login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Kuchyňa pani Hedvigy

@ :: Poviedky ::     Sep 10 2018, 11:34 (UTC+0)

Miesto: Košická Nová Ves, dnes: mestská časť Košice - Košická Nová Ves
Čas: tradovaný príbeh z bližšie neurčeného obdobia
Autor: Slavomír Szabó

       Boli chvíle, keď som za Terezku túžil aj dýchať. Nosil by som ju na rukách až do Košíc a potom nazad, stál by som v búrke a vetre celú noc, ak by som vedel, že sa potom na mňa ráno usmeje. Ba ak by spravila niečo zlé, dačo také, za čo by ju aj celý svet odsúdil, rád by som za ňu položil hlavu na klát, len nech sa jej neskriví ani vlas. Bol som hlúpy! Hlúpy a chudobný. Bola to moja vina? Pravda, peňazí a statku nemám ani teraz, ale už aspoň viem, že láska je sprostosť nad sprostosti, číre poblúznenie mysle nehodné zdravého chlapa a mámenie zmyslov, v ktorom pojašený človek stráca súdnosť. Láska zmení muža na prítulného kocúra, ktorý za jedno pohladenie bude priasť celú noc a potom cez deň blúdiť okolo smradľavých prasacích hnojísk, aby chytil dákeho potkana a mohol zasa pred paničkou skloniť hlavu v túžbe po ďalšom krátkom poláskaní. Terezka! Ako by sa tvárila, keby ma teraz videla? Som ako bez duše, veď načo by mi aj bola, ak ju niet čím potešiť? A to mi mama ešte nedávno hovorila, že ak sa nám Rysuľa znova otelí a neprivedie na svet býčka ale kravku, tak ju nepredá, ale nechá ju pre mňa, keď sa budem ženiť. Ženiť sa? A s kým? Slepý som bol, mal som oči, ale nevidel.
       Raz skoro zrána, to som vstával ešte na svitaní, som šiel kosiť panské lúky. Vtedy som stretol Terezku, ako ide do mesta na trh so zajdou a nesie mlieko, maslo aj vajcia na predaj. Prihovoril som sa, ona si na premerala tými svojimi nebeskými očami, až sa mi srdce rozbúšilo a vravela, že šikovný chlap vstáva vždy tak zavčasu a páči sa jej, že už nedrichmem. Lenže jej brat je na vojenčine v dákom regimente, otec jej leží doma a strašne kašle, takže ten ich kúsok zeme nemá kto pokosiť. Že to musí urobiť ona, isto zajtra. Pochopil som to ako prosbu a bez rozmyslu som sa jej ponúkol, že ja im ten pasienok pokosím. Však to je neďaleko, hneď pri ceste na Lingove. Vtedy sa na mňa usmiala a ja som túžil, nech už je zajtrajšie ráno. Predstavoval som si, ako nám bude. Urobím všetko raz dva, ona pohrabe a potom jej skúsim navrhnúť, aby sme si spoločne trochu oddýchli. Už som nás videl, ako ležíme hľadiac na mraky, pokosená tráva krásne vonia a ona zatvára oči, keď sa nám spoja ruky a pery.
       Omyl. Ďalšie ráno som sám došiel na ich lúčku, sám som kosil, ona sa ani neukázala. Z mojich plánov neostal ani prd. Bol som sklamaný, tiež trochu zlostný, no na druhej strane som mal strach, či sa Terezke niečo nestalo. Z Lingova som sa náhlil ako nikdy, prešľapoval som z nohy na nohu pred ich dvorom, nechcel som vtrhnúť dovnútra a rovno sa pýtať. Tak mi ušiel čas, no bez výsledku. Nakoniec som musel odísť za majstrom Pištom. Za mäsiarom, čo mu pomáham a on mi niekedy platí, niekedy neplatí, ale dá aspoň trochu mäsa pre rodičov.
       „Či som nevidel Terezku? Joži, a ty to nevieš? Ešte včera popoludní ju odviezli rebrinákom do Košíc. Pobalené mala, akoby sa tam šla vydávať, lebo nazad príde ktovie kedy, možno až o mesiac a aj to len na chvíľku. Že tam dostala ponuku a neváhala, hneď ju prijala. Bude robiť u dajakého vdovca. Predtým mu nosila mlieko aj tri razy do týždňa, tak ju spoznal a dal jej miesto slúžky. Terezke zle nebude. Ten ujko vraj nosí najdlhší opasok v celom meste, taký má bachor. Dajaký obchodník s domom skoro v strede Košíc, blízko kalvínskeho kostola,“ zvestoval mi Laci, môj kamarát a ďalší pomocník mäsiara Pištu.
       „Tak, teda...“ len tak nijako som zaochkal. Cítil som sa, akoby mi z tváre vyprchala všetka krv a dych sa zastavil. „A ani mi nič neodkázala, keď...“ habkal som ďalej, ale napokon som len nasucho prehltol a točiac kamenným kotúčom som brúsil mäsiarove nože. To bola moja robota na ráno.
       „Joži, ty si ju chcel za frajerku?“ zdvihol Laci svoje čierne obočie, akoby objavil Ameriku a podivne sa usmial.
       „Staraj sa o seba!“ odfrkol som a výraz, čo sa zračil v mojej tvári, mu dal jasnú odpoveď. Radšej sa rýchlo stiahol, lebo keď som zlostný, je lepšie pratať sa mi z cesty. Opustil šopu, no nechal otvorené dvere, v ktorých sa o chvíľku objavil môj majster.
       „Ešte nie si hotový?“ zavrčal spod svojho umasteného klobúka a z jeho hlasu som cítil nevôľu. Ani som mu nepozrel do tváre, len kamsi na jeho čižmy a cekol som: „Nie!“
       „Čo ti to tak dlho trvá?“ zavŕtal do mňa, hoci nemohol ani len tušiť, kedy som s brúsením začal.
       „Keď sa vám nepáči, robte si sám!“ hodil som nože na zem, odpásal si pracovnú zásteru a prešiel som povedľa neho tak rýchlo, až sa musel odstúpiť, aby som doň nevrazil. Majster Pišta nie je zlý človek. Ale ako každý mäsiar pozerá len na svoj zárobok a chcieť po ňom, aby mal strpenie, keď niektorému pomocníkovi nie je dobre, je viac než nemožné. Zakričal za mnou, nech sa ihneď vrátim. Ani som sa neobzrel, len som mávol rukou. Viac neviem nič. Iba toľko, čo mi povedal Laci, keď sa večer za mnou zastavil. Že zajtra, napozajtra a ani nikdy viac už nemám za Pištom ísť, lebo toto si vraj nebude dovoľovať nikto.
       „Veď som ani nič iné nečakal,“ skôr som šepol ako povedal a v tej chvíli mi to bolo celkom jedno.
       „Vidím, že je s tebou voľačo nedobré. Ale Jožko, neboj sa, to prejde,“ skúšal Laci vľúdny tón, ale to bolo to, čo som si prial zo všetkého najmenej. Aby ma niekto utešoval. A ešte on, čo nikdy zblízka k dievke neprivoňal! Čo on môže vedieť, ako sa cítim?
       „Vypadni!“ pred oči sa mi vohnala zúrivá červeň, vstal som a tuším som voľačo držal v ruke. Možno len palicu, možno nôž, tým som si už nie istý. Laci sa vyparil ako gáfor a bol som rád, že som sám a nemusím nikoho počúvať.

