login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Koža

@ :: Poviedky ::     Oct 28 2018, 14:41 (UTC+0)

Miesto: Trstené pri Hornáde, okres Košice-okolie
Čas: okolo roku 1933
Autor: Slavomír Szabó

       Gitka sa mi vždy páčila. Ešte aj v časoch, keď ma dievčatá vôbec nezaujímali a zdali sa dobré akurát na to, aby sme ich mohli ťahať za vrkoče. Vtedy sme sa na tom bavili, ony kričali, ale Gitku som takto netrápil. Ba rozčuľovalo ma, ak ju za vrkoč ťahali kamaráti, ale nepovedal som im to. Iba by ma vysmiali, že je moja frajerka. Isto, hádal by som sa s nimi o život, že je pre mňa menej ako vzduch a môže mi byť ukradnutá, ale nebola. Lenže to som ešte nedokázal priznať ani sám sebe. Iba som cítil, že ak na mňa pozrie, niečo sa vo mne pohne, a hoc som ju občas sledoval so zatajeným dychom, zväčša som sa jej vyhýbal. Je lepšie, ak sa cítim sám sebou istý, a pri nej to tak nebolo. Hej, kamaráti z celého Nadošča by sa rehotali, chytali by sa za bruchá, škerili by sa na mňa a posmešne pokrikovali: „Gita a Pešta! Gita a Pešta! Frajeri! Frajeri!“ Kiež by mali pravdu.
       Ale to platí až teraz. Myslím na ňu, najmä keď usínam. V lete spím aj s oboma mladšími bratmi na pôjde na slame. Neviem, prečo nás tam otec s mamou stále posielajú, keď je izba dosť veľká, ale vlastne som tomu i rád. Chrápu obaja. Otec i mama. Ba mama aj často niečo vykrikuje zo sna a vtedy nás všetkých zobudí. Ale to nie je podstatné. Keby sa Gitka stala mojou frajerkou, cítil by som sa šťastný. Často si predstavujem, že leží vedľa mňa a zhovárame sa; kdesi vo svojej hlave počujem celé vety, ako mi vraví, že je jej so mnou dobre a celé dni myslí iba na mňa. Gitka! Ako jej len povedať, čo k nej cítim? Nevysmeje ma? Neohrnie nosom, že takých, ako som ja, môže mať na každý prst desať? To by som nezniesol. Zúril by som ako ranený pes, čo si jazykom nedosiahne na ranu a nedokáže si ju vylízať. Bojím sa, že odmietnutie by bolo horšie ako bitka od mamy, keď jej večer klamem, že som si umyl nohy, ale ona zistí, že je na nich špina z niekoľkých dní. Čo to tu táram? Čo to tu pletiem? Veď to sa nedá ani porovnať! Tak žijem ako žijem, keď občas stretnem Gitku na ulici, sotva jej pozdravím na pol úst a zrýchlim krok, aby som sa necítil trápne.

