login|password  
ZAREGISTRUJ SA!
vyhľadávanie na stránke

English version

Nov 06, 2018

klikni na obrázok pre zväčšenie a popis

prezri si archív(242)

vložiť obrázok do galérie

Sestry

@ :: Poviedky ::     Nov 18 2018, 13:24 (UTC+0)

Miesto: Kechnec, okres Košice-okolie
Čas: jar 1528
Autorka: Zuzana Kratyinová


       Nadišlo marcové ráno roku Pána 1528. Zima zatiaľ nechcela pustiť svoju vládu z rúk. Len vzduch bol o čosi menej mrazivý, na konároch vŕb sa kolísali prvé puky a vtáci sa snažili svojim spevom privolať otáľajúcu jar a s ňou príjemné životodarné teplo. Sedliaci sa už niekoľko dní pripravovali na práce na poliach, ostrili pluhy, motyky, deti sa tešili na hry na lúkach a v žiadnej chalupe nebolo nikoho, čo by túžobne nevyčkával slnečné dni. Len vojakom uhorského kráľa Jána Zápoľského, čo vo veľkých zástupoch, plne vyzbrojení, koňmo či pešo pochodovali Via magnou – dávnovekou, historickou cestou, bola celá jar aj s prípravami na orbu a siatie ukradnutá. Šli rýchlym vytrvalým krokom a ľahostajne míňali Hidasnémeti, Tornyosnémeti i Milhosť, aby sa nakoniec zastavili pri Čiernom lese neďaleko Kechneca. Tam sa utáborili a za neustávajúceho zhonu, hluku a pokrikov veliteľov kopali priekopu a stavali val okolo hlavného tábora. Mali naponáhlo. Čakal ich stret s vojskom protikráľa Uhorska - Ferdinanda Habsburského a chceli využiť výhodu prvého na bojisku. Dúfali, že kým sa dotrmáca nepriateľské vojsko, stihnú si aj trochu oddýchnuť, aspoň na chvíľu si zložiť z hláv ťažké kovové prilbice a rukavice, osviežiť sa vodou, obalamutiť brucho krajcom tvrdého chleba namočeným v kyslom víne, skontrolovať výstroj, uľaviť si, či pomodliť sa.
       Napriek neistému osudu vojaka bola nálada v tábore výnimočne dobrá. Priam ich svrbeli dlane, aby sa čím skôr mohli chytiť šabieľ, kopijí, diel a pušiek. Azda najviac sa boja nevedeli dočkať poľskí žoldnieri. Poháňala ich nielen vidina tučného žoldu, ale najmä spaľujúca nenávisť voči Nemcom, ktorí bojovali pod Habsburgovými vlajkami. Dychtili po utrpení, smrti a krvi nepriateľa. A dnes, dnes jej potečie veľa. Veľmi veľa. Toľko vojska, koľko sa podarilo zhromaždiť Jánovi Zápoľskému, toľko nepriateľ nemá. Všade, kam sa obzrú, kam oko dovidí, je pripravený ich spolubojovník. Sú ich mračná, sú ich tisíce, ľahkých jazdcov, aj jazdcov odetých od hlavy až po päty v kovovom brnení, tiež pešiakov v kožených brigantínach a kopijníkov. Je ich oveľa viac, ako ich bude na druhej strane. Karty sú rozdané a oni držia v rukách tie lepšie. Veď nech sa len ukáže ten Habsburg so svojimi Nemčúrmi. Poženú ich kade ľahšie!