       V ten večer sa mi zaspávalo ťažko. Vyšiel som na pôjd, ľahol som si do sena. Ostať v jednej izbe s rodičmi a sestrami sa mi nechcelo. Hľadel som do tmy a v hlave sa mi premieľali kadejaké obrazy. Ani neviem, odkiaľ sa vzali. Samé prišli, akoby bez môjho pričinenia a nútili ma, aby som ich útrpne sledoval. Tak sa mi vynorila predstava, ako tučný domáci pán s plešivou guľatou hlavou sedí za stolom a slúžka Terezka mu nesie večeru. Pán sa napcháva, až mu tečie masť po brade, potom si spakruky utrie ústa a začne rozprávať. Hovorí o tom, ako mu je ľúto za zosnulou ženou. Priam sa pritom rozcitlivie a vyberá slová, o ktorých vie, že rozochvejú jemné srdce. Terezka na neho hľadí a div sa jej po lícach nekotúľajú slzy. Chlapíka ťaží plné brucho, tak si rozopne svoj dlhočizný opasok a potom ju vyzve, nech si vezme stoličku a prisadne si hneď k nemu. Terezka poslúchne a on hovorí ďalej, že je ťažko žiť mužovi samému, keď má v srdci veľa lásky, o ktorú sa niet s kým podeliť. Potom zafňuká ako decko a zatiaľ čo ju jednou rukou objíme okolo ramena, aby si ju pritiahol bližšie, druhá ruka vkĺzne pod jej sukňu...
       Stačí! Terezka? Nie, je to už len Tereza a hotovo! Nestál som jej ani za to, aby mi povedala, že odchádza, ale svet sa nezrúti! Nájdem si inú, lepšiu! Škaredý nie som, dobre to viem a musím to využiť. Nebudem sa zahadzovať so slúžkami, ani vzdychať pri mladých dievkach bez vena. Láska je hlúposť! Mladá vdova s dobrým majetkom mi bude isto lepšia. A takých tu máme niekoľko! Darmo okolo nich krúžia kadejakí ujkovia, taká bohatá vdova, čo dosť podedila, ďalšie statky nepotrebuje, mladý muž jej bude osožnejší! Ožením sa tak, aby som nemusel rátať každú mincu! A až raz košický pánko s dlhým opaskom zatúži po novej a neokukanej slúžtičke, Tereza ma ešte bude prosiť, aby mohla slúžiť u nás! Pri pozdrave pokorne skloní hlavu a sľúbi mi, že bude robotná a poslušná, ako sa na obyčajné slúžky patrí. Nič iné si nezaslúži!