       Bolo to popoludní, keď som sa vracal zo Ždane. Otec ma tam poslal, že treba strýkovi narúbať drevo. Kúpil ho teraz, v lete je lacnejšie ako pred zimou, a variť na ohni sa musí po celý rok. Pätnásťročný chlapec sa vraj nemá čo flákať po dedine, tak nech nejako užitočne využijem čas, keď už žatva skončila. Domov po robote som šiel pomaly, nenáhlil som sa. Veď len čo sa ukážem, zasa mi dá niečo robiť. Ramená ma boleli, kráčal som so zvesenou hlavou a hľadel na svoje bosé nohy. Na chvíľku som zdvihol zrak a srdce sa mi rozbúšilo. Pri Kadlubku, tam pri tom kríži medzi oboma dedinami, šla predo mnou Gitka. Spoznal som ju, hoc nebola celkom blízko. Jej plavý vrkoč, tenučké biele lýtka a spôsob akým kráča, akoby našľapovala len na špičky, to sa nedá spliesť so žiadnou inou. Rýchlo som znova pozrel na zem. Váhal som, či zrýchliť a dobehnúť ju, alebo radšej spomaliť. Ktovie, čo robila v Ždani ona a vôbec... O čom sa s ňou budem zhovárať? Začne sa mi pliesť jazyk, pocítim, ako sa mi potia dlane a nakoniec sa budem hanbiť tak, že by som sa najradšej prepadol pod zem. Znovu som pozrel pred seba a zbadal som, že Gitka zastala. Otočila sa, akoby vycítila môj pohľad a stála tam, kým prídem bližšie. Dočerta! Už je to tu!
       „Rúbal si drevo?“ usmiala sa, keď som bol už celkom pri nej a cítil som, ako sa mi chveje žalúdok. Ani v kolenách som nebol pevný a v hrdle mi vyschlo.
       „Hej. Skade vieš?“
       „Videla som ťa cez plot. Stál si tam na jednom dvore, pri tebe kopa klátikov a mal si v rukách sekeru. “
       „Jasné, že som stál na jednom dvore. Na dvoch dvoroch som stáť nemohol, no nie?“ bol som rád, že mi aspoň voľačo napadlo a nemlčal som.
       „A tá veľká kopa dreva? To si všetko porúbal sám?“ usmiala sa. Cítil som, že mi nadbieha. Prikývol som. „A aspoň ti za to dačo dali?“
       „Veď to je rodina. Čo mi mali dať?“
       „Odmenu.“
       „Odmenu mám teraz. Že som stretol teba,“ ani neviem, ako mi to vykĺzlo z úst a hneď som si zahryzol do jazyka. Líca mi horeli a aj Gitka sa začervenala.
       „Ja som rada, že si tu. Pri tom kríži sa bojím. Vraj tu tancujú bosorky.“
       „Neviem, nepočul som,“ kývol som ramenami, ale kdesi vo vnútri som bol šťastný, že ma nevysmiala.
       „Ako to, že nie? Veď každý o tom hovorí.“
       „Ja som počul, že celá tvoja rodina je poverčivá. Teda kamaráti sa zabávali na tom, že keď ste kúpili kravu, tak tvoj otec ju prvýkrát voviedol do maštale zadkom. Videli to. Vraj kvôli bosorkám,“ zarehotal som sa v nádeji, že na Gitkinej tvári zbadám rovnaký úsmev, ale ona len stiahla pery do úzkej čiarky a vykročila k Nadošču. Ja rýchlo popri nej.
       „Hlupáci sa z toho smejú. Hej, otec tak urobil, lebo mu to poradili. Predtým nám krava zdochla. Nemala mlieko, dojila krv. Mama vravela, že mala porobené. Vraj sa otec nemal pohádať s felčiarom. S ujkom Janom, čo sa stará o stádo Kovácsovcov. Dokáže vyliečiť zvieratá dotykom rúk! Ale ak treba, vie im aj poškodiť. Stačí, ak na ne škaredo pozrie. Isto tak urobil aj našej starej krave. Teta z Gyňova povedala, že ak chceme, aby nám novú kravu nemohol nikto urieknuť, prvýkrát ju máme voviesť do maštale zadkom dopredu. Ale ani to nestačí. Otec musel zobrať kožuch, čo nosil na furmanky a porúbať ho sekerou. Z kúskov toho kožucha potom urobil prvú podstielku pod kravu a teraz vraj nad ňou nemajú bosorky ani bosoráci moc.“
       Pozeral som na Gitku, na jej dievčenskú tvár, trochu špicatý nos, na konci jemne ohnutý dohora, a dlhé mihalnice, ale k tomu krásnemu zjavu mi tieto reči vôbec nešli. Navyše, jej hlas znel akosi ustráchane, akoby sa bála, že už len samotným rozprávaním o bosorkách môže privolať ich pozornosť a pritiahnuť zlo.
       „Tvoj otec rozrúbal dobrý kožuch a hodil ho pod kravu, aby naň šťala?“ pokrútil som neveriacky hlavou.
       „Radšej prísť o kožuch ako o kravu!“ prikývla Gitka rozhodne.
       „Teda...“ hľadal som primerané slová. Nechcelo sa mi rozprávať práve o takýchto hlúpostiach, už som sa cítil smelší a najradšej by som ju chytil do náručia, až by sme od slasti leteli niekam k oblakom. Ale držal som sa stále pri zemi. „A odkiaľ by bosoráci a bosorky mali takú moc?“
       „Zapredali dušu!“ hlesla Gitka. Vyzerala, že má v tom jasno. Potom však zastala a pozrela na mňa spýtavo. „Nebudeš sa zo mňa vysmievať pred chlapcami? Vieš, iným by som to nepovedala.“

