancovať a schádzať sa s dievkami. Bol to znak, že ich dievčatá zobrali na milosť a že smú, ba dokonca musia s nimi tancovať, ak niektorú z nich na tancovačke popýtajú o tanec. Žiadna nesmie odmietnuť, inak jej môžu dať zahrať marš a taká musí z tancovačky s hanbou odísť.
       Stiahol do kola prvú, ktorá mu prišla do cesty. Horko ťažko vydržal tanec a hneď ako stíchla hudba, odplantal sa k východu.
       „A ty si sa kde vybral,“ zastavil ho Žofkin hlas. „Ani si so mnou nezatancuješ?“
       Prekvapený zdvihol zrak. Nebolo obyčajou, aby sa dievčatá takto núkali.
       „Ak chceš, daj mi zahrať marš!“ prinútil sa k žartovaniu a tisol sa cez dvere.
       „Nejaký si pyšný! Vari nečakáš na grófku, či nebodaj na princeznú? Možno na Dóriku,“ posmievala sa mu sklamaná Žofka. Urážalo ju, že prelomila ostych, sama sa mu ponúkla a on ohŕňa nosom.
       „Nechaj ho,“ pribehol Imro. „Spadol pri vyhadzovaní. Iste ho to bolí. Musí domov, veď zajtra je veľká tancovačka. No my si zatancujeme i teraz!“
       Žofka zhíkla, a ako bola prv zúrivá ako čertica, tak sa teraz tvárila ako anjelik.
       „Ako sa to stalo? Veď to je strašné. Ozaj musíš domov, nech ti mamka namastí kosti jazvečou masťou a priloží kostihoj. A možno, keby pálenkou potrela,“ mlela starostlivým tónom a nedbala by, keby jej hoci naznačil, že by ho mohla natrieť ona.
       Krívajúc vyšiel, no už po pár krokoch ho dobehli Imro aj so Žofkou.
       „Nenecháme ťa predsa ísť samého. Čo keď nám cestou niekde odpadneš,“ vyhlásil Imro a žoviálne ho tľapol po pleci. To Berty potreboval najmenej. Už mu aj hučalo v hlave, a tak len zaťal zuby, aby sa naň nerozkričal. Žofka nepovedala nič, iba sa milo usmiala a chytila ho pod pazuchu. Bertymu bolo hneď jasné, že to vymyslela ona. Imrovi by niečo také ani vo sne nenapadlo.
       Šli ticho. Bertyho trápila bolesť, Imra žiarlivosť. Ktovie, či by aj k nemu bola taká starostlivá. Ktovie...
       Jediný, komu nezapadol jazyk za zuby, bola Žofka. Tárala, na čo si spomenula, len aby rozptýlila nepokoj, čo sa vznášal nad ich hlavami, v srdciach, v dušiach, všade.
       „Jój, keby ste vedeli, aký je teraz kaštieľ opustený bez pánov. Toľko izieb a všetky prázdne. Možno aj pre celú dedinu by sa tam dosť miesta našlo. Už ani neviem, kde teraz sú, či v Prešove a či v Budíne. Ani kartu neposlali, že by mali skoro prísť, takže prázdno bude ešte asi dlho. Ach, ale keby ste vedeli, akú novinu dala pani vedieť správcovi a ten to oznámil nám. Slečna Dórika sa stala v Budapešti kráľovnou krásy. Vraj vyhrala diamantovú korunku. To musí byť iste niečo veľmi krásne a vzácne. Nuž ale slečna Dórika bola vždy veľmi pekná. Ktovie, ako vyzerá teraz. Škoda, že tu nezavítala posledné dve letá. Isto má už iné povinnosti a možno aj kŕdle nápadníkov...“
       Žofka zmĺkla. Zamračila sa. Kým sa ona namáha, chlapci na ňu ani nepozreli, akoby im bola obom na ťarchu. Načo sa snaží? Mala ostať na tancovačke, aspoň by sa dobre zabavila.
       Pri Bertyho dome sa napochytre rozlúčila. Odmietla Imrovu ponuku, že pôjdu spolu nazad. Mávla rukou a odbehla. Pred nimi sa predsa nerozplače. Ešte to tak.