       Slnko sa ocitlo na najvyššom bode horizontu a nesmelo predelilo deň napoly, keď tvrdou zamrznutou zemou opäť zaduneli kopytá koní, plných vozov a ťažkých krokov vojakov. To sa krajinou hnalo Habsburgove vojsko na čele s hlavným veliteľom Johannom von Katzianer. Vojaci mali naponáhlo, vedeli, že nepriateľ ich už čaká a usilovne sa pripravuje na nadchádzajúci boj.
       Tiahli v zástupoch, nezastavovali, bez záujmu pochodovali pomedzi dediny, ani sa neobzreli po nízkych slamených domcoch, hádam ich ani nevnímali. Myseľ sa im zapodievala len nadchádzajúcim bojom. Veď nešlo o bezvýznamnú šarvátku medzi pánmi. Bola to vojna kráľov! Možno už dnešná bitka rozsekne dvojvládie v Uhorskom kráľovstve a ostane len jeden panovník. Verili, že isto to bude ten ich pápežom posvätený Ferdinand Habsburg!
       No keby sa vôbec niekto unúval v celom Uhorskom kráľovstve spýtať poddaných na ich názor, iste by sa nebol dočkal žiadnej odpovede, možno len bezmocného odpľuvnutia, či nasrdených gest. Bolo im jedno, kto bude vládnuť, z čieho rozkazu budú vyhlásené nové a vyššie dane, akého mena bude panovník, ktorý znova a zase natiahne dlaň a oberie ich aj o to málo, čo ešte mali. Všetky panské vrtochy, každú honosnú svadbu či vojnu splatia oni – poddaní toho, či onoho kráľa. Dopredu si svoje vyberú, neznesú odklad alebo odmietnutie.
       V Kechneci a blízkych dedinách si už vybrali tiež. Ani nie svoj podiel, ale všetko. Najprv zvýšené dane a po presune vojsk aj dobytok. V maštaliach ostali stáť len prázdne koterce. Prázdne, lebo ešte aj to seno im vojaci zobrali, aby mali čím nakŕmiť armádne kone.

       „Keby aspoň nášho koňa nechali!“ zaplakal Pišta. „Načo im bude chudák prestarnutý, vyplešivený? Veď keď mi ho pán urodzený daroval za to, že som ho odvliekol v zime na chrbte domov, a tak mu život zachránil, už vtedy mal svoje najlepšie rôčky za sebou. Ale tešil som sa mu, lebo som bol jediný v dedine kto mal koňa. A teraz? Teraz bez neho budem ako hocikto iný... Už necválal rýchlo, ani sily nemal toľko ako žrebec. Stačí, že ho raz poriadne preženú po poli, alebo vedľa neho zarachotí delo a hneď sa im vystrie mŕtvy na zemi, ani ho tá guľa nemusí zasiahnuť,“ bedákal Pišta naďalej, nevedel sa utíšiť.
       Koľko on už zažil príkorí, koľko bolestných strát prežil. Najstaršieho syna mu odviedli vojaci a nikdy viac ho nevidel. Dve nepokrstené novorodeniatka – dievčatká, si sám pod čerešňu zahrabal. A ďalšie tri deti podľahli nejakej pliage, čo vtedy kosila najslabších v chalupách. Potom prišli lepšie roky, pozviechali sa, dve kravičky aj koníka nahonobili, vychovali štyri deti, hoc len dcéry. Už si mohli konečne spokojne žiť, keby nie tej vojny. Ktovie, čo sa s nimi stane, či im neublížia, či prežijú. Veď vojaci sa utáborili tak blízko ich dediny.
       Všetky krivdy a straty sa mu premleli dohromady a živili tú pálčivú bolesť i strach v jeho vnútri. Päť párov ženských očí, jeho žena, pätnásťročná Žužika, sedemročná Ildiko, päťročná Piroška a trojročná Ilonka, vystrašene civeli na zátylok svojho otca a bezradne mlčali. Hľadeli na inokedy prísnu hlavu rodiny, čo si vždy vedela so všetkým poradiť a zo všetkej šlamastiky nejako vybŕdnuť. Aj bitku, aj krik by od neho zniesli radšej, ako bezradnosť a nechlapský plač. Muži nech rozkazujú, pokričia, ponadávajú, tresnú po stole, pohrozia, rukou, či bičom vyšľahajú, keď treba, no nikdy, nikdy nesmú vyroniť slzu, tobôž nie takto rumázgať! To je proti pravidlám, to je proti samotnej prírode!
       „Už idú! Už sú tu!“ vtrhol do chalupy Ištván, ani nie osemnásťročný susedov syn. Žužike na chvíľu zažiarili oči a dvihla sa z lavice, aby ho privítala. Aspoň na okamih zabudla na tú mizériu. Keď bude po bitke, povie otcovi, že sa ľúbia a chcú sa vziať. Hádam im povolí sobáš.
       „Prišli habsburské vojská?“ zahuhňal Pišta do stola, no hlavu nedvihol. Cípom sivastej haleny si otrel oči. V uchu mu zapískalo, telom prešla mrazivá slabosť.
       „Hej. Prišli. A sú ich celé mračná, po zuby vyzbrojení, v žiarivých brneniach, aj bez, vycifrovaní ako princovia a so strašnými zbraňami. Popredku nesú zástavy a niektorí sa ženú na mohutných koňoch, čo sú tiež obložené brnením, že im len ten chvost odtiaľ trčí. Ide z nich strach. Vyzerajú ako dáki satani. Akoby ani nie z tohto sveta.“
       „Takže bude boj,“ precedil ticho Pišta. Zrazu si len uvedomil, že jemu aj celej rodine hrozí niečo oveľa horšie, ako len strata koňa a kravičiek. Začul fňukať svoju ženu aj deti, ale nemal síl ich tíšiť alebo zahriaknuť. Nech plačú, majú prečo. Lepšie už bolo. Už viac nebude.