       Slnko už strácalo zo svojho žiarivého jasu. Jeho žeravá guľa bez lúčov schádzala z bezmračnej oblohy za hrebene hôr, keď som prechádzal ulicou k našej bránke a odtiaľ na dvor a domov. Cítil som sa šťastný. Úplne šťastný, najšťastnejší na svete. Bolo mi jedno, či ma otec zderie, kde som sa toľké hodiny túlal. Po tom, ako sa mi Gitka priznala, že o bosorkách a rozsekanom kožuchu by s iným chlapcom nehovorila, svitlo mi, že som pre ňu viac než ostatní. Verí mi. Moja neistota bola preč, neostalo po nej ani stopy. Chytil som ju za obe ruky a prisahal jej, že o tom nikomu nepoviem. Že mi môže hovoriť celkom všetko a nevytiahnu to zo mňa ani na dereši. Potom som sa jej opýtal, či sa pôjdeme prejsť k Hornádu. Vyhŕkla, že vraj načo, ale hneď sklopila oči, asi sa spamätala, jemne sa usmiala a povedala, že rada.
       A tak sme šli. Hoc sme sa na tom nedohodli, zahli sme k rieke ešte pred dedinou, nech nás nikto nevidí a neprídeme do rečí klebetných tetiek. Sedeli sme na brehu a pozerali, ako na opačnej strane rieky poletuje pestrofarebný rybárik. Jeho perie sa ligotalo ako modré a červené zlato, ale živé. Ba vlastne, zdalo sa mi, že živé je všetko okolo nás. Že stromy dýchajú a voľačo nám šepkajú svojou tajomnou rečou, že aj v každom kameni tlčie srdce a ryby pod hladinou nečujne spievajú piesne o tom, že kto ľúbi, prechádza bránou z územia hlupákov do ríše šťastných duší. Každé Gitkine slovo mi znelo ako rajská hudba, cítil som, akoby sa v mojej hrudi voľačo rozochvievalo. Azda ako struna huslí, po ktorej majster muzikus správne pretiahne slákom a na myseľ mi prichádzali slová, ktoré by mi inak nenapadli. Nie, Gitke som ich ešte nehovoril, snažil som sa byť zdržanlivý. Bál som sa, aby som ju svojou bezprostrednou úprimnosťou príliš nevyľakal, ale naše oči si povedali všetko. Od Hornádu som ju vyprevadil poza humná a záhrady až k ich domu a tam som sa priznal, že teraz sa mi isto o nej bude znovu snívať.
       „Znovu?“ prekvapila sa.
       Iba som sa usmial a ešte chvíľku hľadel, ako už odchádza, ako sa vzďaľuje a túžil som sa za ňou rozbehnúť. Ale čo by som tým zmenil? Aj zajtra je deň. Už sa naň teším. Len ešte musím podumať, ako to urobím, aby sme sa opäť stretli.