       Bertymu sa napokon uľavilo. Ležal namastený masťami s hojivými bylinkami pod bachratou perinou a bolesť už takmer necítil. No duša sa búrila. Jeho Dórika je kráľovná krásy! Vždy bola krásna. Koľko ju len obdivoval, sledujúc ju cez plot. No keď ju jedného letného dňa uvidel vychádzať z kostola, žiariacu v záplave ružového mušelínu, akoby ho zasiahol blesk. Nemohol sa nabažiť pohľadov. A ona si ho ani nevšimla, len sa usmiala niekam do strany a chytila sa rúk svojich rodičov ako malé dieťa. Bez toho, že by o tom vedela, vkĺzla do jeho srdca. Rástol s tou spomienkou vrastenou do duše, opatroval ju a nedal na ňu dopustiť. Robila mu spoločnosť celé roky, niekedy si ani neuvedomoval, že je ešte vždy tam. No dnes ho už len miatla, až cítil, ako mu trepoce srdce. Rozhorúčený napokon zaspal. V snoch ho mátali žaby, zovretou päsťou sa mu vyhrážal Joži - ropušník, letel a padal, bola tam aj večne zhovorčivá Žofka i mlčiaca, hoc vysmiata Dórika s korunkou vo vlasoch. Bezradne sa obzeral za nimi, nerozhodný, za ktorou má vlastne utekať. Spytoval sa sám seba, ktorú túži držať v náručí. Zdalo sa to priam nemožné, aby sa rozhodol, až sa napokon len s nohami ako vrastenými do zeme prizeral, ako sa mu obe vzďaľujú a strácajú v hmlách. Vykríkol a zobudil sa. Otvoril oči a zrazu mu to bolo jasné ako letné ráno. Buchol sa radostne po čele a vyskočil z postele. Zjajkol, chytil sa za kríže a ľahol späť. Má deň na to, aby sa vystrábil a večer, večer si s ňou zatancuje. S ňou, so skutočnou Žofkou, čo je viac než sen. Veď ho nemôže odmietnuť, usmial sa. Už je parobkom.

       Netrpezlivo na ňu čakal. No neprišla. Sála sa neprestajne plnila zábavy chtivými mládencami i dievčatami a nejedna po ňom pokukovala. Kútikom oka zahliadol Janyho. Zvŕtal sa v kole odušu. Hneď na to zbadal aj Imra, blížil sa k nemu s fľaškou pálenky. Len Žofky nebolo nikde.
       „Žofka tu nie je?“ opýtal sa ho Berty, keď zastal pred ním.
       „Zrazu!“ uštipačne zvolal Imro. „Zrazu ti je dobrá aj panská slúžka!?“
       Berty sa zadivene pozrel na kamaráta. Z napätej tváre mu jedovato svietili oči.
       „Čo ti je?“ opýtal sa ho. „Nesadla ti pálenka?“
       „Horkýže pálenka. Ty si mi nesadol!“ odvrkol Imro priamo.
       „Nerozumiem.“
       „Ale ja tomu rozumiem,“ zvolal Imro. Preložil fľašu do ľavej ruky a pravačkou zovretou do päste švihol Bertymu priamo medzi oči.
       Berty sa zapotácal a skydol na zem ako vrece zemiakov. Začudovaný sledoval uboleným okom Imra, ako sa k nemu nakláňa a podáva mu ruku. „Prepáč, kamarát. Musel som. A teraz utekaj za ňou. Je v kaštieli. Správca ju zdržal v službe. Čaká na teba. Len na teba, ako mi dnes povedala.“
       Berty sa viac nepýtal na nič a utekal ku kaštieľu ako nikdy predtým. Kedysi ho tam ako magnet priťahovalo leto a teraz tam utekal v mrazivom opare januárového dňa.
       Zastal ako kedysi dávno pred plotom a zaváhal. Nikdy nešiel ďalej. A tak stál a čakal, kým nevrzla brána a nezjavila sa v nej čiernovlasá kráska z kaštieľa. Jeho kráska.





čitateľov: 801