       Keď začuli dunenie kanónov, Ištván sa dvihol od Žužiky. „Pôjdem pozrieť na bitku. Vyjdem na vrch, možno hore na strom a niečo zazriem. Chlapci hovorili, že takí rytieri sú bohatí. Zaiste majú pod všetkým tým železom alebo pod sedlom viac, než je náš majetok. Možno žold alebo šperky. Keď budú bojovať, azda niečo vypadne, alebo ostane po mŕtvych. Pozbieram,“ žmurkol na Žužiku.
       „Nikam,“ zahrmel Pišta a pozrel na chlapca. „Tu budeš! S nami. Obzerať vojakov? Zakrádať sa po poli? Brať, čo ti nepatrí?! Vieš, čo hovoril richtár. Ak sa začnú ruvať, pod prísnym trestom sa zakazuje ísť na miesto boja. Ak nechceš ležať s krvavým chrbtom na dereši, tak tu ostaneš! Ak máš rád Žužiku, tak ju budeš chrániť. Tu, v chalupe!“

       Až do večera sa tisli k sebe a načúvali kvílivým zvukom vojny. Už dávno zapadlo slnko a chotárom sa preliala studená tma, keď kanóny, bubny aj armádne trúby utíchli a zvonku prišli iné zvuky. Krik víťazný a bezohľadný. Vkrádal sa do ich uší a oberal aj o posledné zvyšky pokoja. Viac tušili, ako vedeli, že boj skončil. Len čo bude s nimi?
       Erdžanie koní, stony a hulákanie v mäteži cudzích jazykov sa tiahli pomedzi domy a striedavo sa stupňovali a tíchli, aby sa vzápätí rozburácali plnou silou ako hromy za divokej búrky. V malom okienku sa zablysla žiara plameňov a v ich svetle zazreli tiene postáv, čo sa potácajúc, pešo, či na koňoch, hnali niekam preč v bezmocnej viere, že idú kamsi do bezpečia, ale netušili, že možno smerom do osídiel okolitých močiarov. Teraz ostražito načúvali a v duchu riešili desivú hádanku, ktorý okamih im bude osudný, až únavou sklonili hlavy na stôl a zaspali.
       Žužika precitla a dvihla hlavu. Vo vytúženom tichu noci začula priamo pod oknom erdžanie koňa. Rozospato sa poobzerala, či to počul aj niekto iný, no nezobudil sa nik. Vtedy sa erdžanie ozvalo znova. To dvihol hlavu už aj otec.
       „Náš Ördög,“ zvolal a nádej mu rozžiarila tvár. Štuchol radostne ženu do rebier. „Vstávaj! Vrátil sa.“ A vybehol na dvor.
       Nie, nebol to Ördög, po ich dvore blúdil cudzí kôň. Zmätene pobehoval, z hlavy mu namiesto špicatých ušníc čnela škaredá rozďavená rana a po kovovom brnení, ktorým mal pokrytý chrbát, mu stekala krv. Zahľadel sa vystrašeným pohľadom do tváre neznámeho človeka a kým ho Pišta stačil chytiť za uzdu, otočil sa, bez námahy preboril chatrný drevený plot a bol preč.
       Pišta sa sklamane vrátil do chalupy a pozrel na ženu a Žužu. „Nebol to on.“
       „Ktovie, kde ten už je,“ vydrmolila rozospato jeho žena.
       „Pôjdeme ho pohľadať a keď nie jeho, tak chytíme nejakého iného,“ vyhŕkol rozhodne. „Po bitke ich bude veľa pobehovať po okolí. Takí, čo im pána kopijou zhodili, či šabľou zrúbali, alebo takí, čo sa len od výstrelu kanóna vyľakali a zutekali z bojiska preč. A kdeže už sú ich majitelia?! Možno blúdia, alebo už ležia v močiaroch, v brnení ich stiahne raz dva dolu.“
       „Ale richtár vraveli... Sám si vravel...“
       „Hej, čo som povedal, je pravda. Ale ja nejdem predsa cudzie kradnúť! Len zobrať, čo je moje. Mal som koňa a chcem ho zase!“ vyhŕkol a už si nedal myšlienku vyhovoriť.
       Čo teraz? Žena má nasledovať muža a tá jeho naozaj nechcela nechať Pištu samého. Nakázala Žužike aj Ištvánovi, aby postrážili deti, a ak by boli v ohrození, ukryli sa v pivnici, alebo hoci v chlieve. Tak vyšla s Pištom do rannej tmy.