       „Pešta! Kde si bol?!“ otcovi sa až triasli ruky, keď ma zbadal, ako s úsmevom vchádzam do kuchyne. Čakal som spŕšku otázok, možno dve tri po hlave a bol som pripravený vyhovoriť sa, že ma rúbanie dreva zmohlo natoľko, až som si na chvíľku sadol na trávu pri ceste a zaspal som. Klamať sa nemá, ale čo robiť, keď za pravdu by som dostal ešte viac?
       Otec nečakal na odpoveď a vošiel do izby. Prekvapilo ma to. Šiel som za ním. Na posteli pod bachratou perinou ležala mama.
       „Prišli všetci?“ opýtala sa otca, akoby ani nevedela zdvihnúť hlavu a pozrieť ku dverám, keď som tam vstúpil.
       „Iba Pešta,“ hlesol otec.
       „Pošleš ho tam?“
       Otec prikývol.
       Chvíle, keď moja duša krúžila vo víre šťastne zaľúbených, sa náhle skončili a premkol ma strach, pretože som pochopil, že mama je chorá. Nie len tak obyčajne, ako keď tečú sople a čelo sa perlí kropajami potu, ale isto sa stalo niečo viac, čosi horšie, lebo vyzerala ozaj biedne.
       „Bež do kuchyne!“ otec po mne švihol pohľadom, a keď za mnou po chvíľke prišiel, jeho reč mi spočiatku nedávala zmysel.
       „Pôjdeš ku komenciášom pána Kovácsa a vyhľadáš felčiara.“
       „Ujka Jana?“
       „Tak. Nájdeš ho a povieš mu, že ho veľmi pekne prosím, nech všetko nechá a príde k nám. Ale ihneď! Že mu dáme, čo si zažiada a ak nechce drevo, vajcia ani sliepky, tak hoc aj peniaze. Len nech príde!“
       „Ale bude sa pýtať, prečo má prísť,“ potreboval som vedieť viac.
       Otec sa zamyslel. „Nehovor s ním pred nikým, ak by pri ňom boli iní ľudia, len povedz, že máš odo mňa odkaz, ale musíš mu ho povedať osamote. A keď budete len dvaja, odkáž mu, že s mamou je zle. Že je slabá, sotva hovorí, iba leží, ale že... Povedz mu, že v noci, keď sa vracala zo Ždane domov, že pri kríži na Kadlubku videla tancovať bosorky. Utekala, ale ony za ňou. Chytili ju a spoznala ich. Vraveli, že ak ich prezradí, bude po nej. Nikomu nič nepovedala, ale aj tak je chorá. Že odpadla presne na poludnie a odvtedy... Povedz mu, čo si videl a už za ním bež!“
       Otcov hlas nezniesol odpor. Čo ako sa mi to zdalo nezmyselné, šiel som hneď von a utekal dedinou. Kadlubok! Koľkokrát som tadiaľ prešiel a nikdy sa nič nedialo. A dnes? Najskôr Gitka, že sa tam vraj bojí a potom mama. Možno sa otec pletie, možno treba skutočného lekára, ale to mu nemá význam hovoriť. Ak sa rozhodne, nezmení to nikto. A možno ujko Jano, keď pozná kadejaké felčiarske triky, tak hádam aj sám povie, že stačia byliny, alebo...
       Bežal som a viac som nemyslel na nič. Len dôjsť včas, odovzdať odkaz, hoc sa na mňa bude felčiar pozerať ako na blázna, a rýchlo späť domov.