       Ráno je múdrejšie večera. Tak aspoň hovorieval môj dedo. Otec tiež vraví podobne, lebo keď má spraviť voľajaké vážne rozhodnutie, tak si len dlho šúcha bradu a nakoniec kývne plecom, že sa na to musí najskôr vyspať. Keby nemal dedo taký tuhý spánok, dobre by vedel, že ráno nie je človek o nič múdrejší ako večer, keď sa celú noc len prehadzoval a nezažmúril oka. Ba práve naopak. Čím viac sa blížilo svitanie, tým som bol nabrúsenejší. Na Terezu, na chudobu, na lásku, na život. Viečka mi oťaželi až keď začala blednúť obloha, ale hneď nato spustili svoje trilkovanie, čvirikanie, pípanie a švitorenie hlúpe vtáky. Celú dedinu zaplnili mnohorakými hlasmi, čo zneli, akoby sa mi vysmievali a ja som mal chuť zliezť z pôjda a hádzať po nich kameňmi. Isto, nepomohlo by to, tak som si radšej priložil dlane na uši a snažil som sa, aby ku mne neprenikol ani jediný tón.
       Doma nič nevedeli. Ani o mojom smútku, ani o tom, že ma už majster Pišta nechce. Zišiel som rebríkom na dvor a nedal na sebe nič znať. O chvíľu som už kráčal prašnou ulicou, akoby som išiel do roboty. Všetko som si premyslel. Celé hodiny som dumal, predstavoval som si jednu vdovu po druhej a skúsil odhadnúť, aké by to bolo, keby som sa začal okolo nich obšmietať. Najskôr len tak, že či im netreba s dačím pomôcť. Narúbať drevo, vyčistiť chliev, opraviť strechu - to by asi chceli najviac, lebo slamené kyčky som na naučil dobre viazať pri majstroch strechároch z Olčváru. Že im jeden deň pomôžem zadarmo, nech vidia, že mi robota nesmrdí, a potom sa možno dohodneme. Niečo také isto neodmietne žiadna. Potom som si predstavoval, ako by som u ktorej pochodil. O chudery bez statkov som myšlienkami ani nezavadil. Ani o stareny. Myslel som na tie, čo by sa ešte rady túlili k chlapskému telu. Zubatú Margitu som vylúčil ako prvú. Vydávala sa, keď som sa ešte hrával s dreveným koníkom a už vtedy vyzerala tak, akoby jej zuby nevedeli, ako majú rásť. Keby na ňu štekal dáky zlostný pes a ona by sa naň zacerila, pes by isto od strachu zakňučal a ušiel kade ľahšie. Však aj preto si ju vzal len starý Imro, čo bol navyše i chorý. Keď Imro pošiel, všetko jej zanechal, ale už sa nevydala. Možno preto, že v dedine nemáme žiadneho slepca. Rozmýšľal som aj o vdove Mare, či Marči, ako ju volajú, ale tá čoskoro zvädne. Už jej hádam tiahne aj na štyridsať. Navyše má päť detí a tie jej isto prejedia celé imanie. S takou ženou by som si len priťažil. Eržička by však nebola na zahodenie. Staršia je hádam len o sedem rokov, muž jej chodil furmančiť a skupovať zvieratá na porážku, čo potom predával tunajším mäsiarom. Tak si zarábal a vraj nie zle. Raz sa však domov nevrátil a potom ho našli až voľakde na Zemplíne. Teda našli len to, čo z neho ostalo. Nazad ho priniesli vo vreci a až potom dali do truhly. Vraj to tak smrdelo, že chlapov, čo pomáhali, museli riadne opiť, aby hneď nezdrhli. Hovorí sa, že ho roztrhali vlci, ale Eržička si i tak myslí, že to boli zbojníci. Pri jej mužovi nenašli žiadne peniaze a tie vlci nepotrebujú, nevzali by ich. Ba ani koňa a voz. Ak by tam voz stál a kôň by bol roztrhaný, to by bolo iné. Ale takto... Eržička má len jedno decko a hoci chodí stále v čiernom a hlavu má prekrytú šatkou až nad oči, vždy je pekná. Lenže sa okolo nej točí niekoľko vdovcov. To nič. Fúzatí ujkovia si budú musieť nechať ujsť slinu.
       Už som si to aj mieril k Eržičkinmu domu, keď mi oči padli na Hedvigin statok. Zastal som a rozmýšľal. Hedviga! Stvora krásna, ale divná. Čudesná. Chladná krása, čo sa nikdy neusmeje, ale je vraj bohatšia než richtár. Tvár má ako z vosku, ruky jemné ako dáka panská slečinka a inak o nej nikto nevie skoro nič. Ani to, odkiaľ a prečo sa sem prisťahovala. Len sa tu naraz ukázala a nechala si zbudovať parádny dom s veľkým dvorom. Potom začala skupovať kravy, pasienky, najala si paholka. Ale nie od nás, vlastne nevedno odkiaľ ho mala, lenže jej vraj nedávno odišiel, či možno ho sama vyhodila. Už len to meno - Hedviga. Nikdy predtým som nepočul, že by sa tak mohla nejaká žena volať. Niektorí hovoria, že je vydatá, ale muža má v Amerike. Iní, že je slobodná alebo vdova. Nedá sa to hneď spoznať. Nie je ako tie naše valalské, čo po svadbe bez čepca či šatky ani nevystrčia hlavu z domu. Hedviga nosí klobúk. Taký, aký som videl len u urodzených paničiek v Košiciach. Za opýtanie sa na prácu nič nedám. Pomaly som otvoril bránku na dvor a vošiel za plot.