       Deti sa čoskoro po ich odchode zobudili a bez rodičov sa nedali upokojiť. Ištván netrpezlivo prechádzal kuchyňou a pokukoval po dverách. Nepáčilo sa mu, že on musel ostať a strážiť decká. Pravda, prisľúbil to rodičom svojej Žužiky, nechcel im robiť prieky. Ale aj tak. Teraz tu trčí ako pes uviazaný o plot, zatiaľ čo iní prekutrávajú okolie.
       „Pôjdeme aj my,“ významne pozrel na Žužiku.
       „Kam?“ od prekvapenia ňou až trhlo.
       „Na pole, na lúku, všade tam, kde sa bili vojaci. Vieš si predstaviť, akí to boli boháči? A teraz tam ležia nehybní a mŕtvi. Načo im bude všetko to imanie? Možno nájdeme nejaký drahocenný prsteň alebo reťaz, strieborné či zlaté mince. Zídu sa. Isto nám potom naši otcovia neodmietnu sobáš. Budeš bohatá!“
       Žužike zahoreli líca a sklopila zrak. Bude nevesta. A nie hocijaká, ale parádne oblečená ako dáka pani. Aj prstienok by chcela, taký ozajstný, drahocenný, zlatý, čo by sa trblietal v lúči slnka. A veď im otec nezakázal vyjsť z chalupy, len aby strážili deti. A tie vezmú so sebou.
       Hneď zrána padla mliečna hmla. Slnko sa cez ňu predieralo len sťažka a na zem vrhala skúpe svetlo. Ruka v ruke vyšli z chalupy, ledva videli na susedné obydlia, hmla sa im ovíjala okolo tiel a zlovestný šum sa tiahol dedinou. Z času na čas začuli akési výkriky a stony. Kráčali ako v mrákotách, vyštverali sa hore briežkom, potom zase dole. Žužika ani netušila, kde sú, či ešte v Kechneci, či už v Seni, a či sa to k nim skláňajú konáre stromov Čierneho lesa, alebo akési temné tône. Sestry fňukali, výprava sa im už nepáčila, poťahujúc nosom tuhšie zarývali prsty do Žužikiných dlaní. Ištván ich však viedol ďalej a spriadal fantastické báje o plných vreckách trblietavých náramkov, o drahokamoch, strieborniakoch aj zlatkách. Aj o drahocenných bibliách viazaných v koži a popísaných zlatým písmom, čo nosia vojaci ukryté pod kovovým brnením. Čo sa už o tom napočúval. O neľútostných bitkách, o rytieroch bez hláv, po poli pohodenom majetku. A teraz je to tu, temer na dosah. Iní si už iste usilovne plnia vrecia. Veď mŕtvym už nič netreba!
       Žužika počúvala, no v mysli sa jej rozžiaril obraz nevesty v prekrásnych vyšívaných šatách s venčekom vo vlasoch, v trblietavých náhrdelníkoch okolo krku, s prsteňom nastoknutým na jej štíhlych prstoch, i o tom ako ju vedie hrdý Ištván z kostola. Ako si spolu sadajú do vyzdobeného voza, pred ktorým netrpezlivo hrabú kopytami dva čierne kone. Žiadne mrciny, ale poriadne vraníky. Otec je vysmiaty a mama šťastná a hrdá. Hmla ju však miatla, pridávala na úzkosti, ale sny, hoci krehké, žili ďalej, a tak, aj keď s pochybnosťami, predsa nasledovala Ištvána.