       Sú chvíle, keď človek rozmýšľa, v akom svete doposiaľ žil a či všetko, čomu veril, alebo z čoho sa vysmieval, nebolo nič iné, než bohapustý omyl. Presne tak som sa cítil, keď mi ujko Jano nakázal naliať vodu do lavóra a zakúriť v peci. Keď drevo chvíľu horelo a začala sa tvoriť pahreba, železnou lopatkou vybral uhlíky. Stáli sme pri posteli. On, otec a ja. Mama ležala, oči sa jej podivne leskli. Mladších bratov, čo sa medzitým ktovieodkiaľ vrátili, otec vyhnal na pôjd. V rukách som držal lavór s vodou a sledoval ujka Jana, ako čosi potichu odrieka. Slovám nebolo rozumieť, len monotónny hlas, čo sa niesol ponad dymiace uhlíky. Hľadel som na mamu, mal som strach, lebo len pred chvíľou chcela niečo povedať, ale zdalo sa, že už nemá dosť sily ani na pár slov. Akoby z nej odchádzal život. Ale pripustiť si túto myšlienku som si nedokázal. Otec na všetko pozeral bez pohnutia, z jeho kamennej tváre sa nedalo vyčítať nič. Ujko Jano držal lopatku nad lavórom a rýchlym pohybom voľnej ruky metal jeden uhlík za druhým do studenej vody. Napadlo mi, že sa možno popáli, ale nedal na sebe znať žiadnu bolesť. Vždy to iba zasyčalo a keď do lavóra dopadol piaty či siedmy z uhlíkov, nepočítal som ich, odniesol lopatku späť do kuchyne. Potom vzal mamu za ruky a vložil ich do vody.
        „Umy sa,“ povedal stroho a mama, cítiac vodu na prstoch, akoby obživla. Ešte stále ležala, ale rukami hýbala, omývala ich.
       „Aj zápästia. Poriadne,“ ozval sa znenazdajky otec, akoby vedel, čo v takú chvíľu robiť.
       „Teraz tvár. Ale spakruky. Nedotýkaj sa jej dlaňami!“ prikázal ujko Jano mame a tá poslúchla.
       Netrvalo to krátko, ale ani nie donekonečna. Mama si omývala privreté viečka, spánky, čelo a nakoniec pery.
       „Ešte!“ prikázal ujko Jano a všetko pokračovalo odznova. Ruky, zápästia, viečka, spánky, čelo a pery. Keď to opakovala už tretíkrát, posadila sa. Otcom to poriadne pohlo, natiahol sa k nej, ale ujko Jano ho chytil, že ešte nie, nech sa jej zatiaľ nedotýka.
       Vonku sa medzitým poriadne zotmelo a izbu naplnilo svetlo petrolejky. Jej blikotavý jas v tejto nezvyčajnej chvíli ešte zvyšoval napätie a vytváral na stenách rozličné tiene. Zdalo sa, akoby sa hýbali. Hľadel som už na ne, nie na mamu. Chvíľku to vyzeralo, akoby tých tieňov bolo viac, než môžeme vrhať my i všetko ostatné. Akoby sa mihali, zjavovali sa a mizli, dvíhali, leteli z vybielenej steny na strop, padali na podlahu, černeli i bledli, postupne sa strácali, až ostali len tie naše.
       „Ukáž lavór!“ prikázal mi ujko Jano a otočil som sa k nemu. Vzal petrolejku zo stola a dvihol ju natiahnutou pravicou až ku mne. Sledoval som jeho vodnaté oči do chvíle, kým povedal: „Koža je tam, bude dobre.“
       Opäť som ničomu nerozumel. Otec sa hneď nahol nad mamu a ona, čo ako doposiaľ slabá, sa usmiala a prežehnala. Pozrel som do lavóra a videl, ako sa na povrchu vody čosi zrazilo. Vyzeralo to ako kočonina, či naozaj koža, ale akási čudná, priesvitná, čo si pláva na hladine, hoc sa tam nemala ako dostať.
       „Vieš, čo máš robiť?“ obrátil sa ujko Jano teraz na mňa.
       Čo je to za otázku? Ako by som to mal vedieť? Teda, o metaní uhlíkov som už voľačo počul, ale nikdy som to zatiaľ nevidel. Ba ani neveril, že by niečo také mohlo pomôcť. Ale koža na vode? Čo s ňou?
       „Neviem,“ zavrtel som hlavou.
       „Vynes to von a vylej. Ale nie na dvor, ani na cestu! Vylej to niekam, kam človek nikdy nešliape.“
       „Môžem na hnojisko?“
       Ujko Jano prikývol. Vyšiel som von a ešte stále zmätený urobil tak, ako po mne chceli. Keď som sa vrátil, mama už stála pri dverách a lúčila sa s tým podivným felčiarom, o ktorom mi dnes Gitka hovorila, že vie pomôcť i uškodiť. Mama dokonca hovorila nahlas, hoc nedávno stratila hlas. A len čo ujko Jano odišiel, opýtala sa ma, či nie som hladný. Akoby sa ešte pre chvíľkou takmer nelúčila so životom.

       Neviem, koho mama zazrela pri kríži na Kadlubku. Neviem, či máme v dedine bosorky, alebo boli odinakiaľ. Ale viem, čo som videl. Povedať to kamarátom? Nie, dokážem si predstaviť ten posmech. No Gitke to povedať môžem. Ona mi uverí. Vie o tom isto viac ako ja. Už ráno pobežím rovno k nej. Otca sa radšej nič nepýtam. Ešte si spomenie, že som neprišiel hneď domov, ako mi kázal a bude nedobre. Teraz je spokojný, netreba to meniť. Nič už netreba meniť. Teraz je všetko presne tak, ako má byť. Ba ešte lepšie, než som dúfal...

čitateľov: 740