       „Majster Pišta? Sprostý som bol, že som tak dlho robil skoro zadarmo. Vieš, ako sa pozerá na svet. Nie si vyučený mäsiar, tak nie si skoro nič a podľa toho i platí. Teraz mi je lepšie,“ hovoril som priamo a sebaisto, keď som zastavil voz, vidiac Laciho na okraji cesty. Bol už podvečer, kravy som prihnal z pastvy, ale musel som ešte zájsť do Olčváru, kde pani Hedviga nakúpila seno. Treba chystať zásoby na zimu, statku má dosť.
       Laci ma počúval, opäť s prekvapením dvíhal to svoje čierne obočie, ale teraz mi to robilo dobre. Sediac na kozlíku som naň hľadel zhora a zdal sa mi skoro smiešny. Vlastne všetko chudobné sa mi zdalo smiešne. Povedal som mu, ako pansky sa mi u pani Hedvigy žije. Že hoc paholok, nespávam v maštali, no mám vlastnú izbu. Neveľkú, ale mám a je v nej posteľ lepšia, než máme doma. Hedviga rada varí a každý deň ma núka dobrotami, o ktorých si môžu nechať zdať aj tí najbohatší majstri. Včera to bola jemnučká kuracina, predvčerom chrumkavé prepelice a dnes večer, keď sa vrátim, ma čaká dáke prekvapenie, vraj dobrota nad dobroty. A ráno, to som sa na chvíľku odmlčal, aby som ešte zvýšil Laciho závisť a zvedavosť, každučké ráno mi podá plný hrnček teplého vtáčieho mlieka. Tak! Keby Laci nemal na hlave taký malý ošúchaný kalap, obočie by mu teraz vyletelo hádam až po oblohu.
       „Joži, videl si niekedy pani Hedvigu variť?“ opýtal sa hlúpo. Ako by som ju mohol vidieť variť? Veď ráno hneď po dojení vyženiem jej kravy na pašu, vrátim sa až na obed a už je navarené. Nie veľa, ale je. Na obed sa neradno nadžgávať, lebo potom sa chce človeku spať a na rade je ďalšie dojenie a zasa musím na pastvu. Ale keď sa vrátim popoludní, celý dom vonia, až sa cítim ako v siedmom nebi.
       „No,“ Laci sa začal podivne krútiť, akoby ho žrali mrle, „skús niekedy prísť o chvíľku skôr a pozri, ako varí. A ešte niečo. Nožík máš?“
       „Mám,“ prikývol som, veď parobok bez noža je ako nekompletný.
       „Tak si ho posväť. Tým potom nakrájaj mäso, čo bude na tanieri. Vieš, trochu som sa pýtal niektorých ľudí a...“
       Posledné slová som už nepočul. Popohnal som kone, kolesá zaškrípali o kamienky na ceste a nechcelo sa mi viac strácať čas. Nedarí sa ti? Si ľuďom na posmech. Začne sa ti dariť? Potom ťa ohovárajú a vymýšľajú si kadejaké nezmysly. Vlastne, nič iné som ani nečakal. Zastavil som len preto, aby mi Laci závidel a nech si hovorí, čo chce, ja sa môžem iba usmievať.