       Akoby ich čosi vodilo, či očarovalo ich kroky. Nielenže nenašli ani jednu zlatku, ale po čase ani nevedeli, kde sú. Nenaďabili na známe polia, lúky, pasienky, háj, ani les, ani len netušili, kadiaľ idú, a či sa blížia k vojnovému poľu, alebo sa len motajú dookola. Žužika v sebe zbierala odhodlanie vyhlásiť neposlušnosť milému a vrátiť sa aj s dievčatami domov, keď naďabili na močidlá, kam chodili v lete močiť konope. Naradostnené deti pustili ruky a rozbehli sa. Koľko sa tu nahrali, kým mama so Žužikou pracovali! Konečne niečo spoznávajú! Do ich radosti odrazu zaznelo ostré erdžanie. Žužika sa obzrela. Z hmly, zopár metrov za nimi, sa vynorila konská hlava a hneď nato aj celý kôň. Vyzeral ako z iného sveta, obložený brnením, ešte aj na hlave a ušiach mal konskú prilbicu. No bez jazdca.
       „Chytíme ho,“ pošepkal jej Ištván. „Privedieme tvojmu otcovi.“
       Žužika prikývla. Keď ho chytia, pôjdu hneď domov a bude koniec tejto štrapácie. Pohli sa. Nenáhlivo. Bez hluku, opatrne kládli nohu cez nohu, s očami upretými na obrneného vraníka. Ten nevšímavo stál, akoby sa ich nebál. Už boli na dosah, Ištván sa už načahoval za uzdou, keď sa z hmly vynoril vojak. Ako ich zbadal, zastal, vystrel k nim ruky, akoby ich o niečo prosil, no vzápätí sa zakolísal a zrútil sa na zem.
       „Je... je mŕtvy?“ Žužika vrhla vydesený pohľad.
       Neodpovedal. Len hľadel na bezmocného rytiera, ktorému ani celá blýskavá výstroj a brnenie nepomohli. Smrť si ho našla priamo pred ich očami. A teraz tu ležal, mŕtvy a nehybný a stačilo sa k nemu priblížiť, stiahnuť mu z neživých rúk železné rukavice, aby sa dostali k jeho drahocenným prsteňom. Tiež mu zložiť z hrude kyrys, či odstrániť kovový pás a stehenné pásy, aby si zobrali vačok s mincami a drahocennosťami. Myseľ a nohy sa len sťažka odhodlávali k pohybu. No Ištván napokon šiel. Tesne za ním sa šuchtala bezradná Žužika. Vyzeralo to inak ako v jej predstavách. V tých nebolo mŕtvoly, zrútenej, bezvládnej a naháňajúcej hrôzu, až srdce búšilo kdesi v sluchách. Ani nevedela, či ešte chce nejaký prsteň, keď sa bude musieť dotknúť toho krvavého tela! Boli tak blízko, že uvideli zlatisté popínavé ľalie aj pukliny na zbroji. Žužike sa hlavou prehnala nezmyselná myšlienka, že ich môže ten nebožtík vidieť. Striaslo ju. Nechcela, aby sa na nich díval. Nie teraz, nie takto, nie pri tom, čo sa chystajú urobiť. Vtedy sa mŕtva ruka pohla. Z posledných síl, káravo, či hroziac zdvihla prst. Len to a potom ustrnula. Nič viac. No to stačilo. Rozbehli sa, aby sa zachránili. Zdalo sa im, akoby ich naháňali pekelníci zo samého stredu zeme, zato, že chceli porušiť zákazy vrchnosti, ľahkomyseľne prekročiť desatoro, že nedbali na svedomie. Bežali s jedinou túžbou, prísť čo najskôr domov.

       Na deti si Žužika spomenula až keď otvárala dvere do chalupy. No zvnútra bolo počuť radostný smiech. Zaliala ju úľava. Sestry sa isto vybrali domov. Ale to prišli tak rýchlo? Hmla sa medzitým dvihla, isto trafili aj samé. Chvalabohu!
       „Pozri, čo sa nám podarilo ukoristiť!“ volal otec zo stajne. Priam žiaril, v jeho tvári nebolo ani stopy po súžení a starostiach. Pohládzal po hrive hnedého, nádherného koňa, čo sa váhavo poddával dotyku drsnej dlane.
       „Žužika a kde sú dievčatá?“ ozvala sa za ich chrbtom mama, práve vyšla z domu na dvor. V rukách držala akúsi knihu v koži, to preto sa tak smiala, preto tešila.
       Žužiku zaplavila čistá hrôza. Až vtedy si uvedomila, že jej malinké sestry Ildiko, Piroška a Ilonka by sa predsa len tak skoro domov nedostali.

       Prehľadali celé okolie. Na druhý deň znova, aj ten ďalší. Niekoľko dní sa vracali na močidlá aj na miesta, kadiaľ šli, vypytovali sa ľudí, či nevideli dievčatá, vyplakávali, až sa napokon pomaly zmierovali s myšlienkou, že ich už nikdy neuvidia.
       Neuplynul dlhý čas, hádam len niečo vyše týždňa, keď im jedného večera vpadla do chalupy rozrušená suseda, že na močidlách videla tri plačúce deti. Okamžite sa tam vybrali.
       Už z diaľky ich zazreli. Vznášali sa nad vodou, ožiarené mesačným svitom ako zjavenia z neba, spínali ruky, plakali a volali na sestru: „Žužika, prečo si sa o nás nepostarala? Či tvoj milý alebo cudzí majetok ti boli bližší ako my? Prečo si nás tu nechala?!“
       Žužika sa zúfalo rozplakala, klesla na kolená a jej aj rodičom sa v duši rozhorela pochabá nádej, že dievčatá zachránia, veď sú hádam živé, keď sa hýbu a hovoria. Ako sa však k nim vrhli, postavy nad vodou zmizli.
       Až na druhý deň, keď spolu so susedmi palicami opäť prehľadali celé močidlá, pustila voda sestry zo svojho mokrého zajatia. Vytiahli ich a uložili do trávy. Boli nehybné, mĺkve, studené a len svojimi otvorenými očami obviňovali sestru: „Žužika, sestra naša, prečo si nás opustila?!“















čitateľov: 340