       Niet nad Hedvigu! Všetci trochári, čo si o ňu obtierajú jazyk, jej nesiahajú ani po päty. A to som ani Lacimu nepovedal všetko. Keď si pani zloží ten svoj klobúk a rozvlnia sa jej gaštanové vlasy, je krásna. Zrelá žena s porcelánovou pokožkou, na ktorej niet ani fliačika či nebodaj ohyzdnej vyrážky. Jej pery sú zvodné, až sa musím ovládať, aby som ju nechytil okolo pása a neokúsil ich sladkosť. Nesmrdí potom, ale vie sa krásne navoňať. Hlas má mäkký a jej oči akoby pohládzali. I keď to inde nebýva zvykom, my jedávame spoločne za jedným stolom. Ba čo viac, ona ma obsluhuje. Kladie predo mňa tanier, naučila ma jesť vidličkou a ak som všetku robotu urobil ako treba, nezabudne ma pochváliť. Neviem, či len snívam, alebo žijem skutočný sen, no zmocňuje sa ma nádej, že raz jej budem azda i viac ako paholok.

       Mohol som si hovoriť, čo chcem. Predsa len, s Lacim sme kamaráti od detstva, je mi ako brat, ktorého som nikdy nemal. Možno som sa nemusel až tak vystatovať, azda stačilo len počkať a bol by mi povedal niečo viac. On sa skôr kadečo dozvie, s ním sa ľudia viacej rozprávajú, iných moja prchkosť odrádza. Rozmýšľal som nad tým, jednu chvíľku som jeho rečami opovrhoval, vzápätí som sa mal chuť otočiť a vrátiť nazad s prosbou, nech mi dopovie o Hedvige viac. Hej, ľudia závidia, vymýšľajú si, ale ani lístok na strome sa bez vetra nepohne. Myšlienky v mojej hlave sa vynárali celkom náhodne, často si protirečili a ja som odrazu pocítil akúsi úzkosť. Nakoniec som sa aspoň zastavil v olčvárskom kostole a svätenou vodou pofŕkal nôž. Keď som naložil seno na voz, kone som hnal nazad tak rýchlo, ako to len šlo. Vrátil som sa skôr, než som predpokladal a zistil som, že Hedvigy doma niet. Hľadal som všade, dokonca som i zaklopal a pootvoril dvere na jej izbe. Zbytočne. No práve v tej chvíli sa mi zdalo, akoby na povale čosi zaprašťalo. Šiel som hneď von, vyliezol po rebríku a nazrel tam. Pani Hedviga, v dlhej sukni až po členky a v krásnej bielej blúzke s nekonečným množstvom malých gombíkov i úzkym golierom pri krku, držala na rukách tácku s prázdnymi taniermi. Stále pri komíne, naklonila sa k nemu a zavolala: „Kak!“
       Odrazu sa z komína ozval hlas, skutočný, taký ako ľudský, a riekol: „Kuk!“
       V tom momente sa na tanieroch zjavili pečené klobásy, jaternice, kyslá kapusta a lokše. Viac mi nebolo treba. Skôr som skočil ako zliezol z rebríka, chvatom som vyliezol na voz a popohnal kone ku stajni. Tam som ich odpriahol a začal vykladať seno. K domu som ani nepozrel a prial som si, nech sa tam nemusím viac vrátiť.

       „Sľúbila som ti dobrotu nad dobroty, a tak i bude,“ usmiala sa na mňa pani Hedviga, keď som si sadol v kuchyni ako vždy, už umytý a v čistej košeli, ako to chcela. Práve sa chystala uložiť mi všetko až pod nos. Treba uznať, voňalo to prenáramne. „To je jedlo pre môjho paholka, ktorý aj dnes urobil kus dobrej roboty,“ usmiala sa, keď položila taniere na stôl a chystala sa vytiahnuť z kredenca príbory. V tej chvíli, v tom krátkom okamihu, ako sa mi otočila chrbtom, som vytiahol posvätený nôž a zapichol ho do klobásy. Omamná vôňa sa stratila a ústa plné slín sa div nenaplnili zvratkami. Na mojom tanieri sa odrazu všetko jedlo premenilo na kravské lajná.
       „Čo si to...“ zakričala, len čo to zbadala. Ale na mňa kričať nikto nebude. Ani ona!
       Rýchlo som vstal, stolička skoro spadla a spustil som: „Ty bosorka! Aj teba pichnem tým nožom! Nie, nie, nie! To by bolo veľmi jednoduché! Za vlasy ťa dotiahnem pred kostol aj s tým druhým tanierom. Tam posväteným nožom premením jedlo na lajná, nech všetci vidia, čím si ma kŕmila! Nech vedia, že si bosorka a nech i tak s tebou naložia!“
       Pani Hedviga očividne zbledla, urobila pár krokov vzad a príbory jej s hrmotom vypadli na zem. Chytila sa steny, aby sa celkom nezosypala a keď začala hovoriť, pery sa jej triasli.
       „Jožko, a či to jedlo bolo zlé? Koľko ľudí musí orať, siať, žať, mlátiť, mlieť, hniesť a piecť, aby sa dostali k jedinému krajcu chleba? Koľko roboty majú okolo svíň, aby si mohli dopriať aspoň kúsok slaniny. A my? My predsa nemusíme. Vari som ti niekedy urobila čosi nedobré? Vari som urobila voľačo zlé niekomu inému? Pobosorovala som komusi kravu, aby miesto mlieka dojila krv? Uhranula som niekoho, aby oslepol? Zoslala som na dedinu mor? Nič z toho som nespravila a predsa sa musím neustále sťahovať z kraja do kraja, z dediny do dediny, lebo ľudia závidia, ohovárajú a chcú ma upáliť. Ja predsa neškodím nikomu! Neoplácam im to, vždy utekám, lenže už utekať nechcem. Hej, mám dosť sily, aby som nemusela, ale netúžim neprajníkom škodiť. Viac než ktokoľvek iný, potrebujem iba jedno. Lásku.“
       „Myslel som, že potrebujete paholka,“ cítil som sa odrazu hlúpo a nevedel som, čo mám povedať. Dokonca som sa začal prenáramne hanbiť, že som pani Hedvige pred chvíľkou tykal. Stále sa chvela, hľadela mi do očí a nevravela nič. „Teda lásku... Veď ja vás už, gazdiná,“ slová zo mňa vychádzali ťažko, „ja vás ozaj ľúbim. Len neviem, prekvapilo ma to a...“
       „Pst!“ priložila si Hedviga prst na ústa, pristúpila ku mne a objala ma. Pocítil som nával nehy a horúčavu, čo zaliala moje telo, no zvyšky rozumu ešte ostali.
       „Keď sa vezmeme, bude polovica majetku moja?“ hlesol som ešte, ona prikývla a potom ma chytila za ruku, ťahajúc do svojej izby.

       Paholok? Kdeže! Som pán! Pán, čo má paholkov. Ku kravám som ešte dokúpil svine, ovce i polia. Každý sa k nám tlačí do roboty, od svadby si už nikto o Hedvigu neobtiera jazyk. Mňa oslovujú gazda, lebo Hedviga mi nechala starosť o statky. Pravda, na jedlo nemíňame, čo vypestujeme a vychováme, predáme. Peňazí je dosť. Viac, než dosť. A keby sa tu za slúžku hlásila Tereza? Ani neviem, prečo som si na ňu spomenul. No čo, slúžku nám netreba. Upracú paholkovia a navarí pani domu. Alebo náš komín? Nakoniec, to je jedno. Kak. Kuk.







čitateľov: 1372